…noc pustila na oblohu Oskara a odkryla nam tak prirodu naokolo. Cierne skalne velikany sa zmenili na zlto-oranzovo-cerveno-hnede a naozaj to tu vyzeralo velmi zaujimavo. Pekny parcik. Este vcera rano sme ani nevedeli, ze existuje, celkom prijemna nahoda, ze sme sem takto nahodne zabludili. Rozlepili sme teda oci, dali sa trosku dokopy a v mapke som nasiel nejake cesticky na rannu rozcvicku. Zviezli sme sa teda na koniec kempu. Odtial vedie hore do kopca uzky chodnicek, ktorym sa da dostat az na druhu stranu hor a v minulosti bol casto vyuzivany ako pesi prechod. Miestami to nie je najlahsie slapanie, pretoze cely svah zvetrava a zosypava sa dolu do doliny. Clovek ma co robit, aby sa nezosupol dolu spolu so zeminou a kamenmi. Vybehli sme az na vyhliadku. Do sedla, odkial sme videli na obe strany hor. Na jednej strane severna cast s dvanastkou, po ktorej sa budeme sunut dnes dalej, na strane druhej pekny vyhlad na Kodachrome. Utesena dolinka. Naozaj to hra farbami jedna radost, autori vymysleli tomuto miestu priliehavy nazov. Posedeli sme si chvilu na malej drevenej lavicke, ktoru tu akysi dobrak postavil a cumeli sme na ten vyhlad. Prijemne ranne prebudenie…
Zbehli sme dolu a na opacnej strane kempu sme to este svihli dolava, medzi velke skaly a urobili si malu obhliadku inej casti parku. Take trosku turisticko-fotograficke rano. Nachadza sa tu obrovsky balvan v tvare stlpu. To sa len tak niekde nevidi. Clovek ma co robit, aby ho obehol dookola a tyci sa do poriadnej vysky. Vyzera to akoby ho sem priviezli mimozemstania a zapichli ho do zeme ako kopiu. Nechcel mi vliezt ani do zaberu, kreten jeden! Ten suter myslim, nie mimozemstana…
Vratili sme sa na dvanastku a teraz si to peknou vyhliadkovou cestou sinieme smerom na mesto Escalante. Vcera som kdesi vypatral, ze sa nedaleko od neho nachadza Devils Garden – velmi zaujimave a vynimocne miestecko. Nehovoriac o tom, ze sa da odtial este tahat kopec dalsich mil smerom na koniec sveta… a tam je koniec sveta. Krasny koniec sveta. Nebolo by od veci, dojst az tam…
Este predtym, nez sme sa vybrali na tuto dlhsiu prasnu cestu, dali sme si na rozcvicku niekolkomilovy offroadovy okruh. Na nom sme mali najst aj nejake to petrified wood, aspon to tvrdila mapa. Nakoniec sme si vsak len pozreli hory a pustatiny po trase, popocuvali dobru slovensku hudbu, zviedli hudobno-odbornu diskusiu o jednom z textov pesniciek a skamenele drevo sme nenasli.. Ja som tohoto povalaneho, neskutocne stareho dreva, premeneneho na kamen videl uz viac nez dost a nejako mi to netrhalo zili. Ale Peto bol z toho smutny. Ako specialista na prirodne vedy to chcel vidiet. Co uz, snad este budu ine miesta, kde sa to podari vidiet. Obchadzkou sme sa teda vratili do mesta Escalante, dali sme si vo vyludnenej restike s peknym drevenym interierom velmi dobru domacu polievku plus nieco dalsie pod zub a pustili sme sa na dlhu prasnu trasu nekonecnym priestorom…

DEVILS GARDEN…
Do Devils Garden to nebolo tak daleko a cesta je tu dobra. Uprosted nicoho sa tu zrazu zo suchej prerie vystrkuju oble kamene roznych tvarov. Naozaj diabolska zahrada. Dalsi priliehavy nazov. Odparkovali sme auto a rozbehli sa to toho sutrolesa. Paradne miestecko na fotenie. Zase ten pocit, ze sme na inej planete. V totalnej prdeli, daleko od vsetkeho, kde to vobec necakate.
Po chvilke som zistil, ze mi skoncil vo fotaku film a kedze som si prezieravo nevzal so sebou fotoruksak, mohol som sa prebehnut do auta po novu rolku. Co uz. Kto nema v hlave, ma v nohach. Potom sme si dali par baletackych laskovickovskych zaberov a este dalsich niekolko vydarenych foteciek. Niektore sutre vytvarali neskutocne kreacie. Tu by sa dal len fotenim kludne stravit cely den. Podme ale dalej, v tomto momente uz vieme, ze sa dnes pokusime dostat az na uplny koniec tejto vyse 100 kilometrovej prasnej cesty – na koniec sveta…
Pocas tejto trasy je kopec odbociek do prava a do lava. Kazda z nich vedie menej ci viac mil niekolko dalsich dni, aby sme ich mohli vsetky poobjavovat. Na jednej z nich je vraj aj druhy najvacsi skalny obluk v USA, ale to som zistil az par mesiacov neskor. Snad teda inokedy.
Minali sme aj odbocku do Egypta. Normalna mala drevena tabulka s napisom – EGYPT 10 miles. Nuz, co sa da na to povedat. Asi tam maju hovadsky dobru skratku… Samozrejme sme sa na tomto originalnom miestecku zvacnili a pokracovali sme dalej na juh…
Presli sme usekom, kde cestu pretinala voda. Nastastie nic velke, ale par aut to tu zapichlo a nepokracovalo dalej. My sme sa tymto miestom bez vacsich problemov presmykli a odteraz sme uz len zriedkakedy niekoho stretli. Akurat jedno velke autisko stalo zaparkovane pod zaujimavou skalou, pri ktorej sme sa zastavili tesne pred poslednym usekom nasej dnesnej cesty. Toto skalisko vyzera ako okruhly balvan hodeny na zem. Vsetko by bolo v poriadku, keby nemal velkost niekolkoposchoveho veziaku. Fakt monstrum. V skale su vydlabane stupacky a da sa po nich vyliez poriadne vysoko. Hore to ide jedna radost, raz-dva sme sa vysupli hore a dali si fotecku. Horsie to slo dolu. To sa nam aj rozklepali kolena, kde sme patrali nohou vo vzduchu a hladali v prazdnote kazdu nizsiu stupacku. Celkom sranda, ale uspesne sme to zliezli dolu.
Od tohoto miesta by to uz malo byt len niekolko mil. Cierna farba cesty v mape znazornovala, ze sme uz v inom „okrese“, ale aj to, ze cesta nebude bohvieaka. A ani nebola. Potialto by sa snad clovek dostal aj beznym autom. Snad okrem toho jedneho vodneho prechodu asi dvadsat mil dozadu. Lenze teraz sa uz cesta menila na horsky prechod. Miestami sme netusili, kadial dalej vedie. Zacala byt poriadne dobrodruzna a niektore useky vzali podrobnejsiu expertizu terenu pokial sme sa do nich pustili. Tomas stlacil zazracny gombik, ktory hydraulicky dviha celu napravu vyssie a uz sa slo na poriadny offroading. Tento usek ubiehal velmi pomaly a auto a aj my sme dostali zabrat. Obcas boli v skalach poriadne prevysenia a prirodne schody.
Takto sme sa doterigali az na koniec „cesty“. Slepa ulica. Bolo jasne, ze dalej sa uz neda ist. To, ze sme na spravnom mieste potvrdzovala aj zelezna tabula osadena na velkom skalisku…

HOLE IN THE ROCK…
Tabula hovorila o tom, ze sa tadialto kedysi davno premlela vyprava Mormonov aj so svojimi plne nalozenymi vozmi. Prisli na toto miesto a potrebovali sa nejako dostat na druhu stranu kanonu. V ceste im vsak stali hory a dolu, v doline zarezana rieka Colorado. Ak by vsak chceli toto cele obist a dostat sa k miestu, kde je rieka dostupna a da sa prebrodit, museli by si urobit obchadzku vyse tisíc mil. To bolo nemyslitelne, a tak sa rozhodli pre kaskadersky kusok. Dynamitom odpalili prechod dolu k rieke. Vytvorili si tak umely kanon do kanonu a spustali dolu na lanach svoj naklad a seba. Tam potom vozy, ktore zaroven fungovali ako plte, preplavili na druhu stranu rieky a pokracovali vo svojej puti.
Ono to vsetko znie krasne jednoducho. Lenze ked pridete k uzkemu priesmyku, ktory otvara vyhlad do doliny, zastavi sa vam dych a neverite, ze niekto mohol tadialto este aj vozy spustat. Samozrejme to vsekko az po tom, co cumite ako puk na ten krasny vyhlad na udolie rieky Colorado. Nadhera. Ved sa to aj vola Hole in the Rock – teda Diera v skale. A cez nu sa vam na tomto konci sveta naskytne takyto nadherny pohlad. Znova – treba vidiet, tazko to opisat. Ked sa clovek trepe nejakych vyse sedemdesiat mil pustatinou a pride na takyto koniec sveta, kde ho caka pohlad ako tento, je to nezabudnutelne.
Ale, aby som sa vratil k tomu zastavenemu dychu. Cumite tam dolu na tu krasu a na tu strmu sutrovu smykacku rovno dolu. Clovek ma co robit aby to zbehol len tak sam so sebou a nie to este s plne nalozenymi vozmi vaziacimi cele tony. Ti ludia to vsak za jeden den dokazali a uspesne sa potom preplavili na druhu stranu kanonu.
Urobili sme si par peknych zaberov zhora z priesmyku a pustili sme do zostupu k vodnej hladine. Kdesi pisali, ze je to hodinka a pol, alebo tak nejako. Po ceste sme stretli majitelov auta, ktore hore osamelo stalo na parkovisku. Mlady parik, super a inteligentne vyzbrojeny na turu – v slapkach, sa uz vracal naspat. Len blbec sa moze vybrat do takeho terenu takto obuty, nehovoriac o tom, ze siroko-daleko nikoho nebolo a neviem, kto by ich ratoval, keby si co len vyvrtli clenok. Ale nechame to radsej tak, uz sme pocas nasich ciest videli Americanov turistikovat kadejako. Od tych pokusitelov osudu sme tak sme teda aspon vytiahli info o tom, kolko casu mame pocitat na turicku. Vraj sme dolu za dvadsat minut a hore tak za pol-tristvrtehodinku. Tak fajn, casovo je to teda ovela menej, nez sme cakali. To je dobre, inak by sme to do tmy asi tazko stihli.
Ako sme tak zostupovali dolu, znova a znova som neveriacky krutil hlavou nad tym, ako sa tadialto mohol niekto spustat s vozmi. Neuveritelne. To musela byt neskutocna kowbojka. Zbehli sme az dolu na malu pieskovu plaz s jedinym suchym stromom. Ten chudacisko uz nemal na sebe ani listka a asi si myslel, ze je to nudaplaz, lebo tu stal len tak nehanebne bez kuska kory. Mali sme chut vbehnut do tej krasne modrej vody. Lenze bola poriadne studena. Aj tak sme ale neodolali. Majo nam povedal, ze sme vadni a dival sa na nas z brehu zababuseny do bundy. Oskar mal na male, uz sa mu chcelo spat a nevyzeral, ze by nas chcel po vychode z vody zohrievat svojimi lucmi. Aj tak sme sa nakoniec vykupali, dali si spolocne otuzilecke foto aj s Majom na rukach, potom este nejaky ten zaber s nudastromom a chvilu som sa topil v hlbokom bahne o kusok dalej. Teraz uz viem, aky je to pocit, ked sa clovek potapa do bahna a nemoze si pomoct. Nastastie som si to vyskusal len po stehna, ale mozem povedat, ze je to sila. Velku sancu na boj s prirodou clovek takto nema.
Obcerstveni studenou vodou sme sa rozbehli naspat hore. Nohy by ale bezali podstatne rychlejsie, nez za nimi stihal dych. Nejako sme sa roztrusili, kazdy si zvolil vlastne tempo. Stretli sme sa zase az hore. S Petom sme si este vybehli aj kopec nad priesmykom, z ktoreho bol o to lepsi vyhlad, ale zacalo sa celkom slusne stmievat, tak sme to odpichli rychlo na spiatocnu cestu, aby sme stihli pre zotmenim aspon ten najnarocnejsi usek. Za nim to uz pojde relativne v pohode aj ciernou nocou.
Bez zastavky sme to tahali tmou-tmucou az naspat na dvanastku. Slusna streka. Mladi parik z priesmyku zostal kempovat niekde v prerii, za nas sa Tomas rozhodol, ze potrebujeme nocovat ako princezne zase v moteli. Tak sme nakoniec na noc zakotvili v prijemnej vykurenej izbe a zbytocne sme vyvalili kopec prachov. Co uz, aj horsie veci sa stavaju. Ani nevieme, kde sme sa to v tmavej noci zatulali, kazdopadne, tento den stal za to. Zazili sme cosi nove a neobycajne, bude sa nam dobre spat…

Zobudili sme sa teda v moteli pod horami, v mestecku Boulder. Krasna lokalita, z izby vyhlad rovno na hory a vonku dokonca aj bazen a jucuzzi. No ked sme tam chceli nabehnut, zamknuta brana nas nepustila. Bol cas opustit luxus. Vonku nas uz den pozyval na dalsie dobrodruzstva…
Vcera, ked sme frcali tmou, minuli sme velmi zaujimavu cast nasej dvanastky. Aspon to tak tvrdila mapa a materialy o Escalante national monumente. Vracali sme sa teda kusok spat a naozaj to bolo pekne divadlo. Cesta vybudovana uprostred nekonecnej skalnatej krajiny. Chvilu sme sli po hrebeni tak, ze na oboch stranach cesty padali dolu vysoke utesy. Tuto niekde by mala byt turicka k akemusi vodopadu. Co takto opat sa zrana trosku prebehnut? Nik s tym nemal problem, a tak sme zapichli auto na parkovisko pri malom kempe (tu sme mohli uplne v pohode prezit noc a nemuseli sme robit tie mile navyse) a vybehli na uzky chodnik veduci udolim…

CALF CREEK
…maly potocik zahryznuty do skalnateho udolia sa tu klukati a pozyva turistov k miestu, kde sa jedneho dna rozhodol si trosku poskocit. Pekna prechadzka chladnym ranom. Po ceste su zvlastne vytvarovane skaly a par historickych miest. Zvysky prastarych obydli a akysi sklad potravin tak vysoko v skalach, ze nik poriadne nepochopi, ako sa tam ludia vobec dokazali dostat. Na jednej z plochych skalnych stien o milu dalej je straaasne stary petroglyf – velka kresba cudnych postav. Vyzera to ako mimozemstania, ktovie kto stal prapovodnemu obyvatelovi modelom.
A tak sme si slapali tym tajomnym udolim, obzerali prirodu okolo seba a kecali o vsetkom moznom. Prisli sme na koniec chodnika. Tu sa uz neda ist dalej. Jedine, ze by sa niekto pustil do kolmej skalnej steny obklopujucej cely kanon. A prave tu si nas potocik menom Calf Creek poskocil, alebo teda skor zoskocil A to poriadny kusok. Vznikol tak velmi pekny vodopad a pod nim male jazierko. V nom sa potocik trosku vytrasie, ponatahuje, povystiera a zase sa poberie dalej. Skaly obmyvane padajucou vodou su sfarbene do duhova. Zeleny mach a dalsie farby na stene dodavaju vodopadu naozaj caro. Trosku sme si tu posedeli, urobili nejaku tu fotecku a potom sme ho uz nechali aj inym. My mame dnes este pred sebou dalsi zaujimavy program…

IDE SA DO DALSIEHO NARODNEHO PARKU…
Z Boulderu sa da dostat do Narodneho Parku Capitol Reef aj skratkou po Burr Trail Road – ceste veducej rovno na vychod. Teda nie az tak celkom rovno, lebo je to klukata stara cesta skalnym kanonom. Ta sa dalej pri hraniciach parku meni uz len na prasnu cestu a do Capitol Reef vchadza v jeho malo navstevovanej, tak trosku zabudnutej casti. Ale o tom az neskor, dnes pokracujeme po dvanastke, tou sa da totiz vbehnut do parku v jeho vraj najlepsej a najfotogenickejsej casti, tak zacneme tam. Po ceste sme mali krasne panoramaticke vyhlady na celu okolitu krajinu. Radost pozerat. Predvcerom sme mali v Bryce Canyone sneh, vcera sme sa tulali prasnymi cestami a vyprahnutou cerveno-hnedou krajinou, aj sme si na ture zaplavali a teraz mame okolo seba zase sneh a pozerame sa z vyhliadky na vsetku tu krasu pod sebou. Smerom dolu sa to pekne postupne meni zo snehoveho pola, krocik po krociku, az na tu hnedocervenu zem a piesok a potom sa to daleko na obzore zase postupne dviha. Cez skaly, kopce a hory az po zasnezene skalnate stity. To som este asi nevidel – takuto dvojitu panoramu. Akoby dolu bolo zrkadlo, ktore celu sceneriu kopiruje druhykrat.
Ked sme sa zase pozvolna spustili do nizsich nadmorskych vysok, objavili sa prve znamky civilizacie. Prvu cenu u nas vyhralo vodne delo na obrovskej luke. Niekto sa snazil aj napriek tejto teplote zavlazovat a dopadlo to tak, ze delo na velkych drevenych kolesach bolo cele pokryte cenculmi a ladom. Ale nevzdavalo to a dalej chrlilo prudy vody. Velmi zaujimavy pohlad. Ludia su niekedy zvlastni…
Neviem, ci to bolo pri pohlade na to ocenculovane delo, ale kazdopadne sa nasi bratislavski chlapci rozhodli, ze na noc musime zase najst nejaku strechu nad hlavou. Dnes to malo aspon ako-tak zmysel, boli sme uz totizto v slusnej nadmorskej vyske a pred nocnym mrazom sa tu nebolo kde schovat. Tomas objavil Motel 6, ci co to bolo, za dost dobru cenu, tak sme nakoniec ani my s Petom az tak neprotestovali. Rychlo nas ukecal fakt, ze je vo vnutri aj bazen a jacuzzi. Predstava chladeneho pivecka v horucom bazeniku po celodennej ture, zatial co sa okna rosia od toho, ako vonku mrzne a pivova flasa od toho, ako je pivecko dobre vychladene… jaaaj, to by asi roztopilo aj mamuta. O.k. berieme teda hotel na dve noci, sme rovno pred branami parku, bude to teda nas zakladny tabor. Vynimocne z pevnych a nepremokavych materialov…
Lenze este stale mame na dnesok zopar hodin pred sebou, a tak nebudeme trcat v hoteli. Len sme zarezervovali izbu a frcime do:

CAPITOL REEF NATIONAL PARK…
…taaak a sme tu. Tri roky ma stvalo, ze som toto miesto obisiel, ked som s Galinou prechadzal len kusok odtialto. Vtedy sme si to svihali z Arches National Parku dolu do Glen Canyonu. A bolo to len nejakych cosi vyse tridsat mil z odbocky, kde sme si davali rychly obed. Ale Capitol Reef sme nenavstivili. Vtedy sme uz mali dvojtyzdnove meskanie a nemohli sme zabehnut na kazde zaujimave miesto po ceste. Casom som objazdil vsetky mozne narodne parky v sirokom dalekom okoli a tento jeden zostal zabudnuty. Ale slubil som mu, ze ho pridem pozriet, a tak som tu. A som rad…
Par mil za vstupom je Visitor Center. Tak sme nabehli tam. No uz je neskoro, vsetko je pozamykane. Vzali sme si teda aspon mapky plus nejake info o parku a frcali na SUNSET POINT, nech stihneme vecerne predstavenie. Po ceste sme si pozreli aj GOOSE NECK, taku malu fesnu vyhliadku, a potom sme tak akurat stihli moment, kedy sa Oskar ulozil spat za vysoke skalne stity so snehovou ciapkou. Celu krajinu zalial na moment cervenym svetlom svojej nocnej lampy. Paradicka. Cumeli sme na tu krasu. A aj na tu kosu, ktora sa rychlo dostavila a uz sme sa tesili na to, co vsetko uvidime zajtra. Ako tak pozeram na mapku, tak to bude pekne turisticky den…
Vykotulali sme sa vonku z parku a zapadli do jednej fesnej restiky s nenormalnym vyhladom cez presklene steny. Taky zrubovy styl. Drevo, kamen a sklo. Moj styl. Hned by som si to prerobil na svoje byvanie. Trosku to tu bolo zvlastne, lebo ak som to spravne pochopil, majitelia boli Mormoni (to vysvetlim niekde bokom) a ti maju vzdy take dost zvlastne zvyky a sposoby. Chceli sme si dat pivo, ale nemohli sme so ho objednat bez jedla. Tak sme si vybrali nejake blbe chipsy za par dolacov a uz to islo. Esteze su Amici taki kratkozraki, mala finta vzdy pomoze. Z ich jedalnicka sa nam aj tak nic prilis nepozdavalo. Zaludky sme potom naplnili v malej pizzerii kusok dalej. Uz chceli sice zatvarat, no velmi mila teta nas predsa len obsluzila. Pizza, pivecko, pohoda…
Na hoteli sme si mohli dat v klude sprsku, ale hlavne sme sa tesili na bazen a spominanu horucu jacuzzi. Tepla voda a bublinky uz na nas cakali. To vam bol relax, po tych dnoch stravenych v aute a na nohach. Hotovy balsam na telo aj dusu. Vegetili sme v horucej vode az do zaverecnej a potom sme pospali ako male deti. Rano treba vstavat velmi skoro, caka nas narocny den…

…vstali sme pekne zavcasu. V cene izby boli aj kontinentalne ranajky, takze sme sa napchali cerealiami a dalsimi zdravymi hovadinami. Dokonca sme sa rozhodli upiect si aj nejake tie vafle. Skoncilo to tak, ze sme spalili formu. Od dnesneho dna uz aj Peto bude vediet, ze pred tym, nez sa neleje na horucu platnu cesto, treba ju potriet olejom…
Po prijemnych ranajkach sme sa vybrali naspat k branam parku. Tomas s Majom mali este na programe nejake telefonovanie, tak sme sa s Petom nechali vysadit na zaciatku rannej tury na rozcvicku – Chimney Rock nas uz ocakava…

A naozaj to bol prijemny rozbeh do noveho dna. Aj sme sa miestami zadychali, aj pekne vyhlady sa naskytli. Cela tura, dlha asi styri mile, len obehla akymsi kanonom okolo velkej skaly a zase sme sa vratili na jej zaciatok. Nelutovali sme ani tuto prechadzku, ale pre tych, co sa budu rozhodovat, ktoru turicku si v Capitol Reefe vybrat, pridu este lepsie kamenaky. Taxik prisiel na cas, chalani dobehli chvilu po tom, co sme dosli na dohodnute miesto my. Teraz sa konecne dostaneme aj do Visitor Centra…

Nabrali sme potrebne informacie. Vsetky tie klasicke, plus som si vypytal par rad ohladne jednej specialitky, ktora este pride na rad. Obehli sme si niekolko zakladnych odporucanych miest v parku. Cervene a hnede skaly, dokonca aj ladove cencule sme este nasli vysiet zo skalej steny. To sa potocik akurat rozhodoval, ci zostat este zamrznuty, alebo sa uz vykasle na zimu a potecie v plnej parade. Rozhodli sme sa, ze si spravime turu k dalsiemu skalnemu obluku. Cassiday Arch jeho ctene meno je. Aspon tak sa nam neskor predstavil. Najprv sme si vsak museli preslapat dnom velkeho kanonu, najst malu drevenu tabulku ukazujucu kadial sa vnorit do skalnej steny a potom stupat dalej. Na zaciatku kanonu sme je par jaskyn – vchody do byvalych bani. Bani, kde sa tazil uran. Vtedy este nik nevedel nic o radioaktivite a ludia netusili nic o jej skodlivosti. Nevedeli o tom, ze moze zabijat a nosili na krku kusky radioaktivnej horniny. Nuz, pekne privesky to mohli byt. A ti chlapici asi dodnes nevedia, na co umreli…
Strme skalne schody nas viedli skoro az do neba. Zastavili sme sa na mieste, odkial sme prvykrat z dialky mohli vidiet obluk. Ale chceli sme si s nim potykat osobne. Po ceste k obluku sme mali paradny vyhlad na cely kanon, ktorym sme dolu presli a potom aj na dalsie vrchy a udolia. Zazitok ako svina. Krasna priroda. Nekonecne kamenne mesto. Skaly roznych farieb, od bielej, cez zltu, oranzovu, cervenu az po hnedu. V roznych vrstach a tvaroch. Vyhlad az do nekonecna…
Dostali sme sa na malu krizovatku. Jeden chodnik viedol dalej k obluku, druhy niekam do neznama a tym tretim sme prisli my. Ako som sa tak pozrel do mapy a videl, ze sa da z obluku vratit dolu do sveta aj inou cestou, i ked trosku dlhsou, nebolo mi viacej treba. Vzdy radsej skusim nieco nove, vidim nepoznane, nez sa vraciat spat tou istou trasou. Majovi tura doteraz celkom stacila, na predlzenie nemal prilis chut, a tak sme sa dohodli, ze zatial co my vybehneme k obluku a zbehneme dolu k ceste, on sa vrati povodnou trasou. Vyzdvihne auto a pride po nas tam, kam sa my vynorime z hor…

A celkom to vyslo. Majo uz vegetil pri aute, ked sme sa my dovalili na male parkovisko v udoli. Uz nas nejaku tu chvilku cakal, pretoze nam vzal okruh horami viac casu, nez sme predpokladali. Ale stal to zato. Naozaj. Krasna turicka. Nadherne pocasie, nekonecna priroda okolo, sotva sme niekoho po ceste stretli… Proste jeden z tych dni, na ktore sa nezabuda. Odporucam toto rande s prirodou kazdemu, kto sa vyberie do tychto koncin sveta…
Na romantickom parkovisku sme si dali este romantickejsi obed. Zase tuniaka z plechovky. Uz mi lezie hore krkom, ale tak sme sa po tych hodinach slapania tesili na nejake jedlo, ze sme zhltli aj tuniaka. K tomu nejake ovocie, doplnili sme vodu a nase neposedne duse nas uz tahali zase niekam dalej. V mape som nasiel este jednu zaujimavu turicku. Na najvyssi mozny bod, kam sme mohli teraz vyslapat.. Cez Hickman Bridge a par dalsich mil, az na vrchol Navajo Knobs. Peknych par mil slapania, ale je to riadna vyzva. Po Hickman bridge je to len kusok. Nieco vyse mile. Dosli sme az pod samotny velky skalny obluk. Dalsie uzasne dielo prirody. Ale nebolo casu sa velmi zdrziavat, ved mame pred sebou este ovela dlhsiu trasu. Vratili sme sa teda naspat na hlavny chodnik a pokracovali hore udolim. Este sme chvilku sli v jemnom piesku, ale postupne sme sa dostali do vacsej nadmorskej vysky a pod nohami sme mali len skaly. Vsetko slo pekne polahky, metre a kilometre ubiehali a vyzeralo to tak, ze sa na vrchol dostaneme pekne rychlo. Videli sme ho totiz uz pred sebou. Uz len jedna skalna sikma plocha a za rohom sa cesta konci. Lenze ten posledny kus sme presli a za nim bol este jeden posledny a dalsie posledne. Taka celkom slusna fatamorgana. Uz som mal toho tak akurat, ked bol posledny slapak naozaj posledny. Vybehli sme na vrchol, dali si nejaku tu cerealnu tycinku a videli sme, ako si slnko sadlo za hory na obzore. Nadherny tristosestdesiat stupnovy vyhlad na celu panoramu hor naokolo. Najradsej by sme si tu zapli radiator, otvorili pivecko a polahky pri tom vyhlade zaspali. Lenze nemozeme stracat cas. Nejaka ta vrcholova fotecka na zaver a caka nas cesta dolu…
Hmmm, tak toto bude zaujimave. Pekne sa nam stmieva a ani energie uz nie je tolko byt takmer poklusove. Ale len potial, pokial stihame reagovat na teren, aby sme si nohy ako na zaciatku dna. Zaciname celkom slusne citit nohy, tempo musi byt take, aby sme si nohy nepolamali. Do uplneho zotmenia sme stihli zbehnut len cas trasy. Nastastie mal Tomas so sebou celovu lampu a mali sme aj malu baterku. To nam dost pomohlo. Inak by sme asi sli minimalne dvakrat tak dlho. Niekolkokrat sme stratili cestu a chvilu nam trvalo, pokial sme ju znova nasli. Ked sme sa vratili na jemny piesok v nizsich polohach, slo to uz celkom dobre, konecne bol chodnik jasny a zbehli sme az dolu na parkovisko. Majo nam uz pomahal svetlometmi zo strechy Land Rovera. Tym nas sice viacej oslepoval, nez ukazoval cestu, ale aj tak pekne od neho. Uz sa obzeral, kde sme sa to stratili. Boli sme dohodnuti, aj ked vtedy sme si to vraveli len zo srandy, ze ak sa neobjavime tak do hodiny po zotmeni, necha nas hladat. Uz o tom snad aj zacinal rozmyslat. Ale vsetko dobre dopadlo. Sice slusne unaveni, no s dobrym pocitom na dusi, sme sa valili ciernou nocou vonku z parku. Netuzili sme uz po nicom inom, nez po pohodicke v horucej jacuzzi. Ta trosku bolela. Nejake tie otlaky dostali zabrat, ale nakoniec presla vsetka bolest a ten paradny pocit pohody, ktory prevladol, bol supeeer. Takmer som v tej horucej vode zaspal. Dnes budeme chrapat ako male deti. V nohach mame vyse tridsat kilometrov. Ale ako hovorim, na dusi lahodu. Dnesne rande s prirodou naozaj vyslo. Unavny ale vydareny den, zajtra to nejako rozchodime…

…naozaj sme spali zasluzenym tvrdym spankom. Vstali sme jako znovuzrodeni, ale vcerajsok bol este citit. Pobalili sme si veci a po ranajkach sme sa vystahovali z nasho zakladneho tabora. Nasledovalo nalozenie Land Rovera a nas treti utok na brany Capitol Reefu. Dnes mame na plane dlhu prasnu cestu smerom na juh. Dalsiu cestu na koniec sveta. Uz ako som ju videl v mape, tak som sa na nu zacal tesit. Milujem take cesticky “panu Bohu za chrbtom”…
Hej, bola taka, ako som si ju zhruba predstavoval. Krasna, vabiva, vyzyvava, aj kde miestami trosku jednotvarna. Klasicka cesta veduca do neznama nehostinnou krajinou. Skor nez uz po tejto trase clovek nemá inu volbu, nez ist rovno za nosom, slahli sme si to na poslednu odbocku, ktorou sa da dostat aj mimo parku. Burr Trail Road – to je cesticka, ktoru som spominal pred dvoma dnami, kde sme prechadzali dvanastkou popri odbocke na nu. Teraz sme na jej opacnom konci a nechceme si nechat ujst jazdu vraj krasnym kanonom. A naozaj to je pekne. Cesta sa klukati pomedzi cervene skalne steny a o pekne pohlady nie je nudza. Povodne sme planovali len malu zachadzku, ale ked som chalanom spomenul, ze na miesto, kde sme si pred dvoma dnami davali tie vydarene hambace, je to uz len extra par mil, bolo rozhodnute. Obed sme si teda supli znova v zatulanej malej restike. Ale nebolo to uz ono, prva varka dosla slusne pripalena a ani ta druha nebola ta prava orechova. Mali noveho kuchara. Co sa da robit. Nie je kazdy den nedela.
Obedik sme uz potom travili po spiatocnej ceste cervenym kanonom a po polhodinke sme uz zase stali naspat pred branami Capitol Reefu. Jedine, co nas po ceste na chvilu zastavilo bola obrovska skala padnuta na cestu. Ked vravim obrovska, tak tym myslim suter velky ako nase auto. Ked sme potom stretli po ceste dve auta Rangerov, upozornili sme ich na to, ze to tam asi ruplo, lebo to vyzeralo celkom cerstvo a dost nebezpecne. Upokojili nas, ze to tam je uz o tom vedia, ze je to tam uz mesiac. Nuz, dost nezodpovedne, nechat ten suter na ceste, ist tam tak v noci a nevediet o tom, da sa tam celkom slusne rozbit. Nechame to ale ale na zamestnancov parku, my pokracujeme dalej serpentinami dolu do udolia a nasledne sa opat ocitame na prasnej ceste veducej na nas dnesny koniec sveta…
Dalsia zastavka sa konala az pri Brimhall Arch. Ledva oznacena nenapadna odbocka k este menej napadnemu trailu. V zozname tur v parku, sa tato oznacuje ako narocna, s nejakym tym extremikom po ceste. Prilis vela turistov nechodi ani len do tejto odlahlej casti parku a uz vobec nie na tuto turicku…
Zastavili sme na malom prasnom „parkovisku“ na hrane skalneho utesu. Vsetko tu bolo preplnene. Rady aut, kopec ludi, proste chaos… Ale len v zlom sne. V skutocnosti tu nebolo ani nohy a neviem, ci tu niekedy aj parkuje viac nez jedno auto. Na kraji „parkoviska“ stoji mala drevena skrinka na stracej nozke a v nej je zoznam, do ktoreho sa treba zapisat, aby vedeli kolko ludi maju hladat, ked sa tu zase niekto o par dni zastavi a najde prazdne auto. Zapisali sme sa teda na prazdnu stranku. Vyzera to tak, ze minimalne niekolko poslednych dni tu nebol nikto. Zatial co si Majo chystal nejaky dobry film do pocitaca, my sme si chystali zopar veci potrebnych na vyletik. Uz odtialto sme mohli vidiet ciel svojej cesty. Dvojity skalny obluk posadeny v skalnej stene na opacnej strane kanonu. Naco sa tam vobec trepeme, ked ho mozeme vidiet aj odtialto? Majo ma vlastne pravdu. Asi sme dost divni chalani. Ale aj tak sme sa spustili serpentinami v skalnej stene dolu do kanonu…
Dolu kopcom to slo pekne hladko. Rychlym tempom sme zbiehali dolu, ale uz teraz som si vedel predstavit, ako „prijemne“ sa pojde naspat. V popise o ture bola vystraha, ze si treba mat na vedomi zaverecny vystup do strmej steny kanonu, ktora je navyse vystavena popoludnajsiemu slnku, takze da poriadne zabrat. My si to ale vybavime s popoludnajsim Oskarom uz teraz a naspat sa budeme valit az kde sa bude sklanat k obzoru. Zbehli sme do udolia a nasli miesto, kde sa dala preskocit mala riecka. Mala teraz, v obdobi dazdov alebo topenia snehu by som ju nechcel preskakovat. Naladicka je dobra a smejeme sa z toho, aky drasticky opis sme k ture nasli a aka je realita. Vystrahy pred tym, ze sa bude treba brodit vodou a mozno aj preplavovat useky. Hej klasicke strasiaky pre turistov. Aj co sa tyka casu, stihame to ovela rychlejsie, nez sa odhaduje v sprievodcoch. Vnarame sa do skalnej rokliny. A tu sa to zacina zu trosku priostrovat…

Kanon sa zrazu konci na pri skalnej stene, tu sa pravouhlo zataca doprava. Je to slusny skok, ktory si tu rieka vytvorila a niekolkometrove prevysenie zdolavame po nastavanej kope kamenia a drevenom brvne opretom o prevys. Na tejto „vrchnejsej terase“ uz stoji voda a po chvili sa toto rameno kanonu konci slepou ulicou a skalnymi stenami tyciacimi sa do vysky vsade naokolo. Nuz, kazdopadne to zacina byt zaujimava tura. Doteraz som vzdy zvyknuty na to, ze je jasne viditelne, kam vedie turististicky chodnik. Dnes je tomu inak. Stojime na konci kanonu a obzerame sa okolo, ci je toto koniec, alebo sa da nejakym sposobom pokracovat dalej. Cez uzky priesmyk nalavo, by sa to snad dalo, ale voda je uplne ladova a ako sa tak pozerame dalej, aj poriadne hlboka. Ziadna znacka, ziaden sipka nasepkavajuca, ze by toto bol spravny smer. Toto nie je Tatranska magistrala veru. Zeby sme sa pokusili nejako to prebrodit a vysplhat sa cez velikanske skalisko, ktore na konci prehradilo priesmyk? Hmmm, asi to inak nepojde. Lenze ked sme okusili teplotu, teda skor „zimnotu“ vody, dost rychlo nas presiel elan. Tipoval som to tak, ze tomuto prirodnemu bazeniku chyba tak stupen-dva, aby sa pokryl ladovou skrupinou. Skveleee…
Skusime alternativu c.2. Vystverali sme sa na skalu po pravej strane. Sikmou skalnou plochou sme vysli snad nejakych dvadsat metrov nad spominanu vodnu plochu, ktora nam pretinala cestu. Zrazu len prudky spad dolu a tam niekde za priesmykom snad pokracuje chodnik. Hovorim snad, lebo ani v dialke nevidime ziadnu ziadnu cesticku, len sutrovisko a stupak do kopca, za ktorym sa crta v dialke arch. Nechceli sme ani len pomysliet na to, ze by sme sa vzdali skor, nez dojdeme na koniec trasy. Odtialto vidime, ze sa trasa urcite nekonci tu, kde stojime. Peto tvrdi, ze mozme odtialto zliezt tu skalnu stenu, ale ked sme sa na to pozreli s rozumom, tak sme to radsej zavrhli. Snad vyliezt to hore, to by este ako tak slo, ale spustat sa dolu po skale, z ktorej odpadavaju kusy kazdu chvilu, to by bolo dost blaznive. Jeden chybny krok a vyska uplne stacila na to, aby nas razom bolo menej. Radsej to vzdavame, neoplati sa robit hluposti. Zbehli sme teda naspat dolu k vode…
Na tomto sice nestoji svet, ale aj tak nam to nedalo. Tomas ten to uz vzdal a chystal sa na spiatocnu cestu. My s Petom sme ale stale mali chrobaka v hlave. „Ked sa naseriem, tak aj tu blbu ladovu vodu preplavam“, precedil som medzi zuby. „No, ja tiez, kua“, povedal Peto…Sekunda ticha…
„Tak zeby sme sa nasrali?“
„Zeby?“
„Hej, naserme sa, zijeme len raz“…

A bolo rozhodnute. Tomas sa uz stracal v dialke, ale este pocul nase vykriky a vratil sa za nami. Poprosili sme ho, nech nam aspon pozicia jeho skoro nepremokavy ruksak, aby sme sa mohli nejako pobalit a prebrodit na druhu strany ako vojaci pri cviceni v armade. Vsetci sme tu sice krypli, modrokrizkova posadka, ale videli sme to uz niekde v telke. Ked Peto len v trenkach rozceril hladinu a zacal sa ponarat hlbsie a hlbsie, Tomas krutil hlavou a vravel, ze sme blazni. Ma pravdu. Asi v polovici jazierka uz bolo dno prilis hlboko. Bolo treba plavat s ruksakom nad hlavou, ten vsak tlacil Peta dolu pod vodu, a tak sa aj trosku namacal. Nejako vsak doplaval na druhu stranu. Moje veci uz nevosli do ruksaka, tak s nimi Tomas vybehol na spominanu skalnu stenu a odtial mi ich mal hodit dolu. To som vsak este musel preplavat na druhu stranu aj ja. Peto sa tu uz obliekal do mierne namocenych veci. Dobre, ze sme fotak zabalili uplne doprostriedku. Vodicka bola vaaazne dobra. Zeby bola malo cerstva sa naozaj nedalo stazovat. Riadne ma prebrala. Najzaujimavejsie ale aj tak bolo vystverat sa z vody na hladku velku skalu. Inokade to neslo. Tak pekne sup to strbiny medzi nou a stenou kanonu a po kusku sa posuvat vyssie. Stalo to trosku koze, ktora na sutroch zostala, ale sme na druhej strane. Teraz som tu musel, len tak na Adama, sediet na skale a cakat, kym mi Tomas hodi veci. To vam musel byt pohlad. Aj ma chalani odfotili, ale tak paradne som splyval so sutrami, ze sa tam dam vypatrat len podla farby oci. Odteraz mozem hovorit, ze mam pokozku sutrovej farby. To si nemoze povedat hocikto :o) Zrazu mi z ohlohy padol balicek mojho oblecenia. Super. O chvilu leteli aj vibramy. Jednu z nich som odchytil, druha sa tak sikovne odrazila, ze trafila medzeru medzi skalami, potom este jednu a stratila sa niekde v utrobach zeme. Tak to sa podarilo. Na jednej nohe by sa mi dalej dost zle slapalo. Zhora sa k nej nijako dostat nedalo, nastastie ju Peto vylovil zospodu a mohlo sa pokracovat. Ale trosku mi zredlo, ked som videl, ako sa mi jedna noha zrazu na moment nenavratne stratila…
Este v miernom soku z ladovej vody sme sa vybrali do slapania hore polorozpadnutou skalnou sutou. Tento bordel tu urcite narobil ladovec, zopar rokov dozadu. Dost makacka, splhat sa hore svahom, ked vam zem uteka pod nohami a zosypava sa dolu. Ked sme vybehli az hore, tak sme sice mali krasny vyhlad na obluk, ale museli sme zase zbehnut dolu, ak sme sa chceli k nemu aj dostat. Mensou obchadzkou sa nam to aj podarilo, no chodnik sme si museli povacsine hladat sami. Toto nie je krasne vyslapana cesticka stovkami turistov. Nestretli sme tu ani jedneho. Vazne, ani nohy. Teda nejake tie nohy tu stopy nechali. Asi osem. Styri nase a styri trochu ine. Zhodli sme sa na tom, ze to boli stopy pumy. Nic podobne tu totizto asi nezije a musela by to byt poriadne spuchnuta macka, ktora by nechala take velke slapaje. Nuz, to potesi, ked razom viete, ze tu mozno nieste uplne sami. Trosku som bol razom v strehu, lebo podla toho, co som pocul, taka puma sa s tym prilis nekasle. Ziadne bu-bu-bu a su-su-su, ta skoci na korist pekne odzadu, zahryzne sa do sije a mate to z krku. Teda skor na krku a raz-dva za sebou. A to si ja teraz dovolit nemozem, este si chcem spravit par dobrych foteciek v Glen Canyone a v Monument Valley predsa. Okrem toho, v L.A. mam zaplatene do konca mesiaca clenske vo fitku…
Vyslapali sme az hore k obluku. Az pod jeho tien. To je vam riadny kolos. Z dialky nevyzeral, ze je take hovado. Krasa. Aj maly vodopadik sa tu hrnul dolu vyhladenou skalnou stenou. Teda skor len tak prskal, toto nie je prave sezona na velku vodu. Ale viem si to celkom predstavit, ked sa topia snehy, alebo je po dazdi. To sa tu vsak clovek nedostane, lebo vlastne cely trail vedie cez koryto vyschnutej rieky (ak vynechame nas oblubeny priesmyk, samozrejme). Dali sme si fotecku pod tym prirodnym kolosom a bolo treba pridat do kroku, lebo Oskar sa uz schovaval za hory. Udolie rychlo zahalil tien a este vacsia kosa. Na hladine plytkej vody pod skalnym oblukom sa ligotala tenka ladova skrupina. Bolo to tu take tajomne, chladne a vzdialene od normalneho sveta tam za kopcami. Je to pre mna vzdy taky zvlastny pocit nekonecnej moci prirody, ked sa ocitneme na miestach, kde sa ludia len tak lahko nedostanu a najblizsia civilizacia je na par dni slapania.
Chtiac-nechtiac sme sa museli naspat dostat tou istou cestou. Chvilu sme ocumovali skalnu stenu a rozmyslali, ze sa zahrame na horolezcov a vynechame tym dalsi ladovy kupel. Ale maly pokus vyliezt hore ukazal, ze sa to poriadne smyka a nie je to pevne, tak sme radsej dali prednost vode. Nas striptersky kanon cakal na repete. Akurat sme tu uz nemali Tomasa, a tak sme napchali vsetky veci do batohu a dohodli sa, ze topanky si skusime nejako prehodit, ked uz ja budem na druhej strane. Uzasny plan…
Ukazalo sa, ze spustit sa do ladovej vody cez strbinu v skale je vacsi problem, nez bolo vystverat sa na tu z vody. Tak pekne radsej pomaly a na istotu, nerad by som si zabudol nohu zaseknutu medzi skalami a opeciatkoval ksichtom ten balvan o kusok nizsie. Nasledoval uspesny skok do vody, niekolko metrov rychlych zaberov, aby sa nestihol pritrafit nejaky ten krc a uz som dosiahol na dno. Klepal som zubami, po pas vo vode a Peto rychlo hadzal topanky. Nuz, co sme cakali od takeho premysleneho planu. Na tu dialku a s rozklepanymi rukami to nemalo velmi velku sancu na uspech. Prva moja vibrama mi preletela ponah hlavu a s clupotom pristala vo vode. Druha mi na tu dialku skoro zlomila prst, ale inak pohoda. Rychlo som ich vyhodil na breh, skor nez stihli poriadne nasat vodu a chtiac-nechtiac som sa musel ponorit dalek do vody, co najblizsie k Petovi. Este totiž nasledoval hlavny bod programu – ruksak. Nohy som si uz prestaval citit, ale dosiel som tak daleko ako sa dalo. Horsie bolo, ze Peto sa nemal kde poriadne rozbehnut a hodit ruksak tak, aby neletel z balvanu spolocne s nim. Na tu dialku sa to proste nedalo dohodit, a tak sa zapichol do vody par metrov predomnou . Ten kursak, nie Peto. Tak teraz fofrom k nemu, vylovit a rychlo na breh, skor nez stihne premoknut. Par sekund vo vode ho nezabije…
Konecne som bol na brehu aj zo vsetkymi vecami a vsetkymi zimomriavkami. Veeelmi cerstvy pocit. Teraz by sa zisiel Oskar, aby nas vysusil a zohrial, lenze ten uz ma po fajronte a kasle na nas. „Mate co ste chceli, trulovia, poradte si ako viete“ hovori si teraz schovany pod svojom teplou perinou. Pohodaaa, ved my sa ani az tak nestazujeme. Veci su mierne navlhnute, moje vibramy tiez, ale ak budeme slapat dostatocne rychlo, tak snad nestihneme zamrznut. Celkom sme teraz ocenili Tomasovu bundu navyse. Nezdrziavali sme sa zbytocne a vybehli sme rychlo kanonom vonku k blatistemu korytu vyschnutej rieky. No a potom nas uz cakali spominane serpentiny v skalnej stene. Vooobec, ale vooobec som sa na ne netesil. No dali aspon zabrat, takze nebola taka zima. Z ruksaku stale tiekla voda, Peto uz ma mokry cely chrbat, tak sme sa zase vymenili v noseni. Cesticka nemala konca kraja, ale vybehli sme to nakoniec celkom v pohode. Uz bola poriadna tma, ked sme hore na utese zbadali svetla Land Roveru. Dobre ideme, nepomylili sme sa. Chalani sa uz obzerali, kde sme tak dlho…
Naskakali sme do auta a mohli sme frcat offroadovou cestou dalej na juh. Chceme to dotiahnut az k rieke Colorado, este nas caka peknych par mil. Ale uz v teple a pohode, pri dobrej muzicke s cerealnou tycinkou a drinkom v ruke. Jaaaj, dobry pocit. Toto bola turicka ake sa nerobia kazdy den. Mohli sme si s Petom podat ruky, ze sme to nevzdali a zmakli sme to. Troska studenej vody nikdy nezaskodi a ten pocit po tom, stoji za to…
V ciernej tme, kusok za branami do Glen Canyon National parku, sme nasli malu odbocku a roztahany kemp v udoli hor. Slusne fucalo a bol tu okrem nas snad len jeden karavan. Nasli sme si miestecko nedaleko osamelo stajaceho budara, pretoze sa Majo necitili nejako dobre a zalozili sme rychly tabor. Uvarili sme si polievku, o ktoru sme museli tuho bojovat s vetrom, aby nam neuhasil ohen. Na rad prislo pivecko a arasidy. A potom uz len zalahnut a poriadne sa vyspat na dalsí den. Dnes urcite nebudeme mat problem zaspat. A ta cista hviezdnata obloha nad hlavou, to je najlepsi vyhlad na dobru noc. Alebo minimalne druhy najlepsi…

…nuz po celodennej slapacke predfcerom, po vcerajsej zaujimavej turicke a po nocnej ceste k rieke Colorado, sme spali ako batolata. Trosku sa nam to snazil zneprijemnit vietor a chlad. Zahryzaval sa to spacaku a skusal vsetky mozne cesty, aby sa nam dostal pod kozu. No po chladnej noci sme sa zobudili do krasneho cerstveho rana s paradnym vyhladom na skaly okolo a dolu pod nami sa rozprestierala velka modra vodna plocha. „Rozvodnene“ Colorado, inak nazyvane Lake Powell. Tu niekde sa zacina jeho nekonecna plocha. Oskar sa uz splhal na oblonu a zacal z nas postupne zhadzovat vrstvy oblecenia. Zbalili sme noclazisko zo zeme aj zo strechy auta a pobrali sme sa dolu k vode…
Aby sa plany planovali zbytocne, tak ich vzdy nieco skor ci neskor nabura. Tentokrat sa tak rozhodla sama priroda. Uz dlhsiu dobu vraj klesa hladina Colorada a vody ubuda. Z tychto dovodov je cela oblast v docasnom upadku, vratane kompovej prepravy na opacny breh. Nie su peniaze na takyto biznis v tejto dobe. A ze vraj Amerika, ze vraj krajina blahobytu. Tam kde to nie je take potrebne, plytva sa peniazmi jedna radost, zatial co tu, kde by sa tepny nemali nikdy zastavit, nie su prostriedky. Pekne nam tym pokazili rozvrh. A tak som sa tesil, ako sa aj s autom preplavime na opacnu stranu a budeme moct skratkou pretat tuto neznamu daleku krajinu. Som smutny…

Ale co sa da robit, zahodme stare plany za hlavu, treba sa prisposobit situacii, tak hor sa na alternativne napady. Akurat, ze tych alternativ nam nezostavalo prilis vela. V podstate len tri. Vratit sa tou istou cestou do Capitol Reef a obchadzkou sa dostat do Glen Canyonu devatdesiatpatkou, alebo to supnut na 276 a skratkou sa dostat na spominanu 95, no a tretou moznostou je zlepsit si prsiarsky styl, zvladnut ho dokonca jednorucne a takto preplavat a preniest aj Land Rovera na druhu stranu Colarada a pokracovat tak dalej na juh. Kedze mna trosku pobolievalo a zle by sa mi plavalo, rozhodli sme sa pre alternativu cislo dva. Pomotali sme sa este trosku v osade pri pristave, zastavili sa vo Visitor Centre (este aj to bolo docasne mimo prevadzky) a uz sme aj frcali zabudnutou krajinou. Zaujimavou krajinou. Keby ste prichadzali po tejto ceste zhora, divili by ste sa, co si asi pichaju ti divni ludia, zijuci uprostred nicoho, obklopeni horami a zaroven parkujuci svoje lode vsade kde sa len objavi nejaky pribytok. Lenze my sme prichadzali od Colorada, a preto sme sa tym lodkam na vyschnutej zemi az tak nedivili. Na 276 je len zopar malych mesteciek ci skor osad. V jednej z nich sme sa zastavili, skusit stastie, ci tu nenajdeme cosi pod zub.

TICABOO…

V poloprazdnom obchode sme teda patrali po niecom jedlom. Poloprazdny bol, len co sa tovaru tyka, inak zyval prazdnotou uplne. Kupili sme si teda ranajky, par pohladnic a ukecali zaspateho chlapika pri pokladni na velmi dobru cenu za slnecne bryle. Nezaplatili sme za ne ani polovicu povodnej ceny. Zaspaty chlapik sa nam potom vonku prihovoril. Asi bol rad, ze vidi nejake zive duse. Vysvitlo, ze vlastni obchodik, aj benzinku, nedaleky motel a vlastne cele mesto. Hmmm, to nie je take zle, vlastnit mesto. Aj ked je to len take male mestecko uprosted nicoho. Poradil nam, kam si mozeme zajst na ranajky. Ukazal na cestu hore do hor a naozaj sme tam nasli utesene miestecko na piknik. Pod velkymi stromami sme si dali neskore ranajky, nadychali sme sa cerstveho chladneho vzduchu a potom sa pobrali dalej. Veeelmi pekna cesta tato nasa obchadzko-zachadzka. Nekonecnou krajinou sme sli, az kym sme nedorazili na miesto, kde sme museli zmenit smer. Na sever, alebo na juh?
Devatdesiatpatka je carovna cesta tiahnuca sa z mestecka Hanksville, v ktorom som si kedysi davno daval ten obed z papierovej krabice a spekuloval, ci to nezvrtneme do Capitol Reefu. Ale nevidalo. Potom sa tiahne dolu na juh, smerom na Mexican Hut a Monument Valley a konci kusok za Natural Bridges Natural Monument. Velmi dobre si ju pamatam. Dlhe, predlhe udolie medzi skalami, hadiaca sa nim asfaltka obklopena cervenymi skalami, klud, sloboda a vietor vo vlasoch. Galina vtedy zaspala, a ja som si vychutnaval tu nadhernu trasu pri pesnickach Aerosmithu.
Dnes si nemozeme otvorit strechu a nebudem mat tuto trasu len „sam pre seba“, ale aj tak je to zazitok. Zastavili sme sa pri lanovom moste, ktory je klasickou zastavkou na tejto ceste a potom az na vyhliadke pri rieke Colorado. Dnes je tu zivsie, nasli sme tu zaparkovanych aj niekolko dalsich aut. Na mieste kde sa devatdesiatpatka zrazu prudko zlomi dolava je odstavna plocha a:

JEDNO Z NAJCAROVNEJSICH MIEST V USA…

Tu sme uz v narodnom parku Glen Canyon. Zrazu sa tu ocitnete na obrovskom utese a pod vami je z nicoho nic spad niekolko desiatok metrov. Dolu je slavna rieka Colorado a vsade naokolo neskutocny vyhlad. Kde vravim neskutocny, tak tym myslim neskutocny. Modro-zelene koryto rieky tiahnuce sa az potial, dokial dovidite. Az k pestrofarebnej fototapete tam niekde daleko vzadu. Musí byt urcite len namalovana na platne, lebo naozaj také veci neexistuju. Toto je miesto, kde sa dolu spustaju na vodu lode, lodky, lodicky, vodne skutre, clny, kajaky a vsetko co moze plavat. Preto tu vzdy z vysky vidiet kopec malych krabiciek. Su to auta, karavany a privesy ludi, ktori miluju prirodu a vodu. A to vsetko je obklopene bielymi, zltymi, oranzovymi a hnedymi skalami zaujimavych tvarov. To sa musí vidiet, aby sa to dalo zapisat do pamati. Dolu este vsetko krasne doplna velky most cez rieku, spajajuci oba brehy. Uz ked som stal na tomto mieste prvykrat, vyrazilo mi to dych a zastavil sa mi pulz. Potom sa pozvolna zase rozbehol. Stojite tu ako na vyhliadkovej vezi a 360 stupnov okolo vas je len sama nadhera. Mate pocit, ze stovky kilometrov na vsetky strany je nejaka ina planeta, ze tam urcite nie su ziadne sede mesta a kazdodenny chaos. Mate pocit, ze ste sa ocitli miliony rokov dozadu, ked tu zili len nejake tie vodne zivocichy a par druhov suchozemskych tvorov. Tak nejako to asi vyzeralo predtym, nez clovek vsetko pokaslal…

Pomotali sme sa na vyhliadke slusnu chvilu, nikomu sa odtialto nechcelo rychlo ujst. Majo si vychutnaval svoju cigaretku, Tomas a Peto sa niekde potulovali a ja som behal zo stativom hore-dolu a snazil sa vopchat vsetko do svojho objektivu. E-e, neslo to. Ukradol som si utrzky, stale su to krasne zabery, ale fotak nedokaze to, co oko. Nevadi, ukladam si do svojej pamati druhu cast tohoto zazitku.
Jedina vec, ktora ma tu sklamala, bolo mnozstvo vody v rieke. Tu bol pokles hladiny este badatelnejsi. Ked som si spomenul, aka mohutna rieka sa tadialto plazila pred troma rokmi, bolo mi z toho smutno. Ale priroda urcite sama najlepsie vie, co robi. Verim, ze to tu zase coskoro uvedie na spravnu mieru…
Z vyhliadky ide dolu k mostu kratka, ale pompezna cesta. Pozdlz kolmej skalnej steny, popri vysokom skalnom kuzeli a potom popri brehu rieky, vyzdobenom zaujimavo sfarbenymi sutrami. Dali sme si na nej malu fotozastavku, chalanom sa to tu tiez pozdavalo. A dalsia zastavka za mostom proste tiez musela byt. Tymto vsetkym clovek nemoze len tak jednoducho prefrcat. Most je sam o sebe umeleckym dielom a do vsetkej tejto krasy prijatelne zapadol. Stal sa sucastou tejto scenerie. Vobec sa mi odtialto nechcelo, ale ak mame dnes stihat zapad slnka v Monument Valley, treba sa pohnut…

JUZNYM UTAHOM…

Okolo Natural Bridges sme dnes len prefrcali. Naozaj sa nemozeme zastavit pri kazdej zaujimavej veci. Nestihali by sme tohtorocne Vianoce. Z toho vsetkeho, co mame este naplanovane, su Natural Bridges – Prirodne Mosty aj tak asi najmenej zaujimave. Ked ma clovek dost casu, je to celkom fajn ich vidiet a zbehnut si pod ne aj nejaku turicku, ale uz vtedy pred troma rokmi sme dali tomuto narodnemu monumentu jednu z najnizsich znamok v porovnani s ostatnymi. Zaujimave je, ze je tu hned niekolko oblukov nedaleko od seba, ale musim povedat, ze len za posledny tyzden sme videli niekolko zaujimavejsich skalnych mostov, nez su tieto. Tak som to chalanom aj povedal a trielili sme rovno na Monument Valley…

Aby som teda uplne neklamal, dali sme si dve male odbocky. Prvu z nich na miesto, ktore som nasiel vtedy po ceste uplne nahodne. Na kopci, z ktoreho sa dalej pokracuje uzkou strkovou cestou, je nenapadna odbocka. Prasnou trasou sa da po niekolkych milach dostat na nahornu plosinu, z ktorej je tiez jeden z najuzasnejsich vyhladov ake som kedy videl. Dufal som, ze si budem spravne pamatat, ako sa tam dostat. Predsa len to bolo pekne davno a tiez sa to zbehlo rychlo a nenapadne. Ale nasli sme to. Rozbitou cestou sme prisli na miesto, kde jednoznacne treba zabrzdit, inak by sme si celkom pekne nabili rypaky. Podobny kolmy zraz dolu ako bol pri rieke Colorado, ale tento je este vyssi a vyhlad je z ineho sudka. Ani neviem ako by som ho opisal. Mozno keby som povedal, ze si treba predstavit nekonecnu plochu cerveno-hnedeho prachu, cez ktory niekto pustil prudy vody a tie ho vyformovali do nekonecneho pola rozdeleneho na rovnobezne udolia a vystupky. Proste take zemiakove pole s hriadkami, akurat bez zemiakov a ich zelenych listov. Lenze toto je omnoho vacsie, omnoho vyssie a „hriadky“ maju velkost hor. Tam kdesi v dialke, kam oko ani nedovidi je uz stat Arizona. Tam kdesi je Monument Valley. Netrufnem si povedat, do akej vzdialenosti je odtialto viditelnost, ale urcite minimalne niekolko desiatok mil. Nehostinna krajina, naoko vyzerajuca, ze bez zivota. Tu by mohli natacat filmy o mimozemstanoch a ti, co to tu nikdy nevideli na vlastne oci, by ani neverili, ze je to na planete Zem…

Nadychali sme sa toho nekonecneho vyhladu a vratili sa naspat na asfaltku. Doteraz som nepochopil, preco je tu cesta zrazu prerusene serpentinami, ktore uz nikto nevyasfaltoval. Nakladaky tu myslim maju uplny zakaz a vsetky auta sa tu ufucane stveraju do strmeho kopciska. Je pravda, ze je to poriadny skok o uroven nizsie a na velmi kratkom useku sa spustite do podstatne nizsej nadmorskej vysky, ale uz som zazil aj vacsie drastaky. A s normalnou cestou. Kazdopadne je to zaujimava zmena a aspon sa tu clovek neznervoznuje nejakymi kamionmi. Pocas celeho klesania prasnymi uzkymi zatackami, sa odtialto naskyta paradny vyhlad na cele plane pod nami. Hned nalavo je Valley of the Goods. Tam sme sa volakedy prehanali na mojom starom malom Golfiku pomedzi ojedinele vysokanske spicate skaly, vycnievajuce z vyprahnutej zeme. Tie pripominali nasim prapredkom sochy bohov, preto takto nazvali toto jedinecne miesto. Dnes si ho ale pozrieme len takto z odstupu. Chyta nas uz poriadny hlad…

MEXICAN HAT

Pri udoli bohov sa cesta rozdvojuje. Devatdesiapatka sa konci, odbocujeme teda na cestu c. 261. A dalej na stosestdesiattrojku. Kusok za tymto pripojenim je jedna z oblubenych turistickych zastavok, ktoru najdete snad v kazdej mape a v kazdom turistickom sprievodcovi. Je to kopa sutrov, hodny kus od najblizsich skalnych hor, ktora z nicoho nic vycnieva z rovnej prerie a svojim tvarom velmi verne zobrazuje Mexicana. Este aj klasicky mexicky klobuk – sombrero – ma na hlave. Pekne sa s tym socharka menom Priroda pohrala. Vedie tu len mala prasna odbocka z hlavnej cesty a je to fotozastavka na par minut. Taka mala sranda na pobavenie…
Kusok od Mexicana, niekde na pol cesty do Monument Valley, sme v malom osarpanom mestecku zaliezli do akejsi miestnej zradelne. Zaludky sa uz s nami hadali, nedalo sa inak…

INDIANI – NAJVACSI PIVARI

…hej najvacsi pivari. Ak chcem byt ohladuplny a slusny a nepoviem rovno, ze alkoholici. V malej rodinnej „restauracii“ spojenej s potravinami a predajom vsetkeho mozneho nas majitelia – starsi manzelia, posadili k stolu so starym pestrofarebnym obrusom. Nasou podmienkou bolo, ze sa potrebujeme najest rychlo, nemohli sme si dovolit cakat polhodinu na jedlo, tlacil nas cas. Ubezpecili nas, ze to bude raz-dva a dali sme si nejaku ich specialitu podniku, v krajine neobmedzenych moznosti tak ojedinelu – hamburger s hranolkami. Ale rovnako jako kusok od Capitol Reefu, aj tento hambac bol dobry, ziadne cierne maso bez udania povodu. Poriadne domace zemliska s masom, zeleninou, roztopenym syrom a dobrymi hranolkami. Moooze byt…
Za tu kratku chvilu, co sme cakali na jedlo, kecali a podvedome pozorovali okolie, voslo do kramu snad desat ludi. Mozno aj jedenast. Az na jedneho, sami miestni Indiani. Ci uz jednotlivo, alebo v manzelskych paroch, vsetci kupovali to iste. Jedine a to iste. Pivo. Cele velke kartony piva. Ked si pivo kupil prvy, druhy Indian a potom nejaky parik, este sme tomu nevenovali pozornost. Ale po par minutach, sme uz velmi uspesne tipovali, co si prisli kupit ti dalsi. Nikto nekupil absolutne nic ine. Ziadny chlieb, mlieko, ba ani zuvacky. Len chlast. Ja osobne a vlastne my vsetci, co sme tu sedeli, sme tiez milovnici zlatisteho moku, ale toto uz bolo trosku privela. A keby aspon poriadne pivo pili. Bazanta, Martinera ci Smadneho Mnicha. Lenze tu mali len tie americke stiny (prepacte mi moju francuzstinu, ale iny vyraz by nebol tak vystizny). A este navyse v plechovkach. No nic, trosku smutny pohlad na synov prerie, ktori sa tu volakedy prehanali na mustangoch a nahanali bizony. Nechame to zatial tak, ono sa k tomu chtia-nechtiac aj tak este vratime. Teraz nam totiz prisli na stol tie nase porcie, hura teda do toho. A zapijeme ich pivom…;o)

Jedlo bolo dobre, nase zaludky si pochvalovali. Majitelia boli tiez velmi prijemni ludkovia a trosku sme s nimi pokecali. Obdivujem ludi, ktori dokazu zit v takychto dierach, daleko od bezneho sveta. A casto im aj zavidim. Klud, pohoda v lone prirody… Ale urcite aj nuda. Docasne fajn, no natrvalo, si to asi neviem velmi predstavit. Teta domaca nam dokonca venovala pohladnice. Kazdemu po jednej. Ako pamiatku na toto miesto. Myslim, ze je to jedina pohladnica s obrazkom Mexican Hut, ktora sa tu da zohnat. Jej vek sme odhadli tak na 20 rokov. Myslim tu pohladnicu, nie tetu. Aspon tak vyzerala kvalita fotografie a farby na zabere. Myslim, ze ked niekedy davno otvarali toto miesto, tak ich kupili milion a este im zostalo 990000, tak ich takto obcas rozdavaju ako pozornost podniku. My sme im na oplatku nechali na ich stene so zbierkou bankoviek z celeho sveta, original slovensku dvadsatkorunacku aj s nasimi autogramami a mohlo sa ist dalej. Treba este natankovat a Oskar uz zacina vyzerat unavene…

Na benzinke sme stretli podivneho chlapika. Strasne energicky a ukecany clovek. Vypytoval sa hned na nase auto – teda Masenkov Land Rover. Ze co a ako a kade a preco a naco a ako dlho. Vysvitlo, ze je to uplny fanatik. Ukazal nam svoj obrovsky prives, v ktorom mal pribytok a zaroven v zadnej casti garaz s motorkou, stvorkolkou, vsetkym moznym naradim a neviem cim este. Proste dobrodruh na pohladanie. Hodili sme s nim kratku debatu, ale potom sme sa ospravedlnili, ze musime ficat a aj sme ficali. Rovno smerom na…

MONUMENT VALLEY

Nuz tento nazov staci vyslovit a vacsina ludi spozornie a ozve sa v nich ucta a obdiv k tomuto dielu prirody. A nielen dielu prirody, ale vsetkemu, co je s Monument Valley spate, pretoze je uzemim Indianov, je ich pribytkom a posvatnym miestom zaroven. Len Majo a Peto sem idu prvykrat, ale tesime sa vsetci. Uz samotny prijazd na toto jedinecne miesto ma svoje caro a pompeznost. Dlha rovna cesta sa zrazu prehupne cez malu pahorkatinu a naskytne sa vam pohlad na tie tajomne hradby uprosted nicoho. Nekonecne plosiny a zrazu skalne mesto. Este peknych par mil sa veziete s tym, ze mate branu do Monument Valley cely cas pred sebou. Odtialto bezal aj Forrest Gump, ked sa zrazu zastavil, skonstatoval, ze je uz unaveny a vykaslal sa na dva roky behania. Co sme mi horsi, alebo co? Odstavili sme to na krajnici a uz aj padali zabery jednotlivych Forrestov Gumpov beziacich po nekonecnej ceste s hradbami Monument Valley v pozadi. A potom este jedna hromadna – styria Forrestovia v plnom nasadeni vedla seba… a mozme pokracovat…

Vhupli sme do skalneho mesta. Oskar uz zafarboval vsetko naokolo na cerveno. Chvilu chalosi vymyslali nieco s motelom a aj sme si zistili cenu v nedalekom meste, ale nakoniec sme sa rozhodli, ze prenocujeme v kempe. Ten je len kusok od vyhliadky na hlavnu cast udolia. Dnes by ma na motel uz neprehovoril nik, zostal by som v kempe, aj keby som bol jediny. Rano chcem totizto vidiet opat vychod slnka nad Monument Valley a takto to budem mat zo stanu na vyhliadku len par krokov. Presne tu sme nocovali aj pri prvej ceste a vobec som to nelutoval. Ale teraz nas este caka Oskarov zapad, do zajtra je daleko.
Navajovia pozatvarali svoje predajne stanky, suveniry budu k dispozicii zase az zajtra. My mame teraz este v plane vybehnut na prasnu cestu veducu pomedzi tie naslavnejsie skalne velikany.

Biznis a la Navajo…

No hej, doba pokrocila, Indiani uz nepestuju svoju kukuricu a obilie. Uz nepoluju, uz sa im nic nechce. Dnes uz len vozia turistov, ziju z ich penazi, ale davaju im pocitit, ze nie su ich pritomnostou vobec nadseni. Uz som to neraz rozoberal a nechcem znovu zachadzat do tejto temy. Stale ma to vsak vie znova zarmutit, ked to vidim. Monument Valley je jednou z tych naj destinacii v USA. A zaroven jednou z mala tych, ktora je spravovana indianmi. A jednou z mala, ktora ma tak velmi zle zariadene veci. Chabe Visitor Center, biedne mapky, slaba organizacia. Ale zato vstupne sa vybera o sto sest. Bola snad hodinka do zapadu slnka a v malej budke od nas chceli prachy za to, ze vybehneme autom na spominanu prasnu cestu. Vraj pat dolacov. Tak som im ich dal. Vraj ale za kazdeho pat. Hmmm, mile. Kazdy rok je to viac a viac. Dvacka za to, ze sa prevezieme zopar mil a oblukom sa vratime na toto miesto. To je aspon 24 plechovkovy karton piva, veru. Povedali sme, ze si to este rozmyslime, ze na taku kratku chvilu platit ako za cely den, sa nam velmi nechce. Odstavili sme auto za budkou a vybehol som do Visitor Centra zistit, o ktorej zajtra vychadza Oskar, o ktorej otvaraju cestu a ako je to s kempom a sprchou. Ked som sa vratil nalozeny informaciami, budka uz bola prazdna, Navajo siel uz asi na pivo. No nic, aj tak dobre, nahanat ho nebudeme. Vybehli sme teda na rychly okruh…

POMEDZI VELIKANY…

Uz som to tadialto absolvoval, ale velmi rad sa pozriem znova. Uzka prasna cesta sa klukati pomedzi skalnych obrov a po trase je niekolko odstavnych ploch s tymi najlepsimi vyhladmi. Na nich stoji povacsine par siatrov, pripadne predavaju miestni Indiani kmena Navajo svoje suveniry len tak z korby auta. Na dnes su uz zbaleni, ale to nam vobec neprekaza, my sme prisli lovit len zazitky a fotografie. Suveniry nepotrebujeme.
Na zastavke pri troch sestrach – to je nazov jednej zo skalnych formacii – nas privitala tlupa psov. Take indianske poulicne zmesy. Asi vkuse hladuju, lebo sa pamatam, ze aj vtedy pri prvej navsteve vzdy okolo nas nejake behali, len co sme vysli z auta. Dnes tu bolo aj par steniat. Tie boli neskutocne. Akurat mali cas vecere, tak ich matka kojila. To bol iny pohlad ako sa styri, ci pat malych zlatych steniatok bilo o najlepsie miesto pri „prestretom stole“. Blesk na mojom fotaku vypovedal sluzbu, tak som cvakal tie podarene zabery na Petov digital. Fakt zazitok. Psia rodinka a este s takym Monumentskovalleyskym pozadim, to stoji za pohlad, naozaj.
Postupne sme teda presli vsetkymi zastavkami, nalovili pamatne fotecky a zastavili sa na poslednej vyhliadke. To bol uz Oskar za horizontom a celkom slusne sa zotmelo. Dali sme si este nejaku spolocnu fotku z magickym pozadim a sfarbenymi oblakmi. A potom este jednu. To uz vsak Masenko prisiel na to, ze jeho Land Rover sa tu krasne vynima a hrozne sa mu to zapacilo. Vykopal nas teda zo zaberu a zacal si fotit svoje auto. Jeden zaber, druhy, treti. Este z ineho uhla a z dalsieho. A ked sme si mysleli, ze uz naozaj stacilo, tak pridal este zopar dalsich. Tusim by sme tomu mohli dat meno autonarcizmus alebo Landroveronarcizmus…:o)
Uzavreli sme nasu okruznu jazdu a oblukom sa vratili k Visitor Centru. Zacalo slusne pofukovat a na postavenie taboru bolo este prislis zavcasu. Boli sme hladni a dostali sme chut na pivo. Ide sa teda do nedalekej osady…

Keby ste cakali indianske vigvamy (neviem ako sa to spravne pise), totemy a podobne veci, tak by ste boli sklamani. Na parkovisku postavalo par Navajov a v potravinach pivo nemali. Kupili sme si teda aspon nejake buchty, mlieko a par hovadin. To bude vecera! Pri pokladni stala veeelmi pekna slecna. Jedina, ktora nevyzerala ako Navajo. Trosku sme s nou pozartovali, ale ja som to prehnal a doslo mi to, az ked som videl primrznute pohlady kamosov. Opytali sme sa totiz, ze ci nemaju pivo a ona, ze nie, ze v indianskej rezervacii sa nesmie predavat ziadny alkohol. Ja na to, ze ved my sme len tak na jedno pivecko mali chut, ze nie sme ziadni alkoholici, ze pohoda. No a ona, ze chape, ze aj ona si obcas nieco uhne. Spytali sme sa, ci pivo. A ona, ze pivo ani tak nieee, ze ona radsej nieco tuhsie, ale nechcela prezdradit co. A este vravela, ze musia po pivo chodit mimo rezervacie (to je to, co sme dnes videli, kde sme sedeli na hamburgeri) a po tvrdy chlast do najblizsieho vacsieho mesta, vraj asi tak 100 mil. No skvele. Mne sa podarilo utrusit poznamku o tom, ako sme si to dnes vsimli, ze Indiani len chlascu a nakupuju kartony piva a ze sme boli tym trosku zaskoceni a sklamani a ze nic ine uz asi ani nerobia… Uuups, lenze to mi nejako v tej sekunde nedoslo, ze ona uz predtym hovorila „my Najovia“. Holka sice na to nevyzerala, ale bola jedna z nich. Pekne namiesana, ale stale indianka kmena Navajo. Tomu sa vravi fopaaa… Humor ju zrazu presiel, mna tiez a chalani mi dali pocitit, aky som bol kreten. Mrzi ma to. Rybana, ak to citas, tak este raz prepac…

Vratili sme sa do kempu. Vietor sa rozhodol, ze nam venuje este viac svojej pozornosti a fucal jedna radost. Teda on bol jediny, co sa tesil, my sme az tak neplesali. Najmenej Majo, ten mal uz teraz nie prave najpriatelskejsi pohlad. Rozhodli sme sa teda, ze si mrznutie vonku este trosku oddialime. Urobili sme si vecernu pohodu v Land Rover Kine. Pustili sme si nejaky film na laptope a pritom si davali veceru. Pohodicka, v aute nefukalo. Ale kazdy film ma tiez svoj koniec, a tak sme sa po dvoch hodinach v teple museli vytackat vonku a po tazkom boji s vetrom postavit stan. Vzhladom na to, ako sa k nam chcel na noc ulozit aj ten preriovy „vanok“, tak sme nas skladaci hotel supli rovno do vstupu ku kupelniam. Tie su teraz aj tak mimo prevadzky a aspon sme tak ziskali aky-taky ukryt pred nasim novym kamosom. Trochu sme ho tym ale nasrali, lebo celu noc sa dobyjal do stanu a trepal jeho stenami. Co uz, dali sme sa na boj, tak bojujme. Ved je to len par hodin trosku menej pokojneho spanku, rano nas caka paraaadne divadlo v priamom prenose…

…tak tu teda mame skore rano v Monument Valley. Cierna tma nie je viac ciernou tmou, zore zacinaju hrat farbami. Vybehol som zo stanu, vzal svoj fotoruksak a stativ a utekal som na predstavenie. Peto siel tiez, chalani asi dobehnu neskor. Jednoznacne som to nechcel zmeskat, vychod a zapad slnka na tomto mieste su vzdy zazitkom. Dnes tu bolo podstatne chladnejsie, nez ked som sledoval Oskarove vstavanie pred troma rokmi. Vtedy nam zacalo prsat, dnes by som to rad zazil aj bez dazda. Na vyhliadke si uz brusili fotaky aj dvaja Arabi, ci Indi, ci co to bolo za chlapikov. Postupne sa obzor zosvetloval a prve luce sa predierali spoza skalnych velikanov. Potom slnko vykuklo jednym okom a nakoniec sa vyhuplo na oblohu cele. Tiez jedna z tych veci, ktore, podla mna, treba za zivot zazit. Teraz uz svetlo zalievalo celu vyprahnutu preriu a aj cestu hadiacu sa do dialky k mohutnym skalam. Dnes sa tam uz nechystame, svoju exkurziu sme si spravili vcera. Na dnesok mame husty plan a chceme vyrazil co mozno najskor.
Ked bolo po divadle a zabery boli bezpecne zapisane na filme, vratili sme sa do kempu, pobalili veci a mohli sme vypadnut. Este predtym ma vsak pri odchode z vyhliadky odchytil chlapik v budke, v ktorej sme sa vcera dohadovali o vstupnom. Vraj mam zaplatit za fotenie…To co uz ma byt? Hrabe mu, alebo sa uz hned takto zrana nahulil? Zaplatit za fotenie? Chalanisko, neviem, co Ty beries, ale musí to by poriadne tuhe. Pri vsetkej ucte k Indianom a kmenu Navajo musim povedat, ze tito ludia uz nevedia, za co by si od radosti este zauctovali nejake prachy. Biznis je biznis, ale toto uz zavana amaterskym zdieranim na vsetkych frontoch. Aj som sa ho opytal, ze ci si robi srandu, ale on na mna s vaznou tvarou, ze nie, ze to je normalne. Neriesil som to s nim zbytocne. Uz som tu raz fotil a nik za to zo mna netahal prachy, ale to mozno este nebola pivna sezona. Povedal som tu teda, ze prachy mam v kempe, ze sa zastavim pri odchode, ze ideme balit…
Ked sme uz pobalili a boli nachystani na odchod, mal som sto chuti vykaslat sa na vsetkych skazenych synov prerie, no aj tak som zabehol do budky, nech je pokoj na dusi. Bolo treba zaplatit aj za kemp. Navajo podnikatel ma este dorazil tym, ze chcel prachy za fotenie aj za Peta, plus za kempovanie sa chystal uctovat kazdu osobu zvlast. Tupec. Toto uz nebolo ani normalne obchodovanie, ale vydieranie. Kde je niekto sprosty ku mne, tak platim rovnakou mincou. Na fotenie som mu povedal, nech zabudne, ze nemaju nikde upozornenia, ze sa za to neplati a nahlasil som len dvoch noclahujucich ludi. Este vymyslal cosi o tom, ze sme mali platit dalsich pat dolacov za nejaky vstup do rezervacie ci co. Povedal som mu, ze to by som musel ist naspat do auta, lebo som si nevzal viac prachov. Zrazu mu bolo dost aj tolko, co som mu daval. Presktal to na ”uctenke” a bol spokojny. Asi sa bal, ze mu medzi tym pridu kamarati a bude sa musiet o prachy na pivo delit s nimi. Bolo mi z toho celeho na grcanie, ale co som s tym uz mohol robit? Podme radsej cim skor prec, lebo nam este nauctuju aj litre vydychaneho vzduchu. Preco musi tu prirodnu nadheru sprevadzat taketo zaobchadzanie s navstevnikmi… Smutneee…

Kusok za napojenim sa na hlavnu cestu vstupujeme do statu Arizona. Trosku sme to zdokumentovali a uz sme frcali nekonecnou rovnou cestou do noveho krasneho dna. Pred nami len nekonecna preria lemovana po oboch stranach kopcami a horami. Popri ceste sa pasli kone a my sme mierili zase na okamih naspat do civilizacie…
Na prvej krizovatke v civilizacii sme si dali nejake tie ranajky, natankovali sme pokracovali v ceste. Ako som tak studoval mapu, nasiel som nieco, co som este predtym nevidel. Navajo Monument. Zeby sme zazitkov s tymto kmenom este nemali dost? Je to len par mil mimo nasej trasy, podme sa teda pozriet…

NAVAJO MONUMENT…

Male Visitor Center v lesiku odlahlom od hlavneho tahu. A v nom minimuzeum, dve rangerky (z toho jedna poriadne preafektovana az to nebolo pekne) a taka expresna turicka na vyhliadku. Pekna prechadzka. Prechadzka na miesto, odkial vidiet vo vzdialenej skalnej stene na opacnej strane udolia skalne obydlia praobyvatelov tychto koncin. Dnes uz teda len pozostatky skalneho mesta vbudovaneho do skalneho brala, podobne ako to mozeme vidiet v Mesa Verde ci inych podobnych lokalitach. Dolu sa da ist so sprievodcom, co je par dalsich mil a urcite by nebolo nezaujimave si vypocut nejaky ten pokec o historii a slavnych casoch puebla, ale to by sme museli pockat par hodin a navyse, uz sme podobne veci videli a zazili. Nie je na to teraz cas, ved uz zastavka tu bola neplanovana, staci aj tato prijemna turoprechadzka. Po ceste sme si citali tabulky popisujuce rastliny, na co ich indiani pouzivai atd. Kusok od Visitor Centra je v skale aj odtlacok stopy dinosaura stary miliony rokov. Celkom pekna slapaj. Nechcel by som, aby mi stupil na nohu…

A IDE SA NA ANTELOPE CANYON…

Ked si tak clovek prezera cestovatelske, fotograficke alebo turisticke magaziny, ci zalovi v pestrofarebnych knihach o americkej prirode, casto narazi na zaujimave fotografie isteho skalneho kanonu. Kanonu oranzovej farby, ktoreho steny su zvlastne pokrutene a vytvaraju neskutocne pohlady. Je to nieco uplne ine, nez ostatne fotografie. Niezeby tie neboli dobre, ale tato prirodna zvlastnost vzdy pritahovala moju pozornost. Ani som si nevedel predstavit, ze to niekde naozaj existuje. Lenze ono to existuje a ked sa mi nieco take usadi v hlave, tazko to odtial dostat. Niekedy to nejde ani pacidlom Potom je uz tazko zamedzit tomu, aby sa myslienka zmenila skor ci neskor na realitu. A Antelope Canyon, to bola pre mna vzdy vyzva. Pri prvej mojej vacsej americkej ceste som mal plnu hlavu inych parkov, miest a zakuti. Nejako som si vtedy ani neuvedomoval, ze nie som tak daleko od tejto oranzovej prirodnej hracky a prefrcal som bez povsimnutia. Dnes mi uz neujde. Mierime si to na mesto Page. Mesto, ktore je zaverecnou stanicou pre Lake Powell. Vcera sme boli na zaciatku tohto roztahaneho jazera – teda vodnej nadrze vytvorenej zahatanim Colorada. Dnes budeme na opacnom konci. Velka betonova priehrada je totizto prave v meste Page…

Obisli sme teda to “rozvodnene” Colorado obrovskym oblukom. Par mil pred mestom spomalujeme. Je tu nejaka tovaren, ci elektraren, inak len rozlahla rovina a akasi vodna nadrz opodial. Tu ze ma byt ten nadherny kanon? To si snad niekto robi srandu. Lenze tabula pri ceste tvrdi, ze je to prave tu. Dokonca ma chyta schizofrenia, pretoze vidim dve rozne tabule, na dve rozne strany. Asi by sme mali prestat pit. Smykli sme to teda dolava, to vyzera blizsie. Uvidime, co to da. Zaparkovali sme auto a sli sa pozriet k malej budke. Uz za vstup na uzemie Navajov sme mali zaplatit nejakych sest dolacov a az potom nas vraj zkasnu za vyletik do kanonu. Odialto odchadza nejaky minibus milu ci dve hore po prude rieky, ktora tu nie je, a tam nas vysadia a nechaju spravit si par fotiek. A to vsetko len za nejakych smiesnych 20 dolacov. Co mozete chciet viac. Maju tu dokonca dve tury. Jedna je pre laikov, druha pre fotografov. Ta pre fotografov je o nieco dlhsia a este drahsia. Tito Navajovia, to su ini zbojnici. Janosik s Rajnohom sa ani dohromady nechytaju. Proti Navajom su len skaredi ameteri. No nic, hlavny problem je aj tak v tom, ze sprievodca tu teraz nie je, treba na neho cakat, pokial sa vrati s predchadzajucou varkou turistov. Hrackarske plastove hodiny ukazuju, ze tu bude o patnast-dvadsat minut. Lenze to uz ukazuju asi 15-20 minut. Zeby to bolo tym, ze nemaju motorcek? Ideme sa teda zatial mrknut na tu druhu stranu. Sme zvedavi, cim nas prekvapia tam…
Nooo, tak sme zistili, ze na Dolnom konci su o trosku lacnejsi, ale tiez to, ze ked chceme vidiet aj to, aj to, tak si musime zaplatit kazdu cast kanonu extra. Nehovoriac o tom, ze stale z nas tahaju poplatok za vstup na uzemie Navajov. Velkej tlstej indianke v malej starej budke sa snazim vysvetlit, ze uz sme jeden poplatok platili rano v Monument Valley. Sumistka na to, ze to je ine. Tak som sa jej opytal, kolkoze je v okoli kmenov Navajo. Vraj jeden. Tak som sa este raz opytal, kolkokrat za den mam zaplatit tomu istemu kmenu za to, aby som sa dostal na jeho uzemie a mohol si zaplatit za to, ze mi ukazu nejaky kus prirody. Nepochopila. Nezamyslela sa. Nemala sa asi cim. Skoda casu. Ta svetaskusena bojovnicka kmena Navajo ani len nevedela, co ponukaju a co uctuju jej bratranci na hornom konci milu ci dve odtialto. Ked som jej to povedal, bola to pre nu novinka. Podarena partia. Neviem, preco si clovek musi kazit radost pred vzhliadnutim nejakej prirodnej krasy takymto sposobom, ale co uz. Ked si niekto mysli, ze mu ten kus prirody patri a ma na to aj nejake lajstra, treba asi sklopit usi, inak by sa mi mohlo stat, ze neuvidim a nenafotim nic. Pockali sme teda chvilku na sprievodcu ci skor sprievodcicku a slo sa. Este predtym vzali nasi bratislavski chlapci roha a sli do mesta. Aj ich indosi vytocili a neboli ochotni ich takymto sposobom sponzorovat. Na jednej strane je pre mna zvlastne, ked sa prefajci take vstupne za dva-tri dni na cigeretach a radsej sa vynecha taketo jedinecne miesto, na druhej strane, kazdy ma svoje priority a zaujmy. A asi by tito Navajovia mali castejsie vidiet odchadzat turistov kvoli vyske ich vstupneho, mozno by sa trosku prebrali. Vlastne co to trepem, neprebrali, tym je to jedno, vzdy si to niekto zaplati a bude na pivo a hamburgery…
Tak ci onak, ja som napriek vsetkemu rad, ze som tu a uz otravujem otazkami nasu novu indiansku sprievodkynu (dali nam inu, ta prva by sa neprepchala vchodom do kanonu). Cital som, ze sa tu pred par rokmi odohrala velka tragedia a cely kanon bol dlhu dobu uzavrety. Z bezpecnostnych dovodov tu nainstalovali zachranne siete, ktore by mali zamedzit tomu, co sa tu stalo…

ANTILOPIA BALADA…

Bol to snad den podobny tomu dnesnemu, len trosku dazdivejsi. Skupina turistov bola varovana, ze hrozi prival vody, pretoze vyssie prsalo. Zaujimavostou tohto miesta totiz je, ze uzky kanon zarezany v zemi sa dokaze neskutocne rychlo zaplnit privalovou vodou a zrazu niet uniku. Presne to sa stalo, ked skupina nerespektovala a podcenila nebezpecenstvo. Vliezli dolu do kanonu, ktory je vlastne suchym podzemnym korytom rieky, z nicoho nic sa dovalila voda a ta si ich vzala zo sebou. Poriadne ich asi otrieskala o uzke steny kanonu. V podstate clovek nema sancu, ked ho zhltne prud spinavej vody a rychlostou ho taha klukatym kanonom. Ak sa dobre pamatam, tak si takto naposledy zaplavalo trinast ludi. Jediny, kto to prezil bol indiansky sprievodca. Manzel mojej spolubesednicky. Uz ma ani neprekvapilo, ze vypatlani Amici – rodiny obeti – dokazali este kmen Navajo, resp. manzelsky sprievodcovsky par sudit dlhe mesiace. Indiani mali co robit, aby sa z toho vysekali. Nakoniec ich uznali nevinnymi, ale stalo to kopec casu a nervov. Typicka Amerika. Tupci sa Ti nasackuju do kanonu, napriek varovaniam si tam idu zaplavat, ked plafky nemaju a potom Ta chcu ini tupci za to este posadit do basy a vysudit kopec prachov…

Dohodol som sa s Navajskou bojovnickou, ze nas teda necha v kanone aspon pozadu, aby som si v klude mohol fotit. Kracali sme uzkym chodnickom po vyschnutej zemi a ja som si stale nevedel predstavit, kde by sa to miesto akoze malo nachadzat. Az kym sme neprisli k uzkej skare v zemi a nestratili sa v nej clenovia nasej skupiny…
Jeden krok, druhy krok, sup dolu po pas, potom jeden uhyb hlavou, par dalsich krokov a zrazu ocelove schody niekam dolu. Razom sme boli v niekolkometrovej hlbke, obklopeni oranzovocervenymi pieskovcovymi skalami. Razom sme boli v inom svete…
V uplne inom svete. V rozpravkovom. Najlepsi sochari z celeho sveta, by museli asi cely zivot vysekavat do stien vsetky tie krivky, tvary a utvary, aby vytvorili to, co tu voda vytvorila sama. Postupne sa vrezavala do makkej skaly a ako si tak santila zo strany na stranu, podskakovala o obmyvala, vznikol tento zazrak prirody. Na opis toho, co tu clovek moze vidiet, zase treba minimalne fotky alebo este lepsie osobnu navstevu. Postupne sme si presli kanonom, ktory ma sice dlzku len asi stvrt mile, ale za ten kusok sa da naozaj vidiet cosi. Parkrat sme sa este spustili nizsie po kovovych schodistiach. V najhlbsich usekoch sa clovek pozera hore z hlbky vraj az 30 metrov. Odtial sa cez skaru v zemi predieraju slnecne luce a osvetluju steny kanonu v roznych uhloch a farbach. Nadhera. Niektore useky su take uzke, ze sa tam ledva prestrci taky ja s fotakom, nieto este aby sa tam obchadzali ludia navzajom. Aj preto sme zostali radsej pozadu, nech mame klud a nepotkyname sa o ostatnych. Niektori sa tu sice este ponevierali, ale na konci kanonu sme vyliezli vonku na svet a pockali, pokial sa vsetci stratia. Az teraz sme si uvedomili, ako hlboko pod povrchom sme boli. Na povrch sme vystupovali hned niekolkymi schodiskovymi ramenami.
Na svete bolo tiez krasne. Lezala tu particka Talianov. Na chvilu sme s nimi prehodili par slov. Nejako sme navzajom vycitili, ze sme tiez z ineho kuta zeme. Inak, aby som nekecal, tak kanon pokracuje samozrejme aj dalej, ale to je uz jeho tazsie schodna, resp. uplne neschodna cast. Myslim, ze nie je zakazane tam ist, lenze to by sme uz asi potrebovali inu vystroj a ine skusenosti. Povegetili sme si radsej pekne na slniecku, uprostred nicoho. Ludia sa pomaly vracali naspat na parkovisko. Uz po povrchu, pozdlz nainstalovanych zeleznych krabic so zachrannymi sietami. Sieti, ktore sa v pripade pritomnosti ludi v kanone a sucasnej pritomnosti rozvodnenej rieky, zhodia dolu ako zachrana. My sme zbehli naspat schodami do kanonu a v klude sme si ho presli teraz, ked bol uz prazdny. Teraz sa dali v klude robit fotecky, nik sa nikam netlacil, nik nezavadzal v zabere. Pohodicka. Takto sa mi to paci. Trosku sme si to aj natocili. Peto robil indianskeho sprievodcu v originalnom jazyku Navajov, o ktorom vsak Navajovia zatial nevedia a ja som bol kameraman. Vznikol z toho velmi zaujimavy kratky dokument. Na poziadanie ho mozme premietnut vo FeroKine…
Nakoniec sme sa vystverali z Antelope Canyonu na mieste, kde nas na zaciatku pohltil. Dobehli sme na parkovisko, o chvilu prisli aj Tomas s Majom a frcali sme do mesta. V Page sme nasli prve ako-tak schopne miesto na obed, pretoze hlad je svina a nas uz poriadne tlacil. Stretli sme tu nejakych Cechov, ktory boli v USA na kratkom zajazde, tak sme im aspon dali par dobrych rad, co je co a pomohli im objednat.
Nalozili sme sa naspat do auta a presli okrajom mesta von do puste. Z dialky sme este videli stenu priehrady a potom sme sa uz stratili v dialke…

NAPRIEC ARIZONOU…

Po zastavke v kuracej zradelni sme sa z mesta Page rozbehli smerom na juh. Nasim najblizsim cielom je Grand Canyon. Lenze to nas este caka par desiatok mil cervenou prirodou. Pamatam sa, ked sme tadialto sli niekedy davno. Bol to nas prvy viacdnovy vylet v USA. Vtedy sme si po niekolkych tyzdnoch zhanania prace v Las Vegas urobili okruznu jazdu, ktorej bol najvacsi kanon na svete zlatym klincom programu. Prenocovali sme na jeho North Rime a pocas slnecneho dna sme prechadzali tymito koncinami. Cumel som na to vsetko jak puk. Oranzove a cervene skaly, to bolo nieco nove a nepoznane. Dodnes si pamatam tie pohlady a ten pocit. Dnes si davame repete. Akurat, ze zastavka na severnom konci sa nekona. Dufam vsak, ze miestni indiani nezmenili zvyky a stale tu pozdlz cesty maju par svojich stankov a predavaju v nich vlastnorucne vyrobene suveniry. Dnes by som si odtialto rad odniesol pamiatku. Obdivovali sme prirodu naokolo. Menej uz par biednych indianskych pribytkov. Poocku sme sledovali, ci este v drevenych siatroch odchytime nejakych tych domacich umelcov. Vela z nich to uz na dnes zabalilo, ale predsa sme este cosi nasli. Manzelom z kmena Navajo sme urobili celkom slusnu trzbu.Kupili sme si vsetci nejaku tu originalnu keramiku a indianske „lapace snov“. Nieco pre seba, nieco ako darceky domov. A ako spravni Slovaci sme ukecali ceny skoro o polovicu. Jedine co sa nepodarilo uhadat bol fesny indiansky tomahawk. Vzdy som o takom snival. Uz ako maly chlapec. Tak som si povedal, ze si odopriem par vyletov do baru a splnim si sen. Dnes visi na stene v mojom byte…
S novymi suvenirmi sme pokracovali dalej v ceste. Zastavili sme sa potom este na dalsich dvoch podobnych miestach. Na prvom si Peto kupil paradnu indiansku dyku a ja som zase pravdepodobne zbalil asi 70 rocnu bojovnicku Navajo, lebo mi dala tak 75% zlavu na sip a nahrdelnik, ktore som sa mi pacili. Potom som jej ale vysvetlil, ze sa este nechystam zenit a ze ani nemame v aute miesta nazvys, takze musi ostat v svojom osarpanom stanku.
S tym ako sa Oskar pomaly zacal schovavat za hory, dovalili sme sa do narodneho parku Grand Canyon…
..

NAJVACSI ZO SVETOVYCH KANONOV…

V Grand kanone zacalo poriadne prituhovat. Studeny vetrisko a tma spravili svoje. Zasli sme dolu do prvej osady za branami jedneho z najslavnejsich narodnych parkov sveta. Aj sme vybehli na vyhliadku, pokial bolo ako tak nieco vidiet, ale videli sme uz len letmy Oskarov pohlad z oblohy. Uz len jemne hladil stedene skaly svojim ospalym pohladom. Aj tak to malo svoje caro. Dnes to tu bolo take chladne, majestatne a nevludne. Poriadne nas prefuklo, pokial sme sa vratili naspat k autu. Aj preto sme sa zviezli este par mil po hrane kanonu a potom cez hlavny vstupnu branu do najblizsieho mestecka. Masenko tam obehol nejake motely, no ceny neboli velmi priatelske. Dali sme si teda aspon veceru v miestnej pizzerii. Dobre padla. A potom sme sa vratili do kempu. Nebolo prave najteplejsie. No nebude to zase az take zle, uz sme aj horsie prezili. Tusim sme si zase dali nejaky filmik v aute a potom vystavali nas hrad, umyli sa vo vykurovanej umyvarke (tu sa prinajhorsom v noci uchylime, keby sme zamrzali) a mohlo sa ist do hajan. Dobru noc. Nasu poslednu noc ”v divocine”. Posledna noc v prirode na tejto nasej expedicii…

…vstali sme. Nezamrzli sme. Ale priroda okolo hej. Ked som vyliezol zo stanu, vsade naokolo bol sneh. Teda nie dva metre, ale celkom slusne bol popraseny cely les. Vymakli sme aj stado srniek na rannej prechadzke. Nehybne stali medzi zasnezenymi stromami, padali na ne jemne biele vlocky a roztapali sa na ich hnedych kozuchoch. Nadherny pohlad. Taky ladovy klud mraziveho rana. Nuz, trochu tych srniek bolo luto. My sa mozeme ist schovat do vykureneho auta, oni taku moznost nemaju. No na druhej strane, smiat sa mohli skor oni nam. Ich trvalym bydliskom je Narodny Park Grand Canyon, zatial co my sa budeme musiet pomaly vratit do skaredeho velkomesta…
Este predtym vsak chceme Petovi a Majovi ukazat to, co vcera uz nestihli vidiet. Sero v kanone neodhalilo naplno jeho majestatnost. Navyse, ta jedina vyhliadka, ktoru sme pred zotmenim stihli, sa nachadza len na zaciatku parku. To este nie je ten najspravnejsi bod na dokonaly vyhlad. Vratili sme sa teda par mil. Na miesto, kde sme parkovali vcera vecer, ked sme sa motali po hoteli. Vybehli sme k zabradliu, odkial sa da krasne vidiet do daleka a do hlboka. Lenze stala sa zrada. Niekto naplnil cely kanon mliecnou hmlou. Az skoro po okraj. Uz par metrov pod nami sme videli len nepreniknutelnu belobu. Tak dnes sa da zazriet z kanonu asi tolko, co clovek vidi pri kazdej druhej priekope pozdlz cesty. Teraz by nik neveril, aka hlbka sa schovava za mracnom hmly. Nuz, co sa da robit. Presli sme sa este na jednu vyhliadku, ktora je viacej ponorena v kanone a zachadza aj dalej od okraja utesu. Tiez sme sa tu vsak len ponorili do hmly a daleko sme nedovideli. Dali sme si teda aspon jednu mliecnu fotku na pamiatku…
Ako som tak cumel na mapku Grandcanyonskej dediny, povedal som Tomasovi, nech sa este zastavime na chvilocku vo Visitor Centre, presnejsie povedane – v Backcountry Visitor Center. A som veeeelmi veeelmi rad, ze ma vtedy tak osvietilo. Vybavili sme totiz nieco, co som uz davno mal v plane a inak nez osobne, by sme to tazko boli zariadili… Na tomto mieste za totizto vybavuju permity – povolenia na prechod Grand Canyonom. Ked robite len nejaku tu jednodnovu turu, tak sa to zaobide aj bez permitu, ale akonahle chcete prenocovat v kanone, je to trosku komplikovanejsie. Bez povolenia to nejde. Respektive ide, ale s poriadne mastnou pokutou, ked vas dolu vymakne nejaky ranger. A schovavat sa tam velmi neda. S odretymi usami, po tom, co sme viac-menej ukecali slecnu rangerku za pultom, sme sa dostali k permitu na vysnivany prechod Grand Canyonom. Normalne sa toto povolenie musi vybavovat s minimalne patmecasnym predstihom, nam sa podaril maly husarsky kusok. Nuz, uz teraz si brusime zuby, ale na to este mame niekolko tyzdnov cas. Teraz je na North Rime este kvoli snehu uzavreta cesta, nedostali by sme sa tam. A vlastne ani tu to nie je ovela lepsie. Studeny vietor a poletujuci sneh nie su prave najlepsimi spolocnikmi na turu dlzky maratonu. Naskakali sme radsej do auta a pobrali sme sa von z parku. Do Las Vegas to mame slusny kusok, podme teda na to…

IMAX

Po ceste sme si dopriali mali kinozazitok. Uz vcera, ked Tomas behal po hoteloch, vsimli sme si I-MAX kino. Tusim boli na neho v parku aj reklamy. Este som to nikdy predtym nevidel a chalani tiez neboli proti malemu kulturnemu zazitku. Vraj je to zazitok, podme si to overit…
Kupili sme si listky. Museli sme este hodnu chvilu pockat, ale aspon sme si zatial dali ranajky v nedalekej zradelni. Uz bol najvyssi cas. Potom sme sa chvilu poflakovali po suvenirovom obchode. S listkami sme dostali aj tasku s par hlupostami a pozornostami. Jej sucastou boli aj skvele cerealne tycinky. Presne tie, co pchame do hlavy uz dva tyzdne a pomaly sa nam o nich aj sniva. To si snad robia srandu…
Trojrozmerny film bol super. Dokument o Grand Canyone, o historii, o splavovani rieky Colorado zurivo sa valiacou kanonom. Paradicka. Ten 3D efekt ma cosi do seba, musime uznat… Kultruno-prirodny zazitok teda stal za to, chalani aspon videli, ako asi vyzera Grand Canyon. Sice len na platne, ale furt lepsie nez roxorom do oka, neee?

Aby sa nam nezdalo, ze nam pocasie neprialo len v kanone, aj po ceste este snezilo a neskor sa to zmenilo na dazd. Cakalo nas teraz par hodin po asfaltke a spolu s tmou sme prisli na Hoover Dam. Vzdy ma vie tato obrovska priehrada mimo civilizacie, ponorena v skalnom udoli, fascinovat. Dnes sme mali na nu teda nocny vyhlad. Snura svetiel aut sa tahala serpentinami dolu, cez hradzu na druhu stranu, a tam sa zase stverala hore do kopca. Dali sme si tu malu prestavku na par fotiek. Majo sa nadychal svojich prvych dojmov zo slavnej priehrady, ktora zasobuje elektrinou asi styri americke staty a o chvilu sme sa uz posuvali v case. Na priehradnom mure je totiz zlom casovym pasiem. Na Arizonskych hodinach je sedem. O par sekund miname Nevadske a uz sme hodinu naspat. Teraz sa nam to celkom hodi. Niekolko mil dalej po ceste sa uz v dialke crta velka svetelna ziara. Mesto kasin a milionov ziaroviek, mesto zabavy a hriechu. Mesto, ktore nas uz snad aj pozna z videnia, ale vzdy nas znova privita…

LAS VEGAS

Dovalit sa takto z nekonecnej prirody po takmer dvoch tyzdnoch do megamesta z rusnymi ulicami, to je dost zvlastny pocit. Ale uz sa pomaly musime psychicky pripravit na L.A., takze to aspon robime takouto zaujimavou formou. Dnes tu na nas vsak necaka ziaden hotel, nemame nic dohodnute, nic zarezervovane. Nevadi, nieco pozrieme. Nemusime byt priamo na Stripe – hlavnej ulici s hotelmi a kasinami, zlozime sa hocikde a odvezieme sa kam budeme chciet. Podla mojho planu sme mali prist do Vegas az zajtra vecer, pretoze noc z nedele na pondelok sa tu uz nerata do vikendu a je podstatne lahsie a ovela lacnejsie zohnat ubytko. Lenze to som este nevedel, ze Masenko pride, tak ako napokon takmer vzdy, s neplanovanymi zmenami na poslednu chvilu. Chlapci totiz chcu zajtra po ceste z Vegas nakupovat a potom v L.A. v pondelok oddychovat, aby mohli ist v utorok zase nakupovat. Co sa na to da povedat? Nuz, zdrzim sa komentara, ale kde uz clovek raz uspesne vypadne na dva tyzdne cestovat do prirody, co vobec nebolo to pre nikoho z nas lahke vybavit v praci, tak posledne, co by ma napadlo, je skracovat vylet kvoli nakupovaniu. Dost ma teraz stvalo, ze sme sa nahanali vlastne preto, aby sme teraz prisli do L.A. o den skor. Pre mna a Peta to absolutne nemalo zmysel, ale je zbytocne sa hadat, vezieme sa predsa Tomasovym autom. Co uz, nemoze vsetko fungovat na 100%, kolko ludi, tolko nazorov. Podme sa teda aspon trosku vyblbnut do ulic Las Vegas…
Ubytko sme nakoniec nezohnali vobec. Bolo to este horsie, nez som predpokladal. Tento vikend su tu hned tri velke akcie – vystava, festival a nejake odovzdavanie filmovych cien, takze vsetky hotely a motely maju blaznive ceny. Po dlhom zbytocnom hladani som nakoniec na recepcii jedneho hotela vymamil od chlapika informaciu, ze vsetky motely v okoli asi 15 mil maju rovnaku minimalnu cenu. Dvesto dolarov za noc. Aj ten posledny skaredny motel. Hmmm, dobra cena. Tento vikend by som chcel byt majitelom hocijakeho ubytovacieho zariadenia v tomto meste. Utvrdili sme sa teda v tom, ze to bola poriadna hovadina dotrepat sa sem uprostred vikendu. Hanba nam, ti co Vegas poznaju sa sem bez rezervacie dotrepu na vikend len vtedy, kde su hlupi. Dnes v noci sme hlupi my. Spomenul som si este na kemp, ktory je takmer uprostred mesta. Nooo, to by mohlo byt riesenie. Frcali sme teda nakoniec tam, ale majitel nas presvedcil, ze biznis je biznis. Bez hranic a obmedzenia. Amerika je slobodna krajina s domokraciou vo vsetkom. Aj v tvorbe cien. Kusok z plochy kempu – tak na auto a jeden stan, nas mal stat aj so sprchou okolo stovky. Chalan sa kdesi asi s konom pobural. Nechali sme ho teda bluznit dalej, nech si huli co chce, koncime pri poslednej variante, ktora sa vzdy vo Vegas da a v nudzovych pripadoch funguje. Auto sa odparkuje v nejakom dobre situovanom hoteli v strede Stripu a vyraza sa do ulic bez ohladu na to, ze ubytko nie je ziadne. Uvidime, dokedy nas to bude bavit, potom sa rozhodneme ako dalej. Zdriemnut si potom prinajhorsom mozeme aj v aute…

DLHA NOC…

Typicka noc vo Vegas, o tom nie je velmi co pisat. Dali sme si poriadnu veceru, klasicke pivecko na ulici a potom uz len flakanie sa z kasina do kasina z hotela do hotela. To pivecko na ulici sa moze zdat ludom, ktori neboli v USA, nepodstatne. Lenze vsade inde je to nelegalne. Skuste si otvorit flasu piva na ulici v L.A. a prechadzat sa s nou. Tipujem, ze tak do troch minut pri vas zaflekuje policajne auto a s najvacsou pravdepodobnostou skoncite s putami na rukach a ksichtom na kapote. Preto si vzdy vo Vegas vychutnavam ten pocit ”slobody”, vbehnem do prveho Liquer Storu a uz otvaram pivecko…
Tomas siel poukazovat Majovi najzaujimavejsie miesta, my s Petom sme sli pozriet nejake hotely, kde sme este nikdy nevosli. A skoncili sme vo fungel novom hoteli WYNN. Vraj stal miliardu dolarov a bude asi naj v meste. Tak sme to chceli overit, co je na nom take super. Celkom pekny hotelik. Ved za tie prachy sa ani skaredy postavit neda. Zvonku elegantna nevtierava a dynamicka architektura, ale vo vnutri taky klasicky gyc. A hlavne kasino, bez toho to nejde. Tie su vsetky rovnake a hrat sa nam nechcelo. Zasli sme si teda na fesnu terasku nad umelym jazerom a dali sme si pifko. Odtialto sme mali vyhlad na umelu horu, ktoru ty vybudovali. Vo Vegas je vsetko mozne. Aj umela hora s ihlicnatymi stromami, dovezenymi a nasadenymi v plnej krase. Sympaticka hosteska nas usadila. Uz predtym nam ”nenapadne” naznacila, ze z terasy sa aj tak mozeme pozerat len vtedy, kde si tu nieco dame. Sak dobre, dooobre, dame si. Doneste uz to orosene, v tejto atmosfere dobre padne. No a vraj je o par minut aj skvela show, tak paradicka. Pivecko sa nesie, polnocna show sa blizi a dnesny den sa vlastne konci. O par sekund tu mame zaverecny den nasho vyletu. Prvykrat sa cez prelom dni prehupujeme s otvorenymi ocami…

…tak sa nam teda posledny den zacina na terase novoupeceneho Las Vegaskeho hotela Winn. Pekne to tu vyzera, esto to vonia novotou.

Ale nie je vsetko zlato, co sa blysti. Neviem, ktory mudry Slovacisko toto vymyslel, ale je to velmi mudre prislovie. Pivecko sice doniesli, no naliali nam ho do plastovych poharikov. S napisom mena hotela, ale na urovni poharov, do ktorych capovali patnastkorunove pivo na zapasoch Petrzalky, ked sa dostala do ligy a my sme cez most chodili z intraku na jej nedelne zapasy. Nuz, posledny dedinsky futbalovy zapas a najnovsi Las Vegasky megahotel ponukaju rovnake pivove pohare. Nehovoriac o tom, ze kvalita piva je jednoznacne na strane slovenskeho vidieka…

Aj som sa citil trosku neprijemne a nechcel som robit problemy, ale zavolal som si zlatu casnicku a opytal sa jej, ci by nam to nemohla preliat do normalnych poharov. Klasicke sklenene pivove pohare na urovni by potesili. Lenze to by sme nemohli byt v USA. Sme na terase a preto z bezpecnostnych dovodov, nemozeme pit zo sklenenych poharov. Nuz, tak to ma logiku. Dolu pod nami je jazierko – taka umela mlaka. Ziadni plavci, ale urcite mame zaujem triafat niekomu poharom do hlavy. Uzavreli sme to komentarom, ze hotel na urcitej urovni by mal mat aj stolovanie na urcitej urovni a holka to uznala, ale nemohla s tym nic robit. Ako nakoniec vsade v tejto krajine. Predpis je predpis, aj ked je totalne padnuty na hlavu. Pili sme teda svoje pivo, ktore vyzeralo ako pozlievane zo stadiona. Navyse mali len jednu velkost poharov a tie boli dvakrat vacsie, nez obsah flase. Ale uz sme sa tesili na show, tak sme to dalej nerozoberali…

A uz sa to zacina! …zaujimava hudba, svetla sa zhasinaju, bodove svetlomety mieria na vodnu hladinu. Umely vodopad stekajuci po velkej stene prestal tiect. Na jeho mieste je teraz len biela stena sluziaca ako platno. Z vody sa vysunul akysi velky ksicht. Potom nasledovalo par minut zvlastneho psycho filmu s efektami, ktory sme dodnes nepochopili a ked sme uz cakali, ze sa nieco na urovni zacne diat, bol koniec. Hmmm, tak toto bola naozaj skvela show! Ako sranda to nebolo zle, no cakali sme nieco viac od cerstvo otvoreneho luxusneho hotelu. Len sme sa zasmiali, trochu si este pokecali pri zvysku piva a pobrali sme sa pomaly naspat k autu. Je uz neskora noc, mame sa tam stretnut s chalanmi. Ked Tomas povie, ze sa stretneme o tretej, tak to znamena, ze mate este minimalne do stvrtej-pol piatej cas, zbytocne sa ponahlat. A tak to aj dopadlo. Pomotali sme sa este po meste pomaly sa budiacom do noveho dna a nad ranom sme sa uspesne vsetci stretli. Povodne sme si chceli schrupnut v aute, ale navrhol som, ze to uz mozme rovno vyrazit na cestu a striedat sa za volantom. Spat mozme aj doma, cesta je uz prakticky za nami a po sediacky, v aute na parkovisku, sa clovek velmi nevyspi. Asi to nebol az taky zly napad, vsetci suhlasili. Ved aj tak budu zvysni traja asi chrapat, takze jediny rozdiel bude, ze sa pocas toho spanku v sede bude auto hybat smerom do L.A…

Zastavili sme sa az v Barstowe. Hladni ako vlci. Aj sme chceli vtrielit do nejakej zradelne, ale otvaraju az o deviatej. Jaaaj, tak nic, najdeme inu a najeme sa tam. Tu mozu chalani vybehnut aj do vysnivanych obchodov a nakupovat. Keby neboli zavrete. Uz to tu aj tak za vela nestoji. Byvalo tu asi sto obchodov s dobrymi znackami a cenami a ludia sem jazdili s velkej dialky nakupovat. Od teroristickych utokov to tu slo dolu vodou a dnes je tu uz len asi tretina a scipa to tu. Nevadi, na nakupovanie je casu dost aj inokedy, ide sa ”domov”…

Z Barstowu su to do Mesta Anjelov uz len nejake dve hodinky. Dve hodinky po dialniciach obklopenych nekonecnymi zastupmi budov, parkovisk, tovarni a podobne. Proste nekonecnym velkomestom. Dovalili sme sa az na parkovisko odkial sme pred dvoma tyzdnami vyrazali. Auta sme nasli v poriadku. Prehadzali sme si veci a bolo po vylete. Uz sme naspat v realite. Expedicia sa vydarila, zazili sme, co sme este nezazili, najazdili niekolko tisic mil, z ktorych bola obrovska cast po prasnych, rozbitych offroadovych cestach. Cestach, kde len tak bezni ludia nezabludia, respektive sa tam ani nedostanu. Proste paraaada. Expedicia, na ktoru nik z nas len tak lahko nezabudne a sami sebe ju mozme uz teraz zavidiet…

Teraz nas pravdepodobne caka dalsich niekolko mesiacov kazdodennej prace, pokial sa opat vydame niekam na cesty. Ale zmena je zivot. Aspon vieme, na co sa mozeme zase tesit. Je fajn, ked ma clovek motivaciu a inspiraciu do buducna. Chudaci moji kolegovia v praci, ktori sa z tejto betonovej dzungle nedostanu cely zivot. Ani nevedia, co existuje za jej branami. My to vieme, dobre sme si to zapisali do hlavy, do fotakov a do spomienok a uz teraz sa tesime na buduce dobrodruzstvo…

PS: Tomas, Peto, Majo: chalani, vdaka za dobru spolocnost a cele tieto dva super tyzdne na cestach-necestach. Bolo mi potesenim a ctou…

A prepacte, ze som bol obcas aky som bol, ale bez tej trosky dodrbavania by to nebolo tak klaplo…;o)