SAO PAULO AJ ZA SVETLA, HOVADSKY DOBRE RANAJKY, BRAZILSKY STRIH A NEBESKA SPRCHA NA ZAVER…

Zhodli sme sa na tom, ze velkomesta az tak nemusime. Ani jeden z nas. Je zaujimave pobehat si par pamiatok, parkov a zaujimavosti, ale megavelkeho mesta sa vieme asi presytit uz na druhy den. Po dobrych ranajkach (ako sa neskor ukazalo, asi najlepsich, ake sme vyfasovali spolu s ubytkom), sme si urobili poriadnu pesiu prechadzku mestom. Vybielili sme velke taniere so sunkou a syrom na hotely, zahryzli sme to cerstvym ovocim, ktoreho menom sme si ani neboli isti (snad to bola taka hovadsky velka papaya) a cele sme to utopili v cerstvom pomarancovom dzuse, takze na frontalny utok do mesta mame teraz energie az-az.

Po zvacneni nasho „luxusneho hotela“ som akosi neplanovane zapadol o dvere vedla. Do holicstva. Doma som sa v tom chvate a zhone okolo upravy bytu nestihol dat ani ostrihat a kedze sa tu ortut na teplomeri splha poriadne vysoko, je cas urobit protiopatrenia. Musim povedat, ze taka strihacka v neznamom svete je zazitok na pohladanie. Tetuska bola zlata a ustretova, ale na pocudovanie nevedela ani slovo po slovensky. Po anglicky vedela rovnako dobre. Takze to zostalo na mojich siedmych spanielsko-portugalskych slovach a posunkovu rec. Posunkova rec sa po malej chvili ukazala tiez ako problem. To vtedy, ked ma tato vysluzila brazilska tanecnica zahalila celeho pod plachtu. Teda okrem hlavy, inak by sa jej dost zle strihalo. Tymto nie az tak necakanym pocinom zmarila nase nadeje na komunikaciu koncatinami a uz takto kriticku komunikacnu situaciu obmedzila na mojich sedem slov a mimiku tvare. Neverili by ste, ako sa da dobre pokecat a vychadzat s clovekom, ktoremu nerozumiete takmer nic. Teta sa opytala tak ako to teda chcem (to som si, samozrejme len domyslel, pretoze to byva prva veta v holicstve. Ale aj jej mimika prezradzala, ze asi toto je momentalne horucou temou. Tak som jej povedal, ze to cele treba skratit, ze to moze proste osvajstat, lebo je tu teplo ako v r… teda v pekle. V praxi to vyzeralo asi tak, ze som lamane povedal „vela teplo“ a kyvol hlavou doboku na znak toho, ze „prec s tym“. Tetusa pochopila, obcas sa este nieco opytala, ja som asi nieco odpovedal a tak sme komunikovali rychlostou jedno slovo za minutu, plus kradmymi neistymi pohladmi cez zrkadlo a naslednymi suhlasnymi, alebo menej suhlasnymi gestami. Ked mala opalena teta pocit, ze by to uz aj mohlo byt, tak som jej este raz povedal, ze „viac“ a ona ostrihala este viac. Chvilu sme boli obaja relativne spokojni, na co vosla do holicstva Gabika a mala co robit, aby nepraskla od smiechu. Mne az tak smiesne nebolo, ved to bola moja hlava, ale je pravda, ze odvtedy mi uz nebolo ani tak teplo. Ucel je splneny, ja som prisiel o vlasy, teta prisla k tringeltu a Gabika spalila asi sedemtisicsedemstosedemdesiatsedem kalorii. Takze vsestranne vydarena akcia. Ide sa na exkurziu Sao Paula v plnom dennom svungu…

Kedze sme sli len tak za nosom a mapy, ktore sme tu v Brazilii zatial vyfasovali nestoja za vela, dostali sme sa postupne poriadny kus od centra. Po slovensky povedane, trosku sme sa zatulali dalej, nez bolo v plane. Trosku dost. Tu sme si pozreli velmi pekny park, najstarsiu cast mesta, ulicu kde to vlastne vsetko zacalo. Ale hlavne nam dve mlade Brazilky v informacnom centre poradili co sa oplati vidiet a kam vyrazit vecer zo Sao Paula. Priznam sa, ze som vedel len to, ze pofrcime smerom na juh – kurz Uruguay. Ani som len netusil, kde je tam vobec nejaky hranicny priechod, ci je alebo nie je nejaky problem dostat sa autobusom cez brazilsko-uruguaysku hranicu a kde by sme si urobili este nejaku tu zastavku na brazilskych plazach, ked uz sme tu. Slecny vedeli po anglicky, co v tejto krajine vzdy potesi a po ich cennych informaciach sme sa rozhodli, ze nasou tretou brazilskou zastavkou bude Florianopolis. Po tom, co som zbezne videl mapu a na stanici si pozrel hlavne zastavky autobusov, prichadzalo este do uvahy Porto Alegre, no ked sme sa dozvedeli, ze je to len dalsie velke mesto, zatial co Florianopolis je znamy blizkostou najkrajsich brazilskych plazi, bolo rozhodnute. Dalsi kurz je teda jasny. Obehneme si este zvysne zakladne pamiatky Sao Paula a je cas kupit listky na dalsiu trasu…

Sao Paulo sa s nami lucilo dazdom. Asi nechcelo, aby sme odisli. Vysvetlovali sme mu, ze stale este neopustame Braziliu, ze ideme len navstivit dalsie jej kuty, ale nechcelo to pochopit. Revalo este viac. Najprv len tak zlahka, v parku, kde sme kupovali od jedneho exota nausnice. To mi zmokol cerstvy ananas v ruke. No a potom, ked sme sa metrom odviezli na stanicu a kupili si listky, rozrevalo sa uplne. Ako take male decko. A pritom je to take velke mesto. No hanba…

Ked spominam cestu na stanicu, musim poznamenat, ze tunajsie metro, to je priklad toho, ako to ma vyzerat. Na miestne pomery velmi ciste, ale hlavne rychle a spolahlive. Kazdu minutu, alebo aj castejsie, prifrci na peron dalsi spoj. Uzasne. Takto sa da prepravovat krizom-krazom za rekordne casy. Naozaj ako svajciarske hodinky. Snimam svoj zlto-zeleny brazilsky klobuk.

Ale naspat k tomu plackovi. Poriadny lejacisko to bol. Len to tak hucalo. Sedeli sme teda na podlahe stanicnej budovy a rozmyslali, kde sa ta vybuchnuta sprcha vypina. Ked sa to trosku utisilo, vratili sme sa do centra. Po dobrej veceri a malej prechadzke tmavymi podazdovymi ulickami, sli sme si po veci na recepciu do hotela a potom uz na autobus. Dnes sa nevyspime tak pohodlne, caka nas nocna – asi sedemhodinova jazda. Nevadi, sklopime si sedacky aj ocne viecka a vyspime sa aj tak. Ved nie sme z cukru. Za nami zostava nocne Sao Paulo, zobudime sa uz niekde uplne inde…

DOBRE RANO, BRAZILIA…

…uz tak nejako tradicne si clovek najviac uvedomi, kdeze sa to zase zatulal az po prvej noci. Ked sa rano zobudi kdesi v cudzom svete a zisti, ze to nebol len sen…

Do obeda sa mame odubytovat a dnes by sme mali vyrazit dalej smerom na juh. Mame toho pred sebou az-az. Rio si este nechame ako dezertik na koniec cesty. Vybehli sme si vonku na ranajky. Len tak – krizom cez ulicu. Tu ma opat raz uputal fakt, ako sa Aziati dokazu uchytit v kazdej krajine sveta. Aj teraz sme si objednavali jedlo u akejsi sikmoocky, ktora nastastie vedela okrem portugalstiny aj celkom obstojne anglicky. Co taku azijsku rodinku privedie napr. tuto do Brazilie, to je mi zahadou. Nevadi, hlavne, ze dobre varia. Objednali sme si cosi, na co sme sami boli zvedavi, ako to asi chuti. Ja som si dal k cosimu aj stavu z cukrovej trstiny – miestnu specialitu. Gabiku z tejto brazilskej lahodky akurat tak poriadne striaslo a viac ju uz neochutnala. Fakt je hovadsky sladka. Teraz myslim tu stavu. Ozajstna cukrova bomba (to vedia byt obe…:o). K sladkemu drinku padli jednou ranou aj slane buchty plnene syrom a sunkou. Nebola to bohvieaka kombinacia, ale pocit hladu sa stratil, hlavny ciel je tym splneny. Po prvych brazilskych ranajkach sme sa vybrali hladat najblizsiu cestovku. Kdesi som totiz cital, ze sa takto daju vyhodne kupit listky na autobusy. Snad nekecali. Potrebujeme totiz dva do Sao Paula…

…hladanie bolo neuspesne. Mozno nekecali, ale vacsim problemom nez najst zlavnene listky, sa ukazal problem najst cestovku. A tym aj zlavnene listky. Asi trikrat nam sice dali domaci zarucene instrukcie, ako sa do najblizsej cestovky dostaneme a my sme tam podla ich instrukcii aj trikrat prisli… len jednu chybu to malo – cestovka tam nebola.

S konstatovanim, ze ste si teda aspon obzreli ulice v okruhu niekolkych blokov od nasho apartmentu sme to nakoniec vzdali a vybrali sa naspat na izbu zbalit si veci. Po ceste na nam podarilo konecne si prefotit pasy, letenky, viza a ostatne dokumenty pre pripad nudze.Uz nalozeni batohmi sme si to potom namierili na Copacabanu, co sa ukazalo ako nespravny smer. Pripomenuli sme si teda krasne mudre slovenske porekadlo zalozene na starocnych skusenostiach nasho pospoliteho ludu – kto nema v hlave, ma v nohach a dali sme si celom vzad. Okoloklusajucibyvalyeuropan nas nasmeroval spravnym smerom, autobus nam ide odinakial. Vratili sme sa niekolko blokov a akurat sme stihli naskocit na autobus, ktory by nas mal hodit az na hlavnu stanicu…S konstatovanim, ze ste si teda aspon obzreli ulice v okruhu niekolkych blokov od nasho apartmentu sme to nakoniec vzdali a vybrali sa naspat na izbu zbalit si veci. Po ceste na nam podarilo konecne si prefotit pasy, letenky, viza a ostatne dokumenty pre pripad nudze.Uz nalozeni batohmi sme si to potom namierili na Copacabanu, co sa ukazalo ako nespravny smer. Pripomenuli sme si teda krasne mudre slovenske porekadlo zalozene na starocnych skusenostiach nasho pospoliteho ludu – kto nema v hlave, ma v nohach a dali sme si celom vzad. Okoloklusajucibyvalyeuropan nas nasmeroval spravnym smerom, autobus nam ide odinakial. Vratili sme sa niekolko blokov a akurat sme stihli naskocit na autobus, ktory by nas mal hodit az na hlavnu stanicu…

RIODEJANEIRSKA MESTSKA HROMADNA AUTOBUSOVA DOPRAVA…

Naskocili sme teda na pravu Riodejaneirsku mestsku hromadnu dopravu. Aby si to nasinec vedel hravo porovnat, mozem uviest priklad pre porovnanie. Riodejaneirska mestska hromadna autobusova doprava je podstatne hromadnejsia nez popradska mestska hromadna autobusova doprava, ale asi nie tak hromadna ako urcite konkretne linky bratislavskej mestskej hromadnej autobusovej dopravy smerujuce na studentske internaty. Oni by sa ti Brazilci tomu nasmu slovenskemu studentskemu nakladu asi aj celkom dokazali vyrovnat, nezaostavaju privelmi. Ale ako som uz bol byval spominal, ich mestska hromadna autobusova doprava je povestna svojim vrtulkovym systemom pri nastupovani (dovolil som si ho vcera pokrstit), ktoreho premieru v nasom malom svete sme zazili len tuto nedavno vcera vecer a este doteraz sme jeho zmysel celkom nepochopili. Skusim aspon tak letmo, zlahka, nenaaarocne. Pred vrtulkou, ktora je zmenseninou nasich turniketov na popradskom zimnom stadione v mierke 1:0.5, tusim, ostavaju invalidi, starsi ludia a protekcni soferovi znami. Za vrtulkou by sa mali ocitnut vsetci ostatni. Samozrejme za predpokladu, ze nemaju jeden maly batoh v ruke a druhy hovadsky velky a tazky na chrbte, lebo miesto na pretlacenie sa, spominanou vrtulkou, ma sirku asi tridsat centakov a cele je to zaroven prilis vysoko na to, aby sa clovek dokazal zdvihnut na spickach tak vysoko, ze sa ruksak dostane ponad vrtulku. Viem, ze to znie az prilis jednoducho, ked to takto nekomplikovane vysvetlujem, ale o to naujimavejsia je potom prax na vlastnej kozi. V situacii, ked je kopec ludi pred vami, kopec za vami a vy snazite nasilu pretlacit tym malym kolotocom. A popri tom este aj zaplatit vyberacovi mytneho a hodit s nim nezavaznu debatu v portugalstine, z ktorej viete asi desat slov. Jednoducho, na nudu nezostava cas…

O miestach vedla seba sme mohli len snivat, ale podarilo sa nam sadnut, co je vynikajuca strategicka pozicia, lebo si mozeme polozit ruksak na zem medzi kolena a tak si ho postrazit. Ked sme prebrazdili asi polovicu mesta, zrazu sa autobus vydal akousi divnou ulicou, z nicoho nic zastavil a vsetci sa zacali trepat vonku. Zaujimava ukazka miestneho folkloru. Skoda, ze tomu ani trosku nerozumieme. Aj by som si tipol, ze co sa deje, ale tipovanie teraz nestaci. Potrebujeme sa dostat na stanicu a odtial na dialkovy autobus. Prihovoril sa nam akysi mlady chalanysko. Doslo mu, ze sme z toho chaosu asi trosku mimo, tak nam pretlmocil, ze sa pokaslal autobus, ale o chvilku tu bude dalsi a pojde sa dalej. Verzia s pokazenym autobusom mi sice prisla na rozum ako prva, ale aj tak dobre, ze sa nam suhaj priplietol do cesty. Neboli by sme si isti, co s nacatym dnom a kam ist hladat pripoj…

V nahradnom autobuse som sa dal s tymto nenapadnym studentikom do reci a celkom dobre sme si pokecali o vselicom moznom. Popri debate nam robil za jazdy aj sprievodcu a ukazoval na jednotlive budovy, co su zac. Sli sme aj ulicami, ktorymi sa kazdorocne vali karnevalova lavina tanecnikov a polonahych tanecnic, dozvedeli sme sa o nebezpecnych stvrtiach, do ktorych sa nema chodit (napr. do takych, v akej sme boli vcera) a este kopec dalsich veci. Takto nam rychlo usiel zvysok cesty a po zastavke na malom miestnom letisku pre sukromne lietadla, sme sa dovalili az na autobusovu stanicu…

Nuz, tu je to uz take akesi divokejsie. Ruch na kazdom kroku. Hufy ludi, spinave ulice a nekvitne to tu prave pocitom bezpecia. Sme celkom radi, ze sme sa tu ocitli takto za bieleho dna a nie niekedy v noci. Teraz je to ale jedno, o chvilku sme odtialto prec. Aspon teda dufame, ze na spoj do Sao Paula nebudeme dlho cakat. Hned pri vchode sme narazili na akusi spolocnost zabezpecujucu spojenie medzi Riom a najvacsim brazilskym mestom. Dlho sme teda nevahali a kupili si dva listky na prvy autobus. Trosku nas zaskocila cena, ktora bola asi dvojnasobna oproti tomu, co hovoril nas knizny sprievodca, ale pesi je do Sau Paula dost daleko, tak sme cenu dalej neriesili…

Do odchodu autobusu nam zostavala este zhruba hodinka, je cas na obed. Chlapika na informaciach som sa opytal, kde sa najblizsie nieco dobre zbodnut. Tak ako som cakal, nasmeroval nas hned na stanicne bufety a restiky. Tu je to samozrejme vsetko dvakrat alebo trikrat drahsie a nema to tu spravnu juhoamericku prichut. Ked som mu povedal, co som mal na dusi, celkom to pochopil, ale poulicne jedlo za rohom stanice nam neodporucal. Vtipne som poznamenal, ze hot dogs su tam mozno naozaj teple psy a on uz menej vtipne sucho poznamenal, ze je to dost mozne. Tak teda nic. Na psa teraz chut nemame, vystacime si s tym, co ponuka stanica. Pri rozhodovani sa v bufete sme este raz stretili nasho brazilskeho kamosa z autobusu, tiez asi vyhladol. S naplnenymi zaludkami a sendvicom aj do zasoby, sme sa vybrali na autobus…

LUXUS a la BRASIL…

…tuto kapitolu pisem pri oceane a pred paradne zafarbenou zapadooskarovou oblohou. Milujem tento obrazok, ked sa ocean sfarbi do cucoriedkovopenovej farby a na hladkom vlhkom piesku sa odraza oranzova farba oblohy, na ktorej slnko nechalo uz len svoju farbu, ale vystriedal ho tenky mesiac. Ked tomu este robia atmosferu palmy, z ktorych zostali uz len cierne siluety, clovek aj zabudne na velkomesto za chrbtom a citi sa volny ako tie cajky, ktore mi kde-tu preletia ponad hlavu. Najradsej by som hned teraz niekam odletel s nimi, tmavomodru vecernu oblohu brazdia aj svetla lietadiel mieriace do vsetkych kutov sveta. Odletel by som napriklad do Brazilie…

Pekny zapad slnka by sme mali vidiet po ceste aj my. A budeme ho mat ako v priamom prenose, sedime totiz na vrchnom poschodi nasho noveho neviemkolkokolesoveho tatosa a mame pred sebou len obrovske okno. Musim sa priznat, ze aj ked sme uz co-to o brazilskych autobusoch poculi, boli sme pri nasom prvom nastupovani velmi prijemne prekvapeni ich urovnou. Soferi prevzali vonku nasu batozinu, vyfasovali sme k nej listocky a pri vystupovani na schodiky do autobusu sme este dostali balicek so sladkostami a dzusom na cestu. No a k tomu tieto paradne miesta na hornom poschodi, rovno v lozi, plus prichystane vankusiky a deky. Vsetko ciste a na urovni. Priestoru na nohy je tu podstatne viac nez v lietadle a my sme si mohli tie svoje vylozit az na nizke zabradlie pod oknom. Paraaadicka, tak tomuto hovorim cestovanie v pohode. Tych sest hodin prejde ako nic, este si aj fajnovo oddychneme…

Cez velke okna na vsetkych stranach sme sledovali ulice Ria, ktore sme nateraz opustali a ked sme sa dostali uz za mesto, hned sme si zchuti schrupli. Sedadla sa daju sklopit podstatne nizsie ako tie nase karosacke, takze nie je tazke zaspat. Este sme ani nestihli poriadne rozchodit to, ze sme sa ocitli v Riu a uz sme citali zo sprievodcu informacie o Sao Paule a kuli plany co tam.Do tohto velkomesta sme vosli spolu so zotmenim. Vystupili sme na velikanskej autobusovej stanici a odtial sme sa metrom zatulali az do vecerneho centra…

SAO PAULO PO TME, BLUDNA KUKURICA A PRECO SILI KOMUNISTI VRECKO NA CERVENYCH TRENKACH NA PRAVU STRANU…

Fesne namesticko pred nami, ale este viac by sme si ho vychutnali, keby sme uz mali nejake to noclazisko a netahali by sme so sebou batohy. Tak, ide sa na vec, mapka v lonely planet je dost skromna, vyberam sa na prieskumy k predavacovi kukurice. Ked sa mi dostala do nosa vona masla a tych zltych sladkych zrniecok, hned som vzal aj nieco na ochutnavku. S chalaniskom sme sa popri tom lamane „porozpravali“ o tom, kde by sme nasli nejaky ten hotel. Tych mojich niekolko zakladnych slov po spanielsky, ktorym rozumeju aj Portugalci. Pojdeme len rovno, potom “ a la isquierda“, a potom este kusok dalej. A budeme tam. Ake jednoduche! Som na seba hrdy, uz sa vieme dorozumiet…

Po takmer hodinovej neplanovanej prechadzke, nachazdame konecne „nas hotel“… Videli sme nocne ulice, tie vysvietene, aj tie zasite – a nie prave najbezpecnejsie. Pokrikovali na nas cosi bezdomovci povalujuci sa na nevelkom tmavom namesti. Bolo tam sice vela odparkovanych policajnych aut, ale ani jeden fizel. Asi uz maju po sichte, ved naco by uz teraz strazili ulice, nie? V noci preberaju mesto bezdomovci a podsvetie. Trosku sme zazili na vlastnej kozi to, co sa turistom vo vecernom Sao Paule velmi neodporuca. Ked sme uz mali vlacenia nasich Tatranov plne zuby, prisiel som konecne na to, ze dolava je dolava a nie doprava a po polhodinovom hromzeni na kukuricoveho chlapika som musel uznat, ze som to posral ja a nie on. Hned na zaciatku sme totiz zabocili na opacnu stranu. „A la isquierda“ znamena dolava, uz si to zapamatam. Ale nebolo to tak celkom len spanielcinou, ono je aj inde pes zakopany. Ked som bol maly, tak ma usilovne prerabali z lavaka na pravaka, aby som nebol cudny. Lebo vtedy to bolo nieco neprirodzene a vymykalo sa to z priemeru. Ciastocne sa mojim rodicom a psychologom tato praca podarila. Ciastocne preto, lebo obcas si naozaj vezmem nozik do pravej ruky. Ale divny som stale. Takze kvoli nejakemu stvrtinovemu uspechu sa mi teraz budu strany mylit naveky. Pokial som bol za komancov na zakladnej skole, pamatal som si pravu stranu podla vrecka na paradnych telocvikovych pioniersky cervenych trenkach. Myslel som si, ze som zahojeny. Stacilo sa ustipnut no nohy, na strane ktorej bolo vrecko a uz som vedel, kde je sever. Lenze to som este netusil, ze komunizmu odzvoni a Nezna Revolucia a mi takto skrizi plany. Cervene trenky sa zrazu vytratili a ja som bol opat strateny. Dnes uz trenky vrecka nemaju a ja potom bludim po nocnom Sao Paule ako maly lolo. Za komunizmu som aspon vedel, kde je prava strana. Vtedy to vlastne vedeli vsetci. Pad zeleznej opony moze teda za to, ze sa odvtedy tulam po vsakovakych kutoch sveta. Lebo neviem, kde je vlavo a kde vpravo a potom sa mi nedari trafit rovno domov…

Hlavne je, ze sme nasli nasu hlavnu ulicu aj s dvoma ci troma hotelmi, ktore spominal sprievodca. Kukuriciak mal teda pravdu. Kedze oba hotely vedla seba vyzerali takmer rovnako zle, vybrali sme si ten trosku menej zle vyzerajuci a zlozili sme si konecne veci. Dlho sme cas nezabijali a rychlo sme vybehli do ulic, kym to tam este zije…

MALA UFULANA BRAZILSKA PRINCEZNA A CUDNE MASO OD CUDNEHO CHLAPIKA…

Tu to uz vyzera bezpecnejsie. Dolu na namesti je dokonca niekolko podnikov s temperamentnou hudbou a ja sa uz neviem dockat dobre vychladeneho brazilskeho pivecka….Ej veru, veeelmi dobre ho vychladili. Tu maju taky dobry zvyk, ze pivo serviruju vo vedierku naplnenom ladom a pre istotu vam tam slahnu rovno zo tri flase, aby ste sa nemuseli zbytocne obmedzovat. No a robili im, samozrejme, vacsiu trzbu. Gabika ale pivo nepije a kedze flase su vacsie nez tie slovenske, bude mi na dobru noc uplne stacit aj jedno. K tomu cosi pod zub z vedlajsej putiky a mame vecer ako vysity. Super pohodicka. Super pohodicka, ktoru sa vam sice neustale pokusaju prekazit predavaci vsetkeho mozneho aj nemozneho, ale to uz patri k miestnemu folkloru. Dost mi ale bolo luto malych deti, ktore prisli niekolkokrat zobrat. Ufulane, so smutnymi ocami a niektore ocividne dost unavene. Ved o tejto hodine mali uz davno spat. Viem, ze je to cele jeden velky biznis a aj tie deti su uz prespekulovane a drze, ale aj tak ma mrzi, ze svoje detstvo musia travit takto. Zasluzili by si nieco lepsie. No paci sa mi bezprostrednost a flegmatickost tychto detureniec. Jedna takato zafulana princezna prisla k nam a splechla par portugalskych slov, na ktore sme sa samozrejme nechytali. Zmohli sme sa akurat na „no comprendo“, cize „nerozumiem“. Vobec jej to neprekazalo. Hodila na nas vazny dospelacky pohlad a dalej pokracovala vo svojom monologu. Uplne seriozne mi cosi vysvetlovala a tusim som ju niecim vytocil, lebo mi to musela cele vysvetlit znova. Nerozumel som jej sice ani prd, no z toho jej tonu a z toho ako dolezito sa tvarila, som pochopil, ze som urcite urobil nieco strasne. Nic som od nej nekupil. To bol moj dnesny velky hriech. O hodinku neskor, ked uz prisla asi tretikrat, som si nakoniec vzal nejake tie cukriky, ktore som vobec nepotreboval, dal jej bankovku a veril som tomu, ze som urobil dobry skutok a ufulanu princeznu som tym potesil. Omyl. Nezucastnene si vzala peniaze a okamzite nam zacala nukat dalsie cukriky. Naznacil som jej, ze uz sme si jedny kupili. Asi som ju tym opat nastval, lebo vystruhala nespokojnu grimasu a odkracala otravovat k vedlajsiemu stolu. Nuz, obcas clovek nijako neulahodi…

Po tom, co sme si dali akysi pochybny hamburger a drinky v spolocnosti malych biznismenov a biznismeniek, presli sme sa este dlhou sirokou ulicou smerom k zastavke metra. Tu to este celkom zilo a ja som neodolal cudnej zemli s cudnym masom, ktore tu predaval cudny chlapik. Gabika mi povedala, ze som cudny, ze jem take veci, ale mne to na pocudovanie vobec neprekazalo. Cudne, co? A tak sme vratili naspat na hotel, vychutnali si ten dobry pocit po vytuzenej sprche a tesili sa na nas treti brazilsky den…

RIO DE JANEIRO – predjedlo…

Rua Santa Clara… To by malo byt meno ulice nasho noveho prechodneho domova na dnesnu noc. A mozno aj na niekolko dalsich. Napriek tomu, ze je len nieco po desiatej rano, Oskar uz poriadne pripeka. Trosku sme sa zapotili, kym sme svoje batohy zhodili v hosteli par blokov od plaze. Ochotny chlapik nam ukazal izby. Neprivatnu aj privatnu. Chceli sme radsej privatnu, ale ta sa od jej nevlastnej sestry lisila len tym, ze do nej vraj nepustia dalsich ludi. Inak tu boli rovnake drevene trojposchodove postele a miesto tak maximalne na celom vzad a pochodom vychod. Rozhodli sme sa teda, ze nema vyznam priplacat a zlozili sme sa v izbe kde uz zlozilo svoje kosti zopar ludi. Lenze… ako rychlo sme do hostela prisli, tak rychlo sme aj odisli. Tri cestovatelky z Izraela zaculi nasu inostranecku rec a posepli nam, ze nas nechcu strasit, ale mozno by sme si to mali s tymto ubytovanim este rozmysliet. Im totizto dnes ktosi kvalitne vybielili batohy. Tak to je mileee. Kazdy ma na izbe sice svoju skrinu na veci, ktora sa zamyka na kladku – po slovensky visiaci zamok :o), ale kym si slecny vybehli cez den do mesta, ten Ktosi sa obsluzil a vzal im vsetky prachy a veci, ktore mali nejaku vacsiu cenu. Toto je nieco, co cestovatela v dalekom svete poriadne kopne do…, tedaaa medzi nohy a zrazi ho na kolena. Aj ked su to dievcata. Nuz, po malej porade som zbehol naspat dolu na recepciu a vypytal si nase peniaze. Mal som obavy, ci to este ukecam, ale podarilo sa. Pochopili. Nakoniec sme si to teda predsa len radsej namierili do apartmentu, na ktory sme dostali kontakt na letisku…

Chlapici na recepcii nemali sajnu co od nich chceme, po anglicky totiz nevedeli ani ceknut a nasa portugalstina bola vycibrena do zhruba rovnakej geniality. Nakoniec sme im ukazali cislo izby na papieriku a oni nam dali klucik. My sme sa tvarili prekvapene oni sa tvarili sa, ze tym to zhaslo. Zatvarili sme sa teda aj my, akoze pohoda a pobrali sme sa hore betonovym schodiskom.

Co povedat o nasej izbe. Nuz, najkratsie a najvystiznejsie by asi bolo, ze taka spravne brazilska je. Pekne zatuchnuta, tmava, s vrciacou chladnickou a spchovou hlavicou rovno nad zachodou misou. To je ono! Tak to ma vyzerat. Ved sme v Brazilii. V nejakom nalestenom hoteli by to bolo suche a bez paraaadneho juhoamerickeho korenia. Nepomylili sme sa, sme na spravnom mieste. Sme tu!

A ZACINA SA OCHUTNAFKA RIA…

O nasich prvych krokoch sme dlho neuvazovali. Zhodili sme zo seba rifle, nahodili plavky a o par minut sme uz bezali po horucom piesku jednej z najslavnejsich plazi sveta. Tu vsetci hovoria, ze uuuplne najslavnejsej, ale nebudeme to zase prehanat nie? Ved tu mame za rohom este aj Ipanemu, mozeme tu slavu rozdelit medzi obe…:o)
Hmmm, je to dobry pocit vysantit sa v oceane po dlhej ceste. A mat pri tom takyto paradny vyhlad. Gabike sa najprv do nie az tak teplej vody velmi nechelo, no rychlo sme to vyriesili. Jeden rychly chmat a ked v nej uz raz bola az po usi, bolo po zime. Vyblaznili sme sa, vyvalili sa na teply piesok a rozmyslali co s nacatym dnom. Moznosti je neurekom, v podstate je jedno cim zacneme. Dama si vybrala na uvod Corcovado. Preco nie, zelanie s radostou splnime…

Kupili sme si paradne zltozelene klobuky s napisom BRASIL, aby nam nepripieklo hlavy a aby vsetci vedeli, ze sme turisti, ked uz sa to kvoli zlodejom vraj nema velmi davat najavo. Nevadi, my sa vytesujeme, ze sme v Brazilii, teraz mame chut vyzerat ako kanarici, tak budeme vyzerat ako kanarici. Mozno aj cvirikat zacneme. Co koho do toho.

Podla mapy sme si nasli spravny smer a vybrali sme sa hladat toho kamenneho Jezisa. Ideme pesi, tak najlepsie zazijeme Rio na vlastnej kozi…

CESTA NA CORCOVADO

Teraz sme naplno vdychovali atmosferu Ria a uz sme sa tesili, ked sa dostaneme na vrchol hory. Je to taky neopisatelny pocit, ked sa clovek cely zivot na nejaku vec diva len v televizii, casopisoch a podobne a potom je jedneho dna len kusok od nej a ma ju na dosah ruky. Nooo, ono to zase len taky kusok nebol a ruku by sme tiez museli mat hovadsky dlhu, aby sme na Corcovado dociahli, ale aj tak to steklilo v zaludku. Po trase sme mali ale co obzerat. Hned par blokov od nasho byvania sa stverali kdesi do neba dlhocizne betonove schody. Hore bolo vidiet take tie polorozbite domy, naskladane v strmom svahu jeden na druhy. Dlho netrvalo a uz sme stali zadychcani na najvyssom schode. Trosku to tu zacinalo smrdiet kanalizaciou, odpadkami a tiez cimsi inym. Takym malym adrenalinom. Toto je presne jedna z tych stvrti, kde sa neodporuca chodit. Na schodoch sme stretli par ludi a zatial sa na nas nik nedival nejako extremne divne, tak sa podme pozriet, coze to tu maju…

Prva dlha ulicka vyzerala celkom kludne, nazreli sme do malych odbociek stverajucich sa este kamsi vyssie. Domy sa ani nedaju rozoznat od seba. Kde ktory konci a kde zacina dalsi, to vedia asi len ich obyvatelia. Urobili sme si aj par nenapadnych zaberov a zabocili do dalsej ulicky, ktorej nebolo vidiet konca. Vladlo tu podozrive ticho a obdalec uz blokoval cestu hlucik domorodcov. Toto uz nebudeme riskovat. nestojime o problemy a este by sme si radi, aspon na cas ponechali aj fotaky, pasy a peniaze. Sponzorovat miestnych obcanov nemame tento rok v plane. Skor nez nas teda stihol niekto okradnut alebo inak potesit, vratili sme sa k strmemu schodisku a zbehli nim dolu – do ineho sveta. Nasledovala slusne dlha prechadzka tunelom a potom ulicami mesta, pocas ktorej sme v malych spinavych poulicnych obchodikoch ochutnali miestne ovocne napoje a ja som si dal aj svoje prve brazilske pivecko. Dooobre padlo, vonku je dnes totizto pekna horucava. Minimalne je to poriadna zmena takto oproti marcovemu pocasiu doma na Slovensku. Ked nas uz po dvoch-troch hodinkach zacali od tolkeho prechadzania aj slusne boliet nohy, dorazili sme k stanici elektricky, ktora vozi turistov na spominany vysoky kopec nad mestom. Kedze sme v nasom novom prestrojeni vyzerali tak nenapadne, hned nas zacali obliehat taxikari s ponukami na vylet na Corcovado. Pekne to mali cele pripravene,. Aj s farebnymi obrazkami, mapkou, vytycenou trasou a casovymi udajmi. A samozrejme nechybalo ani porovnanie s vysokou cenou vlaciku. Prezentacia ako sa patri. Ale vsetko si treba v takychto koncinach overit na vlastne oci, sli sme sa teda na stanicku pozriet. Neplanovane sme kupili zopar suvenirov a este neplanovanejsie sme stretli cloviecika, ktory vedel asi tri slova po slovensky. Nejaky brazilsky chalanisko, co tu predava listky. Vraj tu chodi dost ludi zo Slovenska. Tak to nas prekvapilo, ale samozrejme aj potesilo.

Zistili sme, ze taxikari az tak netarali, vlacik naozaj nestoji malo a ich cena je nizsia. Samozrejme, tu kusok od stanice bola este o cosi vyhodnejsia a velky cernoch s nami uz dohadoval podrobnosti. Na dalsiu zlavu nepristupil, ale ak vraj chvilu pockame, tak skusi zohnat do auta este jeden kus turistu a potom nas to vyjde lacnejsie. Tu chvilu sme sa teda potulovali po okoli, ale ten velky maco nenasiel nikoho. Vyrazili sme teda do serpentin veducich k Jezisovi b trojici. Priiijemna jazda hustou zelenou. Povodne som to chcel hore vyslapat, ale Mbombo nas ubezpecil, ze to do tmy nestihneme a ze je to slapanie na niekolko hodin. Navyse, uz sme mali nachodenych slusnych par kilometrov, na dnes by aj stacilo. Africky Fero nas vyviezol na prvu z troch vyhliadok. Toto bol zolik v rukave taxikarov, ze namiesto jedneho miesta nas vezmu na tri rozne. To vlacik nerobi. A stalo to za to. Ked sme z parkoviska vysli pomedzi stromy na cistinu, naskytol sa nam paradny vyhlad na cele Rio. Vlastne celych 360 stupnov. Na jednej strane mesto a daleky futbalovy stadion Maracana, na druhej pristav, Cukrova homola, Copacabana aj Ipanema… a na kopci hore nad nami sa cnela socha Jezisa rozhahujuceho nad mestom svoje ruky. Nuz, takyto vyhladik, to uz hej. Jeden z tych, pre ktore sa oplati zit a letiet cez pol zemegule…
Samozrejme padlo par fotiek, snad vyjdu aj tie z negativov. Pri foteni nam asistovala nejaka okoloiduca brazilska macka a nas sofer sa zatial na parkovisku bavil s kamosmi policajtmi. Ved je tu kazdy den, asi sa tu vsetci dobre poznaju a sprijemnuju si debatami dlhe hodiny. Prebehli sme parkoviskom este na druhu vyhliadku a potom sme uz naskocili do auta a frcali sme dalsim stupanim k samotnej soche. Mbambo nam dal instrukcie a cas asi styridsat minut…

Na Corcovade ja rusno asi stale, nebolo tomu inak ani teraz. Kazdy si tu urobi par zaberov, obzrie si nadherny vyhlad a vychutna si jedno z asi najnavstevovanejsich turistickych miest na svete. Ani sa nam odtialto nechcelo odist, akurat sa schylovalo k zapadu slnka. Navyse tu bola fajnova teraska, ktora priam vabila sadnut si sem a vychutnat si drink so super panoramou. Dolu pod terasou si robila v smetiakoch hostinu tlupa milych brazilskych zvieratiek, ktorych meno ani netusim. Po prvych zvedavcoch sa ich nazbieralo snad dvadsat a vzali odpadky frontalnym utokom. Ked sa uz rozkokosili privelmi, vybehol zo skladu chlapik a rozohnal ich. Zbehli sme dolu k taxiku. Nedalo mi to a aj ked som vedel, ze nas novy africky kamarat nebude nadseny, poprosil som ho, ci by nam este nedal desat minut na jedneho terasoveho drinka. Naozaj nebol nadseny, ale my sme boli, tak nas nechal a predlzil si slofika a jeden sen…

Vybehli sme teda rychlo naspat hore a usadili sa. Dali sme si mangovu a guavovu stavu so stopercentnym priplatkom za panoramaticky vyhlad, ale ten stal za to. Stary casnik so sposobmi ako v pathviezdickovom hotely nas stylovo obsluzil. Posrkavali sme poriadne vychladene drinky a bolo nam dobre…

Po malom festivale ghanskej nezavislo-domorodej hudby s tanecnou vlozkou nasho dvestokiloveho sofera sme sa dolu pri stanici vlaciku prelodili na autobus a uz za tmy sme sa vracali na Copacabanu. Ja som v prostriedku riodejaneirskej mestskej hromadnej dopravy uplne scipol a zobudil som sa az na zastavke na nasej ulici. Gabika cestu nastastie a na rozdiel odo mna, sledovala. Zastavili sme sa uz len v malej predajni potravin. Tu sme si okrem vody kupili par veci, ktore sme v novom svete dokazali nejako identifikovat a stihli sme este aj malu prechadzku po nocnej Copacabane, ktora bola este slusne cula. Na plazi to tu zije dlho do noci. Po sprche, ktora sa v Brazilii asi neda zvladnut bez toho, aby nebola kompletne mokra cela kupelna sme zaspali skor, nez sme stihli naratat prve tri ovecky…

BRATISLAVA-BRAZILIA…

Normalne tu chodievaju taki dvaja zvlastni chlapici. Vybalia z auta surfy, ako vsetci ostatni milovnici vln, aj sa hodia do tej prvej ako ti ostatni, no na rozdiel od vsetkych, tito borci sa na svoje dosky postavia a veslom sa pohanaju na otvoreny ocean. Musia mat hovadsky dobru stabilitu. O par minut ich v dialke takmer nevidiet.Dnes ich tu ale niet, na breh totiz dorazaju dost silne vlny.

Tie, z malej plaze, ktoru som tu objavil pred par dnami, ukrojili poriadny kus, no medzi oceanom a skalami zostal stale pas piesku dost siroky na to, aby som si tu postavil svoju novu rozkladaciu kempingovu stolicku a mohol pisat…Takto nejako som si to predstavoval. Ako vo sne. Taka mala californska sukromna plazicka, nik tu neotravuje, a o chvilku tu mame zapad slnka. Co mozem chciet viac? Nuz cosi by sa naslo, ale zostanme pri pisani…:o)

Dnes bol den ako kazdy druhy. Teda skoro taky. Este mi asi chvilku potrva, pokial si zvyknem na tento spotrebny zivot, ktoreho sucastou je okrem vecneho sedenia v praci, nakupovania a nasledneho srotovania vsetkeho nakupeneho pred telkou, aj zabity cas v dopravnych zapchach. Dnes rano som si povedal, ze to zase pre zmenu skusim po dialnici, snad to nebude take zle. Nebolo. Za hodinku a pol som bol v praci. Prostredny usek som siel takmer krokom a naburali ma len raz. Celkom slusne som si podskocil, ked to nejaky azijsky Ninja za mnou neubrzdil. Ale na autach nebolo vidiet ziadnu skodu, tak sme pokracovali dalej akoby sa nic nestalo. Aspon ze uz mam spojazdnene radio, minuly tyzden bolo to ticho pekne nudne. No kedze clovek je tvor vynaliezavy, tak aby mi rychlejsie usiel cas, pocital som semafory po ceste. Celkom to vyplnilo pripadnu nudu. Na mojej nedialnicnej trase ich mam, ich maaam, no schvalne, mame nejaky tip? Kto uhadne aspon na treti pokus, moze si na mna otvorit pivo… Je ich presne sedemdesiatdva. Tolko ich tusim nie je ani trase z Bratislavy do Popradu, kua…

Ale pozeram, ze sa akosi schladzuje a vlny dobiedzaju blizsie a blizsie k mojim osuchanym teniskam. Asi by som uz nemal tarat nezmysly a dostat sa k hlavnej teme skor, nez budem plavat medzi rybickami. Slubil som par spravnym ludom doma na Slovensku a aj sam sebe (schalne sa netlacim do ich kategorie, zostavam pri zemi :o), ze po nasej malej juhoamerickej expedicii hodim na papier nejaky ten sumar. Nuuuz… dobre bolo. Veeelmi dobre…

AKO SME CEZ ROVNIK PRVYKRAT PRELETELI…

No hej, takto zhurta. A preco nie? Nie je nic lepsie ako od veci uvod, akurat sa mu nemoze dat napis „Od veci uvod“, lebo by kazdy dopredu vedel, ze bude od veci a nik by ho necital. Tak teraz uz mozeme na plne gule… Cez rovnik som este neletel. Na Juznu pologulu ma zatial nezavialo. Asi slabo fukalo. Najblizsie k nemu sme boli s Daniacom onehda v egyptskom Udoli Kralov a odvtedy sa mi topanky tulali len severnejsie. Pravdupovediac, ani sme ten rovnik nevideli, ked sme cezen prelietali. Aj sme mali sedadla pri okne, ale bola tma ako v rohu a ten rovnik nechce svietit. Aspon zatial nie. Keby prechadzal cez USA, urcite by uz bol osvetleny. A bola by na nom reklama Microsoft a rovnikova Coca-Cola…

Takze vonku je cierno-cierna tma a my uz mame za sebou vysnivany drink. Uz dooost dlho som sa nemohol dockat, kedy sa konecne vyvalime v lietadle a vsetky starosti zostanu na zemi dolu pod nami. Zaverecne dni pred cestou boli naozaj hekticke, ale zmakli sme co bolo treba. Este niekolko hodin pred odletom sme len odovzdavali byt, ktory sme prerabali na konci uz aj po nociach. Na zbalenie mi zostalo len nieco vyse hodiny. A to odchadzam zhruba na dva roky. Myslim, ze az na druhej strane oceanu pridem na to, co vsetko som si nestihol zbalit. Za cenu toho, ze sme sa uz tri dni normalne nevyspali a vdaka niekolkym kamosom, ktori mi vsemozne pomohli, sedime teda uspesne v lietadle a uz sa tesime ako to dospime. Veceru mame za sebou, letusky si svoje odmakali a tiez uz zaliezli niekam dozadu. Ale nie je to ziadna velka strata, toto je urcite nie je jeden z tych letov, ked lutujete, ze ste nenechali frajerku doma. Ja som rad, ze mam tu svoju teraz so sebou. Sme niekde na polceste medzi starym kontinentom a vysnivanou cielovou stanicou – Rio de Janeiro.

WELCOME TO BRASIL!!!

Po malej zastavke v Parizi, kde vobec nebolo casu na nejaku romantiku na Eifelovke, lebo sme ledva stihli prebehnut nekonecnym letiskom a presadnut si do druheho lietadla, sme teda na juhoamerickej pode. Parizske vegetenie a podobne veci musia pockat na iny vylet, teraz mame inu temu cislo jedna. Neverim vlastnym ociam a usiam. Neverim este stale svojim zmyslom. Ani napisom, ktore nas vitaju v jednom z najnavstevovanejsich miest sveta. Neveriiim…

No dobre, tak teda verim, priznavam sa bez mucenia. Ale stale si myslim, ze sa mi len sniva. A nie som sam, Gabika tiez cuci okolo seba ako puk, sme v tom dvaja…:o) Pripominame si navzajom, ze hej, ze je to tak, ze sa uz nezobudime medzi farbami a naradim v nedokoncenom byte. Ze sme konecne na vysnivanej dovolenke. Kto nepozna ten cestovatelsky pocit a to caro noveho miesta a poznavania, komu z takych veci nenabehnu zimomriavky, ten sa asi len uskrna popod fuz. Ja poviem len tolko – treba skusit, komu sa to este nestalo, prichadza o vela…

Batozina dosla v poriadku, vyhodili sme si ju na plecia, trosku sme pokecali s tetou na informaciach, takze mame tym padom nejake kontakty na ubytko a aj sme si vymenili par brazilskych dukatov, aby sme mohli zacat existovat. Dvom, neviem ci viac kozatym alebo viac opalenym, Brazilkam lakajucich ludi na taxi, co sa viac podobalo lakaniu na nieco ine, sme odolali (tusim, ze Gabika to mala o cosi lahsie) a o chvilu uz nasadame do autobusu, ktory nas ma zaviest na COPACABANU. Popicofka, co nazov, to svetoznamy pojem, na to si asi rychlo zvyknem…:o)

Cesta z letiska trvala asi hodinu, ale vobec nam to neprekazalo, pretoze sme to mali spojene s prehliadkou mesta. To je vyhoda dopravy po zemi. Na uvod nas privitala len zelen a palmy, potom slamy – chudobne stvrte, ktore vyzeraju tak trosku ako nase ciganske osady. Akurat su podstatne vacsie a ich obyvatelia sa od tych nasich opalenych odlisuju tym, ze neprepiju cele svoje vyplaty a nemaju deti v trinastich. Naozaj je cloveku az luto, ked vidi, v akych podmienkach tu ludia ziju. Neomietnute domy nalepene na sebe, naskladane v uzkych ulickach. Vsade sa susi pradlo a je tu kopec bordelu. Je lepsie pozriet si ich len takto za jazdy, do tychto miest sa cudzincom neodporuca chodit. Ako som sa dozvedel neskor, ani len domaci sa do takychto stvrti radsej nepustaju.

Ked sme presli touto nevabivou ale autentickou branou do Ria, otvorili sa pred nami ulice mesta. Spociatku len take priemyselne, co nebolo bohvieco, no potom sme sa uz divali na rusny zivot Rio de Janeiro v jeho centre. Tu to naozaj frci, je sa na co pozerat. Davy ludi, obchodov, obchodikov, siatrov, proste pulzujuca tepna velkomesta. Za centrom nasledovala este Praia da Flamengo a Praia da Botafogo (praia = plaz). Videli sme odtialto aj Corcovado so slavnou sochou Jezisa tyciacou sa nad mestom a rovnako Cukrovu Homolu, na ktoru prave lanovka viezla dalsiu varku turistov. Ako som vravel, kam sa clovek obzrie, sama cestovatelska atrakcia. Potom sme sa este na moment stratili medzi domami, aby sme sa opat vynorili na brehu oceanu. Tentoraz uz na Copacabane…

DEN PRVY alebo Ako sme sa z velkomesta vymotali

TROCHU ZVASTOV NA UVOD…
…nuz, ked si to tak premietnem od zaciatku, tak som sa tejto „expedicie“ vlastne vobec neplanoval zucastnit. Tomas sa ma pytal uz pred Vianocami, ci by som sa niekedy zaciatkom roka nepridal na mensi vyletik po americkych narodnych parkoch. Najprv to mal byt jeho bracho, co sem vraj prileti, potom druhy bracho (esteze ma len dvoch…:o) , no nakoniec konkurz vyhral Masenkov kamos zo susedstva a z detstva – Majo (poriadne meno a poradove cislo mu pridelime, az ked si zasluzi).
Majo sa mal dohrnut do slnecneho statu niekedy v marci, a to tu v „najdemokratickejsej krajine na svete“, nie je prave najidealnejsi datum na cesty-necesty. V mnohych parkoch je este sneh, vela ciest je neprejazdnych ci sezonne uplne odstavenych a pri kempovani tiez clovek nema na ruziach ustlane. Proste a skratka, take cestovanie v marci nie je bohvieco, tak preco si to komplikovat. Ved sa to da urobit o dva mesiace neskor alebo niekedy na konci leta, ked uz Oskar zohrieva prirodu tak akurat a je radostou objavovat krasy sveta.
Z tychto dovodov som, v mojom pripade urcite necakane, ponuku na další lakavy vylet odmietol. Povedal som si, ze na svoj najblizsi unik z civilizacie si najdem vhodnejsiu chvilu niekedy neskor. Tak sa to cele aj uzavrelo…
* * *
 

LENZE…
…len to len dovtedy, pokial sa nezacal termin priblizovat a mne zivot organizoval scenar tak, az ma priamo dokopal do kuta. K zaveru, ze ak nie teraz, tak potom uz asi dlho nie. Zacal som sa teda pohravat s myslienkou predsa len vyrazit. Ked som k tomu vsetkemu este dostal doveru a volnu ruku co sa tykalo vyberu trasy, uz ma zase mrle zrali a myslienky behali uplne inde, nez by sa v praci patrilo…

PROVOKATERI…


Vzdy je dobre mat super kamosov. Vedia podrzat ked to clovek najviac potrebuje. Vedia pomoct v spravnej chvili. Teraz ked som finisoval s vecami v praci, aby som sa mohol vytratit z dohladu na najblizsie dva tyzdne, zacali ma vabit na male predjedlo – vikend v San Franciscu. Este pred startom na nasu cestu. S.F. to vraj isti, stihame po ceste aj maxistromy v Sequoi a este aj rychloexkurziu do Yosemitov. Nuz, hlavne to San Francisco a Yosemity su moje srdcove zalezitosti a netreba mi nikdy dvakrat hovorit, ale teraz? A to si hovoria kamosi? No nic, s tazkym srdcom som musel ostat „doma“ a snazil som sa na to nemysliet. Presvedcit sam seba, ze takych vikendovych San Francisiek este budeee…

KED SA DARI, TAK SA DARI…


Posledne dni v optimistickej Californii boli poriadne nahovno. V nedelu ma vykopli z domu, teda z miesta v horach, kde som byval. Stal som sa zo dna na den bezdomovcom a kedze sme o tyzden mali vyrazit na cesty, byvanie som uz nijako neriesil. Len som tych par dni prestanovaval u kamosov. Fajn, ze existuju. Aby sa mi este viac rozziaril usmev na tvari, podarilo sa mi, na kvalitnych losangelskych cestach vylepsenych niekolkodnovymi dazdami, rozbit hned dve kolesa naraz, co len tak niekto nedokaze.
V piatok mi este navyse na zaklade akychsi novych zemetrasovych predpisov a noriem, o ktorych mi mili uradnickovia zabudli predtym povedat, neschvalili ani projekt, ktory som sa snazil este pred odchodom dotiahnut a niekde uprostred 200 kilometrovej trasy pri navrate, chytil som v plnej rychlosti dalsi defekt. Tomu uz chalani ani nechceli verit, ked sme sa bavili po telefone akurat v momente, ako som tak v dazdi prestahovaval vsetky veci z po okraj naplneneho zadneho kufra do kabiny auta a vytahoval som rezervu.
No co moze byt krajsie, nez trcat po tme na kraji dialnice, nechat si klopkat dazdovymi kvapkami po hlave a menit koleso, zatial co si vsetky kamiony frcia asi meter za vami a vylepsuju vseobecnu pohodu spliechanim spinavej vody na vas chrbat…:o)
A tu som sa stretol s chalanmi, ktori si to uz sinuli na vikend do San Francisca a znovu ma lakali so sebou. Prisli sa aspon pozriet ako sa mi dari. Teda, samozrejme, zastavili sa, aby mi pomohli, ale to som uz akurat nakladal do auta uplne zmrzacenu pneumatiku, ktora dostala poriadne zabrat, pokial som z plnej rychlosti ubrzdil a zastavil na krajnici.
Chvilu sme postali v tme na vedlajsej ceste, prehodili par slov, hrkli si z domacej slovenskej slivovice na potuzenie a zoznamil som sa teda osobne aj so stvrtym clenom planovanej expedicie…

* * *

Velmi nerad, ale predsa len som odolal poslednemu pokuseniu, odparkovat moje ranene auto kdesi nabok a naskocit do tatosa rozbehnuteho smerom na sever do mojho oblubeneho mesta. Ferovci sa teda pobrali svojou cestou a ja som sa po chvili opat vnoril medzi milion svetiel megamesta. Potiahol som este vikend a pondelok pracovne a vecer som konecne zase pocitil ten zavan slobody, ked som zabuchol za sebou dvere kancelarie, nasadol do auta a pobral sa za chalosmi…

TERAZ UZ PRACU MOZEME HODIT ZA HLAVU…
Osud je osud a cloveka len tak nieco neminie, ak ho to minut nema. Asi preto som sa nevyhol tym trom defektom za par dni. Ale preto som sa snad, naopak vyhol havarke. Po ceste som vyzdvihol Brckaveho Peta alias Fera Belmondovica. Zvladli sme v pohodicke trasu od jeho kralovstva az k miestu, kde sme sa mali vsetci stretnut. Teraz sme sa uz len tulali po okoli a tu sa medzitym nez sme presli tou istou krizovatkou dvakrat po sebe v priebehu jednej minuty, odohrala buracka. Tomu sa uz hovori nahodicka. Ci by sme uz sli z jednej strany o par sekund neskor, alebo potom z opacnej o par sekund skor, boli by sme si „srandy“ uzili aj my. Nastastie sme to uz len sledovali z chodnika, zatial co sme cakali na nasich bratislavskych mladencov…
Netrvalo dlho a z dialky sa k nam blizili. Tomas a Majo uz sedlali oranzovo-cierny, slusne nalozeny – Land Roved of SLOVAKIA – nasu vlajkovu lod na najblizsie dva tyzdne…

A JE TO TU…
NAKLADACKA A IDE SAAAAAAAA!!!


Faza nie prave najzabavnejsia, ale velmi potrebna sa odohrala na zasitom parkovisku pri hangari akejsi firmy, s ktorou Tomas spolupracuje. Natlacili sme veci do kufta a na strechu terenaku, zahrali si futbal, dali si chvilku amaterskeho baseballu, ktoreho vysledkom boli dve navzdy stratene tenisove lopticky, supli sme dve-tri fotky, hlt slivovice na uspesny start a mohli sme sa pomaly pobrat. Tu si nechavam aj svoje auto, snad ho tu o dva tyzdne este najdem…
Vsetko nalozene, po zuby ozbrojeni a sice unaveni, ale dobre naladeni, vyrazame cez ulice velkomesta do neznama. Masenkov Land Rover sa chysta na svoju prvu „vaznu expediciu“, vlastne ho ideme tymto sposobom pokrstit. Mala slovenska vyprava po americkej prirode zanechava za sebou svetla mesta a vnara sa do tmy puste a hor severne od Los Angeles…

* * *

Mile rychlo ubiehali, po strnastke sme sa dostali este pred polnocou na tristodevatdesiatpatku – jednu z tych najkrajsich californskych tras, veducu vyludnenou krajinou posadenou medzi horami po oboch stranach. Po nej sme prisli do Lone Pine, nam uz dobre znameho vychodiskoveho bodu na Mt. Whitney. Tentoraz sme sa nechystali dobit jeho vrchol, tentoraz sme tu mali naplanovany len noclah pod neskutocne hviezdnatou oblohou a na super cerstvom horskom vzduchu. A nas stary bezplatny kemp opat nesklamal. Hviezdy sme mali tak tesne nad hlavou, ze stacilo natiahnut ruku a par si ich pozbierat. Akurat teplota bola teraz v marci podstatne nizsia, nez je na kempovanie prijemne. Aj tak sme si dali vytuzene pivecko pred spanim.
Chvilu sme cumeli na oblohu a kecali, chvilku drkotali zubami, potom nasledovalo postavenie stanu, pricom sme zistili, ze Tomas zabudol pribalit koliky, no a mohli sme zalahnut. Na dobru noc nam kdesi z nevelkej dialky zavijali kojoty…

DEN DRUHY alebo Ako sme zbehli z hor do brutalnej puste…

Kojoty nas v noci nezozrali a ani sme neprimrzli k stanu. Vyteperili sme sa vonku do paradneho cerstveho rana, so super kulisami vysokych zasnezenych stitov naokolo. V nedalekom, krasne cistom potoku sme si umyli svoje zlte zuby a popri tom sme chytali ryby. Niezeby sme mali so sebou nejaku rybarsku vystroj, ale v nadherne priezracnej horskej vode sa dali nejake tie ranajky vylovit holymi rukami. Nebolo treba ani super rychlost akcnych hrdinov, slo to celkom v pohode. Myslel som si, ze toto sa uz da len niekde v zasitych castiach Alijasky. Aj to len ked sa dohodnete s miestnymi zubatymi Grizlacmi, ze vam pozicaju svoj „rybarsky listok“ a dovolia natiahnut ruku do cistej ladovej rieky. Je to super pocit. Myslim samozrejme to vylovenie ryby z vody, nie to dohadovanie s medvedmi…
Ked nam od tej studenej vody takmer zamrzli a vypadali vsetky zuby, povedali sme si, ze aj tie ryby boli asi zamrznute, asi preto sme ich chytili aj holymi rukami. Sli sme radsej zbalit veci do auta. Lahke ranajky z reznikov od tety Masenkovej padli velmi vhod a uz sme sa aj nalodovali na dalsiu cestu. Zbehol som vyhodit smeti ku vchodu do kempu a tam ma chalani vyzdvihli systemom zvanym „smetiar naskakovac“. Tak som si za jazdy naskocil na rebrik a vyliezol rovno na strechu auta. Lahol som si na plosinu, zaprel sa rukami nohami a takto sme frcali dalej dolu do doliny. Za nami len kudol prachu a Mt.Whitney so svojimi kamaratmi. Pred nami Sierra Nevada a pod nami Lone Pine. Chlapik v jedinom aute, co slo oproti, sa len zaskeril, ked videl nasu zostavu a mna pohodeneho medzi batozinou. Ale sranda musí byt…
Zastavili sme sa pri nasej starej znamej fesande, ktoru tu volakto namaloval na obrovsky balvan. Urobili sme par umeleckych zaberov, aby mala foto aj s nejakymi hviezdami a este sme sa trosku oslahli na rozbitej offroadovej ceste. Skusali sme aky strmy svah Land Rover zdola bez toho, aby sa prevratil na strechu. To som sa uz musel zapierat rukami trosku viac. Chytili sme pri tom na jednom sutri diferencial a Tomas na chvilku zbledol, ale nakoniec z toho vycuval a vsetko bolo nastastie v poriadku. Po malej adrenalinovej prestavke sme sa zviezli dolu do mestecka, vziat vo Visitor Centre nejake tie mapky na cestu do Death Valley…
CESTA ZA OBLUKOM
Kludny tichy utorkovy Lone Pine nas privital svojim rozvaznym, dostojnym a pokojnym pohladom. Skocili sme do maleho obchodiku kupit nejaku vodu na horsie casy. Teta pri pokladni robila zaroven informacny servis. Takto to funguje v mestecku s jedinou svetelnou krizovatkou. Ked pocula nas prizvuk a slovencinu, hned sa pytala odkial sme a kam mierime a upozornila nas, ze niektore cesty v Death Valley su uzavrete. To nas teda velmi nepotesila. Nafasovali sme zlty letak s informaciami. Aj tak sme ale pre istotu zasli este aj do miestneho Visitor Centra zistit cosi viac. CLOSED – zatvorene pre rekonstrukciu, ci co. Co uz. Tak sme nakoniec skoncili v Chamber of Commerce, co je taka obdoba Visitor Centra, akurat trosku v mensom rozsahu. Teta vo vnutri sice nic poriadne nevedela, ale kupili sme si aspon par pohladnic.
Pri tom ako sme si ich prezerali som objavil akysi skalny obluk, o ktorom som doteraz nic nevedel, aj ked som uz x-krat v Lone Pine bol. Najprv som si myslel, ze je to na tom zabere len nejaka fotomontaz. Ale nebola. Este aj Nicnevediaca teta nam potvrdila, ze naozaj existuje a ze je to nedaleko. Kde, to uz samozrejme siahalo prilis daleko za obzor jej rozhladu, takze rady sme sa nedockali. Za tych sto rokov, co tu zije, este asi nemala cas zajst sa tam pozriet. Nemali sme bohviekolko casu, ale predsalen sme za tou prirodnou raritkou vystartovali. Podla profesionalnej mapky, ktoru sme dostali, to v pohodicke urcite rychlo najdeme…

* * *

Ked som mal som asi tak dva roky a styri mesiace, (alebo zeby to boli styri roky a dva mesiace? … uz ani neviem…), proste ked som bol maly chalanysko, nevedel som bohvieako nadherne kreslit. Malokto uhadol, co to na tom papieri asi tak ma znamenat. No rodicia moju fantaziu nezabijali, nechali ma tvorit. A keby ma nechali vytvorit aj mapku s cestou k tomu „slavnemu skalnemu obluku“ bez mena, urcite by som to zvladol lepsie, nez miestny umelec, ktory sa aj zabudol podpisat na toto uzasne dielo. Ani mierka, ani nic a podobnost so skutocnostou len veeeelmi velmi nahodna. Ako sa da tak zhovadit nakres len niekolkomilovej cesty, na ktorej su asi dve odbocky a styri domy, to mi dodnes nie je jasne…
Po niekolkonasobnom obchadzani okolia, troch otockach o 180 stupnov a po poriadnej davke fantazie, sme to nakoniec nasli. Odstavili sme nas oranzovo-cierny sip (snad mi Tomas Masenkovic odpusti, ked budem jeho tatosa na dva tyzdne nazyvat „nasim“. Kupim Ti pivo Tomas…:o) na prazdnom „parkovisku“ a vybehli do obednajsej sauny. Len tak s troskou vody a fotakmi sme presli kusok prasnou cestou, potom dalsi kusok ku svahu, maly vybeh do kopca a obluk sme po asi kilometri dobili. Poriadna vyprava, teda… Musim priznat, ze ten skvost prirody bol v kombinacii hornatym pozadim, vrcholom Mt.Whitney a nasimi spotenymi a vysmiatymi kschtami naozaj fotogenicky. Sice podstatne mensi, nez sme cakali, ale to je v Amerike bezne, ze takmer vzdy dostanete mensi produkt, nez je v lakavej reklame. Nafotili sme teda kolekciu pre casopisy Mountainer, National Georgafic a Playgirl, trosku sme povegetili na tom kopcisku a zase zbehli dolu do doliny. Tam sme nasli este jeden velmi fesny kaktusik, ktory sa cely triasol aby sa s nami mohol odfotit, tak sme mu teda vyhoveli. A potom sme sa zastavili uz az pri aute. Cas nam pokrocil a bolo treba frcat v ustrety Mrtvemu Udoliu…

II. DEATH VALLEY
znamy to Californsky pojem. Udolie smrti snad pozna kazdy, respektive uz o nom minimalne pocul. Raz som ho uz pokrstil, ked sme ho trosku prebadali po ceste do Vegas pri stahovacke nabytku. To však bolo uz davno a hlavne toho bolo malo. Tomas, ten uz videl toto miesto viackrat, pre Peta a Maja to bude premiera. Po malej nakupovacej zastavke v Bishope, ktory sa stal opat po case nasou cestovatelskou krizovatkou, sme mali k branam tohto najsuchsieho a najhorucejsieho americkeho narodneho parku uz len par desiatok mil. Teda, par desiatok mil by to bolo, keby sme zvolili ako vsetci normalni ludia, klasicku asfaltku – cize najpriamociarejsiu cestu…
Lenze my sme na expedicii a nie na obycajnom americkom auto-foto-pohodo-vylete, a preto uz cumime do offroadackej mapy a vymyslame nejaku hovadinu…

TAAAK A TERAZ UZ NA OSTRO…
Zapiname GPSko a podla surandic hladame odbocku z hlavnej cesty. Zabacame na cestu ocividne nizsej triedy, ktora rychlo dava pocitovat pneumatikam, ze dostanu viacej zabrat. Miname odsunutu tabulu s napisom o moznom uzavtreti cesty v zimnej sezone. Teraz je však otvorena, nevenujeme tomu teda prilis vela pozornosti. Hadime sa klukatou cestou, ktora zacina stupat kamsi do vysav a po chvilke sa nam naskytuje paradny vyhlad na dolinu odkial sme prisli. Kraaasa. Panorama ako vysita. Dolu pod nami tristodevatdesiatpatka zarezana v udoli s vysusenymi jazerami a na jej opacnej strane Mt.Whitney so svojou partiou. Mala fotograficka zastavka a pokracujeme dalej. Caka nas celkom slusne prevysenie a v Masenkovej specialnej offroadackej knizke citam chalanom par zaujimavosti, ktore mame pozdlz cesty. Stare bane, historia zlatej horucky v tomto zabudnutom kute sveta a tiez o malom meste hore v kopcoch, ktore sa vdaka chyru o podzemnych pokladoch stalo velkym zo dna na den. Aj sme sa v nom na chvilku zastavili, zopar domov este stoji na svojom mieste a dokonca tu na rezervaciu funguje aj nejake ubytovanie. Nikoho tu vsak teraz niet a my pokracujeme dalej blatiskou cestou. Ozaj, zabudol som pripovenut, ze tu sa uz borime v snehu a nastala gulovackova vojna. Ked uz kazdy schytal nejaku tu ranu, kasleme na sneh, cesta je zatial v pohode, tak ideme dalej…
Ale nie daleko. Kusok za mestom sa na nas skeri hrdzava rampa zamknuta na tri zapady. Teda minimalne na tri, presne sme to nedokazali spocitat. Hmmm, tak to vyzera, ze sme dosli. Este vidime ako sa do dialky hadi nasa trasa hore svahom, ale my sa tam uz nedostaneme. Vyzera to tak, ze aj tak by sme ten usek asi nepresli, cela severna strana kopca je biela a riskovat, ze sa kdesi zosmykneme z uzkej rozbahnenej cesty zavalenej mokrym snehom, by bola hlupost. Este vacsia sprostost bola, ze nejaki ti domaci chytraci nedali tabulu s oznamom o zjazdnosti cesty uz dolu pri odbocke z hlavnej, alebo aspon tuto v mestecku. Teraz musime cuvat naspat. No nic, Tuky to zvlada a po chvili sa uz sinieme dolu svahom po tej istej trase, ktorou sme sa sem pred chvilou vysplhali…
Aby sme si aspon trosku zvysili adrenalin, vybehli sme si na jednu nenormalne rozbitu a strmu cestu, odbocujucu z tej nasej. Pneumatiky prastali a ohybali sa na ostrych kamenoch vsetkych velkosti. Miestami sme sli len po centimetri, aby sme presli najhorsie useky. No a hore na kopci zrazu koniec a dalej nic. Na malom sikmom priestore sme sa otacali tak, ze sme vyvazovali auto vlastnymi telami, zaveseni na tej strane terenaku, ktoru sme potrebovali prilepit viacej k zemi. To sa tazko opisuje, to treba vidiet. Kazdopadne sme si uzili srandy…
NAHRADNE RIESENIE
Nuz, stava sa aj v lepsich rodinach, ze nie vsetko vyjde na 100%.. Urobili sme si slusnu obchadzku a nepodarilo sa nam dostat sa teda cez hory a napojit sa na dalsiu offroadovu cestu, ktorou sme sa nakoniec chceli dostat az k dnesnemu cielu. Rychlo sme teda hladali alternativu, ako sa tam dopracovat inou cestou a podla moznosti este pred zotmenim…
O niekolko mil za miestom, kde sme z hlavnej cesty odbacali prvykrat, je dalsia odbocka, ktorou sa dostanete na trasu, veducu dlhe a dlhe mile az naspat do Bishopu. Desiatky mil prasnej, ale relativne dobre zjazdnej cesty. My sme potrebovali pouzit len jej prvych asi dvadsat mil a uspesne najst podstatne adrenalinovejsiu cestu, ktora vyustuje z tejto. To cislo v milach az take strasne nebolo, ale vdaka niektorym usekom cas ubiehal rychlo, zatial co mile nie az tak. Moznost toho, ze to cele zmakneme do zotmenia sa vzdalovala. S mapou na kolenach som podla suradnic sledoval, kde sa asi tak prave nachadzame, ale suradnice nasej odbocky sa akosi zahadne nechceli k nam priblizovat. Uz sme si chvilu mysleli, ze v knihe je nejaka chyba v cislach, lebo sa nam uz fakt nepozdavalo, ako dlho ideme. Nakoniec, ked sme asi desatkrat prekrizili malu rieku, vynorila sa dolu v doline aj nami hladana odbocka. Zaujimavy pohlad. Nasim smerom sa teraz tiahla len rovinka posiata skalami, tenky pruzok prasnej cesty veduci kolmo na hory a potom nic. Teda aspon odtialto to velmi nevyzeralo na to, ze by tie velke skaliste hory mohla nejako prechadzat akakolvek cesta. Vyzeralo to ako slepa ulica konciaca sa kamennou stenou. Zeby bol na konci vytah? Modlili sme sa, aby v tomto useku uz neboli ziadne snehove polia alebo zosuvy pody, ktore by nam znemoznili prechod cez horu a sedlo. To by bol slusny pruser, keby sme sa museli teraz po tolkych milach offroadovej cesty otocit a vratit sa. Nehovoriac o tom, ze by sme sa otacali uz tesne pred zotmenim a to, co sa miestami len velmi tazko prechadza za svetla, by sme fakt neradi absolvovali po tme. Musim priznat, ze taketo pocity som zazival v premiere. Pocestoval som uz USA krizom-krazom a zazil kadeco, ale na takomto konci sveta a daleko od akejkolvek pomoci som este nebol. Radsej sme ani nerozmyslali, kolko by sme cakali na zachranu, keby sa nam nieco nevesele prihodilo, alebo keby sa co len pokazilo auto. Pochybujem, ze sem chodi odtahovka. A keby aj hej, neverim velmi tomu, ze ked ju zavolate len tak cez okno, bude na to niekto reagovat. O telefonnom signale tu totiz mozte len snivat. No proste poriadna divocina. Kde nic, tu nic. Len kopec sutrov, slusny hic, skeriaci sa Oskar a nas oranzovo-cierny Land Rover of Slovakia. No a teraz, necakane, sa pred nami na skalnatej ceste splahajucej sa strmo hore, objavil napis. Vytaveny do hrdzavej zeleznej platne. Vravel:

ENTERING DEATH VALLEY NATIONAL MONUMENT…
Hmmm, takze takto uprosted nicoho vstupna hranica. Neviem kolko kusov turistov vchadza do Mrtveho Udolia touto „branou“, ale turniket sa tu urcite instalovat neoplati. Je cas na dobyvatelske foto a malu pauzicku. Ale fakt malu, lebo Oskar sa uz z oblohy vyhraza zapadom a podla toho ako sa tvari, mysli to fakt seriozne. Sunieme sa teda zo sutra na suter dalej. Zoparkrat musi nas sofer a offroadovy specialista Tomasko-Masenkovic-Obrazok, vystupit z auta. Vaznym krokom a vaznym zrakom zhodnotit situaciu pred nami, zase este vaznejsie nastupit a zdolat dalsiu prekazku. Parkrat sme museli pre istotu vystupit aj my, aby sa cez vacsie vyskove rozdiely „cesty“, odlahcilo auto. Na dvoch-troch miestach vzal topiaci sa sneh so sebou dolu do doliny aj kusy cesty a my sme radi, ze mame taky uzky rozchod kolies, lebo inak by sme sa dalej nedostali. Bolo to o chlp. Niekolko centrimetrov sirsie napravy a mohli by sme sa otacat na spiatocnu cestu. Oskar sa uz sklana za kopce. Ocividne ma toho na dnes uz dost a my sme na tom podobne. Podla suradnic a topografickej mapy by sme uz ale mali byt blizko nasho dnesneho ciela…

THE RACETRACK alebo CESTUJUCE KAMENE
Konecne sme sa vystverali na upatie kopca a dostavame sa po dlhsom case opat na rovinu. Uz v inej nadmorskej vyske, samozrejme, ale predsa len rovina. Teraz uz mozme ist zase rychlejsie, nez pat mil za hodinu. Este par minut a v dialke uz vidime velku zvlastnu rovnu plochu a tusime, ze to je ono…
Dnes to mame V.I.P. Sukromne. Len pre nas. Uz tu nie je ani nohy, lebo sa uz zacina stmievat a do najblizsej civilizacie je to este nejakych tridsat mil po rozbitej prasnej ceste. Ak teda povazujeme za civilizaciu kemping s hajzlikmi a ohniskami. Faro, cele zadychane, ufulane a zaprasene, odstavujeme na malej ploche pri informacnych tabuliach a nechame ho tu chvilu vydychnut. Berieme si len fotaky a slapeme cez velke dokonale vyschnute a rovne pole. Rovno za nosom. Len tak tusime, ze slavne pohybujuce sa kamene sa nachadzaju tam niekde vzadu. Zemina je od sucha popraskana na utvary podobne vceliemu plastu. Len trosku menej pravidelne. Vidime na mile daleko a okrem nas teraz asi hovadsky daleko nikto nie je. Hmmm, fajn pocit, zase party len s prirodou.
Aaaa, uz vidime pred nami par sutrov vycvievajucich z uschnuteho blata. Pokial sme kracali sem, videli sme par stop po kamenoch, ale kamenov nikde. Par uplne vypatlanych turistov si ich odnieslo ako souvenir. Asi si mysleli, ze im budu chodit aj doma po obyvacke. Tabule pri ceste pre istotu upozornovali dalsich nadejnych primitivov, aby ich nieco take pre istotu ani nenapadlo. Pochybujem, ze to pomoze. Ktovie, ci vedia citat. Vedci uz roky skumaju, co je pricinou pohybu tychto sutrov, ktore sa dokazu premiestnit aj o niekolko desiatok metrov a zanechavaju za sebou brazdu v blate. Doteraz nie je dokazane, cim je to sposobene. Uvazuje sa o tom, ze kombinaciou vody, mrazu, ladu a vetra sa deje toto „nadprirodzene“ divadlo. No a takeho vedca musí potom trafit, ked mu taky suter co skuma roky, nejaky suslavy hamburgerovy vypaseny Amik odnesie domov. Co k tomu povedat…
My sme si uzili toto miesto aj bez toho, aby sme cokolvek so sebou odnasali prec. Ak tede nepocitame zaujimavy zazitok a niekolko fotiek, ktore snad vyjdu. Je uz totizto poriadne sero, Oskar zapadol a coskoro bude uplna tma. A tu, kde je najblizsie umele osvetlenie vzialene desiatky kilometrov, bude urcite tma ako v rohu…

TMOU TMUCOU DO MESQUITE SPRINGS
alebo AKO SME ZO SEBA AJ LAND ROVERA DUSU VYTRIASLI…

S bliziacou sa nocou padla v aute dokonca aj nevinna otazka o tom, ze kde budeme nocovat. Hmmm, nooo, mali by sme niekde… Najblizsim kempom od „Chodiacich (ci smykajucich sa) sutrov“ je Mesquite Springs Campground. Len dufame, ze sa tam pre nas najde miesto, lebo ak nie, tak to este len bude sranda…
Asi desat mil od Racetrack pola je Teakettle Junkcion – odbocka na akusi dalsiu offroadovu cestu ktovie kam. Vyfotili sme sa tam pri velmi originalnej smerovej tabuli bohato ovesanej plechovymi hrncekmi, cajnikmi a podobnym srotom, tvoriacim zbierku snad desiatky rokov staru. Zvlastna vianocna vyzdoba, ale co moze clovek takto na konci sveta cakat…
Nemoze byt nic lepsie, nez na oko rovne vyzerajuca prasna cesta, na ktorej su takzvane „rolety“ – male stvrdnute vlnky, ktore su tak zakerne, ze z vas chcu dusu vytriast. A z auta vsetky suciastky. Ci idete rychlo alebo pomaly, vozidlo chyti po chvilke tu spravnu frekvenciu trasenia tak, ze musite pribrzdit, lebo inak sa vam rozpadne faro. Ist tak dve-tri mile je relativne v pohode. Nejakych pat-desat, uz slusne lezie na nervy, ale takmer tridstat… to uz da zabrat aj silnejsim nervom sofera. Lenze ina cesta odtialto nevedie, tak neostavalo nic ine, len sa nechat masirovat.
Ked sme poriadne vytraseni konecne dorazili k prvym svetlam a zastavili pri ceste, hned sa k nam dovalil chlapik ochotny pomoct. Az moc ochotny. A asi aj viac ochotny, nez chlapik. Priblblo a prisladko sa usmieval a tiez mal hlas o par oktav vyssi, nez by sa zdalo normalne. No, ktovie ako to ma „doma“ v privese zariadene s priatelom, nebudeme to riesit. Kazdopadne sa mi tlacil do okna ovela viac, nez je prijemne a zdrave a po minute nam uz vsetkym svojim vtieravym teplym francuzskym prizvukom slusne liezol na nervy. Zhruba sme sa ale dozvedeli, co sme chceli. Kemp je odtialto este kusok dalej, to len par ludi sa rozhodlo kempovat takto pri ceste. Ono to v dobre vybavenom karavene, luxusnejsom nez moja obyvacka, celkom ide…
V cierno-ciernej tme sme nakoniec nasli aj nas vytuzeny kemp a dokonca aj volne miesto v nom. Uvarili sme si polievocku, dali k nej nejake tie arasidy a pifko. Po celom tomto zaujimavom, rusnom a vycerpavajucom dni sme sa uz vsetci tesili do „postele“. Chalosom sme pomohli postavit stan, ja s Tomasom sme spali na streche auta. S paradnym vyhladom na hviezdnatu oblohu. Malokde je taka ako v Udoli Smrti. S takymto platnom pred ocami by som rad zaspaval castejsie. Uz sice pofukoval studeny vetrik, ale ten vyhlad. A ten vzduch, ten vzduch…

DEN TRETI alebo Ako sme sa v pusti ocitli…

DOBRE RANO DEATH VALLEY
Tak ten vecerny kamaratsky, ale studeny, vetrik som dost podcenil. Moj paradny „profesionalny“ spacak, ktory so mnou precestoval uz vsetko mozne, ostal na stare kolena bez zipsu, a to som v noci dost citil. Parkrat som sa zobudil na to, ze ma klepe od zimy, ale uz to mame za sebou. Spoza skalnej steny vychadza Oskar a nenapadne nam tym naznacuje, ze by sme mohli z tych spacakov konecne pomaly vyliezt. Peto Belmondovic uz ako spravny ranostaj pobehuje okolo auta. Tomas a Majo si este dosnivavaju svoje posledne sny. Zliezam teda zo strechy auta a snazim sa rozprudit primrznutu krv…
Nooo, tak konecne sme dostatocne daleko od L.A., teraz to uz naozaj mozeme zacat nazyvat cestovanim. Dame nejake ranajocky, pobalime caky-paky a zajdeme sa pozriet na ten krater, ktory sme vcera obchadzali uz po tme. Baterkou by sme asi dolu aj tak neboli dosvietili, nechali sme si to teda na biely den.
Zhadzujeme postupne vrstvy oblecenia, ktore vytvarali skafander na noc. Esteze sme si vzali aj futbalovu loptu, perfektne sa hodi na rannu rozcvicku. Peto si cibri svoju techniku a uz lietame po celom kempe krizom-krazom za loptou. Radost mame ale asi len my, ludia z okolitych aut skor s obavou cakaju, kedy im nieco rozmlatime. Ani Masenko sa nepotesil obcasnym stretom futbalky s jeho stvorkolesovym milacikom, ale faro je to pevne, to nieco vydrzi. Obehali sme polovicu kempu, poprehanali sme loptu pomedzi ostatnych osadnikov, ale musim priznat, ze viacej ponahanala ona nas. Ked sme ju konecne zavreli do auta, vsetci si vydychli.
Neviem, kto nam nanosil v noci do auta tolko veci, no mali sme co robit, aby sme ich naznasali dovnutra a uspesne zavreli dvere. Tomas hodnu chvilu skladal v batozinovom priestore puzzle z nasej vybavy, pokym to vsetko sadlo, ale teraz uz mozme vypadnut. Este sme k spokojnosti rangera, ktory hned rano za nami prikvitol na kontrolu, zaplatili za noclah a pome teda pozriet na tu dieru v zemi…

UBEHEBE CRATER
nuz, pri tomto nazve ma clovek pocit, ze sa v priestore premiestnil do Papua-Novej Guinei alebo prinajmensom na Hawaii. Stale sme vsak v Death Valley. Na odstavnej ploche su okrem nas len dve-tri auta, ludia sa este nestihli takto z rana rozhybat. A stojime rovno pri krateri. Hmmm, slusna jama. Vraj sa v tomto mieste stretla zerava lava so studenou podzemnou vodou a ten rozdiel teplot vyvolal ranu ako z dela. Poviem vam, ako tak cumime do tej diery s priemerom snad pol kilometra, musela to byt poriadna supa…
Vybehli sme si strmym briezkom po hrane kratera este minituricku k malemu krateru. Tam uz nebol nik len dvaja starsi teplosi, ktori nas chvilku spovedali a vedeli dokonca aj o Slovensku a o Bratislave. Pytali sa, ci sme z hlavneho mesta, lebo videli nas napis na aute. Vaaau, celkom slusny sok takto zavcas rana, pri nejakom krateri na konci sveta. Tak sme ich aspon spolu cvakli, nech maju romanticku fotecku, oni na oplatku zvecnili nas a povedali, ze mame dobru anglictinu, co sa nam tiez stava len raz do roka – vacsinou okolo Vianoc, a pobrali sa prec. Potesi takto na uvod dna. Teda stretnut scitanych a rozhladenych ludi, nie to, ze boli stvorpercentni a ze odisli…

SCOTTY’S CASTLE
Kusok od Papuanskonovoguinejskeho krateru sa nachadza taky maly fesny zamocek, ktory sa vola tak, ako nadpis. Ujo Scotty to bol taky ujo, co to tu volakedy davno postavil a bol akymsi „krstnym otcom“ Death Valley. Takto uprostred puste vybudoval toto luxusne sidlo a poskytol tym ubytovanie sebe aj prechadzajucim turistom…
Pomotali sme sa v areali tejto peknej stavby uprostred nicoho, postavenej v spanielskom style. Na muzeo-prehliadku sa nam az tak nechcelo, sme predsa na vylete za prirodou. Kym si bratislavski chlapci vybavovali telefonaty, my s Petom sme vybehli hore na kopec. Tam ma ujo Scotty svoj hrob. Aby mal vyhlad na cele okolie a svoje dielo rovno pod nohami, pochoval sa rovno sem. Neviem, ci to zvladol celkom sam, alebo mu sem niekto pomohol, kazdopadne si vybral krasne miestecko s este krajsim vyhladom do siroka, do daleka. Dali mu tu aj tabulu s milym textom o tom, aky to bol fasa chalan. Myslim, ze kazdy, o kom ludia po jeho smrti nieco take napisu, je stastny clovek a naozaj nezil nadarmo. Pacilo sa mi aj Scottyho zivotne heslo, na ktore si teraz neviem spomenut, tak ho napisem niekedy inokedy a niekde inde…
Okolo osamotenej veze sme sa vratili dolu, urobili si par zaberov tohto fesneho miestecka a pobrali sme sa dalej. Uz sme mali nabrusene zuby na nejaku tu prasnu cestu…

DALSIA CESTA NA KONIEC SVETA,
alebo AKO SME SA NA SAHARU VYBRALI…

…ono je to taky zvlastny a hlavne super pocit, ked sa zvrtnete z cesty, ktorou idu vsetci dalej, len vy nie. Svihnete to na akusi nevyraznu polnu cestu veducu do neznama. Taku akych vidite popri asfaltovych spagetach stovky. Berieme ich ako samozrejmost. Vlnia sa niekam do daleka a koho by uz len stvalo, ze kam. Rozbita cesticka niekde do prec…
Vsetci prefrcia nevsimavo okolo nej. Len my tu pribrzdime a ideme tam, kde nik iny nejde. Teda aby som bol presny, par takych ludi ako sme my ano. Jeden uz sfukuje svoje pneumatiky kusok pred nami. Pripravuje sa na iny styl cesty. Uz vie, co ma robit. Maly slachovity a slnkom oslahnuty chlapik. Na prvy pohlad niekto odlisny od ostatnych. Niekto kto rad vypadne daleko od civilizacie, niekto kto miluje prirodu a trosku adrenalinu. Opaleny chlapik ma truck prerobeny na offroading. Terenne preumatiky, vystuzena karoseria, vysielacka s obrovskou antenou a vsetko, co k tomu patri. Nuz, tema terennych aut vysi okolo neho vo vzduchu a skor nez sa nazdame, Masenko s nim uz horuckovito prebera ich spolocnu zalubu. Obaja su v trosku rozdielnom stupni, nas offroadovi specialista je oproti tomuto chlapikovi len taky sviatocny zaciatocnik, ale maju rovnake hobby, a to staci. Tomas sa dozvedel par zaujimavych informacii. Stary horsky vlk sa poberal nasim smerom, tak ho este asi po ceste stretneme. Tento samotar uz takto prebrazdil vsetky mozne zabudnute trasy, ale nechame ho zatial na pokoji, este o nom bude rec…
Cesta sice nebola asfaltova, ale dalo sa po nej slusne ficat, lebo bola pekne rovna. Aspon zatial. Len prach a strk, sem-tam vacsi kamienok. Teda, myslim, ze po ceste bol taky odvaznejsie vytrcajuci len jeden a ten tam cakal na nas. Ked sme si predstavili kolko vela mil este takto mame pred sebou, sli sme dost rychlo a cesta ubiehala len taka radost. Aj sme obehli jedno ci dve auta, ktore to brali poctivejsie a opatrnejsie. A tiez neboli na tom tak ako my, teda ich auta neboli az tak stavane na offroading. Vsetko v pohodicke, slniecko nam svietilo, skaly, pust a sem-tam cosi zelene, sa nam mihalo popri oknach, hrala dobra muzicka. Zmenilo sa to velmi rychlo. Ten jediny suter, co som bol byval spominal, sa na nas skeril na kraji cesty. Tak pekne nachystany, ale slusne odparkovany tak, aby prilis neohrozoval tych, co tu krizuju nehostinnu krajinu. Doteraz nevieme preco sa Masenko v tom momente rozhodol, ze popri nom len neprefrci, ale ze musi urobit nejaku tu „mysicku“. Samozrejme, ze sme ho rovno chytili kolesom (ten sutrik, nie Masenka) a v tej rychlosi to len urobilo „psssssssssssst“ a den bol hned krajsi. Tomas chcel aby som siel pozriet, ci je koleso v poriadku, ale mne uz bolo uplne jasne, ze je v tahu. Aj bolo. Jediny suter na rovnej ceste a my sme si s nim museli potykat…:o)
Nuz co, tak pome… Rezerva dolu, koliesko sup-sup odmontovat atd., atd. Treba povedat, ze toto je jedna z cinnosti, ked sa nas offroadovy kamarat dokaze naplno venovat veci . Sustredena tvar, napatie z dolezitosti momentu a vaznosti situacie, no a ak je aspon mala prilezitost pouzit velky cerveny tridsatkilovy zdvihak, o to lepsie… Uspesne sme vymenili koleso. Tomas bol trochu smutny z odidenej specialnej gumy, ale zivot ide dalej, budeme to riesit neskor. Horsie je teraz to, ze dalsiu rezervu nemame, takze ak pichneme niekde mimo civilizacie znova, bude veselo. Ked sme to dokazali uz tu, na rovnej ceste, budeme sa mat co ovladat na skutocne narocnych trasach…

EUREKA DUNES
alebo proste len tak jednoducho po slovensky: KOPCE PIESKUUU…
Tychto poslednych niekolko desiatok mil vlastne nebolo vobec v plane, ale moja
nepokojna dusa uz od rana sliedila po tom, co sa na okoli nachadza. Az objavila, ze smerom na sever od nasho noclahoviska sa nachadzaju akesi pieskove duny. V malom suvenirovom obchodiku si v super fotografickych knizkach o parku nasla tuto prirodnu raritku. Hmmm, vraj najvyssie pieskove duny v USA…Miestecko pekne odseparovane od civilizacie, vela ludi tam nechodi, no a tie zabery… Uz bolo treba na to navnadit len zvysok posadky a mozme si pozriet dalsi klenot vytvoreny prirodou. Posadku ani nebolo treba privelmi prehovarat, Tomasovi sa akurat nechcelo ist tolko vela mil po „roletkovej ceste“, ktora vzdy poriadne vytrasie nas i auto, ale zvedavost zvitazila, pretoze sme mali obrovsku chut pobehat si po tych kopach piesku a tiez urobit nejake tie pustne fotecky…
Este vcera sme sa ohadzovali snehovymi gulami a dnes mame pred sebou v dialke pieskove duny ako na Sahare. Tak tomu sa hovori z extremu do extremu. Ale tak to ma byt, ked uz dobrodruzstvo, tak poriadne, nie? Este niekolko prasnych mil na male parkovisko pred dunami. Tu uz kempuju akysi fanatici, vyzera to, ze tu postavili stany uz vcera. Masenkovi neda pokoj koleso, co sme vymenili, prehadzujeme ho teda dozadu, lebo je to ina pneumatika a je vyssia. Hodili sme rec s kempujucimi chlapikmi, ktori si uz akurat zacali pripravovat obed a dozvedame sa, ze mozme pokracovat este par mil cestou okolo dun, ktorou sa sice nedostaneme blizsie k pieskovym krasavcom, ale budeme mat pekny vyhlad so zasnezenymi horami v pozadi. Ked sme uz tu, tak to samozrejme ideme omrkut, akurat uz musime trosku kalkulovat benzin, aby sme nezostali vysiet kdesi mimo civilizacie…
Zasli sme teda par mil dalej. Kamenista cesta sice pokracovala az niekam do neznama, ale ocividne uz len niekam, kam my teraz naozaj nepotrebujeme ist. Takze sme sa otocili o stoosemdesiat stupnov, urobili si par fotiek paradnej panoramy, aj nejaku tu „akcnu“ vsetci pokope a mali sme to namierene naspat k miestu, kde to budeme mat na malu pesiu turicku najvyhodnejsie.
Z dialky sa k nam hrnul kudol prachu a v nom biela upravena Toyota. Bol to nas neznamy znamy extremista, ktoreho sme stretli na zaciatku dnesnej cesty a aj na parkovisku pred chvilou. Ten sa vsak neplanoval otocit, len sa s nami na pozdravil, prehodil par slov a pokracoval do toho neznama. Zvlastny chlapik. Mna by to takto sameho nebavilo, ale inak to musi byt super krizovat krajinu tymi najzasitejsimi cestami…

A IDE SA NA DUNYYYYYYY…
Odstavili sme nasho oranzovo-cierneho tatosa nalozeneho vyse strechy v kempe, vyzbrojili sa len fotakmi a vodou, no a bol cas vybehnut si trosku na to „male“ pieskovisko. Zo zaciatku sa este na chodniku povalovali suche kriaky a podobne otravne byliny, ale po par minutach sme uz mohli zhodit obuv a frcat len tak naboso. Supeeer. Skoro ako vo filme. Vetrom zvlneny piesok a okrem nas takmer nikto v celom sirokom okoli. Akurat sa clovek dost zadycha takto hore kopcom. Najlepsie je, ked si slapete este nedotknutym bledozltym polom. Paradicka. Ti co maju s pustou svoje skusenosti, vedia ako sa nou chodi a neslapu do strmeho svahu ako my. Viete preco chodi karavana tak divne a klukato? Po hrebenoch dun? My uz vieme. Zda sa to byt hovadina, lebo si predlzujete trasu, ale skuste si vybehnut taku jednu pieskovu dunu kolmo hore a aj vy budete od toho momentu chapat aj tie tavy…
Na pieskovom hrebeni sme sa uz citili ako original karavana. Sli sme jeden za druhym v kompletnej zostave a musim spomenut, ze sme na tej hrane vytvorili sadu neskutocne umeleckych zaberov. Kombinacie nasich tienov a tej krasnej panoramy v pozadi. Potom sme sa este chvili ‘sankovali“ dolu briezkom a skakali ako blazni. Ked sa nam zdalo, ze by aj stacilo a hlavne sa bolo treba pobrat pomaly na cestu spat, aby sme stihali este dnes dorazit co najdalej, zabalili sme pieskovo-dunove dobrodruzstvo a zbehli sme dolu k autu. Ja som sa este snazil ukradnut si par zaujimavych pohladov na panensky piesok s hornatym pozadim pozlatenym slnkom, tak som sa trosku zdrzal. Ked som dobehol na parkovisko, chalani uz „mekgajverovsky“ precerpavali benzin z cervenej bandasky na streche, do takmer prazdnej nadrze…

* * *

Niekedy treba odist aj v najlepsom a prave teraz sa to dialo. Ked som bol este hore na dunach, videl som, ako sa z dialky na nas vali kolona aut, zahalenych v dlhom pase prachu. Bola to partia fotografov, ktori si teraz na parkovisku chystali svoje vybavy a vyrazali na pieskove pohorie. Schylovalo sa k zapadu slnka a to teda mozu byt fotecky. Jaaaj, take koncodnove svetlo oziarujuce pieskove utvary, sfarbujuc ich na cerveno a este vsakovako inak. Kua, hned by som si to vybehol s tymi majstrami fotografie naspat. Lenze to by bolo na dalsie dve-tri hodinky a tolko casu nemame. Z predchadzajucich ciest uz velmi dobre viem, ze s takymito malymi „sklamaniami“ sa budeme musiet popasovat kazdu chvilu. Akonahle totiz clovek, ktory ma rad prirodu, vytiahne paty z domu, zavadi na kazdom mieste, ktore mal v plane, o ine miesta, moznosti, napady a extra vyletiky, ktore v plane nemal. A keby siel do vsetkeho, tak z povodnej trasy stihne len prvu desatinu a moze sa vracat domov… Na svete je proste na pozeranie toho tolko, ze jeden ludsky zivot to nema sancu stihat. Preto uz teraz rozmyslam, ako sa na tuto Zem dostanem este aspon trikrat, aby som to stihol vsetko pobehat…
Nuz, prach zvireny po fotografickej expedicii, ktora prisla mimochodom typicky americky – teda asi desat ludi na jedenastich autach, uz stihol zase kludne dosadnut na zem. Vzduch bol zase cisty, tak sme ho zasrali dalsou prasnou clonou pre zmenu my. Frcali sme teraz smerom na sever, vonku z bran narodneho parku DEATH VALLEY. Bolo to kratke dvojdnove dobrodruzstvo, ale vyplatilo sa, ukladame si ho do pamate a uz sa tesime na dalsie… Boooze, co nas to len cakaaa…;o)

ZASTAVKA V BIG PINE A BISHOPE
Uplne neplanovane sme sa na vecer ocitli opat na tristodevatdesiatpatke. Chaba mapka, ktoru sme mali po ceste z Udolia smrti v rukach, bola asi vyrobena synom toho umelca, co kreslil mapku k skalnemu obluku pod Mt. Whitney. Tym padom sme vobec nenasli odbocku, ktorou sme mali z parku pokracovat na „sestku“. Navyse sme boli velmi natenko s benzinom a Tomas nebol ochotny riskovat moju vymyslenu trasu a spoliehat sa na to, ze v jedinom moznom malom mestecku na nej, bude nejaka benzinka. Takze kym sme sa spamatali, boli sme uz zrazu na asfaltke tiahnucej zapadnym smerom, teda do Big Pinu. Co uz, mala zmena planu…
Mna takato zbytocna strata casu, snad stomilovou oklukovou, dost mrzela, ale potesila aspon nasho biznismana Masenka. Ten si tu hned s nadsenim nasiel signal na mobile a tiez sa, kdesi na parkovisku za malou kaviarnickou, napiratil na net. Co uz s chalaniskom, pomaly si zvykame na to, ze nemoze vypnut tie svoje elektronicke zazraky modernej doby ani na par dni…
Pohodaaa, par neodkladnych povinnosti teda dostalo prednost, Majo si aspon zavolal domov a nahlasil manzelke svoj stav, poziciu, suradnice a vsetky ostatne novinky. Peto dal vediet frajerke, ze zije. Mna osobne tento skok naspat do civilizie vobec netesil, narusilo to moje „suzitie s prirodou“ za poslednych par dni. A tiez radost s toho, ze sme tak daleko od kazdodennych starosti. Ale snad to v zabudnutej Nevade, kam sa v noci dostaneme, zase rychlo prejde.
Natankovali sme teda na benzinke, kde sa nam Tomas stihol este aj zamilovat do nastrocnej slecny za kasou, dofukli sme gumy a podho dalej na sever. Zastavili sme sa este na rychle doplnenie zasob v Bishope, lebo toto je asi posledny velky obchodak na najblizsich par dni. Masenko si povzdychol na parkovisku, na ktorom sa tu pri nasej poslednej navsteve tohto mestecka, poriadne strepal z vozika a rozmlatil si koleno. Nuz, komu niet rady, tomu niet pomoci, deti sa proste na kosikoch nemaju co vozit. Nastastie sa vtedy nerozbilo ani jedno z piv, ktore sme tam mali nalozene… Teraz sme teda nasho kamarata ku kosiku radsej nepustili, nechali sme ho len zaplatit… ;o)

NOCNOU NEVADOU…
„A zastavme potom na hranici statov!“ prizvukoval nam Majo, ktoremu sme este nestihli vymysliet ferovske meno. „Jasneee“, odpovedali sme my. Chalanysko sa chcel odfotit pri tabuli s napisom Nevada. Lenze medzicasom sa vdaka nasmu nadstavenemu programu zotmelo a ked sme prefrcali okolo tabule oznamujucej, ze vstupujeme na podu noveho americkeho statu, Majo uz spal ako zarezany a bolo zbytocne ho budit. Nevadi, tabulu s napisom Nevada este uvidime minimalne raz, prilezitost na foto bude znova…
Tieto nevadske cesty, to je vam cisty koniec sveta. Uz som takto krizoval stat hazardnych hier zapadovychodnym smerom po osemdesiatke z Rena do Salt Lake City, potom kusok juznejsie po „stratenej dialnici“ c.50 a teraz si to sinieme po ich najjuznejsej sestre „sestke“. Vsetko su to trasy, na ktorych kde nic – tu nic. Len dlhe predlhe mile medzi holymi kopcami a rovnymi suchymi poliami. Ale ma to svoje caro, tu sa proste zastavil cas a ked sa sem-tam objavi na ceste nejake male mestecko, tiez mate ten pocit, ze ste v inom svete.
Teraz v noci sme presli akurat jedno take vysvietene miesto, ktore by sa dalo nazvat mestom – Tonopah, krizovatku ciest, na ktoru sme mali povodne prist este niekedy pred zapadom slnka. Teda keby sme boli dodrzali povodnu trasu. Nocovat sme mali az kdesi pri Great Basin National Parku, ale to je teraz uz nerealne. Do hodiny duchov zostava uz len chvila a treba sa aj vyspat. Jedinym miestom na prenocovanie, ktore som vypatral na mape, je akysi zabudnuty kemp pri dialnici. Niekde pri Warm Springs. No uvidime…

* * *

…a cuduj sa svete, aj sme to nasli. Strkove parkovisko rovno pri hlavnej ceste, obohnane plotom. Zopar stromov, kempovacie stoliky a ohniska. Nuz, viac nam v tejto chvili ani nebolo treba. Bratislavsky hlas nam akurat pripemenul, ze tu je tu hovadska kosa. Hmmm, a veru je.Dobre vravi. Slusne tu, takto uprosted nicoho, medzi horami, prituhuje. Ale co uz, s tym teraz vela nenarobime. Dame si teda aspon polievku a pifco. Vyhadzujeme z auta najnutnejsie veci na prezitie a Masenko nas tu nechava napospas divej zveri (ak nejaka vobec za tie miliony rokov do takeho zapadakova zasla). Vracia sa par mil za telefonnym signalom…
Nahadzujeme si radsej teple bundy, mrazivy vietor sa uz asi dlho nemal s kym kamaratit, tak sa nas bude urcite drzat az do rana. Vravel som, ze ten marec nie je na cestovanie bohvieco. Ale prezijeme. Uz bolo aj horsie a este aj bude…:o) Majo sa vyhraza, ze ak mu do rana nabehne druhy herpes, tak nas nakope. Nuz, vela optimizmu sa tu vo vzduchu takto navecer nevznasa, davame si teda s Petom aspon malu nahanacku za futbalovou loptou, ktora je o to zaujimavejsia, ze loptu v tej hlbokej tme nevidiet…
Pekne sme to dobacovali. Mrzneme kdesi na konci sveta, okolo nas nikde nic, akurat raz za cas prefrci okolo nejaky kamion. Juzne od nas je podla mapy obrovska vojenska letecka zakladna, alebo take cosi. Samozrejme velikanske uzemie nepristupne beznym ludom. Na toto je Nevada dobra. Priam idealna…:
A z dialky sa nas z brutalnej tmy vali kopec svetiel. Vyzera to skoro ako ufo. Alebo ako lampionovy sprievod. Svetiel je viac, nez by mohlo mat prichadzajuce auto. Ovela viac. A v roznej vyske. Su aj oslnujucejsie… Priblizuje sa to k nam. Keby sme nepoznali Tomasa Obrazkovica, snad by sme sa aj zacali premyslat nad uvitacou recou v martancine. Ale my sve vedeli, ze to sa nam len vezu spacaky a uz do sytosti vykecany kamarat. Masenko nas nasiel.
Ide sa spat. Hviezdnata obloha je zase tak prekliato nizko. A ja rozmyslam kolko asi ludi je v okruhu mnohych mil od nas. Tipujem tak sest. My styria a dvaja soferi kamionov v nedohladne. A este takych jedenast mimozemstanov. Snad sa zastavia na kus reci, to by sme aj futbalik by mohli tuknut. Vraj im svietia oci…

DEN STVRTY alebo Ako sme sa v indianskych pramenoch macali (Duckwater-Ely)

…budime sa teda strateni kdesi uprostred statu Nevada. Oskar nas prebral hned svojimi prvymi lucmi, ktore zacali rozmrazovat nase zmrznute kosti. Ako nahle bolo vsade svetlo, ufoni goli razom prec a vital nas novy den. Zoskocil som zo strechy auta na strk pod nami a snazil sa rozchodit nohy…
Peto, nas ranny vtacik, uz zase pobehoval okolo. Neskor sa vykuklil aj Masenko a Majo vyliezol zo stanu s novym herpesom. Ak to takto pojde dalej, bude si ich musiet zacat budovat jeden na druhom v poschodiach, lebo na perach mu uz nikde nezostane miesto. Aby sme rozmrazovaci proces urychlili, vytiahli sme znovu futbalku. Musim povedat, ze ked clovek na loptu aj vidi, je to podstatne jednoduchsie a hravo sme prekonali svoju vycibrenu techniku z vcerajsej noci. Dokonca sme si hodili aj maly zapasik. Bratislavski chlapci hrali osvedcenu cesku taktiku betonovania v obrane, na goly z brejkov a aj im to vyslo. Vyhrali nas ranny zapas. Hned sme to chceli napravit v odvete, ale tu chalosi rychlo odriekli, vraj sa musime ponahlat…:o) Tak sme teda hodili do auta zvysne veci, Majo si nasiel kdesi v strku pluca a dych chytal este po ceste. Nic to, este bude cas na sportove zapolenia, pome teda dalej do neznameho sveta, cakaju nas nove zakutia…

LUNAR CRATER
Hovadsky dlha a rovna dialnica cislo sest sa dlho tiahne mesacnou krajinou. Nedaleko miesta, kde sme nocovali sa nachadza vecicka, ktora sa nevidi kazdy den. Teda v nasom pripade sa to skoro neda povedat, pretoze sme len vcera rano na jednom podobnom mieste boli, ale ked sme sa uz zatulali to tychto koncin, urobime si malu zastavku. Je tu obrovska rovna plocha vytvorena vulkanickou cinnostou. Zhruba 100 stvorcovych mil. Aj vdaka tomu sa Lunar krater pekne vynima na svojom miestecku. S hlbkou zhruba 140 metrov, je celkom na co pozerat. Obrovska diera v zemi a siroko daleko len nekonecna rovina. Myslel som, ze tu volakedy davno slahol meteorit, ale aj tato jamka na gulocky vznikla erupciou pod povrchom zeme, ked sa podzemna voda prilis ohriala sopecnou cinnostou. Zaujimave miesto. Akurat by som tu nechcel byt v momente, ked to tu lietalo vzduchom…

NA SAMOTE „U LESA“…
Ako sa tak „sestka“ tiahne dalej na vychod, dotiahne sa az k malej benzinke. Na useku asi 200 kilometrov je to jediny zdroj paliva pre plechove tatose. V malom objekte, ktory nemá ziadnych susedov, nam mila starsia pani teda dovolila natankovat a aj nam porozpravala o tom, ako to tu pred rokmi kupili a urobili tu benzinku. Vraj len preto, aby sa na tejto dlhej trase bez nicoho, nachadzalo aspon jedno miesto na natankovanie a male obcerstvenie. Nuz, ja mam sice ludi rad, ale zeby som sa kvoli nim presidlil niekde do prostiedku prazdnoty a vstaval vzdy, ked mi niekto zaklope na dvere uprostred noci, tak to zase nie. Je vsak fajn, ze aj taki ludia existuju. Ked uz sme takto s tetuskou konverzovali, tak som sa jej hned opytal, co by sa tu v sirokom-dalekom okoli oplatilo vzhliadnut, ked uz sme sem dostali. Vlastne sme chceli vediet, ci na jednej z odbociek, kde sme po ceste vahali, ci ist alebo neist, boli naozaj nejake horuce pramene alebo nie. Napis tomu totiz navraval, ale ked sme videli nekonecnu prasnu cestu a netusili, co na jej konci najdeme, tak sme sa tam neteperili. Non-stop teta sa zamyslela a povedala, ze to bol len nazov nejakej malej osady, ale ziadna prirodna tepla vana tam nie je. No vytasila spod maleho pultiku mapu Nevady. Opytala sa, ze co takto naozajstne zarucene teple pramene v indianskej rezervacii a zapichla prs do mapy na miesto, ktore sme mali takmer po ceste. Hmmm, tak to uz znie celkom lakavo. Bude to sice nejakych dvadsat mil mimo nasej trasy, ale take nieco nas predsa neodradi. Oranzovou fixkou nam vyznacila do mapy ako sa tam dostat. Nechceli sme ist naspat tou istou trasou, tak nam tam supla aj alternativny prejazd horami a tym padom by sme vysli mensou obchadzkou rovno pri mestecku Ely. Tam mierili nase kroky tak ci tak, cize super plan. Podakovali sme sa dvadsatstyrihodinovej tete a naskakali do auta.

DUCKWATER INDIAN RESERVATION
„Indianska rezervacia pri kacacej vode“, to je vam taka nevelka dedina spominanych asi dvadsat mil severne od dialnice cislo sest. Na pravej strane cesty nas napis s indianskymi motivmi upozornil na to, ze vstupujeme na uzemie, ktore patri indianskemu kmenu a mame sa podla toho spravat a respektovat to. A nic ine sme ani nemali v plane. Len sa okupat v ich prirodnom teplom bazeniku, pravda. Podla tetinych instrukcii sme polahky nasli nevelku modru hladinu, z ktorej sa trosku parilo. Viedli do nej male zelezne schodiky, do cervena sfarbena mineralnou vodou. Opatrne sme odskusali teplotu vody. Indiani nam ju podla dohody nastavili presne na ideal, a tak sme na brehu odstavili auto a po jednom sme sa zosupli do prijemneho kupela. Paraaadicka. Tomu sa hovori pohoda. Toto je spravny relax. Siroko daleko len nekonecne pastviny, akesi hory v pozadi a popredi, no a domaci indiani v domcekoch za horizontom. Ale tu ani nohy. Teda ak vynecham nasich osem. Voda bola pekne cira, az pokial sme ju my nezamutili krokmi v hustom bahne. Peto hned skumal maly podvodny krater, ktory sa crtal v hlbke pod hladinou. Niekde odtial vyvieral teply pramen. Vonku pofukoval studeny vetrik, ale schovanym pod vodou nam bolo dobre. Akurat nebol nik velmi ochotny vyliezt vonku a dat fotak na stativ, cvaknut si tento zazitok. Nakoniec sme to nejako zvecnili a ak sme chceli aj odist, z tepluckej pohody museli vyliezt do zimy vsetci. Nic prijemne po tom vegetiku vo vode, ale dalo sa prezit. Chvilu sme premyslali supnut si to odtialto do mestecka Ely krizom cez hory, ale po predoslych skusenostiach z Death Valley, sme uz radsej neskusali pokial bude dlhocizna polna cesta zjazdna a kde nas odreze od dalsej trasy sneh. Ked sme totiz videli v dialke tie hory, ktorymi skratka viedla, vyzeralo to o dost blaznivejsie, nez boli nase predstavy, ked tetusa o ceste horami rozpravala. No hej, keby nebol marec, ale aspon maj, tak by sme to tadial smykli jedna radost a bez problemov…
Vratili sme sa teda pekne na sestku a po nej sme sa dovalili az do spominaneho mesta, kde som sa uz raz, zhruba pred dvoma rokmi, tulal a hladal noclah pri mojej „Coloradskej ceste“. Tentoraz nas sem dohnal hlad a nutnost kupit pneumatiku na Land Rovera…
Ely vyzera tak trosku akoby tu cas zastavil pred mnohymi rokmi. Tak trosku prispato, tak trosku zaspato a tak dost vidiecky. Jedinu hlavnu ulicu lemuju obchody, obchodiky a predajne novych, ci ojazdenych aut. Na starej malej benzinke sedel neskutocne tlsty chlapik, ktory snad zo svojho kresla nevstal aspon dvadsat rokov. Tak vyzeral do neho vkliesneny, ze som sucitil s tou zeleznou nozickou a malymi kolieskami, ktore tazko vzdychali pod tolkou tarchou. Fesak vyzeral ako z reklamy na obeznych sumistov, akurat mu chybali tie specialne japonske slipy. Mal som pocit, ze sme jeho prvy zakaznici po dlhej dobe. Povedal nam, ze jedine miesto, kde by sme mohli taku pneumatiku zohnat je Michelin, kdesi dalej smerom dolu po ulici. Tak sme si u neho teda aspon natankovali a pobrali sa do „centra“.
Michelin bolo male dealerstvo, na ktore by svetoznama firma asi nebola prave najpysnejsia. Usadili sme sa do starej potrhanej kozenej sedacky a Tomas sa snazil zohnat to, co sme tu hladali. Ale nenasli sme. Nemaju. Posledna sanca je akysi servis este o kusok dalej, kde by mohli mat pouzitu pneumatiku nasich parametrov. Zodvihli sme sa teda zo sedacky pamatajucej si este asi aj obciansku vojnu a pobrali sa dalej…
Servisak bol srandovny chlapik v zafulanych monterkach. To je teda opis co? To akoby som povedal, ze to bol ten Vietnamec z trhu, ktory bol taky nizsi a mal cierne vlasy. No nic, hlavne, ze nam nasiel nieco, co nam pasovalo na auto. Kvalita nic moc, ale za danu cenu pohodicka. Minimalne to bude fungovat ako krizove riesenie. Sme spokojni, po pol hodinke sa moze ist dalej. Masenko az taky spokojny nie je, pneumatika mu nepasuje presne do sady, ale tuto na konci sveta nemozeme prilis spekulovat. Vdakabohu, ze sme zohnali aspon toto. Teraz, ked je uz vybavene auto, ideme konecne vybavit aj nase zaludky…
Po ceste sme este zbadali dolarovy obchod. To je v krajine neobmedzenych moznosti jedna z dobrych veci. Vtrhnete dovnutra a vsetko co tam maju stoji dolar. Existuje aj alternativa s nazvom 99c super store. Kopec z tych veci nestoji za nic, kopec veci sa da kupit este za menej v normalnych obchodoch, ale po kopec veci sa tu oplati zajst. Tak sme zasli aj teraz. Kupili sme si zopar hovadin. Pri kase bola celkom fesna holka. Teda aspon vzhladom na to, ze sme uz par dni ziadnu nevideli, bola fesna…:o) Pozartovali sme teda trosku, nech je sranda a tiez sme sa opytali, kde sa da v okoli najlepsie najest. Poslala nas do akehosi hoteliku kusok hore po ulici…

PIPAJUCA A CINGAJUCA NEVADA…
…nejako som to necakal uz v tomto zabudnutom mestecku, ale raz darmo, sme v Nevade. A to znamena legalny hazard. Automaty, rulety, kartove hry… proste vsetko, co k tomu patri.. Vliezli sme do kvazi najschopnejsieho hotelu, ci motelu v okoli a hned nas ovalil piskot, hukot, dzavot a cinganie hracich masin. Masenkovi a Majovi sa hned rozsvietili ocka a uz aj zhanali stvrtaky, aby si trosku zagejmblovali. Tak davame malu pauzicku. Nastastie to relativne rychlo prehrali a mohlo sa ist jest. Odporucana zradelna sa nam nezapacila, nakoniec sme to zapichli do nejakej lokalnej. Ked sme uz tu, tak si dame folklore. Pizzu a ine klasicke veci v prazdnej hotelovej restike, mozme mat hocikde…
S miestnymi cowbojmi, tlstochmi a vsakovakymi inymi individuami to bolo naozaj zaujimavejsie a aj jedlo bolo „domackejsie“. Teraz sme mali pokracovat dalej smerom do narodneho parku, ale akosi som bol prehlasovany. Vraj bude prilis zima a motely su tu velmi lacne… Nuz, co sa da robit. Jeden proti trom, nie je co riesit. Ide sa teda do motela. Este raz sme sa zastavili v obchode pri fesandach, lebo sme si mysleli, ze dostaneme dobru radu, kam sa na noc zasit. Ale slecny nic nevedeli, vraj su vsetky motely zhruba rovnake, tak sme sa teda v nejakom nakoniec zlozili. Chystali sme sa vybehnut do neurciteho miestneho baru a strelit si par piveciek, ale boli sme vsetci taki unaveni, ze kym sa nam podarilo zodvihnut a vypadnut z izby, pomaly sme jeden po druhom pri telke pozaspavali. Teda asi tak nejako to bolo, lebo ja som zaspal prvy. Este si pamatam, ako som vravel, ze zapinat telku nie je najlepsi napad a potom uz nic… Ziadna kosa, ziaden vietor, to teplo v izbe ma rychlo ukolisalo…

DEN PIATY alebo Ako nam cosi primrzalo (Great Basin – Bryce Canyon)

…tak ako sme vcera vecer zaspali, tak sme sa zobudili do noveho dna. Ani prezliect do pyzama, ktore nemam, som sa nestihol. Nevadi, aspon som usetril obliekaciu cast teraz rano. Bude viacej casu na strihacku. Uz ma omrzela hriva, na cestach a turach sa este zapotime, hodi sa praktickejsi uces. Tomas stihol zmaknut novy strih este vcera vecer, ja som sa chopil masinky pokial sa ostatní balili. Raz-dva-tri a bol som razom o desat rokov mladsi. Aspon mali chalani srandu a v aute nam pribudol novy teenager.
Cim skor sme vypadli v mesta a uz sme aj frcali cestou-necestou smerom do nasej prvej narodoparkovej zastavky. Hudba nam vyhravala a pocasie sa tvarilo na pekny den, ked nam do cesty vbehol krasny pohladnicovy zaber na jazero a hory v jeho pozadi. Zastavili sme sa na chvilu. Slusne prituhovalo a jazero nam dost jasne nasepkavalo, ze v noci bolo vonku predsa len o cosi chladnejsie, nez v motelovej izbe. Korcule sme si vsak nepribalili, a tak sme nechali lad na hladine jazera nepocmarany…
Asi 50 mil od Ely je mala osada s dvoma motelmi a niekolkymi domami. Vola sa Baker. Tak ako to mesto na ceste z Los Angeles do Las Vegas. Akurat, ze tamto je mesto Californske, tato diera je Nevadska. Snazili sme sa zistit, ci sa tu v pripade nudze bude dat v noci prespat. V dedinke vsak ocividne scipol pes uz pekne davno a kedy boli motely naposledy otvorene, to si asi vela ludi nepamata. Vsetko tu vyzeralo len ako nefunkcne rekvizity. Oslovili sme jedinu babku, ktoru sme v okoli nasli a snazili sa dostat od nej aspon nejake informacie o tom, co a ako. Babicka vsak reagovala akosi cudne. Pravdupovediac, ostali sme z nej v nemom uzase a nechali ju radsej na pokoji. Pri malom postovom urade nas oslovila ina pani. Druha ziva dusa na jednej z asi troch ulic msta. Videla nas neuspesny pokus s divnou babkou, tak nam vysvetlila, ze je to miestny cudak a ze je uplne mimo. Ta osoba vobec nevie kolka bije. Povedala nam aj to, ze na motel mame zabudnut a druhy tu ani nie je. Nuz, zaujimavy kut sveta. Poberieme sa my dalej. Great Basin nas uz caka, sme predsa len kusok pre jeho branami…
Niekolko mil hore kopcom rovno do hor a boli sme tam. Privitalo nas Visitor Center. Nevystihli sme vsak prave najidealnejsiu dobu na navstevu tohoto miesta. Vacsina ciest je teraz uzavreta, vsade mame sneh. Turistika hrozi tak maximalne na snezniciach alebo s cakanmi a mackami. Aj ked sa mi to ani trosku nepaci, budeme musiet blizsie preskumanie parku odlozit na neskor, teraz si aspon pozrieme minimuzeum vo Visitor Centre a pozrieme si film o Great Basine. Urobili sme si teda malu exkurziu. Tomas s Majom obliehali telefonny automat, my sme behali po budove. Kupili sme par pohladnic, ja som si doprial paradne hracie karty s americkymi narodnymi parkmi a chvilu sme si vychutnavali slnko. Pocasicko bolo paradne. Cakali sme na zlaty klinec navstevy tohoto miesta. Kedze sa neda realizovat ziadna bezna turistika, ani nic podobne, ideme si pozriet aspon jaskynu. Vraj stoji za to, nenechame si to teda ujst…
A naozaj stala. Neprekvitala svojou rozlahlostou, ale za to hustota a rozmanitost vyzdoby boli jedinecne. Vsetky mozne tvarty a utvary. Stalagnitov, stalagtatitov a stalagnatov tam bolo tolko, ze do tolko ani pocitac nevieme. Fakt krasna jaskyna. A ranger nam k tomu velmi zaujimavo rozpraval a navyse bol taky spravny srandista, takze sme sa ani chvilu nenudili. Hovoril nam aj o tom, ako volakedy vyzerala navsteva tejto jaskyne. So svieckou v ruke, to v tej tme bol priam heroicky a gymnasticky vykon. Chlapik vas sem doviedol k diere v zemi, ktora sa ani zdaleka nepodobadala dnesnemu skulturnenemu a pohodlnemu vstupu, zaplatili ste mu a bolo. Nechal vas napospas prirode a ak ste sa do 24 hodin nevratili, potom vas nechal hladat. Alebo to tak aspon slubil, nemame overene, ze aj dodrzal slovo. Kazdopadne, ak vas par dni nenasli, museli vas nejako odpratat z cesty, pretoze povodna cesta jaskynou bola velmi narocna a uzka, nemohli sa o vas donekonecna podkynat dalsí turisti. Tych vzdy pred vstupom do jaskyne odtestovali na „priechodnost“ tak, ze mali před vstupom betonovu kocku s otvorom, ktorym sa musel prepchat každý buduci objavitel. Kto nepresiel skuskou, ten nemal sancu prejst ani uzinami jaskyne, takze smola, alebo dieta a dalsia navsteva. Z nas sa mal testu podrobit len Tomas a tvrdil, ze to kludne spravi a nezasekne sa, ale zo zahadnych pricin sa na to zabudlo a skuska sa nekonala…:o)
Exkurzia jaskyne dopadla nad ocakavania dobre, trosku sme zase nacreli do ineho sudka, mozme ist dalej. Este sme sa previezli autom od Visitor Centra aspon potial, pokial bola odpluhovana cesta a uzili si trosku snehu. S tazkym srdcom, ze sa navsteva zmenila na takuto lahku exkurziu bez turistiky, som sa pozeral do spataka, v ktorom sa stacali brany Great Basinu. Nic to, budeme sa musiet este niekedy zastavit…
Po ceste z parku sme si urobili zopar vynimocnych fotiek. Kusok pod Great Basinom pravdepodobne zije nejaky umelec-srandista a ten vytvoril pozdl cesty niekolko originalnych umeleckych diel. Mimozemstan na vozicku, hrob dlhononeho cowboya v cizmach, kostra za volantom veterana a pod., to stalo za zastavku…
Postupne sme zisli az dolu do nasho oblubeneho „mesta duchov“, odtial sme to supli na dvadsatjednicku smerom na juhovychod a cez malu zastavku v Milforde sme sa dostali az na patnastku – hlavny dialnicny tah veduci z L.A., cez Las Vegas az do Salt Lake City. Chvilu sme sli smerom na juh, ale odbocili sme podstatne skor, nez by nas mohlo mesto kasin zlakat. Namiesto toho sme to zapichli v mexickej restauracii na niektorom z exitov a dali si poriadny neskory obed. Vlastne to uz bola skor vecera, ked vezmem do uvahy zapad slnka, ktory sa odohraval na parkovisku pocas nasho nahanania lopty za ucelom rychleho vytravenia. Ci uz tak alebo tak, kazdopadne to bolo dobre teple jedlo a kvalitne posilneni sme sa mohli vydat na dalsiu cestu. Ved este dnes sme sa chceli dostat do ciela c.2 – Bryce Canyonu…
Po ceste sme sa zastavili v niekolkych motelikoch a sondovali sme ceny noclahov, lebo bratislavskym chlapcom sa zase nechcelo kempovat vonku. Desili sa nocnej teploty, ale musim uznat, ze sa aj bolo coho. Po tom, co nam teta na jednej z recepcii povedala, ze ma byt par stupnov pod nulou, celkom nas brebralo.
Nazory majitelov sa vsak ani trosku nezhodovali s nasimi predstavami o rozumnej cene, a tak sme sa postupne doplahocili az k branam narodneho parku. Dnes v noci ma teda mrznut a podla toho, ako sa tvarila priroda naokolo a jej kamarat sneh, celkom sme tomu verili. Takze tu mame teraz dva tabory. Bude sa spat v kempe, alebo zalezieme do tepla motelovej izby? Dohodli sme sa, ze kedze hladanie bolo doteraz neuspesne, tak skusime aspon omrknut situaciu v lese. „Aj tak tam v takejto kose v kempe nik nebude…“ zaznelo v aute. Na moju vyzvu, ze ak ano, ze ak tam budu aj dalsi ludia, tak prespime a prezijeme aj my, chalosi pristupili. …he-he…
A boli tam. Ludia. Normalni. Zivi. Nezamrznuti. Rovno niekolko stanov. Dokonca aj s malymi naobliekanymi, asi eskimackymi, detmi tam ludia boli. Niezeby bol problem zohnat volneho fleka v lese, ale fakt tam bolo na tuto rocnu dobu neocakavane vela stanov. Odhadzany sneh na kusku zeme a na nom jednoducho stan. Vsetko sa da. Nic sa neje take horuce ako sa navari. Nic nie je také hrozne ako na prvy pohlad vyzera. Nasli sme si utesene miestecko pod velkym stromom. Dokonca aj stolik z lavickami sme tu mali. Vycnieval zo snehu asi dvadsatstyri centimentrov. Tak super. Skusali sme ho vykopat lopatami, ale bol tak zamrznuty, ze nam to velmi neslo. Poviem vam, je to fakt romantika lopatovat v kratasoch a ciernej noci biely sneh a pocuvat pri tom nasu expedicnu hymnu. Niekedy sa slovensky rap hodi…
Ani kruh pod stan sme nakoniec nekopali, nasli sme relativne nezapadnuty fliacik zamrznutej zeme pod stromom. Stihli sme si aj pivecko dat, nahodit na kratasy niekolko vrstiev oblecenia, postavit stan, zababusit sa do spacakov a povedat si par milych slov, keby sme sa nahodou rano uz neprebrali. Dobru noc…

DEN SIESTY alebo Ako sme sneznicovali po snehu a tulali sa v nekonecne…

DOBRE RANO BRYCE CANYON
…ked sa mi zdalo, ze sa mi uz hovadin snivalo viac nez dost a ze od toho, ako mi fucalo do laveho ucha, uz nic nepocujem, otvoril som pomaly jedno oko. V stane sa nic nehybalo. Oko sa pomaly presunulo zo strany na stranu. Funguje! Skvele! Skusil som to teda pomaly aj s druhym a fungovalo tiez. Dobry zaciatok. Postupne som overil aj koncatiny. Vyzera to na nadejny den, stale sa dokazem hybat. Nakoniec to s tym mrazom nebolo take zle, ako sme sa obavali, ze bude…
Vonku sa nam rozbiehal novy den a opat sa rozprudila krv v nasich zilach. Nechceme zbytocne stracat cas, podme sa pozriet na tu krasu cim skor. Ranajky pockaju, dame si ich niekde na peknom vyhlade. Lepsie je stihnut jednotlive vyhliadky predym, nez sa tam dovali prilis vela ludi.
Previezli sme sa az na koniec cesty, ktora je teraz v zime pristupna. Vytiahol som fotovybavu a uz som bol nalepeny na zabradlie vyhliadkovej terasy. Chaaa, vedel som, ze sa sem oplati prist aj po druhykrat. Vtedy pred styrmi rokmi sme tu boli v lete, to bola uplne ina story. Teraz sice neprebehneme ziadnu turicku ako vtedy, ale ma to ine plusy. Ten kontrast oranzovych skal a bieleho snehu, to je zazitok. Vsetky tie skalne utvary, ktore tu vyformoval cas, su teraz zahalene zimnou prikryvkou. Naozaj jedinecne miesto. Cele tie zastupy sutroveho vojska, ktoremu ledva dovidite na koniec, vytvaraju v tomto rocnom obdobi neskutocny pohlad…
K tomuto vsetkemu je tazko nieco pisat alebo hovorit. Este tak fotky vela napovedia, ale ani tie sa nevyrovnaju tomu pocitu, ked tam stupite vlastnou nohou. Takto sme urobili niekolko zastavok. Na jednej z nich sme stihli natocit aj reklamu na nasu malu krajinu a potom sme si konecne na jednej z vyhliadok dopriali aj ranajky. Bol to uz skor taky ranajko-obed, pretoze sme sa uz pomaly chystali na nase popoludnajsie dobrodruzstvo. Rano sme sa totiz zapisali na:

SNEZNICOVY SNEHOPOCHOD…
Uz v kempe padla nejaka ta zmienka o tom, ze by sme mohli zase vyskusat nieco nove. Kedze sa turistikovat velmi neda, jediny sposob je na bezkach, alebo na snezniciach. Kym este chalani spali, siel som sa prejst k Visitor Centru. Bolo este zavrete, ale kdesi som vycital, ze sa sneznice daju pozicat v meste, kusok odtialto. Narodny Park uz tuto sluzbu zrusil. Jaaaj, no skoda. Komuze sa chce teraz frcat do mesta a este aj platit za prenajom. Pri neskorsej navsteve turistickeho centra som vsak vypatral, ze predsa len este existuje jeden sposob. A to vyletik do snehu s rangerom. Sneznice su v cene. A cena tejto atrakcie je nula dolarov, lebo je to naucna lekcia poriadana Brycekanonskym narodnym parkom. Este ukecat posadku a malo by to byt jasne, nie?
Tomas a Peto suhlasili s rozsirenim programu, Majo vraj zostane strazit auto a skusi sa dovolat manzelke. Sedi vec. Nahlasili sme mena a o jednej mame byt teda tam a tam…
Teraz je jedna a my sme naozaj „tam a tam“. Teda teraz uz vlasne tu a tu. A je tu aj ranger a jeho dodavka so sneznicami na korbe. Dostali sme nejake tie instrukcie, plus par prazdnych americkych viet. A potom aj „vystroj“. Bola to celkom sranda poobuvat sa do tychto chodiacich pomocok. Je to cela veda, ked clovek nechce, aby ho to po chvilke ominalo, alebo aby sa potkol a vytrel ksicht to bieleho snehu v lese. Nase prve kroky na tychto eskimackych topankach boli naozaj hodne pozornosti. Skoro ako ked rodicia cakaju na prve kroky svojho dietata. Zaujimavo sa v tom chodi. Ja som sa stihol hned aj strepat dolu malym zavejom a potom som sa chvilu nevedel postavit. Chalani si ten pohlad naozaj vychutnali…
Po niekolkych metroch sme sa poriadne zlepsili, zzili sme sa so svojimi novymi nohami a potom sme uz boli machri. Pobehovali sme lesom hore–dolu a velky kopec sme ako jedni z mala zdolali priamociarym vystupom. Zatial co ostatní sli pekne po hrebeni zboku, my sme sa do hory zahryzli spriama. Riadne sme sa zadychali a sneznice sa nam plietli, ale zdolali sme to. A aj nasledne „zlyzovanie“ kopca sneznicovo-zjazdarskym stylom. Dali sme nejaku tu fotecku pri hovadsky starych stromoch, ktore preziju vsetko (vraj poniektore maju az skoro dvetisic rokov) a potom nas ranger doviedol na paradnu vyhliadku…
Toto su miesta, kde sa bez sneznic ani neda dostat, sneh je tu poriadne hlboky. Vypoculi sme si zaujimave rozpravanie o parku, o minulosti a pritomnosti, o tom, ako tu zili ludia pred nami, o indianoch, proste o vsetkom. Aj o tom, aky je tu neskutocne cisty vzduch a vraj najlepsia viditelnost do dialky na uzemi USA. Ked je uplne jasny den, vidiet az do vzdialenosti asi 200 mil. To je uz slusny dohlad…
Potom sme si este rangera odtiahli na spolocnu fotku a zasypali ho otazkami. Okrem ineho som chcel vediet, ako to vlastne je s pracou rangera, ako sa nim stat, co preto robit a aka je to praca. Prilis ma nepotesil, lebo vravel, ze takyto uchadzac musí byt asi americkym obcanom a tiez si treba odkrutit vela mesiacov zadarmo a hlavne tam, kde vas vedenie supne. Teda miesto si clovek nevyberie. No nic, s pracou rangera si dame nateraz pokoj…
Velkym okruhom sme sa vratili k autu. Majo ho strazil dobre, nik ho neukradol. Ani auto, ani Maja. Mozno to bolo aj tym, ze sme v nom mali nalozene tolko bordelu (v tom aute:), ze ho nik nechcel. Kazdopadne stále mame vozitko na premiestnovanie a to je dobre. Urobili sme si par neodolatelnych polostriptizovych zaberov v snehu, dali si este jednu zastavku na peknej vyhliadke, pockali sme kym si Tomas odbil svoj dlhy ceremonial v toaletach a vyrazili sme na dalsiu cestu. Pre mna sa takto vlastne az teraz zacina naozajstny vylet. Vylet do oblasti, kde som este nikdy nebol. Tiahneme cez Escalade Monument smerom na Capitol Reef National park…

ESCALANTE MONUMENT – BOZIE SCHODY…
Ludia tento kut sveta nazvali uz roznymi menami. Bozie schody je nazov, ktory sa mi celkom zapacil. Na tejto obrovskej doske si totiz priroda zaujimavo zasantila a odstupnovala ju v obrovskych schodoch. Akurat ta mierka je tak velka, ze to clovek nevidi kazdy den. Rad by som si to pozrel z lietadla a urobil paradny zaber. Trasu tadialto som zvolil len preto, ze som predpokladal, ze by to mohlo byt zaujimavou spojnicou medzi Bryce Canyonom a Capitol Reefom. A ono to naozaj stoji za pozornost. Podla toho co som sa zatial dopocul a docital v mudrych knihach, je tu toho na pozeranie dokonca ovela viac, nez som predpokladal. Cele tie dva tyzdne, ktore mame vyhradene na nasu expediciu, by sme mohli lahko stravit len v tomto okoli a vobec by sme sa nestihali nudit. Nuz, tak to byva casto. Bohuzial, nemozeme si dovolit velke zmeny planov, ale aspon trosku ich doplnime. Aspon o tolko, co zvladneme vtesnat do programu…

Cestou cislo dvanast sme teda brazdili tento zaujimavy kut sveta. Uz sme kdesi nafasovali malu mapku tejto lokality a v hlave sa rodili nove plany. Akurat, ze tych zaujimavych miest je v okruhu sto mil viac, nez je zdrave. Ide sa do mestecka Cannonville, tam je aj Visitor Centre – nasa vecna „kniznica vedomosti a informacii“. Zosnovame nejaky plan…
Informacne centrum nas privitalo zamknutymi dverami. Na niekolkych putacoch vonku som si narychlo obzrel fotky nafotene v tejto lokalite a ulovil akesi mapky. Musime si poradit sami. Ideme sa previezt do parku kusok za mestom. Kodachrome Basin State Park by mal byt zaujimavym miestom. A kusok od neho by sa mal nachadzat aj dalsi zaujimavy prirodny skalny obluk…
GROSVENOR ARCH…
Chvilku nam trvalo, kym sme cestu k nemu vypatrali, ale v drvivej vacsine pripadov sa vzdy nakoniec nejako dostaneme tam, kam sa dostat chceme. Tentokrat sme po uzkej prasnej ceste, o ktoru sme sa delili s miestnymi cowbojmi a hovadsky velkym stadom krav, dorazili az pod paradny skalny obluk. Dvojity. Uz som raz spominal, ze je to velmi zriedkava prirodna raritka. Zrazu tu z rovnej prerie vyrasta vysoka skala a v slusnej vyske od zeme sa postupnym zvetravanim a posobenim prirody vytvoril tento zjav. Paradny pohlad takto zospodu. Ten si vyslovene pytal fotecku. Cvak a je tam.
Dokonca tu bolo aj sympaticke miestecko na stanovanie, ale Oskar bol este prilis vysoko na to, aby sme uz spustili kotvy. Dali sme si teda aspon par zaberov na skalneho krasavca a vybrali sa na zahadnu prieskumnu cestu, o ktorej sme sa informovali na odbocke sem…

PIONIERI…
Informovali je v tomto pripade asi prilis silne slovo, lebo to zvadza k presvedceniu, ze sme sa dozvedeli, do coho ideme. Vlastne nam povedali len tolko, ze po ceste, na ktoru sme sa vypytovali, sa da cez hory dostat obrovskym oblukom az spat na hlavnu cestu c.12. To bolo to, co sme chceli pocut. Mapa to aj ukazovala, ale dost nejasne. Co nas uz menej potesilo, bolo to, ze tato offroadova cesta vedie cez hory a kazdy rok dost dlho trva, kym je zjazdna. Vraj zatial nevedia o nikom, kto by uz tohtorocny prechod uskutocnil. Nuz, to je vyzva. Divokou prirodou, cestou, ktoru zvladne len terenne auto aj pri idealnych podmienkach… Plus este to, ze nevieme, v ktorom bode bude v tejto rocnej dobe neprejazdna… proste kopec srandy. Specialne nas upozornovali na to, ze mozu byt este stale rozvodnene potoky, ktore pretinaju cestu na niekolkych miestach a to je hlavny dovod, preco sa tadial da prejst az ked sa roztopia snehy a voda stecie do udoli. Nuz, podme teda na to. Sance su otvorene, kto neskusi, nezazije…
Prvych par mil bolo celkom v pohodicke. Dalo sa ist relativne rychlo. Ked sme narazili na prve useky rozmlatenejsej cesty, prve prechody vodou a podobne srandicky, vyrazne nas to spomalilo. Pozerali sme na oblohu, potom na hodinky a kalkulovali, ci je vobec nejaka sanca dorazil do zotmenia niekam do civilizacie. Chvilu to vyzeralo, ze aj hej. Po tychto usekoch nas to preslo. Prudy vody, pretinajuce cestu neboli nastastie take hrozne, presli sme ich bez vacsich tazkosti. Nejake to blato, sme obcas museli preskumat palicou, aby sme v nom nezostali zapichnuti, ale Land Rover to s prehladom zvladol. Vystupali sme postupne do vyssej nadmorskej vysky a vonku zacalo byt celkom chladno. Oskar nas zradil a zbabelo sa schoval kdesi na kopce. Vzal si so sebou pod perinu aj posledne luce zohrievajuce aspon ako tak nekonecne uzemie okol nas. Zapli sme postupne vsetky reflektory a teraz to bol suboj nas, drsnej cesty a prirody. Nekonecnej prirody a ciernej tmy. Musim povedat, ze to malo celkom grady, ako sme tak frcali tou temnotou. Nestretli sme za cely cas ani jedine auto. To nie je bohvieako priaznive znamenie. Co nas vsak drzalo v optimickej nalade, boli stopy v blate, ktore jasne prezradzali, ze tadialto uz pred nami slo nejake auto. Podstatne vacsie alebo minimalne s poriadne sirokym podvozkom, ale slo.
Cesta sa zacala smykat a vyjazdene kolaje boli pre nas prilis siroke. Ale sli sme dalej. Mala hygienicka zastavka nas len utvrdila v tom, ze treba pekne sediet dalej v aute a pokracovat. Vonku uz totiz riadne prituhovalo, kempovat by sme tu asi nechceli. Navyse to vyzeralo na typicku kojoto-hadovo-skorpionovu prirodu a to by asi nikto nechcel tahat domov, vsakze…
Bola uz sice tma, ale vsetko slo relativne v pohode. Az doteraz. Zrazu sa cesta pred nami zabelela. Kompletne zasnezena. No skvele! Niezeby sme sa bali trosky snehu, ale auto zacalo hned presmykovat a koniec tejto snehovej plochy sme ani nedovideli. Tu sa koncili aj stopy nasho predchodcu. Dalo sa z nich vycitat, ze tu hodnu chvilu zapasil so snehovou perinou a nechcel sa vzdat, ale nakoniec pochopil, ze to nemá zmysel. Chtiac-nechtiac sme to museli uznat aj my. Toto bol este totiz asi len taky predvoj toho, co bude nasledovat vo vyssich polohach tejto cesty. Je mozne, ze najblizsich desat-dvadsat mil vyzera takto a este horsie. Bojovat celu noc so snehom a posuvat sa po kusku namotavanim oceloveho lana, ktore sme mohli postupne pripevnovat o stromy, by nas mohlo niekam posunut. Ale ci az na koniec cesty a ci by sme tam do konca tyzdna doslil, to bolo otazne. Museli sme sa otocit a vydat na cestu spat…
Takze nakoniec sa predsa len splnil ten scenar, ktory nas trosku matal po ceste do hor. Otocka o 180 stupnov a dlha rozbita cesta naspat. Vratili sme sa do Kodachrome State Parku. Tu je aspon celkom pekny kempik. Nasli sme si flek pod obrysmi obrovskych ciernych skalnych obrov. Postavili sme tabor, dali si cosi pod zub a unava nas dotiahla za usi az do spacakov. Uz som celkom zvedavy na to, co sa rano vykluje z tych zamaskovanych ciernych obrysov. Dobru noc…

Kde iní začínajú… Ferovci už dávno ležia pod stolom, alebo sú o tisíc kilometrov ďalej…