Normalne tu chodievaju taki dvaja zvlastni chlapici. Vybalia z auta surfy, ako vsetci ostatni milovnici vln, aj sa hodia do tej prvej ako ti ostatni, no na rozdiel od vsetkych, tito borci sa na svoje dosky postavia a veslom sa pohanaju na otvoreny ocean. Musia mat hovadsky dobru stabilitu. O par minut ich v dialke takmer nevidiet.Dnes ich tu ale niet, na breh totiz dorazaju dost silne vlny.
Tie, z malej plaze, ktoru som tu objavil pred par dnami, ukrojili poriadny kus, no medzi oceanom a skalami zostal stale pas piesku dost siroky na to, aby som si tu postavil svoju novu rozkladaciu kempingovu stolicku a mohol pisat…Takto nejako som si to predstavoval. Ako vo sne. Taka mala californska sukromna plazicka, nik tu neotravuje, a o chvilku tu mame zapad slnka. Co mozem chciet viac? Nuz cosi by sa naslo, ale zostanme pri pisani…:o)
Dnes bol den ako kazdy druhy. Teda skoro taky. Este mi asi chvilku potrva, pokial si zvyknem na tento spotrebny zivot, ktoreho sucastou je okrem vecneho sedenia v praci, nakupovania a nasledneho srotovania vsetkeho nakupeneho pred telkou, aj zabity cas v dopravnych zapchach. Dnes rano som si povedal, ze to zase pre zmenu skusim po dialnici, snad to nebude take zle. Nebolo. Za hodinku a pol som bol v praci. Prostredny usek som siel takmer krokom a naburali ma len raz. Celkom slusne som si podskocil, ked to nejaky azijsky Ninja za mnou neubrzdil. Ale na autach nebolo vidiet ziadnu skodu, tak sme pokracovali dalej akoby sa nic nestalo. Aspon ze uz mam spojazdnene radio, minuly tyzden bolo to ticho pekne nudne. No kedze clovek je tvor vynaliezavy, tak aby mi rychlejsie usiel cas, pocital som semafory po ceste. Celkom to vyplnilo pripadnu nudu. Na mojej nedialnicnej trase ich mam, ich maaam, no schvalne, mame nejaky tip? Kto uhadne aspon na treti pokus, moze si na mna otvorit pivo… Je ich presne sedemdesiatdva. Tolko ich tusim nie je ani trase z Bratislavy do Popradu, kua…
Ale pozeram, ze sa akosi schladzuje a vlny dobiedzaju blizsie a blizsie k mojim osuchanym teniskam. Asi by som uz nemal tarat nezmysly a dostat sa k hlavnej teme skor, nez budem plavat medzi rybickami. Slubil som par spravnym ludom doma na Slovensku a aj sam sebe (schalne sa netlacim do ich kategorie, zostavam pri zemi :o), ze po nasej malej juhoamerickej expedicii hodim na papier nejaky ten sumar. Nuuuz… dobre bolo. Veeelmi dobre…
AKO SME CEZ ROVNIK PRVYKRAT PRELETELI…
No hej, takto zhurta. A preco nie? Nie je nic lepsie ako od veci uvod, akurat sa mu nemoze dat napis „Od veci uvod“, lebo by kazdy dopredu vedel, ze bude od veci a nik by ho necital. Tak teraz uz mozeme na plne gule… Cez rovnik som este neletel. Na Juznu pologulu ma zatial nezavialo. Asi slabo fukalo. Najblizsie k nemu sme boli s Daniacom onehda v egyptskom Udoli Kralov a odvtedy sa mi topanky tulali len severnejsie. Pravdupovediac, ani sme ten rovnik nevideli, ked sme cezen prelietali. Aj sme mali sedadla pri okne, ale bola tma ako v rohu a ten rovnik nechce svietit. Aspon zatial nie. Keby prechadzal cez USA, urcite by uz bol osvetleny. A bola by na nom reklama Microsoft a rovnikova Coca-Cola…
Takze vonku je cierno-cierna tma a my uz mame za sebou vysnivany drink. Uz dooost dlho som sa nemohol dockat, kedy sa konecne vyvalime v lietadle a vsetky starosti zostanu na zemi dolu pod nami. Zaverecne dni pred cestou boli naozaj hekticke, ale zmakli sme co bolo treba. Este niekolko hodin pred odletom sme len odovzdavali byt, ktory sme prerabali na konci uz aj po nociach. Na zbalenie mi zostalo len nieco vyse hodiny. A to odchadzam zhruba na dva roky. Myslim, ze az na druhej strane oceanu pridem na to, co vsetko som si nestihol zbalit. Za cenu toho, ze sme sa uz tri dni normalne nevyspali a vdaka niekolkym kamosom, ktori mi vsemozne pomohli, sedime teda uspesne v lietadle a uz sa tesime ako to dospime. Veceru mame za sebou, letusky si svoje odmakali a tiez uz zaliezli niekam dozadu. Ale nie je to ziadna velka strata, toto je urcite nie je jeden z tych letov, ked lutujete, ze ste nenechali frajerku doma. Ja som rad, ze mam tu svoju teraz so sebou. Sme niekde na polceste medzi starym kontinentom a vysnivanou cielovou stanicou – Rio de Janeiro.
WELCOME TO BRASIL!!!
Po malej zastavke v Parizi, kde vobec nebolo casu na nejaku romantiku na Eifelovke, lebo sme ledva stihli prebehnut nekonecnym letiskom a presadnut si do druheho lietadla, sme teda na juhoamerickej pode. Parizske vegetenie a podobne veci musia pockat na iny vylet, teraz mame inu temu cislo jedna. Neverim vlastnym ociam a usiam. Neverim este stale svojim zmyslom. Ani napisom, ktore nas vitaju v jednom z najnavstevovanejsich miest sveta. Neveriiim…
No dobre, tak teda verim, priznavam sa bez mucenia. Ale stale si myslim, ze sa mi len sniva. A nie som sam, Gabika tiez cuci okolo seba ako puk, sme v tom dvaja…:o) Pripominame si navzajom, ze hej, ze je to tak, ze sa uz nezobudime medzi farbami a naradim v nedokoncenom byte. Ze sme konecne na vysnivanej dovolenke. Kto nepozna ten cestovatelsky pocit a to caro noveho miesta a poznavania, komu z takych veci nenabehnu zimomriavky, ten sa asi len uskrna popod fuz. Ja poviem len tolko – treba skusit, komu sa to este nestalo, prichadza o vela…
Batozina dosla v poriadku, vyhodili sme si ju na plecia, trosku sme pokecali s tetou na informaciach, takze mame tym padom nejake kontakty na ubytko a aj sme si vymenili par brazilskych dukatov, aby sme mohli zacat existovat. Dvom, neviem ci viac kozatym alebo viac opalenym, Brazilkam lakajucich ludi na taxi, co sa viac podobalo lakaniu na nieco ine, sme odolali (tusim, ze Gabika to mala o cosi lahsie) a o chvilu uz nasadame do autobusu, ktory nas ma zaviest na COPACABANU. Popicofka, co nazov, to svetoznamy pojem, na to si asi rychlo zvyknem…:o)
Cesta z letiska trvala asi hodinu, ale vobec nam to neprekazalo, pretoze sme to mali spojene s prehliadkou mesta. To je vyhoda dopravy po zemi. Na uvod nas privitala len zelen a palmy, potom slamy – chudobne stvrte, ktore vyzeraju tak trosku ako nase ciganske osady. Akurat su podstatne vacsie a ich obyvatelia sa od tych nasich opalenych odlisuju tym, ze neprepiju cele svoje vyplaty a nemaju deti v trinastich. Naozaj je cloveku az luto, ked vidi, v akych podmienkach tu ludia ziju. Neomietnute domy nalepene na sebe, naskladane v uzkych ulickach. Vsade sa susi pradlo a je tu kopec bordelu. Je lepsie pozriet si ich len takto za jazdy, do tychto miest sa cudzincom neodporuca chodit. Ako som sa dozvedel neskor, ani len domaci sa do takychto stvrti radsej nepustaju.
Ked sme presli touto nevabivou ale autentickou branou do Ria, otvorili sa pred nami ulice mesta. Spociatku len take priemyselne, co nebolo bohvieco, no potom sme sa uz divali na rusny zivot Rio de Janeiro v jeho centre. Tu to naozaj frci, je sa na co pozerat. Davy ludi, obchodov, obchodikov, siatrov, proste pulzujuca tepna velkomesta. Za centrom nasledovala este Praia da Flamengo a Praia da Botafogo (praia = plaz). Videli sme odtialto aj Corcovado so slavnou sochou Jezisa tyciacou sa nad mestom a rovnako Cukrovu Homolu, na ktoru prave lanovka viezla dalsiu varku turistov. Ako som vravel, kam sa clovek obzrie, sama cestovatelska atrakcia. Potom sme sa este na moment stratili medzi domami, aby sme sa opat vynorili na brehu oceanu. Tentoraz uz na Copacabane…