TROCHU ZVASTOV NA UVOD…
…nuz, ked si to tak premietnem od zaciatku, tak som sa tejto „expedicie“ vlastne vobec neplanoval zucastnit. Tomas sa ma pytal uz pred Vianocami, ci by som sa niekedy zaciatkom roka nepridal na mensi vyletik po americkych narodnych parkoch. Najprv to mal byt jeho bracho, co sem vraj prileti, potom druhy bracho (esteze ma len dvoch…:o) , no nakoniec konkurz vyhral Masenkov kamos zo susedstva a z detstva – Majo (poriadne meno a poradove cislo mu pridelime, az ked si zasluzi).
Majo sa mal dohrnut do slnecneho statu niekedy v marci, a to tu v „najdemokratickejsej krajine na svete“, nie je prave najidealnejsi datum na cesty-necesty. V mnohych parkoch je este sneh, vela ciest je neprejazdnych ci sezonne uplne odstavenych a pri kempovani tiez clovek nema na ruziach ustlane. Proste a skratka, take cestovanie v marci nie je bohvieco, tak preco si to komplikovat. Ved sa to da urobit o dva mesiace neskor alebo niekedy na konci leta, ked uz Oskar zohrieva prirodu tak akurat a je radostou objavovat krasy sveta.
Z tychto dovodov som, v mojom pripade urcite necakane, ponuku na další lakavy vylet odmietol. Povedal som si, ze na svoj najblizsi unik z civilizacie si najdem vhodnejsiu chvilu niekedy neskor. Tak sa to cele aj uzavrelo…
* * *
 

LENZE…
…len to len dovtedy, pokial sa nezacal termin priblizovat a mne zivot organizoval scenar tak, az ma priamo dokopal do kuta. K zaveru, ze ak nie teraz, tak potom uz asi dlho nie. Zacal som sa teda pohravat s myslienkou predsa len vyrazit. Ked som k tomu vsetkemu este dostal doveru a volnu ruku co sa tykalo vyberu trasy, uz ma zase mrle zrali a myslienky behali uplne inde, nez by sa v praci patrilo…

PROVOKATERI…

Vzdy je dobre mat super kamosov. Vedia podrzat ked to clovek najviac potrebuje. Vedia pomoct v spravnej chvili. Teraz ked som finisoval s vecami v praci, aby som sa mohol vytratit z dohladu na najblizsie dva tyzdne, zacali ma vabit na male predjedlo – vikend v San Franciscu. Este pred startom na nasu cestu. S.F. to vraj isti, stihame po ceste aj maxistromy v Sequoi a este aj rychloexkurziu do Yosemitov. Nuz, hlavne to San Francisco a Yosemity su moje srdcove zalezitosti a netreba mi nikdy dvakrat hovorit, ale teraz? A to si hovoria kamosi? No nic, s tazkym srdcom som musel ostat „doma“ a snazil som sa na to nemysliet. Presvedcit sam seba, ze takych vikendovych San Francisiek este budeee…

KED SA DARI, TAK SA DARI…

Posledne dni v optimistickej Californii boli poriadne nahovno. V nedelu ma vykopli z domu, teda z miesta v horach, kde som byval. Stal som sa zo dna na den bezdomovcom a kedze sme o tyzden mali vyrazit na cesty, byvanie som uz nijako neriesil. Len som tych par dni prestanovaval u kamosov. Fajn, ze existuju. Aby sa mi este viac rozziaril usmev na tvari, podarilo sa mi, na kvalitnych losangelskych cestach vylepsenych niekolkodnovymi dazdami, rozbit hned dve kolesa naraz, co len tak niekto nedokaze.
V piatok mi este navyse na zaklade akychsi novych zemetrasovych predpisov a noriem, o ktorych mi mili uradnickovia zabudli predtym povedat, neschvalili ani projekt, ktory som sa snazil este pred odchodom dotiahnut a niekde uprostred 200 kilometrovej trasy pri navrate, chytil som v plnej rychlosti dalsi defekt. Tomu uz chalani ani nechceli verit, ked sme sa bavili po telefone akurat v momente, ako som tak v dazdi prestahovaval vsetky veci z po okraj naplneneho zadneho kufra do kabiny auta a vytahoval som rezervu.
No co moze byt krajsie, nez trcat po tme na kraji dialnice, nechat si klopkat dazdovymi kvapkami po hlave a menit koleso, zatial co si vsetky kamiony frcia asi meter za vami a vylepsuju vseobecnu pohodu spliechanim spinavej vody na vas chrbat…:o)
A tu som sa stretol s chalanmi, ktori si to uz sinuli na vikend do San Francisca a znovu ma lakali so sebou. Prisli sa aspon pozriet ako sa mi dari. Teda, samozrejme, zastavili sa, aby mi pomohli, ale to som uz akurat nakladal do auta uplne zmrzacenu pneumatiku, ktora dostala poriadne zabrat, pokial som z plnej rychlosti ubrzdil a zastavil na krajnici.
Chvilu sme postali v tme na vedlajsej ceste, prehodili par slov, hrkli si z domacej slovenskej slivovice na potuzenie a zoznamil som sa teda osobne aj so stvrtym clenom planovanej expedicie…

Velmi nerad, ale predsa len som odolal poslednemu pokuseniu, odparkovat moje ranene auto kdesi nabok a naskocit do tatosa rozbehnuteho smerom na sever do mojho oblubeneho mesta. Ferovci sa teda pobrali svojou cestou a ja som sa po chvili opat vnoril medzi milion svetiel megamesta. Potiahol som este vikend a pondelok pracovne a vecer som konecne zase pocitil ten zavan slobody, ked som zabuchol za sebou dvere kancelarie, nasadol do auta a pobral sa za chalosmi…

TERAZ UZ PRACU MOZEME HODIT ZA HLAVU…
Osud je osud a cloveka len tak nieco neminie, ak ho to minut nema. Asi preto som sa nevyhol tym trom defektom za par dni. Ale preto som sa snad, naopak vyhol havarke. Po ceste som vyzdvihol Brckaveho Peta alias Fera Belmondovica. Zvladli sme v pohodicke trasu od jeho kralovstva az k miestu, kde sme sa mali vsetci stretnut. Teraz sme sa uz len tulali po okoli a tu sa medzitym nez sme presli tou istou krizovatkou dvakrat po sebe v priebehu jednej minuty, odohrala buracka. Tomu sa uz hovori nahodicka. Ci by sme uz sli z jednej strany o par sekund neskor, alebo potom z opacnej o par sekund skor, boli by sme si „srandy“ uzili aj my. Nastastie sme to uz len sledovali z chodnika, zatial co sme cakali na nasich bratislavskych mladencov…
Netrvalo dlho a z dialky sa k nam blizili. Tomas a Majo uz sedlali oranzovo-cierny, slusne nalozeny – Land Roved of SLOVAKIA – nasu vlajkovu lod na najblizsie dva tyzdne…

A JE TO TU…
NAKLADACKA A IDE SAAAAAAAA!!!

Faza nie prave najzabavnejsia, ale velmi potrebna sa odohrala na zasitom parkovisku pri hangari akejsi firmy, s ktorou Tomas spolupracuje. Natlacili sme veci do kufta a na strechu terenaku, zahrali si futbal, dali si chvilku amaterskeho baseballu, ktoreho vysledkom boli dve navzdy stratene tenisove lopticky, supli sme dve-tri fotky, hlt slivovice na uspesny start a mohli sme sa pomaly pobrat. Tu si nechavam aj svoje auto, snad ho tu o dva tyzdne este najdem…
Vsetko nalozene, po zuby ozbrojeni a sice unaveni, ale dobre naladeni, vyrazame cez ulice velkomesta do neznama. Masenkov Land Rover sa chysta na svoju prvu „vaznu expediciu“, vlastne ho ideme tymto sposobom pokrstit. Mala slovenska vyprava po americkej prirode zanechava za sebou svetla mesta a vnara sa do tmy puste a hor severne od Los Angeles…

Mile rychlo ubiehali, po strnastke sme sa dostali este pred polnocou na tristodevatdesiatpatku – jednu z tych najkrajsich californskych tras, veducu vyludnenou krajinou posadenou medzi horami po oboch stranach. Po nej sme prisli do Lone Pine, nam uz dobre znameho vychodiskoveho bodu na Mt. Whitney. Tentoraz sme sa nechystali dobit jeho vrchol, tentoraz sme tu mali naplanovany len noclah pod neskutocne hviezdnatou oblohou a na super cerstvom horskom vzduchu. A nas stary bezplatny kemp opat nesklamal. Hviezdy sme mali tak tesne nad hlavou, ze stacilo natiahnut ruku a par si ich pozbierat. Akurat teplota bola teraz v marci podstatne nizsia, nez je na kempovanie prijemne. Aj tak sme si dali vytuzene pivecko pred spanim.
Chvilu sme cumeli na oblohu a kecali, chvilku drkotali zubami, potom nasledovalo postavenie stanu, pricom sme zistili, ze Tomas zabudol pribalit koliky, no a mohli sme zalahnut. Na dobru noc nam kdesi z nevelkej dialky zavijali kojoty…

Kojoty nas v noci nezozrali a ani sme neprimrzli k stanu. Vyteperili sme sa vonku do paradneho cerstveho rana, so super kulisami vysokych zasnezenych stitov naokolo. V nedalekom, krasne cistom potoku sme si umyli svoje zlte zuby a popri tom sme chytali ryby. Niezeby sme mali so sebou nejaku rybarsku vystroj, ale v nadherne priezracnej horskej vode sa dali nejake tie ranajky vylovit holymi rukami. Nebolo treba ani super rychlost akcnych hrdinov, slo to celkom v pohode. Myslel som si, ze toto sa uz da len niekde v zasitych castiach Alijasky. Aj to len ked sa dohodnete s miestnymi zubatymi Grizlacmi, ze vam pozicaju svoj „rybarsky listok“ a dovolia natiahnut ruku do cistej ladovej rieky. Je to super pocit. Myslim samozrejme to vylovenie ryby z vody, nie to dohadovanie s medvedmi…
Ked nam od tej studenej vody takmer zamrzli a vypadali vsetky zuby, povedali sme si, ze aj tie ryby boli asi zamrznute, asi preto sme ich chytili aj holymi rukami. Sli sme radsej zbalit veci do auta. Lahke ranajky z reznikov od tety Masenkovej padli velmi vhod a uz sme sa aj nalodovali na dalsiu cestu. Zbehol som vyhodit smeti ku vchodu do kempu a tam ma chalani vyzdvihli systemom zvanym „smetiar naskakovac“. Tak som si za jazdy naskocil na rebrik a vyliezol rovno na strechu auta. Lahol som si na plosinu, zaprel sa rukami nohami a takto sme frcali dalej dolu do doliny. Za nami len kudol prachu a Mt.Whitney so svojimi kamaratmi. Pred nami Sierra Nevada a pod nami Lone Pine. Chlapik v jedinom aute, co slo oproti, sa len zaskeril, ked videl nasu zostavu a mna pohodeneho medzi batozinou. Ale sranda musí byt…
Zastavili sme sa pri nasej starej znamej fesande, ktoru tu volakto namaloval na obrovsky balvan. Urobili sme par umeleckych zaberov, aby mala foto aj s nejakymi hviezdami a este sme sa trosku oslahli na rozbitej offroadovej ceste. Skusali sme aky strmy svah Land Rover zdola bez toho, aby sa prevratil na strechu. To som sa uz musel zapierat rukami trosku viac. Chytili sme pri tom na jednom sutri diferencial a Tomas na chvilku zbledol, ale nakoniec z toho vycuval a vsetko bolo nastastie v poriadku. Po malej adrenalinovej prestavke sme sa zviezli dolu do mestecka, vziat vo Visitor Centre nejake tie mapky na cestu do Death Valley…
CESTA ZA OBLUKOM
Kludny tichy utorkovy Lone Pine nas privital svojim rozvaznym, dostojnym a pokojnym pohladom. Skocili sme do maleho obchodiku kupit nejaku vodu na horsie casy. Teta pri pokladni robila zaroven informacny servis. Takto to funguje v mestecku s jedinou svetelnou krizovatkou. Ked pocula nas prizvuk a slovencinu, hned sa pytala odkial sme a kam mierime a upozornila nas, ze niektore cesty v Death Valley su uzavrete. To nas teda velmi nepotesila. Nafasovali sme zlty letak s informaciami. Aj tak sme ale pre istotu zasli este aj do miestneho Visitor Centra zistit cosi viac. CLOSED – zatvorene pre rekonstrukciu, ci co. Co uz. Tak sme nakoniec skoncili v Chamber of Commerce, co je taka obdoba Visitor Centra, akurat trosku v mensom rozsahu. Teta vo vnutri sice nic poriadne nevedela, ale kupili sme si aspon par pohladnic.
Pri tom ako sme si ich prezerali som objavil akysi skalny obluk, o ktorom som doteraz nic nevedel, aj ked som uz x-krat v Lone Pine bol. Najprv som si myslel, ze je to na tom zabere len nejaka fotomontaz. Ale nebola. Este aj Nicnevediaca teta nam potvrdila, ze naozaj existuje a ze je to nedaleko. Kde, to uz samozrejme siahalo prilis daleko za obzor jej rozhladu, takze rady sme sa nedockali. Za tych sto rokov, co tu zije, este asi nemala cas zajst sa tam pozriet. Nemali sme bohviekolko casu, ale predsalen sme za tou prirodnou raritkou vystartovali. Podla profesionalnej mapky, ktoru sme dostali, to v pohodicke urcite rychlo najdeme…

Ked som mal som asi tak dva roky a styri mesiace, (alebo zeby to boli styri roky a dva mesiace? … uz ani neviem…), proste ked som bol maly chalanysko, nevedel som bohvieako nadherne kreslit. Malokto uhadol, co to na tom papieri asi tak ma znamenat. No rodicia moju fantaziu nezabijali, nechali ma tvorit. A keby ma nechali vytvorit aj mapku s cestou k tomu „slavnemu skalnemu obluku“ bez mena, urcite by som to zvladol lepsie, nez miestny umelec, ktory sa aj zabudol podpisat na toto uzasne dielo. Ani mierka, ani nic a podobnost so skutocnostou len veeeelmi velmi nahodna. Ako sa da tak zhovadit nakres len niekolkomilovej cesty, na ktorej su asi dve odbocky a styri domy, to mi dodnes nie je jasne…
Po niekolkonasobnom obchadzani okolia, troch otockach o 180 stupnov a po poriadnej davke fantazie, sme to nakoniec nasli. Odstavili sme nas oranzovo-cierny sip (snad mi Tomas Masenkovic odpusti, ked budem jeho tatosa na dva tyzdne nazyvat „nasim“. Kupim Ti pivo Tomas…:o) na prazdnom „parkovisku“ a vybehli do obednajsej sauny. Len tak s troskou vody a fotakmi sme presli kusok prasnou cestou, potom dalsi kusok ku svahu, maly vybeh do kopca a obluk sme po asi kilometri dobili. Poriadna vyprava, teda… Musim priznat, ze ten skvost prirody bol v kombinacii hornatym pozadim, vrcholom Mt.Whitney a nasimi spotenymi a vysmiatymi kschtami naozaj fotogenicky. Sice podstatne mensi, nez sme cakali, ale to je v Amerike bezne, ze takmer vzdy dostanete mensi produkt, nez je v lakavej reklame. Nafotili sme teda kolekciu pre casopisy Mountainer, National Georgafic a Playgirl, trosku sme povegetili na tom kopcisku a zase zbehli dolu do doliny. Tam sme nasli este jeden velmi fesny kaktusik, ktory sa cely triasol aby sa s nami mohol odfotit, tak sme mu teda vyhoveli. A potom sme sa zastavili uz az pri aute. Cas nam pokrocil a bolo treba frcat v ustrety Mrtvemu Udoliu…

II. DEATH VALLEY
znamy to Californsky pojem. Udolie smrti snad pozna kazdy, respektive uz o nom minimalne pocul. Raz som ho uz pokrstil, ked sme ho trosku prebadali po ceste do Vegas pri stahovacke nabytku. To však bolo uz davno a hlavne toho bolo malo. Tomas, ten uz videl toto miesto viackrat, pre Peta a Maja to bude premiera. Po malej nakupovacej zastavke v Bishope, ktory sa stal opat po case nasou cestovatelskou krizovatkou, sme mali k branam tohto najsuchsieho a najhorucejsieho americkeho narodneho parku uz len par desiatok mil. Teda, par desiatok mil by to bolo, keby sme zvolili ako vsetci normalni ludia, klasicku asfaltku – cize najpriamociarejsiu cestu…
Lenze my sme na expedicii a nie na obycajnom americkom auto-foto-pohodo-vylete, a preto uz cumime do offroadackej mapy a vymyslame nejaku hovadinu…

TAAAK A TERAZ UZ NA OSTRO…
Zapiname GPSko a podla surandic hladame odbocku z hlavnej cesty. Zabacame na cestu ocividne nizsej triedy, ktora rychlo dava pocitovat pneumatikam, ze dostanu viacej zabrat. Miname odsunutu tabulu s napisom o moznom uzavtreti cesty v zimnej sezone. Teraz je však otvorena, nevenujeme tomu teda prilis vela pozornosti. Hadime sa klukatou cestou, ktora zacina stupat kamsi do vysav a po chvilke sa nam naskytuje paradny vyhlad na dolinu odkial sme prisli. Kraaasa. Panorama ako vysita. Dolu pod nami tristodevatdesiatpatka zarezana v udoli s vysusenymi jazerami a na jej opacnej strane Mt.Whitney so svojou partiou. Mala fotograficka zastavka a pokracujeme dalej. Caka nas celkom slusne prevysenie a v Masenkovej specialnej offroadackej knizke citam chalanom par zaujimavosti, ktore mame pozdlz cesty. Stare bane, historia zlatej horucky v tomto zabudnutom kute sveta a tiez o malom meste hore v kopcoch, ktore sa vdaka chyru o podzemnych pokladoch stalo velkym zo dna na den. Aj sme sa v nom na chvilku zastavili, zopar domov este stoji na svojom mieste a dokonca tu na rezervaciu funguje aj nejake ubytovanie. Nikoho tu vsak teraz niet a my pokracujeme dalej blatiskou cestou. Ozaj, zabudol som pripovenut, ze tu sa uz borime v snehu a nastala gulovackova vojna. Ked uz kazdy schytal nejaku tu ranu, kasleme na sneh, cesta je zatial v pohode, tak ideme dalej…
Ale nie daleko. Kusok za mestom sa na nas skeri hrdzava rampa zamknuta na tri zapady. Teda minimalne na tri, presne sme to nedokazali spocitat. Hmmm, tak to vyzera, ze sme dosli. Este vidime ako sa do dialky hadi nasa trasa hore svahom, ale my sa tam uz nedostaneme. Vyzera to tak, ze aj tak by sme ten usek asi nepresli, cela severna strana kopca je biela a riskovat, ze sa kdesi zosmykneme z uzkej rozbahnenej cesty zavalenej mokrym snehom, by bola hlupost. Este vacsia sprostost bola, ze nejaki ti domaci chytraci nedali tabulu s oznamom o zjazdnosti cesty uz dolu pri odbocke z hlavnej, alebo aspon tuto v mestecku. Teraz musime cuvat naspat. No nic, Tuky to zvlada a po chvili sa uz sinieme dolu svahom po tej istej trase, ktorou sme sa sem pred chvilou vysplhali…
Aby sme si aspon trosku zvysili adrenalin, vybehli sme si na jednu nenormalne rozbitu a strmu cestu, odbocujucu z tej nasej. Pneumatiky prastali a ohybali sa na ostrych kamenoch vsetkych velkosti. Miestami sme sli len po centimetri, aby sme presli najhorsie useky. No a hore na kopci zrazu koniec a dalej nic. Na malom sikmom priestore sme sa otacali tak, ze sme vyvazovali auto vlastnymi telami, zaveseni na tej strane terenaku, ktoru sme potrebovali prilepit viacej k zemi. To sa tazko opisuje, to treba vidiet. Kazdopadne sme si uzili srandy…
NAHRADNE RIESENIE
Nuz, stava sa aj v lepsich rodinach, ze nie vsetko vyjde na 100%.. Urobili sme si slusnu obchadzku a nepodarilo sa nam dostat sa teda cez hory a napojit sa na dalsiu offroadovu cestu, ktorou sme sa nakoniec chceli dostat az k dnesnemu cielu. Rychlo sme teda hladali alternativu, ako sa tam dopracovat inou cestou a podla moznosti este pred zotmenim…
O niekolko mil za miestom, kde sme z hlavnej cesty odbacali prvykrat, je dalsia odbocka, ktorou sa dostanete na trasu, veducu dlhe a dlhe mile az naspat do Bishopu. Desiatky mil prasnej, ale relativne dobre zjazdnej cesty. My sme potrebovali pouzit len jej prvych asi dvadsat mil a uspesne najst podstatne adrenalinovejsiu cestu, ktora vyustuje z tejto. To cislo v milach az take strasne nebolo, ale vdaka niektorym usekom cas ubiehal rychlo, zatial co mile nie az tak. Moznost toho, ze to cele zmakneme do zotmenia sa vzdalovala. S mapou na kolenach som podla suradnic sledoval, kde sa asi tak prave nachadzame, ale suradnice nasej odbocky sa akosi zahadne nechceli k nam priblizovat. Uz sme si chvilu mysleli, ze v knihe je nejaka chyba v cislach, lebo sa nam uz fakt nepozdavalo, ako dlho ideme. Nakoniec, ked sme asi desatkrat prekrizili malu rieku, vynorila sa dolu v doline aj nami hladana odbocka. Zaujimavy pohlad. Nasim smerom sa teraz tiahla len rovinka posiata skalami, tenky pruzok prasnej cesty veduci kolmo na hory a potom nic. Teda aspon odtialto to velmi nevyzeralo na to, ze by tie velke skaliste hory mohla nejako prechadzat akakolvek cesta. Vyzeralo to ako slepa ulica konciaca sa kamennou stenou. Zeby bol na konci vytah? Modlili sme sa, aby v tomto useku uz neboli ziadne snehove polia alebo zosuvy pody, ktore by nam znemoznili prechod cez horu a sedlo. To by bol slusny pruser, keby sme sa museli teraz po tolkych milach offroadovej cesty otocit a vratit sa. Nehovoriac o tom, ze by sme sa otacali uz tesne pred zotmenim a to, co sa miestami len velmi tazko prechadza za svetla, by sme fakt neradi absolvovali po tme. Musim priznat, ze taketo pocity som zazival v premiere. Pocestoval som uz USA krizom-krazom a zazil kadeco, ale na takomto konci sveta a daleko od akejkolvek pomoci som este nebol. Radsej sme ani nerozmyslali, kolko by sme cakali na zachranu, keby sa nam nieco nevesele prihodilo, alebo keby sa co len pokazilo auto. Pochybujem, ze sem chodi odtahovka. A keby aj hej, neverim velmi tomu, ze ked ju zavolate len tak cez okno, bude na to niekto reagovat. O telefonnom signale tu totiz mozte len snivat. No proste poriadna divocina. Kde nic, tu nic. Len kopec sutrov, slusny hic, skeriaci sa Oskar a nas oranzovo-cierny Land Rover of Slovakia. No a teraz, necakane, sa pred nami na skalnatej ceste splahajucej sa strmo hore, objavil napis. Vytaveny do hrdzavej zeleznej platne. Vravel:

ENTERING DEATH VALLEY NATIONAL MONUMENT…
Hmmm, takze takto uprosted nicoho vstupna hranica. Neviem kolko kusov turistov vchadza do Mrtveho Udolia touto „branou“, ale turniket sa tu urcite instalovat neoplati. Je cas na dobyvatelske foto a malu pauzicku. Ale fakt malu, lebo Oskar sa uz z oblohy vyhraza zapadom a podla toho ako sa tvari, mysli to fakt seriozne. Sunieme sa teda zo sutra na suter dalej. Zoparkrat musi nas sofer a offroadovy specialista Tomasko-Masenkovic-Obrazok, vystupit z auta. Vaznym krokom a vaznym zrakom zhodnotit situaciu pred nami, zase este vaznejsie nastupit a zdolat dalsiu prekazku. Parkrat sme museli pre istotu vystupit aj my, aby sa cez vacsie vyskove rozdiely „cesty“, odlahcilo auto. Na dvoch-troch miestach vzal topiaci sa sneh so sebou dolu do doliny aj kusy cesty a my sme radi, ze mame taky uzky rozchod kolies, lebo inak by sme sa dalej nedostali. Bolo to o chlp. Niekolko centrimetrov sirsie napravy a mohli by sme sa otacat na spiatocnu cestu. Oskar sa uz sklana za kopce. Ocividne ma toho na dnes uz dost a my sme na tom podobne. Podla suradnic a topografickej mapy by sme uz ale mali byt blizko nasho dnesneho ciela…

THE RACETRACK alebo CESTUJUCE KAMENE
Konecne sme sa vystverali na upatie kopca a dostavame sa po dlhsom case opat na rovinu. Uz v inej nadmorskej vyske, samozrejme, ale predsa len rovina. Teraz uz mozme ist zase rychlejsie, nez pat mil za hodinu. Este par minut a v dialke uz vidime velku zvlastnu rovnu plochu a tusime, ze to je ono…
Dnes to mame V.I.P. Sukromne. Len pre nas. Uz tu nie je ani nohy, lebo sa uz zacina stmievat a do najblizsej civilizacie je to este nejakych tridsat mil po rozbitej prasnej ceste. Ak teda povazujeme za civilizaciu kemping s hajzlikmi a ohniskami. Faro, cele zadychane, ufulane a zaprasene, odstavujeme na malej ploche pri informacnych tabuliach a nechame ho tu chvilu vydychnut. Berieme si len fotaky a slapeme cez velke dokonale vyschnute a rovne pole. Rovno za nosom. Len tak tusime, ze slavne pohybujuce sa kamene sa nachadzaju tam niekde vzadu. Zemina je od sucha popraskana na utvary podobne vceliemu plastu. Len trosku menej pravidelne. Vidime na mile daleko a okrem nas teraz asi hovadsky daleko nikto nie je. Hmmm, fajn pocit, zase party len s prirodou.
Aaaa, uz vidime pred nami par sutrov vycvievajucich z uschnuteho blata. Pokial sme kracali sem, videli sme par stop po kamenoch, ale kamenov nikde. Par uplne vypatlanych turistov si ich odnieslo ako souvenir. Asi si mysleli, ze im budu chodit aj doma po obyvacke. Tabule pri ceste pre istotu upozornovali dalsich nadejnych primitivov, aby ich nieco take pre istotu ani nenapadlo. Pochybujem, ze to pomoze. Ktovie, ci vedia citat. Vedci uz roky skumaju, co je pricinou pohybu tychto sutrov, ktore sa dokazu premiestnit aj o niekolko desiatok metrov a zanechavaju za sebou brazdu v blate. Doteraz nie je dokazane, cim je to sposobene. Uvazuje sa o tom, ze kombinaciou vody, mrazu, ladu a vetra sa deje toto „nadprirodzene“ divadlo. No a takeho vedca musí potom trafit, ked mu taky suter co skuma roky, nejaky suslavy hamburgerovy vypaseny Amik odnesie domov. Co k tomu povedat…
My sme si uzili toto miesto aj bez toho, aby sme cokolvek so sebou odnasali prec. Ak tede nepocitame zaujimavy zazitok a niekolko fotiek, ktore snad vyjdu. Je uz totizto poriadne sero, Oskar zapadol a coskoro bude uplna tma. A tu, kde je najblizsie umele osvetlenie vzialene desiatky kilometrov, bude urcite tma ako v rohu…

TMOU TMUCOU DO MESQUITE SPRINGS
alebo AKO SME ZO SEBA AJ LAND ROVERA DUSU VYTRIASLI…
S bliziacou sa nocou padla v aute dokonca aj nevinna otazka o tom, ze kde budeme nocovat. Hmmm, nooo, mali by sme niekde… Najblizsim kempom od „Chodiacich (ci smykajucich sa) sutrov“ je Mesquite Springs Campground. Len dufame, ze sa tam pre nas najde miesto, lebo ak nie, tak to este len bude sranda…
Asi desat mil od Racetrack pola je Teakettle Junkcion – odbocka na akusi dalsiu offroadovu cestu ktovie kam. Vyfotili sme sa tam pri velmi originalnej smerovej tabuli bohato ovesanej plechovymi hrncekmi, cajnikmi a podobnym srotom, tvoriacim zbierku snad desiatky rokov staru. Zvlastna vianocna vyzdoba, ale co moze clovek takto na konci sveta cakat…
Nemoze byt nic lepsie, nez na oko rovne vyzerajuca prasna cesta, na ktorej su takzvane „rolety“ – male stvrdnute vlnky, ktore su tak zakerne, ze z vas chcu dusu vytriast. A z auta vsetky suciastky. Ci idete rychlo alebo pomaly, vozidlo chyti po chvilke tu spravnu frekvenciu trasenia tak, ze musite pribrzdit, lebo inak sa vam rozpadne faro. Ist tak dve-tri mile je relativne v pohode. Nejakych pat-desat, uz slusne lezie na nervy, ale takmer tridstat… to uz da zabrat aj silnejsim nervom sofera. Lenze ina cesta odtialto nevedie, tak neostavalo nic ine, len sa nechat masirovat.
Ked sme poriadne vytraseni konecne dorazili k prvym svetlam a zastavili pri ceste, hned sa k nam dovalil chlapik ochotny pomoct. Az moc ochotny. A asi aj viac ochotny, nez chlapik. Priblblo a prisladko sa usmieval a tiez mal hlas o par oktav vyssi, nez by sa zdalo normalne. No, ktovie ako to ma „doma“ v privese zariadene s priatelom, nebudeme to riesit. Kazdopadne sa mi tlacil do okna ovela viac, nez je prijemne a zdrave a po minute nam uz vsetkym svojim vtieravym teplym francuzskym prizvukom slusne liezol na nervy. Zhruba sme sa ale dozvedeli, co sme chceli. Kemp je odtialto este kusok dalej, to len par ludi sa rozhodlo kempovat takto pri ceste. Ono to v dobre vybavenom karavene, luxusnejsom nez moja obyvacka, celkom ide…
V cierno-ciernej tme sme nakoniec nasli aj nas vytuzeny kemp a dokonca aj volne miesto v nom. Uvarili sme si polievocku, dali k nej nejake tie arasidy a pifko. Po celom tomto zaujimavom, rusnom a vycerpavajucom dni sme sa uz vsetci tesili do „postele“. Chalosom sme pomohli postavit stan, ja s Tomasom sme spali na streche auta. S paradnym vyhladom na hviezdnatu oblohu. Malokde je taka ako v Udoli Smrti. S takymto platnom pred ocami by som rad zaspaval castejsie. Uz sice pofukoval studeny vetrik, ale ten vyhlad. A ten vzduch, ten vzduch…

DOBRE RANO DEATH VALLEY
Tak ten vecerny kamaratsky, ale studeny, vetrik som dost podcenil. Moj paradny „profesionalny“ spacak, ktory so mnou precestoval uz vsetko mozne, ostal na stare kolena bez zipsu, a to som v noci dost citil. Parkrat som sa zobudil na to, ze ma klepe od zimy, ale uz to mame za sebou. Spoza skalnej steny vychadza Oskar a nenapadne nam tym naznacuje, ze by sme mohli z tych spacakov konecne pomaly vyliezt. Peto Belmondovic uz ako spravny ranostaj pobehuje okolo auta. Tomas a Majo si este dosnivavaju svoje posledne sny. Zliezam teda zo strechy auta a snazim sa rozprudit primrznutu krv…
Nooo, tak konecne sme dostatocne daleko od L.A., teraz to uz naozaj mozeme zacat nazyvat cestovanim. Dame nejake ranajocky, pobalime caky-paky a zajdeme sa pozriet na ten krater, ktory sme vcera obchadzali uz po tme. Baterkou by sme asi dolu aj tak neboli dosvietili, nechali sme si to teda na biely den.
Zhadzujeme postupne vrstvy oblecenia, ktore vytvarali skafander na noc. Esteze sme si vzali aj futbalovu loptu, perfektne sa hodi na rannu rozcvicku. Peto si cibri svoju techniku a uz lietame po celom kempe krizom-krazom za loptou. Radost mame ale asi len my, ludia z okolitych aut skor s obavou cakaju, kedy im nieco rozmlatime. Ani Masenko sa nepotesil obcasnym stretom futbalky s jeho stvorkolesovym milacikom, ale faro je to pevne, to nieco vydrzi. Obehali sme polovicu kempu, poprehanali sme loptu pomedzi ostatnych osadnikov, ale musim priznat, ze viacej ponahanala ona nas. Ked sme ju konecne zavreli do auta, vsetci si vydychli.
Neviem, kto nam nanosil v noci do auta tolko veci, no mali sme co robit, aby sme ich naznasali dovnutra a uspesne zavreli dvere. Tomas hodnu chvilu skladal v batozinovom priestore puzzle z nasej vybavy, pokym to vsetko sadlo, ale teraz uz mozme vypadnut. Este sme k spokojnosti rangera, ktory hned rano za nami prikvitol na kontrolu, zaplatili za noclah a pome teda pozriet na tu dieru v zemi…

UBEHEBE CRATER
nuz, pri tomto nazve ma clovek pocit, ze sa v priestore premiestnil do Papua-Novej Guinei alebo prinajmensom na Hawaii. Stale sme vsak v Death Valley. Na odstavnej ploche su okrem nas len dve-tri auta, ludia sa este nestihli takto z rana rozhybat. A stojime rovno pri krateri. Hmmm, slusna jama. Vraj sa v tomto mieste stretla zerava lava so studenou podzemnou vodou a ten rozdiel teplot vyvolal ranu ako z dela. Poviem vam, ako tak cumime do tej diery s priemerom snad pol kilometra, musela to byt poriadna supa…
Vybehli sme si strmym briezkom po hrane kratera este minituricku k malemu krateru. Tam uz nebol nik len dvaja starsi teplosi, ktori nas chvilku spovedali a vedeli dokonca aj o Slovensku a o Bratislave. Pytali sa, ci sme z hlavneho mesta, lebo videli nas napis na aute. Vaaau, celkom slusny sok takto zavcas rana, pri nejakom krateri na konci sveta. Tak sme ich aspon spolu cvakli, nech maju romanticku fotecku, oni na oplatku zvecnili nas a povedali, ze mame dobru anglictinu, co sa nam tiez stava len raz do roka – vacsinou okolo Vianoc, a pobrali sa prec. Potesi takto na uvod dna. Teda stretnut scitanych a rozhladenych ludi, nie to, ze boli stvorpercentni a ze odisli…

SCOTTY’S CASTLE
Kusok od Papuanskonovoguinejskeho krateru sa nachadza taky maly fesny zamocek, ktory sa vola tak, ako nadpis. Ujo Scotty to bol taky ujo, co to tu volakedy davno postavil a bol akymsi „krstnym otcom“ Death Valley. Takto uprostred puste vybudoval toto luxusne sidlo a poskytol tym ubytovanie sebe aj prechadzajucim turistom…
Pomotali sme sa v areali tejto peknej stavby uprostred nicoho, postavenej v spanielskom style. Na muzeo-prehliadku sa nam az tak nechcelo, sme predsa na vylete za prirodou. Kym si bratislavski chlapci vybavovali telefonaty, my s Petom sme vybehli hore na kopec. Tam ma ujo Scotty svoj hrob. Aby mal vyhlad na cele okolie a svoje dielo rovno pod nohami, pochoval sa rovno sem. Neviem, ci to zvladol celkom sam, alebo mu sem niekto pomohol, kazdopadne si vybral krasne miestecko s este krajsim vyhladom do siroka, do daleka. Dali mu tu aj tabulu s milym textom o tom, aky to bol fasa chalan. Myslim, ze kazdy, o kom ludia po jeho smrti nieco take napisu, je stastny clovek a naozaj nezil nadarmo. Pacilo sa mi aj Scottyho zivotne heslo, na ktore si teraz neviem spomenut, tak ho napisem niekedy inokedy a niekde inde…
Okolo osamotenej veze sme sa vratili dolu, urobili si par zaberov tohto fesneho miestecka a pobrali sme sa dalej. Uz sme mali nabrusene zuby na nejaku tu prasnu cestu…

DALSIA CESTA NA KONIEC SVETA,
alebo AKO SME SA NA SAHARU VYBRALI…
…ono je to taky zvlastny a hlavne super pocit, ked sa zvrtnete z cesty, ktorou idu vsetci dalej, len vy nie. Svihnete to na akusi nevyraznu polnu cestu veducu do neznama. Taku akych vidite popri asfaltovych spagetach stovky. Berieme ich ako samozrejmost. Vlnia sa niekam do daleka a koho by uz len stvalo, ze kam. Rozbita cesticka niekde do prec…
Vsetci prefrcia nevsimavo okolo nej. Len my tu pribrzdime a ideme tam, kde nik iny nejde. Teda aby som bol presny, par takych ludi ako sme my ano. Jeden uz sfukuje svoje pneumatiky kusok pred nami. Pripravuje sa na iny styl cesty. Uz vie, co ma robit. Maly slachovity a slnkom oslahnuty chlapik. Na prvy pohlad niekto odlisny od ostatnych. Niekto kto rad vypadne daleko od civilizacie, niekto kto miluje prirodu a trosku adrenalinu. Opaleny chlapik ma truck prerobeny na offroading. Terenne preumatiky, vystuzena karoseria, vysielacka s obrovskou antenou a vsetko, co k tomu patri. Nuz, tema terennych aut vysi okolo neho vo vzduchu a skor nez sa nazdame, Masenko s nim uz horuckovito prebera ich spolocnu zalubu. Obaja su v trosku rozdielnom stupni, nas offroadovi specialista je oproti tomuto chlapikovi len taky sviatocny zaciatocnik, ale maju rovnake hobby, a to staci. Tomas sa dozvedel par zaujimavych informacii. Stary horsky vlk sa poberal nasim smerom, tak ho este asi po ceste stretneme. Tento samotar uz takto prebrazdil vsetky mozne zabudnute trasy, ale nechame ho zatial na pokoji, este o nom bude rec…
Cesta sice nebola asfaltova, ale dalo sa po nej slusne ficat, lebo bola pekne rovna. Aspon zatial. Len prach a strk, sem-tam vacsi kamienok. Teda, myslim, ze po ceste bol taky odvaznejsie vytrcajuci len jeden a ten tam cakal na nas. Ked sme si predstavili kolko vela mil este takto mame pred sebou, sli sme dost rychlo a cesta ubiehala len taka radost. Aj sme obehli jedno ci dve auta, ktore to brali poctivejsie a opatrnejsie. A tiez neboli na tom tak ako my, teda ich auta neboli az tak stavane na offroading. Vsetko v pohodicke, slniecko nam svietilo, skaly, pust a sem-tam cosi zelene, sa nam mihalo popri oknach, hrala dobra muzicka. Zmenilo sa to velmi rychlo. Ten jediny suter, co som bol byval spominal, sa na nas skeril na kraji cesty. Tak pekne nachystany, ale slusne odparkovany tak, aby prilis neohrozoval tych, co tu krizuju nehostinnu krajinu. Doteraz nevieme preco sa Masenko v tom momente rozhodol, ze popri nom len neprefrci, ale ze musi urobit nejaku tu „mysicku“. Samozrejme, ze sme ho rovno chytili kolesom (ten sutrik, nie Masenka) a v tej rychlosi to len urobilo „psssssssssssst“ a den bol hned krajsi. Tomas chcel aby som siel pozriet, ci je koleso v poriadku, ale mne uz bolo uplne jasne, ze je v tahu. Aj bolo. Jediny suter na rovnej ceste a my sme si s nim museli potykat…:o)
Nuz co, tak pome… Rezerva dolu, koliesko sup-sup odmontovat atd., atd. Treba povedat, ze toto je jedna z cinnosti, ked sa nas offroadovy kamarat dokaze naplno venovat veci . Sustredena tvar, napatie z dolezitosti momentu a vaznosti situacie, no a ak je aspon mala prilezitost pouzit velky cerveny tridsatkilovy zdvihak, o to lepsie… Uspesne sme vymenili koleso. Tomas bol trochu smutny z odidenej specialnej gumy, ale zivot ide dalej, budeme to riesit neskor. Horsie je teraz to, ze dalsiu rezervu nemame, takze ak pichneme niekde mimo civilizacie znova, bude veselo. Ked sme to dokazali uz tu, na rovnej ceste, budeme sa mat co ovladat na skutocne narocnych trasach…

EUREKA DUNES
alebo proste len tak jednoducho po slovensky: KOPCE PIESKUUU…
Tychto poslednych niekolko desiatok mil vlastne nebolo vobec v plane, ale moja
nepokojna dusa uz od rana sliedila po tom, co sa na okoli nachadza. Az objavila, ze smerom na sever od nasho noclahoviska sa nachadzaju akesi pieskove duny. V malom suvenirovom obchodiku si v super fotografickych knizkach o parku nasla tuto prirodnu raritku. Hmmm, vraj najvyssie pieskove duny v USA…Miestecko pekne odseparovane od civilizacie, vela ludi tam nechodi, no a tie zabery… Uz bolo treba na to navnadit len zvysok posadky a mozme si pozriet dalsi klenot vytvoreny prirodou. Posadku ani nebolo treba privelmi prehovarat, Tomasovi sa akurat nechcelo ist tolko vela mil po „roletkovej ceste“, ktora vzdy poriadne vytrasie nas i auto, ale zvedavost zvitazila, pretoze sme mali obrovsku chut pobehat si po tych kopach piesku a tiez urobit nejake tie pustne fotecky…
Este vcera sme sa ohadzovali snehovymi gulami a dnes mame pred sebou v dialke pieskove duny ako na Sahare. Tak tomu sa hovori z extremu do extremu. Ale tak to ma byt, ked uz dobrodruzstvo, tak poriadne, nie? Este niekolko prasnych mil na male parkovisko pred dunami. Tu uz kempuju akysi fanatici, vyzera to, ze tu postavili stany uz vcera. Masenkovi neda pokoj koleso, co sme vymenili, prehadzujeme ho teda dozadu, lebo je to ina pneumatika a je vyssia. Hodili sme rec s kempujucimi chlapikmi, ktori si uz akurat zacali pripravovat obed a dozvedame sa, ze mozme pokracovat este par mil cestou okolo dun, ktorou sa sice nedostaneme blizsie k pieskovym krasavcom, ale budeme mat pekny vyhlad so zasnezenymi horami v pozadi. Ked sme uz tu, tak to samozrejme ideme omrkut, akurat uz musime trosku kalkulovat benzin, aby sme nezostali vysiet kdesi mimo civilizacie…
Zasli sme teda par mil dalej. Kamenista cesta sice pokracovala az niekam do neznama, ale ocividne uz len niekam, kam my teraz naozaj nepotrebujeme ist. Takze sme sa otocili o stoosemdesiat stupnov, urobili si par fotiek paradnej panoramy, aj nejaku tu „akcnu“ vsetci pokope a mali sme to namierene naspat k miestu, kde to budeme mat na malu pesiu turicku najvyhodnejsie.
Z dialky sa k nam hrnul kudol prachu a v nom biela upravena Toyota. Bol to nas neznamy znamy extremista, ktoreho sme stretli na zaciatku dnesnej cesty a aj na parkovisku pred chvilou. Ten sa vsak neplanoval otocit, len sa s nami na pozdravil, prehodil par slov a pokracoval do toho neznama. Zvlastny chlapik. Mna by to takto sameho nebavilo, ale inak to musi byt super krizovat krajinu tymi najzasitejsimi cestami…

A IDE SA NA DUNYYYYYYY…
Odstavili sme nasho oranzovo-cierneho tatosa nalozeneho vyse strechy v kempe, vyzbrojili sa len fotakmi a vodou, no a bol cas vybehnut si trosku na to „male“ pieskovisko. Zo zaciatku sa este na chodniku povalovali suche kriaky a podobne otravne byliny, ale po par minutach sme uz mohli zhodit obuv a frcat len tak naboso. Supeeer. Skoro ako vo filme. Vetrom zvlneny piesok a okrem nas takmer nikto v celom sirokom okoli. Akurat sa clovek dost zadycha takto hore kopcom. Najlepsie je, ked si slapete este nedotknutym bledozltym polom. Paradicka. Ti co maju s pustou svoje skusenosti, vedia ako sa nou chodi a neslapu do strmeho svahu ako my. Viete preco chodi karavana tak divne a klukato? Po hrebenoch dun? My uz vieme. Zda sa to byt hovadina, lebo si predlzujete trasu, ale skuste si vybehnut taku jednu pieskovu dunu kolmo hore a aj vy budete od toho momentu chapat aj tie tavy…
Na pieskovom hrebeni sme sa uz citili ako original karavana. Sli sme jeden za druhym v kompletnej zostave a musim spomenut, ze sme na tej hrane vytvorili sadu neskutocne umeleckych zaberov. Kombinacie nasich tienov a tej krasnej panoramy v pozadi. Potom sme sa este chvili ‘sankovali“ dolu briezkom a skakali ako blazni. Ked sa nam zdalo, ze by aj stacilo a hlavne sa bolo treba pobrat pomaly na cestu spat, aby sme stihali este dnes dorazit co najdalej, zabalili sme pieskovo-dunove dobrodruzstvo a zbehli sme dolu k autu. Ja som sa este snazil ukradnut si par zaujimavych pohladov na panensky piesok s hornatym pozadim pozlatenym slnkom, tak som sa trosku zdrzal. Ked som dobehol na parkovisko, chalani uz „mekgajverovsky“ precerpavali benzin z cervenej bandasky na streche, do takmer prazdnej nadrze…

Niekedy treba odist aj v najlepsom a prave teraz sa to dialo. Ked som bol este hore na dunach, videl som, ako sa z dialky na nas vali kolona aut, zahalenych v dlhom pase prachu. Bola to partia fotografov, ktori si teraz na parkovisku chystali svoje vybavy a vyrazali na pieskove pohorie. Schylovalo sa k zapadu slnka a to teda mozu byt fotecky. Jaaaj, take koncodnove svetlo oziarujuce pieskove utvary, sfarbujuc ich na cerveno a este vsakovako inak. Kua, hned by som si to vybehol s tymi majstrami fotografie naspat. Lenze to by bolo na dalsie dve-tri hodinky a tolko casu nemame. Z predchadzajucich ciest uz velmi dobre viem, ze s takymito malymi „sklamaniami“ sa budeme musiet popasovat kazdu chvilu. Akonahle totiz clovek, ktory ma rad prirodu, vytiahne paty z domu, zavadi na kazdom mieste, ktore mal v plane, o ine miesta, moznosti, napady a extra vyletiky, ktore v plane nemal. A keby siel do vsetkeho, tak z povodnej trasy stihne len prvu desatinu a moze sa vracat domov… Na svete je proste na pozeranie toho tolko, ze jeden ludsky zivot to nema sancu stihat. Preto uz teraz rozmyslam, ako sa na tuto Zem dostanem este aspon trikrat, aby som to stihol vsetko pobehat…
Nuz, prach zvireny po fotografickej expedicii, ktora prisla mimochodom typicky americky – teda asi desat ludi na jedenastich autach, uz stihol zase kludne dosadnut na zem. Vzduch bol zase cisty, tak sme ho zasrali dalsou prasnou clonou pre zmenu my. Frcali sme teraz smerom na sever, vonku z bran narodneho parku DEATH VALLEY. Bolo to kratke dvojdnove dobrodruzstvo, ale vyplatilo sa, ukladame si ho do pamate a uz sa tesime na dalsie… Boooze, co nas to len cakaaa…;o)

ZASTAVKA V BIG PINE A BISHOPE
Uplne neplanovane sme sa na vecer ocitli opat na tristodevatdesiatpatke. Chaba mapka, ktoru sme mali po ceste z Udolia smrti v rukach, bola asi vyrobena synom toho umelca, co kreslil mapku k skalnemu obluku pod Mt. Whitney. Tym padom sme vobec nenasli odbocku, ktorou sme mali z parku pokracovat na „sestku“. Navyse sme boli velmi natenko s benzinom a Tomas nebol ochotny riskovat moju vymyslenu trasu a spoliehat sa na to, ze v jedinom moznom malom mestecku na nej, bude nejaka benzinka. Takze kym sme sa spamatali, boli sme uz zrazu na asfaltke tiahnucej zapadnym smerom, teda do Big Pinu. Co uz, mala zmena planu…
Mna takato zbytocna strata casu, snad stomilovou oklukovou, dost mrzela, ale potesila aspon nasho biznismana Masenka. Ten si tu hned s nadsenim nasiel signal na mobile a tiez sa, kdesi na parkovisku za malou kaviarnickou, napiratil na net. Co uz s chalaniskom, pomaly si zvykame na to, ze nemoze vypnut tie svoje elektronicke zazraky modernej doby ani na par dni…
Pohodaaa, par neodkladnych povinnosti teda dostalo prednost, Majo si aspon zavolal domov a nahlasil manzelke svoj stav, poziciu, suradnice a vsetky ostatne novinky. Peto dal vediet frajerke, ze zije. Mna osobne tento skok naspat do civilizie vobec netesil, narusilo to moje „suzitie s prirodou“ za poslednych par dni. A tiez radost s toho, ze sme tak daleko od kazdodennych starosti. Ale snad to v zabudnutej Nevade, kam sa v noci dostaneme, zase rychlo prejde.
Natankovali sme teda na benzinke, kde sa nam Tomas stihol este aj zamilovat do nastrocnej slecny za kasou, dofukli sme gumy a podho dalej na sever. Zastavili sme sa este na rychle doplnenie zasob v Bishope, lebo toto je asi posledny velky obchodak na najblizsich par dni. Masenko si povzdychol na parkovisku, na ktorom sa tu pri nasej poslednej navsteve tohto mestecka, poriadne strepal z vozika a rozmlatil si koleno. Nuz, komu niet rady, tomu niet pomoci, deti sa proste na kosikoch nemaju co vozit. Nastastie sa vtedy nerozbilo ani jedno z piv, ktore sme tam mali nalozene… Teraz sme teda nasho kamarata ku kosiku radsej nepustili, nechali sme ho len zaplatit… ;o)

NOCNOU NEVADOU…
„A zastavme potom na hranici statov!“ prizvukoval nam Majo, ktoremu sme este nestihli vymysliet ferovske meno. „Jasneee“, odpovedali sme my. Chalanysko sa chcel odfotit pri tabuli s napisom Nevada. Lenze medzicasom sa vdaka nasmu nadstavenemu programu zotmelo a ked sme prefrcali okolo tabule oznamujucej, ze vstupujeme na podu noveho americkeho statu, Majo uz spal ako zarezany a bolo zbytocne ho budit. Nevadi, tabulu s napisom Nevada este uvidime minimalne raz, prilezitost na foto bude znova…
Tieto nevadske cesty, to je vam cisty koniec sveta. Uz som takto krizoval stat hazardnych hier zapadovychodnym smerom po osemdesiatke z Rena do Salt Lake City, potom kusok juznejsie po „stratenej dialnici“ c.50 a teraz si to sinieme po ich najjuznejsej sestre „sestke“. Vsetko su to trasy, na ktorych kde nic – tu nic. Len dlhe predlhe mile medzi holymi kopcami a rovnymi suchymi poliami. Ale ma to svoje caro, tu sa proste zastavil cas a ked sa sem-tam objavi na ceste nejake male mestecko, tiez mate ten pocit, ze ste v inom svete.
Teraz v noci sme presli akurat jedno take vysvietene miesto, ktore by sa dalo nazvat mestom – Tonopah, krizovatku ciest, na ktoru sme mali povodne prist este niekedy pred zapadom slnka. Teda keby sme boli dodrzali povodnu trasu. Nocovat sme mali az kdesi pri Great Basin National Parku, ale to je teraz uz nerealne. Do hodiny duchov zostava uz len chvila a treba sa aj vyspat. Jedinym miestom na prenocovanie, ktore som vypatral na mape, je akysi zabudnuty kemp pri dialnici. Niekde pri Warm Springs. No uvidime…

…a cuduj sa svete, aj sme to nasli. Strkove parkovisko rovno pri hlavnej ceste, obohnane plotom. Zopar stromov, kempovacie stoliky a ohniska. Nuz, viac nam v tejto chvili ani nebolo treba. Bratislavsky hlas nam akurat pripemenul, ze tu je tu hovadska kosa. Hmmm, a veru je.Dobre vravi. Slusne tu, takto uprosted nicoho, medzi horami, prituhuje. Ale co uz, s tym teraz vela nenarobime. Dame si teda aspon polievku a pifco. Vyhadzujeme z auta najnutnejsie veci na prezitie a Masenko nas tu nechava napospas divej zveri (ak nejaka vobec za tie miliony rokov do takeho zapadakova zasla). Vracia sa par mil za telefonnym signalom…
Nahadzujeme si radsej teple bundy, mrazivy vietor sa uz asi dlho nemal s kym kamaratit, tak sa nas bude urcite drzat az do rana. Vravel som, ze ten marec nie je na cestovanie bohvieco. Ale prezijeme. Uz bolo aj horsie a este aj bude…:o) Majo sa vyhraza, ze ak mu do rana nabehne druhy herpes, tak nas nakope. Nuz, vela optimizmu sa tu vo vzduchu takto navecer nevznasa, davame si teda s Petom aspon malu nahanacku za futbalovou loptou, ktora je o to zaujimavejsia, ze loptu v tej hlbokej tme nevidiet…
Pekne sme to dobacovali. Mrzneme kdesi na konci sveta, okolo nas nikde nic, akurat raz za cas prefrci okolo nejaky kamion. Juzne od nas je podla mapy obrovska vojenska letecka zakladna, alebo take cosi. Samozrejme velikanske uzemie nepristupne beznym ludom. Na toto je Nevada dobra. Priam idealna…:
A z dialky sa nas z brutalnej tmy vali kopec svetiel. Vyzera to skoro ako ufo. Alebo ako lampionovy sprievod. Svetiel je viac, nez by mohlo mat prichadzajuce auto. Ovela viac. A v roznej vyske. Su aj oslnujucejsie… Priblizuje sa to k nam. Keby sme nepoznali Tomasa Obrazkovica, snad by sme sa aj zacali premyslat nad uvitacou recou v martancine. Ale my sve vedeli, ze to sa nam len vezu spacaky a uz do sytosti vykecany kamarat. Masenko nas nasiel.
Ide sa spat. Hviezdnata obloha je zase tak prekliato nizko. A ja rozmyslam kolko asi ludi je v okruhu mnohych mil od nas. Tipujem tak sest. My styria a dvaja soferi kamionov v nedohladne. A este takych jedenast mimozemstanov. Snad sa zastavia na kus reci, to by sme aj futbalik by mohli tuknut. Vraj im svietia oci…

…budime sa teda strateni kdesi uprostred statu Nevada. Oskar nas prebral hned svojimi prvymi lucmi, ktore zacali rozmrazovat nase zmrznute kosti. Ako nahle bolo vsade svetlo, ufoni goli razom prec a vital nas novy den. Zoskocil som zo strechy auta na strk pod nami a snazil sa rozchodit nohy…
Peto, nas ranny vtacik, uz zase pobehoval okolo. Neskor sa vykuklil aj Masenko a Majo vyliezol zo stanu s novym herpesom. Ak to takto pojde dalej, bude si ich musiet zacat budovat jeden na druhom v poschodiach, lebo na perach mu uz nikde nezostane miesto. Aby sme rozmrazovaci proces urychlili, vytiahli sme znovu futbalku. Musim povedat, ze ked clovek na loptu aj vidi, je to podstatne jednoduchsie a hravo sme prekonali svoju vycibrenu techniku z vcerajsej noci. Dokonca sme si hodili aj maly zapasik. Bratislavski chlapci hrali osvedcenu cesku taktiku betonovania v obrane, na goly z brejkov a aj im to vyslo. Vyhrali nas ranny zapas. Hned sme to chceli napravit v odvete, ale tu chalosi rychlo odriekli, vraj sa musime ponahlat…:o) Tak sme teda hodili do auta zvysne veci, Majo si nasiel kdesi v strku pluca a dych chytal este po ceste. Nic to, este bude cas na sportove zapolenia, pome teda dalej do neznameho sveta, cakaju nas nove zakutia…

LUNAR CRATER
Hovadsky dlha a rovna dialnica cislo sest sa dlho tiahne mesacnou krajinou. Nedaleko miesta, kde sme nocovali sa nachadza vecicka, ktora sa nevidi kazdy den. Teda v nasom pripade sa to skoro neda povedat, pretoze sme len vcera rano na jednom podobnom mieste boli, ale ked sme sa uz zatulali to tychto koncin, urobime si malu zastavku. Je tu obrovska rovna plocha vytvorena vulkanickou cinnostou. Zhruba 100 stvorcovych mil. Aj vdaka tomu sa Lunar krater pekne vynima na svojom miestecku. S hlbkou zhruba 140 metrov, je celkom na co pozerat. Obrovska diera v zemi a siroko daleko len nekonecna rovina. Myslel som, ze tu volakedy davno slahol meteorit, ale aj tato jamka na gulocky vznikla erupciou pod povrchom zeme, ked sa podzemna voda prilis ohriala sopecnou cinnostou. Zaujimave miesto. Akurat by som tu nechcel byt v momente, ked to tu lietalo vzduchom…

NA SAMOTE „U LESA“…
Ako sa tak „sestka“ tiahne dalej na vychod, dotiahne sa az k malej benzinke. Na useku asi 200 kilometrov je to jediny zdroj paliva pre plechove tatose. V malom objekte, ktory nemá ziadnych susedov, nam mila starsia pani teda dovolila natankovat a aj nam porozpravala o tom, ako to tu pred rokmi kupili a urobili tu benzinku. Vraj len preto, aby sa na tejto dlhej trase bez nicoho, nachadzalo aspon jedno miesto na natankovanie a male obcerstvenie. Nuz, ja mam sice ludi rad, ale zeby som sa kvoli nim presidlil niekde do prostiedku prazdnoty a vstaval vzdy, ked mi niekto zaklope na dvere uprostred noci, tak to zase nie. Je vsak fajn, ze aj taki ludia existuju. Ked uz sme takto s tetuskou konverzovali, tak som sa jej hned opytal, co by sa tu v sirokom-dalekom okoli oplatilo vzhliadnut, ked uz sme sem dostali. Vlastne sme chceli vediet, ci na jednej z odbociek, kde sme po ceste vahali, ci ist alebo neist, boli naozaj nejake horuce pramene alebo nie. Napis tomu totiz navraval, ale ked sme videli nekonecnu prasnu cestu a netusili, co na jej konci najdeme, tak sme sa tam neteperili. Non-stop teta sa zamyslela a povedala, ze to bol len nazov nejakej malej osady, ale ziadna prirodna tepla vana tam nie je. No vytasila spod maleho pultiku mapu Nevady. Opytala sa, ze co takto naozajstne zarucene teple pramene v indianskej rezervacii a zapichla prs do mapy na miesto, ktore sme mali takmer po ceste. Hmmm, tak to uz znie celkom lakavo. Bude to sice nejakych dvadsat mil mimo nasej trasy, ale take nieco nas predsa neodradi. Oranzovou fixkou nam vyznacila do mapy ako sa tam dostat. Nechceli sme ist naspat tou istou trasou, tak nam tam supla aj alternativny prejazd horami a tym padom by sme vysli mensou obchadzkou rovno pri mestecku Ely. Tam mierili nase kroky tak ci tak, cize super plan. Podakovali sme sa dvadsatstyrihodinovej tete a naskakali do auta.

DUCKWATER INDIAN RESERVATION
„Indianska rezervacia pri kacacej vode“, to je vam taka nevelka dedina spominanych asi dvadsat mil severne od dialnice cislo sest. Na pravej strane cesty nas napis s indianskymi motivmi upozornil na to, ze vstupujeme na uzemie, ktore patri indianskemu kmenu a mame sa podla toho spravat a respektovat to. A nic ine sme ani nemali v plane. Len sa okupat v ich prirodnom teplom bazeniku, pravda. Podla tetinych instrukcii sme polahky nasli nevelku modru hladinu, z ktorej sa trosku parilo. Viedli do nej male zelezne schodiky, do cervena sfarbena mineralnou vodou. Opatrne sme odskusali teplotu vody. Indiani nam ju podla dohody nastavili presne na ideal, a tak sme na brehu odstavili auto a po jednom sme sa zosupli do prijemneho kupela. Paraaadicka. Tomu sa hovori pohoda. Toto je spravny relax. Siroko daleko len nekonecne pastviny, akesi hory v pozadi a popredi, no a domaci indiani v domcekoch za horizontom. Ale tu ani nohy. Teda ak vynecham nasich osem. Voda bola pekne cira, az pokial sme ju my nezamutili krokmi v hustom bahne. Peto hned skumal maly podvodny krater, ktory sa crtal v hlbke pod hladinou. Niekde odtial vyvieral teply pramen. Vonku pofukoval studeny vetrik, ale schovanym pod vodou nam bolo dobre. Akurat nebol nik velmi ochotny vyliezt vonku a dat fotak na stativ, cvaknut si tento zazitok. Nakoniec sme to nejako zvecnili a ak sme chceli aj odist, z tepluckej pohody museli vyliezt do zimy vsetci. Nic prijemne po tom vegetiku vo vode, ale dalo sa prezit. Chvilu sme premyslali supnut si to odtialto do mestecka Ely krizom cez hory, ale po predoslych skusenostiach z Death Valley, sme uz radsej neskusali pokial bude dlhocizna polna cesta zjazdna a kde nas odreze od dalsej trasy sneh. Ked sme totiz videli v dialke tie hory, ktorymi skratka viedla, vyzeralo to o dost blaznivejsie, nez boli nase predstavy, ked tetusa o ceste horami rozpravala. No hej, keby nebol marec, ale aspon maj, tak by sme to tadial smykli jedna radost a bez problemov…
Vratili sme sa teda pekne na sestku a po nej sme sa dovalili az do spominaneho mesta, kde som sa uz raz, zhruba pred dvoma rokmi, tulal a hladal noclah pri mojej „Coloradskej ceste“. Tentoraz nas sem dohnal hlad a nutnost kupit pneumatiku na Land Rovera…
Ely vyzera tak trosku akoby tu cas zastavil pred mnohymi rokmi. Tak trosku prispato, tak trosku zaspato a tak dost vidiecky. Jedinu hlavnu ulicu lemuju obchody, obchodiky a predajne novych, ci ojazdenych aut. Na starej malej benzinke sedel neskutocne tlsty chlapik, ktory snad zo svojho kresla nevstal aspon dvadsat rokov. Tak vyzeral do neho vkliesneny, ze som sucitil s tou zeleznou nozickou a malymi kolieskami, ktore tazko vzdychali pod tolkou tarchou. Fesak vyzeral ako z reklamy na obeznych sumistov, akurat mu chybali tie specialne japonske slipy. Mal som pocit, ze sme jeho prvy zakaznici po dlhej dobe. Povedal nam, ze jedine miesto, kde by sme mohli taku pneumatiku zohnat je Michelin, kdesi dalej smerom dolu po ulici. Tak sme si u neho teda aspon natankovali a pobrali sa do „centra“.
Michelin bolo male dealerstvo, na ktore by svetoznama firma asi nebola prave najpysnejsia. Usadili sme sa do starej potrhanej kozenej sedacky a Tomas sa snazil zohnat to, co sme tu hladali. Ale nenasli sme. Nemaju. Posledna sanca je akysi servis este o kusok dalej, kde by mohli mat pouzitu pneumatiku nasich parametrov. Zodvihli sme sa teda zo sedacky pamatajucej si este asi aj obciansku vojnu a pobrali sa dalej…
Servisak bol srandovny chlapik v zafulanych monterkach. To je teda opis co? To akoby som povedal, ze to bol ten Vietnamec z trhu, ktory bol taky nizsi a mal cierne vlasy. No nic, hlavne, ze nam nasiel nieco, co nam pasovalo na auto. Kvalita nic moc, ale za danu cenu pohodicka. Minimalne to bude fungovat ako krizove riesenie. Sme spokojni, po pol hodinke sa moze ist dalej. Masenko az taky spokojny nie je, pneumatika mu nepasuje presne do sady, ale tuto na konci sveta nemozeme prilis spekulovat. Vdakabohu, ze sme zohnali aspon toto. Teraz, ked je uz vybavene auto, ideme konecne vybavit aj nase zaludky…
Po ceste sme este zbadali dolarovy obchod. To je v krajine neobmedzenych moznosti jedna z dobrych veci. Vtrhnete dovnutra a vsetko co tam maju stoji dolar. Existuje aj alternativa s nazvom 99c super store. Kopec z tych veci nestoji za nic, kopec veci sa da kupit este za menej v normalnych obchodoch, ale po kopec veci sa tu oplati zajst. Tak sme zasli aj teraz. Kupili sme si zopar hovadin. Pri kase bola celkom fesna holka. Teda aspon vzhladom na to, ze sme uz par dni ziadnu nevideli, bola fesna…:o) Pozartovali sme teda trosku, nech je sranda a tiez sme sa opytali, kde sa da v okoli najlepsie najest. Poslala nas do akehosi hoteliku kusok hore po ulici…

PIPAJUCA A CINGAJUCA NEVADA…
…nejako som to necakal uz v tomto zabudnutom mestecku, ale raz darmo, sme v Nevade. A to znamena legalny hazard. Automaty, rulety, kartove hry… proste vsetko, co k tomu patri.. Vliezli sme do kvazi najschopnejsieho hotelu, ci motelu v okoli a hned nas ovalil piskot, hukot, dzavot a cinganie hracich masin. Masenkovi a Majovi sa hned rozsvietili ocka a uz aj zhanali stvrtaky, aby si trosku zagejmblovali. Tak davame malu pauzicku. Nastastie to relativne rychlo prehrali a mohlo sa ist jest. Odporucana zradelna sa nam nezapacila, nakoniec sme to zapichli do nejakej lokalnej. Ked sme uz tu, tak si dame folklore. Pizzu a ine klasicke veci v prazdnej hotelovej restike, mozme mat hocikde…
S miestnymi cowbojmi, tlstochmi a vsakovakymi inymi individuami to bolo naozaj zaujimavejsie a aj jedlo bolo „domackejsie“. Teraz sme mali pokracovat dalej smerom do narodneho parku, ale akosi som bol prehlasovany. Vraj bude prilis zima a motely su tu velmi lacne… Nuz, co sa da robit. Jeden proti trom, nie je co riesit. Ide sa teda do motela. Este raz sme sa zastavili v obchode pri fesandach, lebo sme si mysleli, ze dostaneme dobru radu, kam sa na noc zasit. Ale slecny nic nevedeli, vraj su vsetky motely zhruba rovnake, tak sme sa teda v nejakom nakoniec zlozili. Chystali sme sa vybehnut do neurciteho miestneho baru a strelit si par piveciek, ale boli sme vsetci taki unaveni, ze kym sa nam podarilo zodvihnut a vypadnut z izby, pomaly sme jeden po druhom pri telke pozaspavali. Teda asi tak nejako to bolo, lebo ja som zaspal prvy. Este si pamatam, ako som vravel, ze zapinat telku nie je najlepsi napad a potom uz nic… Ziadna kosa, ziaden vietor, to teplo v izbe ma rychlo ukolisalo…

…tak ako sme vcera vecer zaspali, tak sme sa zobudili do noveho dna. Ani prezliect do pyzama, ktore nemam, som sa nestihol. Nevadi, aspon som usetril obliekaciu cast teraz rano. Bude viacej casu na strihacku. Uz ma omrzela hriva, na cestach a turach sa este zapotime, hodi sa praktickejsi uces. Tomas stihol zmaknut novy strih este vcera vecer, ja som sa chopil masinky pokial sa ostatní balili. Raz-dva-tri a bol som razom o desat rokov mladsi. Aspon mali chalani srandu a v aute nam pribudol novy teenager.
Cim skor sme vypadli v mesta a uz sme aj frcali cestou-necestou smerom do nasej prvej narodoparkovej zastavky. Hudba nam vyhravala a pocasie sa tvarilo na pekny den, ked nam do cesty vbehol krasny pohladnicovy zaber na jazero a hory v jeho pozadi. Zastavili sme sa na chvilu. Slusne prituhovalo a jazero nam dost jasne nasepkavalo, ze v noci bolo vonku predsa len o cosi chladnejsie, nez v motelovej izbe. Korcule sme si vsak nepribalili, a tak sme nechali lad na hladine jazera nepocmarany…
Asi 50 mil od Ely je mala osada s dvoma motelmi a niekolkymi domami. Vola sa Baker. Tak ako to mesto na ceste z Los Angeles do Las Vegas. Akurat, ze tamto je mesto Californske, tato diera je Nevadska. Snazili sme sa zistit, ci sa tu v pripade nudze bude dat v noci prespat. V dedinke vsak ocividne scipol pes uz pekne davno a kedy boli motely naposledy otvorene, to si asi vela ludi nepamata. Vsetko tu vyzeralo len ako nefunkcne rekvizity. Oslovili sme jedinu babku, ktoru sme v okoli nasli a snazili sa dostat od nej aspon nejake informacie o tom, co a ako. Babicka vsak reagovala akosi cudne. Pravdupovediac, ostali sme z nej v nemom uzase a nechali ju radsej na pokoji. Pri malom postovom urade nas oslovila ina pani. Druha ziva dusa na jednej z asi troch ulic msta. Videla nas neuspesny pokus s divnou babkou, tak nam vysvetlila, ze je to miestny cudak a ze je uplne mimo. Ta osoba vobec nevie kolka bije. Povedala nam aj to, ze na motel mame zabudnut a druhy tu ani nie je. Nuz, zaujimavy kut sveta. Poberieme sa my dalej. Great Basin nas uz caka, sme predsa len kusok pre jeho branami…
Niekolko mil hore kopcom rovno do hor a boli sme tam. Privitalo nas Visitor Center. Nevystihli sme vsak prave najidealnejsiu dobu na navstevu tohoto miesta. Vacsina ciest je teraz uzavreta, vsade mame sneh. Turistika hrozi tak maximalne na snezniciach alebo s cakanmi a mackami. Aj ked sa mi to ani trosku nepaci, budeme musiet blizsie preskumanie parku odlozit na neskor, teraz si aspon pozrieme minimuzeum vo Visitor Centre a pozrieme si film o Great Basine. Urobili sme si teda malu exkurziu. Tomas s Majom obliehali telefonny automat, my sme behali po budove. Kupili sme par pohladnic, ja som si doprial paradne hracie karty s americkymi narodnymi parkmi a chvilu sme si vychutnavali slnko. Pocasicko bolo paradne. Cakali sme na zlaty klinec navstevy tohoto miesta. Kedze sa neda realizovat ziadna bezna turistika, ani nic podobne, ideme si pozriet aspon jaskynu. Vraj stoji za to, nenechame si to teda ujst…
A naozaj stala. Neprekvitala svojou rozlahlostou, ale za to hustota a rozmanitost vyzdoby boli jedinecne. Vsetky mozne tvarty a utvary. Stalagnitov, stalagtatitov a stalagnatov tam bolo tolko, ze do tolko ani pocitac nevieme. Fakt krasna jaskyna. A ranger nam k tomu velmi zaujimavo rozpraval a navyse bol taky spravny srandista, takze sme sa ani chvilu nenudili. Hovoril nam aj o tom, ako volakedy vyzerala navsteva tejto jaskyne. So svieckou v ruke, to v tej tme bol priam heroicky a gymnasticky vykon. Chlapik vas sem doviedol k diere v zemi, ktora sa ani zdaleka nepodobadala dnesnemu skulturnenemu a pohodlnemu vstupu, zaplatili ste mu a bolo. Nechal vas napospas prirode a ak ste sa do 24 hodin nevratili, potom vas nechal hladat. Alebo to tak aspon slubil, nemame overene, ze aj dodrzal slovo. Kazdopadne, ak vas par dni nenasli, museli vas nejako odpratat z cesty, pretoze povodna cesta jaskynou bola velmi narocna a uzka, nemohli sa o vas donekonecna podkynat dalsí turisti. Tych vzdy pred vstupom do jaskyne odtestovali na „priechodnost“ tak, ze mali před vstupom betonovu kocku s otvorom, ktorym sa musel prepchat každý buduci objavitel. Kto nepresiel skuskou, ten nemal sancu prejst ani uzinami jaskyne, takze smola, alebo dieta a dalsia navsteva. Z nas sa mal testu podrobit len Tomas a tvrdil, ze to kludne spravi a nezasekne sa, ale zo zahadnych pricin sa na to zabudlo a skuska sa nekonala…:o)
Exkurzia jaskyne dopadla nad ocakavania dobre, trosku sme zase nacreli do ineho sudka, mozme ist dalej. Este sme sa previezli autom od Visitor Centra aspon potial, pokial bola odpluhovana cesta a uzili si trosku snehu. S tazkym srdcom, ze sa navsteva zmenila na takuto lahku exkurziu bez turistiky, som sa pozeral do spataka, v ktorom sa stacali brany Great Basinu. Nic to, budeme sa musiet este niekedy zastavit…
Po ceste z parku sme si urobili zopar vynimocnych fotiek. Kusok pod Great Basinom pravdepodobne zije nejaky umelec-srandista a ten vytvoril pozdl cesty niekolko originalnych umeleckych diel. Mimozemstan na vozicku, hrob dlhononeho cowboya v cizmach, kostra za volantom veterana a pod., to stalo za zastavku…
Postupne sme zisli az dolu do nasho oblubeneho „mesta duchov“, odtial sme to supli na dvadsatjednicku smerom na juhovychod a cez malu zastavku v Milforde sme sa dostali az na patnastku – hlavny dialnicny tah veduci z L.A., cez Las Vegas az do Salt Lake City. Chvilu sme sli smerom na juh, ale odbocili sme podstatne skor, nez by nas mohlo mesto kasin zlakat. Namiesto toho sme to zapichli v mexickej restauracii na niektorom z exitov a dali si poriadny neskory obed. Vlastne to uz bola skor vecera, ked vezmem do uvahy zapad slnka, ktory sa odohraval na parkovisku pocas nasho nahanania lopty za ucelom rychleho vytravenia. Ci uz tak alebo tak, kazdopadne to bolo dobre teple jedlo a kvalitne posilneni sme sa mohli vydat na dalsiu cestu. Ved este dnes sme sa chceli dostat do ciela c.2 – Bryce Canyonu…
Po ceste sme sa zastavili v niekolkych motelikoch a sondovali sme ceny noclahov, lebo bratislavskym chlapcom sa zase nechcelo kempovat vonku. Desili sa nocnej teploty, ale musim uznat, ze sa aj bolo coho. Po tom, co nam teta na jednej z recepcii povedala, ze ma byt par stupnov pod nulou, celkom nas brebralo.
Nazory majitelov sa vsak ani trosku nezhodovali s nasimi predstavami o rozumnej cene, a tak sme sa postupne doplahocili az k branam narodneho parku. Dnes v noci ma teda mrznut a podla toho, ako sa tvarila priroda naokolo a jej kamarat sneh, celkom sme tomu verili. Takze tu mame teraz dva tabory. Bude sa spat v kempe, alebo zalezieme do tepla motelovej izby? Dohodli sme sa, ze kedze hladanie bolo doteraz neuspesne, tak skusime aspon omrknut situaciu v lese. „Aj tak tam v takejto kose v kempe nik nebude…“ zaznelo v aute. Na moju vyzvu, ze ak ano, ze ak tam budu aj dalsi ludia, tak prespime a prezijeme aj my, chalosi pristupili. …he-he…
A boli tam. Ludia. Normalni. Zivi. Nezamrznuti. Rovno niekolko stanov. Dokonca aj s malymi naobliekanymi, asi eskimackymi, detmi tam ludia boli. Niezeby bol problem zohnat volneho fleka v lese, ale fakt tam bolo na tuto rocnu dobu neocakavane vela stanov. Odhadzany sneh na kusku zeme a na nom jednoducho stan. Vsetko sa da. Nic sa neje take horuce ako sa navari. Nic nie je také hrozne ako na prvy pohlad vyzera. Nasli sme si utesene miestecko pod velkym stromom. Dokonca aj stolik z lavickami sme tu mali. Vycnieval zo snehu asi dvadsatstyri centimentrov. Tak super. Skusali sme ho vykopat lopatami, ale bol tak zamrznuty, ze nam to velmi neslo. Poviem vam, je to fakt romantika lopatovat v kratasoch a ciernej noci biely sneh a pocuvat pri tom nasu expedicnu hymnu. Niekedy sa slovensky rap hodi…
Ani kruh pod stan sme nakoniec nekopali, nasli sme relativne nezapadnuty fliacik zamrznutej zeme pod stromom. Stihli sme si aj pivecko dat, nahodit na kratasy niekolko vrstiev oblecenia, postavit stan, zababusit sa do spacakov a povedat si par milych slov, keby sme sa nahodou rano uz neprebrali. Dobru noc…

DOBRE RANO BRYCE CANYON
…ked sa mi zdalo, ze sa mi uz hovadin snivalo viac nez dost a ze od toho, ako mi fucalo do laveho ucha, uz nic nepocujem, otvoril som pomaly jedno oko. V stane sa nic nehybalo. Oko sa pomaly presunulo zo strany na stranu. Funguje! Skvele! Skusil som to teda pomaly aj s druhym a fungovalo tiez. Dobry zaciatok. Postupne som overil aj koncatiny. Vyzera to na nadejny den, stale sa dokazem hybat. Nakoniec to s tym mrazom nebolo take zle, ako sme sa obavali, ze bude…
Vonku sa nam rozbiehal novy den a opat sa rozprudila krv v nasich zilach. Nechceme zbytocne stracat cas, podme sa pozriet na tu krasu cim skor. Ranajky pockaju, dame si ich niekde na peknom vyhlade. Lepsie je stihnut jednotlive vyhliadky predym, nez sa tam dovali prilis vela ludi.
Previezli sme sa az na koniec cesty, ktora je teraz v zime pristupna. Vytiahol som fotovybavu a uz som bol nalepeny na zabradlie vyhliadkovej terasy. Chaaa, vedel som, ze sa sem oplati prist aj po druhykrat. Vtedy pred styrmi rokmi sme tu boli v lete, to bola uplne ina story. Teraz sice neprebehneme ziadnu turicku ako vtedy, ale ma to ine plusy. Ten kontrast oranzovych skal a bieleho snehu, to je zazitok. Vsetky tie skalne utvary, ktore tu vyformoval cas, su teraz zahalene zimnou prikryvkou. Naozaj jedinecne miesto. Cele tie zastupy sutroveho vojska, ktoremu ledva dovidite na koniec, vytvaraju v tomto rocnom obdobi neskutocny pohlad…
K tomuto vsetkemu je tazko nieco pisat alebo hovorit. Este tak fotky vela napovedia, ale ani tie sa nevyrovnaju tomu pocitu, ked tam stupite vlastnou nohou. Takto sme urobili niekolko zastavok. Na jednej z nich sme stihli natocit aj reklamu na nasu malu krajinu a potom sme si konecne na jednej z vyhliadok dopriali aj ranajky. Bol to uz skor taky ranajko-obed, pretoze sme sa uz pomaly chystali na nase popoludnajsie dobrodruzstvo. Rano sme sa totiz zapisali na:

SNEZNICOVY SNEHOPOCHOD…
Uz v kempe padla nejaka ta zmienka o tom, ze by sme mohli zase vyskusat nieco nove. Kedze sa turistikovat velmi neda, jediny sposob je na bezkach, alebo na snezniciach. Kym este chalani spali, siel som sa prejst k Visitor Centru. Bolo este zavrete, ale kdesi som vycital, ze sa sneznice daju pozicat v meste, kusok odtialto. Narodny Park uz tuto sluzbu zrusil. Jaaaj, no skoda. Komuze sa chce teraz frcat do mesta a este aj platit za prenajom. Pri neskorsej navsteve turistickeho centra som vsak vypatral, ze predsa len este existuje jeden sposob. A to vyletik do snehu s rangerom. Sneznice su v cene. A cena tejto atrakcie je nula dolarov, lebo je to naucna lekcia poriadana Brycekanonskym narodnym parkom. Este ukecat posadku a malo by to byt jasne, nie?
Tomas a Peto suhlasili s rozsirenim programu, Majo vraj zostane strazit auto a skusi sa dovolat manzelke. Sedi vec. Nahlasili sme mena a o jednej mame byt teda tam a tam…
Teraz je jedna a my sme naozaj „tam a tam“. Teda teraz uz vlasne tu a tu. A je tu aj ranger a jeho dodavka so sneznicami na korbe. Dostali sme nejake tie instrukcie, plus par prazdnych americkych viet. A potom aj „vystroj“. Bola to celkom sranda poobuvat sa do tychto chodiacich pomocok. Je to cela veda, ked clovek nechce, aby ho to po chvilke ominalo, alebo aby sa potkol a vytrel ksicht to bieleho snehu v lese. Nase prve kroky na tychto eskimackych topankach boli naozaj hodne pozornosti. Skoro ako ked rodicia cakaju na prve kroky svojho dietata. Zaujimavo sa v tom chodi. Ja som sa stihol hned aj strepat dolu malym zavejom a potom som sa chvilu nevedel postavit. Chalani si ten pohlad naozaj vychutnali…
Po niekolkych metroch sme sa poriadne zlepsili, zzili sme sa so svojimi novymi nohami a potom sme uz boli machri. Pobehovali sme lesom hore–dolu a velky kopec sme ako jedni z mala zdolali priamociarym vystupom. Zatial co ostatní sli pekne po hrebeni zboku, my sme sa do hory zahryzli spriama. Riadne sme sa zadychali a sneznice sa nam plietli, ale zdolali sme to. A aj nasledne „zlyzovanie“ kopca sneznicovo-zjazdarskym stylom. Dali sme nejaku tu fotecku pri hovadsky starych stromoch, ktore preziju vsetko (vraj poniektore maju az skoro dvetisic rokov) a potom nas ranger doviedol na paradnu vyhliadku…
Toto su miesta, kde sa bez sneznic ani neda dostat, sneh je tu poriadne hlboky. Vypoculi sme si zaujimave rozpravanie o parku, o minulosti a pritomnosti, o tom, ako tu zili ludia pred nami, o indianoch, proste o vsetkom. Aj o tom, aky je tu neskutocne cisty vzduch a vraj najlepsia viditelnost do dialky na uzemi USA. Ked je uplne jasny den, vidiet az do vzdialenosti asi 200 mil. To je uz slusny dohlad…
Potom sme si este rangera odtiahli na spolocnu fotku a zasypali ho otazkami. Okrem ineho som chcel vediet, ako to vlastne je s pracou rangera, ako sa nim stat, co preto robit a aka je to praca. Prilis ma nepotesil, lebo vravel, ze takyto uchadzac musí byt asi americkym obcanom a tiez si treba odkrutit vela mesiacov zadarmo a hlavne tam, kde vas vedenie supne. Teda miesto si clovek nevyberie. No nic, s pracou rangera si dame nateraz pokoj…
Velkym okruhom sme sa vratili k autu. Majo ho strazil dobre, nik ho neukradol. Ani auto, ani Maja. Mozno to bolo aj tym, ze sme v nom mali nalozene tolko bordelu (v tom aute:), ze ho nik nechcel. Kazdopadne stále mame vozitko na premiestnovanie a to je dobre. Urobili sme si par neodolatelnych polostriptizovych zaberov v snehu, dali si este jednu zastavku na peknej vyhliadke, pockali sme kym si Tomas odbil svoj dlhy ceremonial v toaletach a vyrazili sme na dalsiu cestu. Pre mna sa takto vlastne az teraz zacina naozajstny vylet. Vylet do oblasti, kde som este nikdy nebol. Tiahneme cez Escalade Monument smerom na Capitol Reef National park…

ESCALANTE MONUMENT – BOZIE SCHODY…
Ludia tento kut sveta nazvali uz roznymi menami. Bozie schody je nazov, ktory sa mi celkom zapacil. Na tejto obrovskej doske si totiz priroda zaujimavo zasantila a odstupnovala ju v obrovskych schodoch. Akurat ta mierka je tak velka, ze to clovek nevidi kazdy den. Rad by som si to pozrel z lietadla a urobil paradny zaber. Trasu tadialto som zvolil len preto, ze som predpokladal, ze by to mohlo byt zaujimavou spojnicou medzi Bryce Canyonom a Capitol Reefom. A ono to naozaj stoji za pozornost. Podla toho co som sa zatial dopocul a docital v mudrych knihach, je tu toho na pozeranie dokonca ovela viac, nez som predpokladal. Cele tie dva tyzdne, ktore mame vyhradene na nasu expediciu, by sme mohli lahko stravit len v tomto okoli a vobec by sme sa nestihali nudit. Nuz, tak to byva casto. Bohuzial, nemozeme si dovolit velke zmeny planov, ale aspon trosku ich doplnime. Aspon o tolko, co zvladneme vtesnat do programu…

Cestou cislo dvanast sme teda brazdili tento zaujimavy kut sveta. Uz sme kdesi nafasovali malu mapku tejto lokality a v hlave sa rodili nove plany. Akurat, ze tych zaujimavych miest je v okruhu sto mil viac, nez je zdrave. Ide sa do mestecka Cannonville, tam je aj Visitor Centre – nasa vecna „kniznica vedomosti a informacii“. Zosnovame nejaky plan…
Informacne centrum nas privitalo zamknutymi dverami. Na niekolkych putacoch vonku som si narychlo obzrel fotky nafotene v tejto lokalite a ulovil akesi mapky. Musime si poradit sami. Ideme sa previezt do parku kusok za mestom. Kodachrome Basin State Park by mal byt zaujimavym miestom. A kusok od neho by sa mal nachadzat aj dalsi zaujimavy prirodny skalny obluk…
GROSVENOR ARCH…
Chvilku nam trvalo, kym sme cestu k nemu vypatrali, ale v drvivej vacsine pripadov sa vzdy nakoniec nejako dostaneme tam, kam sa dostat chceme. Tentokrat sme po uzkej prasnej ceste, o ktoru sme sa delili s miestnymi cowbojmi a hovadsky velkym stadom krav, dorazili az pod paradny skalny obluk. Dvojity. Uz som raz spominal, ze je to velmi zriedkava prirodna raritka. Zrazu tu z rovnej prerie vyrasta vysoka skala a v slusnej vyske od zeme sa postupnym zvetravanim a posobenim prirody vytvoril tento zjav. Paradny pohlad takto zospodu. Ten si vyslovene pytal fotecku. Cvak a je tam.
Dokonca tu bolo aj sympaticke miestecko na stanovanie, ale Oskar bol este prilis vysoko na to, aby sme uz spustili kotvy. Dali sme si teda aspon par zaberov na skalneho krasavca a vybrali sa na zahadnu prieskumnu cestu, o ktorej sme sa informovali na odbocke sem…

PIONIERI…
Informovali je v tomto pripade asi prilis silne slovo, lebo to zvadza k presvedceniu, ze sme sa dozvedeli, do coho ideme. Vlastne nam povedali len tolko, ze po ceste, na ktoru sme sa vypytovali, sa da cez hory dostat obrovskym oblukom az spat na hlavnu cestu c.12. To bolo to, co sme chceli pocut. Mapa to aj ukazovala, ale dost nejasne. Co nas uz menej potesilo, bolo to, ze tato offroadova cesta vedie cez hory a kazdy rok dost dlho trva, kym je zjazdna. Vraj zatial nevedia o nikom, kto by uz tohtorocny prechod uskutocnil. Nuz, to je vyzva. Divokou prirodou, cestou, ktoru zvladne len terenne auto aj pri idealnych podmienkach… Plus este to, ze nevieme, v ktorom bode bude v tejto rocnej dobe neprejazdna… proste kopec srandy. Specialne nas upozornovali na to, ze mozu byt este stale rozvodnene potoky, ktore pretinaju cestu na niekolkych miestach a to je hlavny dovod, preco sa tadial da prejst az ked sa roztopia snehy a voda stecie do udoli. Nuz, podme teda na to. Sance su otvorene, kto neskusi, nezazije…
Prvych par mil bolo celkom v pohodicke. Dalo sa ist relativne rychlo. Ked sme narazili na prve useky rozmlatenejsej cesty, prve prechody vodou a podobne srandicky, vyrazne nas to spomalilo. Pozerali sme na oblohu, potom na hodinky a kalkulovali, ci je vobec nejaka sanca dorazil do zotmenia niekam do civilizacie. Chvilu to vyzeralo, ze aj hej. Po tychto usekoch nas to preslo. Prudy vody, pretinajuce cestu neboli nastastie take hrozne, presli sme ich bez vacsich tazkosti. Nejake to blato, sme obcas museli preskumat palicou, aby sme v nom nezostali zapichnuti, ale Land Rover to s prehladom zvladol. Vystupali sme postupne do vyssej nadmorskej vysky a vonku zacalo byt celkom chladno. Oskar nas zradil a zbabelo sa schoval kdesi na kopce. Vzal si so sebou pod perinu aj posledne luce zohrievajuce aspon ako tak nekonecne uzemie okol nas. Zapli sme postupne vsetky reflektory a teraz to bol suboj nas, drsnej cesty a prirody. Nekonecnej prirody a ciernej tmy. Musim povedat, ze to malo celkom grady, ako sme tak frcali tou temnotou. Nestretli sme za cely cas ani jedine auto. To nie je bohvieako priaznive znamenie. Co nas vsak drzalo v optimickej nalade, boli stopy v blate, ktore jasne prezradzali, ze tadialto uz pred nami slo nejake auto. Podstatne vacsie alebo minimalne s poriadne sirokym podvozkom, ale slo.
Cesta sa zacala smykat a vyjazdene kolaje boli pre nas prilis siroke. Ale sli sme dalej. Mala hygienicka zastavka nas len utvrdila v tom, ze treba pekne sediet dalej v aute a pokracovat. Vonku uz totiz riadne prituhovalo, kempovat by sme tu asi nechceli. Navyse to vyzeralo na typicku kojoto-hadovo-skorpionovu prirodu a to by asi nikto nechcel tahat domov, vsakze…
Bola uz sice tma, ale vsetko slo relativne v pohode. Az doteraz. Zrazu sa cesta pred nami zabelela. Kompletne zasnezena. No skvele! Niezeby sme sa bali trosky snehu, ale auto zacalo hned presmykovat a koniec tejto snehovej plochy sme ani nedovideli. Tu sa koncili aj stopy nasho predchodcu. Dalo sa z nich vycitat, ze tu hodnu chvilu zapasil so snehovou perinou a nechcel sa vzdat, ale nakoniec pochopil, ze to nemá zmysel. Chtiac-nechtiac sme to museli uznat aj my. Toto bol este totiz asi len taky predvoj toho, co bude nasledovat vo vyssich polohach tejto cesty. Je mozne, ze najblizsich desat-dvadsat mil vyzera takto a este horsie. Bojovat celu noc so snehom a posuvat sa po kusku namotavanim oceloveho lana, ktore sme mohli postupne pripevnovat o stromy, by nas mohlo niekam posunut. Ale ci az na koniec cesty a ci by sme tam do konca tyzdna doslil, to bolo otazne. Museli sme sa otocit a vydat na cestu spat…
Takze nakoniec sa predsa len splnil ten scenar, ktory nas trosku matal po ceste do hor. Otocka o 180 stupnov a dlha rozbita cesta naspat. Vratili sme sa do Kodachrome State Parku. Tu je aspon celkom pekny kempik. Nasli sme si flek pod obrysmi obrovskych ciernych skalnych obrov. Postavili sme tabor, dali si cosi pod zub a unava nas dotiahla za usi az do spacakov. Uz som celkom zvedavy na to, co sa rano vykluje z tych zamaskovanych ciernych obrysov. Dobru noc…

…noc pustila na oblohu Oskara a odkryla nam tak prirodu naokolo. Cierne skalne velikany sa zmenili na zlto-oranzovo-cerveno-hnede a naozaj to tu vyzeralo velmi zaujimavo. Pekny parcik. Este vcera rano sme ani nevedeli, ze existuje, celkom prijemna nahoda, ze sme sem takto nahodne zabludili. Rozlepili sme teda oci, dali sa trosku dokopy a v mapke som nasiel nejake cesticky na rannu rozcvicku. Zviezli sme sa teda na koniec kempu. Odtial vedie hore do kopca uzky chodnicek, ktorym sa da dostat az na druhu stranu hor a v minulosti bol casto vyuzivany ako pesi prechod. Miestami to nie je najlahsie slapanie, pretoze cely svah zvetrava a zosypava sa dolu do doliny. Clovek ma co robit, aby sa nezosupol dolu spolu so zeminou a kamenmi. Vybehli sme az na vyhliadku. Do sedla, odkial sme videli na obe strany hor. Na jednej strane severna cast s dvanastkou, po ktorej sa budeme sunut dnes dalej, na strane druhej pekny vyhlad na Kodachrome. Utesena dolinka. Naozaj to hra farbami jedna radost, autori vymysleli tomuto miestu priliehavy nazov. Posedeli sme si chvilu na malej drevenej lavicke, ktoru tu akysi dobrak postavil a cumeli sme na ten vyhlad. Prijemne ranne prebudenie…
Zbehli sme dolu a na opacnej strane kempu sme to este svihli dolava, medzi velke skaly a urobili si malu obhliadku inej casti parku. Take trosku turisticko-fotograficke rano. Nachadza sa tu obrovsky balvan v tvare stlpu. To sa len tak niekde nevidi. Clovek ma co robit, aby ho obehol dookola a tyci sa do poriadnej vysky. Vyzera to akoby ho sem priviezli mimozemstania a zapichli ho do zeme ako kopiu. Nechcel mi vliezt ani do zaberu, kreten jeden! Ten suter myslim, nie mimozemstana…
Vratili sme sa na dvanastku a teraz si to peknou vyhliadkovou cestou sinieme smerom na mesto Escalante. Vcera som kdesi vypatral, ze sa nedaleko od neho nachadza Devils Garden – velmi zaujimave a vynimocne miestecko. Nehovoriac o tom, ze sa da odtial este tahat kopec dalsich mil smerom na koniec sveta… a tam je koniec sveta. Krasny koniec sveta. Nebolo by od veci, dojst az tam…
Este predtym, nez sme sa vybrali na tuto dlhsiu prasnu cestu, dali sme si na rozcvicku niekolkomilovy offroadovy okruh. Na nom sme mali najst aj nejake to petrified wood, aspon to tvrdila mapa. Nakoniec sme si vsak len pozreli hory a pustatiny po trase, popocuvali dobru slovensku hudbu, zviedli hudobno-odbornu diskusiu o jednom z textov pesniciek a skamenele drevo sme nenasli.. Ja som tohoto povalaneho, neskutocne stareho dreva, premeneneho na kamen videl uz viac nez dost a nejako mi to netrhalo zili. Ale Peto bol z toho smutny. Ako specialista na prirodne vedy to chcel vidiet. Co uz, snad este budu ine miesta, kde sa to podari vidiet. Obchadzkou sme sa teda vratili do mesta Escalante, dali sme si vo vyludnenej restike s peknym drevenym interierom velmi dobru domacu polievku plus nieco dalsie pod zub a pustili sme sa na dlhu prasnu trasu nekonecnym priestorom…

DEVILS GARDEN…
Do Devils Garden to nebolo tak daleko a cesta je tu dobra. Uprosted nicoho sa tu zrazu zo suchej prerie vystrkuju oble kamene roznych tvarov. Naozaj diabolska zahrada. Dalsi priliehavy nazov. Odparkovali sme auto a rozbehli sa to toho sutrolesa. Paradne miestecko na fotenie. Zase ten pocit, ze sme na inej planete. V totalnej prdeli, daleko od vsetkeho, kde to vobec necakate.
Po chvilke som zistil, ze mi skoncil vo fotaku film a kedze som si prezieravo nevzal so sebou fotoruksak, mohol som sa prebehnut do auta po novu rolku. Co uz. Kto nema v hlave, ma v nohach. Potom sme si dali par baletackych laskovickovskych zaberov a este dalsich niekolko vydarenych foteciek. Niektore sutre vytvarali neskutocne kreacie. Tu by sa dal len fotenim kludne stravit cely den. Podme ale dalej, v tomto momente uz vieme, ze sa dnes pokusime dostat az na uplny koniec tejto vyse 100 kilometrovej prasnej cesty – na koniec sveta…
Pocas tejto trasy je kopec odbociek do prava a do lava. Kazda z nich vedie menej ci viac mil niekolko dalsich dni, aby sme ich mohli vsetky poobjavovat. Na jednej z nich je vraj aj druhy najvacsi skalny obluk v USA, ale to som zistil az par mesiacov neskor. Snad teda inokedy.
Minali sme aj odbocku do Egypta. Normalna mala drevena tabulka s napisom – EGYPT 10 miles. Nuz, co sa da na to povedat. Asi tam maju hovadsky dobru skratku… Samozrejme sme sa na tomto originalnom miestecku zvacnili a pokracovali sme dalej na juh…
Presli sme usekom, kde cestu pretinala voda. Nastastie nic velke, ale par aut to tu zapichlo a nepokracovalo dalej. My sme sa tymto miestom bez vacsich problemov presmykli a odteraz sme uz len zriedkakedy niekoho stretli. Akurat jedno velke autisko stalo zaparkovane pod zaujimavou skalou, pri ktorej sme sa zastavili tesne pred poslednym usekom nasej dnesnej cesty. Toto skalisko vyzera ako okruhly balvan hodeny na zem. Vsetko by bolo v poriadku, keby nemal velkost niekolkoposchoveho veziaku. Fakt monstrum. V skale su vydlabane stupacky a da sa po nich vyliez poriadne vysoko. Hore to ide jedna radost, raz-dva sme sa vysupli hore a dali si fotecku. Horsie to slo dolu. To sa nam aj rozklepali kolena, kde sme patrali nohou vo vzduchu a hladali v prazdnote kazdu nizsiu stupacku. Celkom sranda, ale uspesne sme to zliezli dolu.
Od tohoto miesta by to uz malo byt len niekolko mil. Cierna farba cesty v mape znazornovala, ze sme uz v inom „okrese“, ale aj to, ze cesta nebude bohvieaka. A ani nebola. Potialto by sa snad clovek dostal aj beznym autom. Snad okrem toho jedneho vodneho prechodu asi dvadsat mil dozadu. Lenze teraz sa uz cesta menila na horsky prechod. Miestami sme netusili, kadial dalej vedie. Zacala byt poriadne dobrodruzna a niektore useky vzali podrobnejsiu expertizu terenu pokial sme sa do nich pustili. Tomas stlacil zazracny gombik, ktory hydraulicky dviha celu napravu vyssie a uz sa slo na poriadny offroading. Tento usek ubiehal velmi pomaly a auto a aj my sme dostali zabrat. Obcas boli v skalach poriadne prevysenia a prirodne schody.
Takto sme sa doterigali az na koniec „cesty“. Slepa ulica. Bolo jasne, ze dalej sa uz neda ist. To, ze sme na spravnom mieste potvrdzovala aj zelezna tabula osadena na velkom skalisku…

HOLE IN THE ROCK…
Tabula hovorila o tom, ze sa tadialto kedysi davno premlela vyprava Mormonov aj so svojimi plne nalozenymi vozmi. Prisli na toto miesto a potrebovali sa nejako dostat na druhu stranu kanonu. V ceste im vsak stali hory a dolu, v doline zarezana rieka Colorado. Ak by vsak chceli toto cele obist a dostat sa k miestu, kde je rieka dostupna a da sa prebrodit, museli by si urobit obchadzku vyse tisíc mil. To bolo nemyslitelne, a tak sa rozhodli pre kaskadersky kusok. Dynamitom odpalili prechod dolu k rieke. Vytvorili si tak umely kanon do kanonu a spustali dolu na lanach svoj naklad a seba. Tam potom vozy, ktore zaroven fungovali ako plte, preplavili na druhu stranu rieky a pokracovali vo svojej puti.
Ono to vsetko znie krasne jednoducho. Lenze ked pridete k uzkemu priesmyku, ktory otvara vyhlad do doliny, zastavi sa vam dych a neverite, ze niekto mohol tadialto este aj vozy spustat. Samozrejme to vsekko az po tom, co cumite ako puk na ten krasny vyhlad na udolie rieky Colorado. Nadhera. Ved sa to aj vola Hole in the Rock – teda Diera v skale. A cez nu sa vam na tomto konci sveta naskytne takyto nadherny pohlad. Znova – treba vidiet, tazko to opisat. Ked sa clovek trepe nejakych vyse sedemdesiat mil pustatinou a pride na takyto koniec sveta, kde ho caka pohlad ako tento, je to nezabudnutelne.
Ale, aby som sa vratil k tomu zastavenemu dychu. Cumite tam dolu na tu krasu a na tu strmu sutrovu smykacku rovno dolu. Clovek ma co robit aby to zbehol len tak sam so sebou a nie to este s plne nalozenymi vozmi vaziacimi cele tony. Ti ludia to vsak za jeden den dokazali a uspesne sa potom preplavili na druhu stranu kanonu.
Urobili sme si par peknych zaberov zhora z priesmyku a pustili sme do zostupu k vodnej hladine. Kdesi pisali, ze je to hodinka a pol, alebo tak nejako. Po ceste sme stretli majitelov auta, ktore hore osamelo stalo na parkovisku. Mlady parik, super a inteligentne vyzbrojeny na turu – v slapkach, sa uz vracal naspat. Len blbec sa moze vybrat do takeho terenu takto obuty, nehovoriac o tom, ze siroko-daleko nikoho nebolo a neviem, kto by ich ratoval, keby si co len vyvrtli clenok. Ale nechame to radsej tak, uz sme pocas nasich ciest videli Americanov turistikovat kadejako. Od tych pokusitelov osudu sme tak sme teda aspon vytiahli info o tom, kolko casu mame pocitat na turicku. Vraj sme dolu za dvadsat minut a hore tak za pol-tristvrtehodinku. Tak fajn, casovo je to teda ovela menej, nez sme cakali. To je dobre, inak by sme to do tmy asi tazko stihli.
Ako sme tak zostupovali dolu, znova a znova som neveriacky krutil hlavou nad tym, ako sa tadialto mohol niekto spustat s vozmi. Neuveritelne. To musela byt neskutocna kowbojka. Zbehli sme az dolu na malu pieskovu plaz s jedinym suchym stromom. Ten chudacisko uz nemal na sebe ani listka a asi si myslel, ze je to nudaplaz, lebo tu stal len tak nehanebne bez kuska kory. Mali sme chut vbehnut do tej krasne modrej vody. Lenze bola poriadne studena. Aj tak sme ale neodolali. Majo nam povedal, ze sme vadni a dival sa na nas z brehu zababuseny do bundy. Oskar mal na male, uz sa mu chcelo spat a nevyzeral, ze by nas chcel po vychode z vody zohrievat svojimi lucmi. Aj tak sme sa nakoniec vykupali, dali si spolocne otuzilecke foto aj s Majom na rukach, potom este nejaky ten zaber s nudastromom a chvilu som sa topil v hlbokom bahne o kusok dalej. Teraz uz viem, aky je to pocit, ked sa clovek potapa do bahna a nemoze si pomoct. Nastastie som si to vyskusal len po stehna, ale mozem povedat, ze je to sila. Velku sancu na boj s prirodou clovek takto nema.
Obcerstveni studenou vodou sme sa rozbehli naspat hore. Nohy by ale bezali podstatne rychlejsie, nez za nimi stihal dych. Nejako sme sa roztrusili, kazdy si zvolil vlastne tempo. Stretli sme sa zase az hore. S Petom sme si este vybehli aj kopec nad priesmykom, z ktoreho bol o to lepsi vyhlad, ale zacalo sa celkom slusne stmievat, tak sme to odpichli rychlo na spiatocnu cestu, aby sme stihli pre zotmenim aspon ten najnarocnejsi usek. Za nim to uz pojde relativne v pohode aj ciernou nocou.
Bez zastavky sme to tahali tmou-tmucou az naspat na dvanastku. Slusna streka. Mladi parik z priesmyku zostal kempovat niekde v prerii, za nas sa Tomas rozhodol, ze potrebujeme nocovat ako princezne zase v moteli. Tak sme nakoniec na noc zakotvili v prijemnej vykurenej izbe a zbytocne sme vyvalili kopec prachov. Co uz, aj horsie veci sa stavaju. Ani nevieme, kde sme sa to v tmavej noci zatulali, kazdopadne, tento den stal za to. Zazili sme cosi nove a neobycajne, bude sa nam dobre spat…

Zobudili sme sa teda v moteli pod horami, v mestecku Boulder. Krasna lokalita, z izby vyhlad rovno na hory a vonku dokonca aj bazen a jucuzzi. No ked sme tam chceli nabehnut, zamknuta brana nas nepustila. Bol cas opustit luxus. Vonku nas uz den pozyval na dalsie dobrodruzstva…
Vcera, ked sme frcali tmou, minuli sme velmi zaujimavu cast nasej dvanastky. Aspon to tak tvrdila mapa a materialy o Escalante national monumente. Vracali sme sa teda kusok spat a naozaj to bolo pekne divadlo. Cesta vybudovana uprostred nekonecnej skalnatej krajiny. Chvilu sme sli po hrebeni tak, ze na oboch stranach cesty padali dolu vysoke utesy. Tuto niekde by mala byt turicka k akemusi vodopadu. Co takto opat sa zrana trosku prebehnut? Nik s tym nemal problem, a tak sme zapichli auto na parkovisko pri malom kempe (tu sme mohli uplne v pohode prezit noc a nemuseli sme robit tie mile navyse) a vybehli na uzky chodnik veduci udolim…

CALF CREEK
…maly potocik zahryznuty do skalnateho udolia sa tu klukati a pozyva turistov k miestu, kde sa jedneho dna rozhodol si trosku poskocit. Pekna prechadzka chladnym ranom. Po ceste su zvlastne vytvarovane skaly a par historickych miest. Zvysky prastarych obydli a akysi sklad potravin tak vysoko v skalach, ze nik poriadne nepochopi, ako sa tam ludia vobec dokazali dostat. Na jednej z plochych skalnych stien o milu dalej je straaasne stary petroglyf – velka kresba cudnych postav. Vyzera to ako mimozemstania, ktovie kto stal prapovodnemu obyvatelovi modelom.
A tak sme si slapali tym tajomnym udolim, obzerali prirodu okolo seba a kecali o vsetkom moznom. Prisli sme na koniec chodnika. Tu sa uz neda ist dalej. Jedine, ze by sa niekto pustil do kolmej skalnej steny obklopujucej cely kanon. A prave tu si nas potocik menom Calf Creek poskocil, alebo teda skor zoskocil A to poriadny kusok. Vznikol tak velmi pekny vodopad a pod nim male jazierko. V nom sa potocik trosku vytrasie, ponatahuje, povystiera a zase sa poberie dalej. Skaly obmyvane padajucou vodou su sfarbene do duhova. Zeleny mach a dalsie farby na stene dodavaju vodopadu naozaj caro. Trosku sme si tu posedeli, urobili nejaku tu fotecku a potom sme ho uz nechali aj inym. My mame dnes este pred sebou dalsi zaujimavy program…

IDE SA DO DALSIEHO NARODNEHO PARKU…
Z Boulderu sa da dostat do Narodneho Parku Capitol Reef aj skratkou po Burr Trail Road – ceste veducej rovno na vychod. Teda nie az tak celkom rovno, lebo je to klukata stara cesta skalnym kanonom. Ta sa dalej pri hraniciach parku meni uz len na prasnu cestu a do Capitol Reef vchadza v jeho malo navstevovanej, tak trosku zabudnutej casti. Ale o tom az neskor, dnes pokracujeme po dvanastke, tou sa da totiz vbehnut do parku v jeho vraj najlepsej a najfotogenickejsej casti, tak zacneme tam. Po ceste sme mali krasne panoramaticke vyhlady na celu okolitu krajinu. Radost pozerat. Predvcerom sme mali v Bryce Canyone sneh, vcera sme sa tulali prasnymi cestami a vyprahnutou cerveno-hnedou krajinou, aj sme si na ture zaplavali a teraz mame okolo seba zase sneh a pozerame sa z vyhliadky na vsetku tu krasu pod sebou. Smerom dolu sa to pekne postupne meni zo snehoveho pola, krocik po krociku, az na tu hnedocervenu zem a piesok a potom sa to daleko na obzore zase postupne dviha. Cez skaly, kopce a hory az po zasnezene skalnate stity. To som este asi nevidel – takuto dvojitu panoramu. Akoby dolu bolo zrkadlo, ktore celu sceneriu kopiruje druhykrat.
Ked sme sa zase pozvolna spustili do nizsich nadmorskych vysok, objavili sa prve znamky civilizacie. Prvu cenu u nas vyhralo vodne delo na obrovskej luke. Niekto sa snazil aj napriek tejto teplote zavlazovat a dopadlo to tak, ze delo na velkych drevenych kolesach bolo cele pokryte cenculmi a ladom. Ale nevzdavalo to a dalej chrlilo prudy vody. Velmi zaujimavy pohlad. Ludia su niekedy zvlastni…
Neviem, ci to bolo pri pohlade na to ocenculovane delo, ale kazdopadne sa nasi bratislavski chlapci rozhodli, ze na noc musime zase najst nejaku strechu nad hlavou. Dnes to malo aspon ako-tak zmysel, boli sme uz totizto v slusnej nadmorskej vyske a pred nocnym mrazom sa tu nebolo kde schovat. Tomas objavil Motel 6, ci co to bolo, za dost dobru cenu, tak sme nakoniec ani my s Petom az tak neprotestovali. Rychlo nas ukecal fakt, ze je vo vnutri aj bazen a jacuzzi. Predstava chladeneho pivecka v horucom bazeniku po celodennej ture, zatial co sa okna rosia od toho, ako vonku mrzne a pivova flasa od toho, ako je pivecko dobre vychladene… jaaaj, to by asi roztopilo aj mamuta. O.k. berieme teda hotel na dve noci, sme rovno pred branami parku, bude to teda nas zakladny tabor. Vynimocne z pevnych a nepremokavych materialov…
Lenze este stale mame na dnesok zopar hodin pred sebou, a tak nebudeme trcat v hoteli. Len sme zarezervovali izbu a frcime do:

CAPITOL REEF NATIONAL PARK…
…taaak a sme tu. Tri roky ma stvalo, ze som toto miesto obisiel, ked som s Galinou prechadzal len kusok odtialto. Vtedy sme si to svihali z Arches National Parku dolu do Glen Canyonu. A bolo to len nejakych cosi vyse tridsat mil z odbocky, kde sme si davali rychly obed. Ale Capitol Reef sme nenavstivili. Vtedy sme uz mali dvojtyzdnove meskanie a nemohli sme zabehnut na kazde zaujimave miesto po ceste. Casom som objazdil vsetky mozne narodne parky v sirokom dalekom okoli a tento jeden zostal zabudnuty. Ale slubil som mu, ze ho pridem pozriet, a tak som tu. A som rad…
Par mil za vstupom je Visitor Center. Tak sme nabehli tam. No uz je neskoro, vsetko je pozamykane. Vzali sme si teda aspon mapky plus nejake info o parku a frcali na SUNSET POINT, nech stihneme vecerne predstavenie. Po ceste sme si pozreli aj GOOSE NECK, taku malu fesnu vyhliadku, a potom sme tak akurat stihli moment, kedy sa Oskar ulozil spat za vysoke skalne stity so snehovou ciapkou. Celu krajinu zalial na moment cervenym svetlom svojej nocnej lampy. Paradicka. Cumeli sme na tu krasu. A aj na tu kosu, ktora sa rychlo dostavila a uz sme sa tesili na to, co vsetko uvidime zajtra. Ako tak pozeram na mapku, tak to bude pekne turisticky den…
Vykotulali sme sa vonku z parku a zapadli do jednej fesnej restiky s nenormalnym vyhladom cez presklene steny. Taky zrubovy styl. Drevo, kamen a sklo. Moj styl. Hned by som si to prerobil na svoje byvanie. Trosku to tu bolo zvlastne, lebo ak som to spravne pochopil, majitelia boli Mormoni (to vysvetlim niekde bokom) a ti maju vzdy take dost zvlastne zvyky a sposoby. Chceli sme si dat pivo, ale nemohli sme so ho objednat bez jedla. Tak sme si vybrali nejake blbe chipsy za par dolacov a uz to islo. Esteze su Amici taki kratkozraki, mala finta vzdy pomoze. Z ich jedalnicka sa nam aj tak nic prilis nepozdavalo. Zaludky sme potom naplnili v malej pizzerii kusok dalej. Uz chceli sice zatvarat, no velmi mila teta nas predsa len obsluzila. Pizza, pivecko, pohoda…
Na hoteli sme si mohli dat v klude sprsku, ale hlavne sme sa tesili na bazen a spominanu horucu jacuzzi. Tepla voda a bublinky uz na nas cakali. To vam bol relax, po tych dnoch stravenych v aute a na nohach. Hotovy balsam na telo aj dusu. Vegetili sme v horucej vode az do zaverecnej a potom sme pospali ako male deti. Rano treba vstavat velmi skoro, caka nas narocny den…

…vstali sme pekne zavcasu. V cene izby boli aj kontinentalne ranajky, takze sme sa napchali cerealiami a dalsimi zdravymi hovadinami. Dokonca sme sa rozhodli upiect si aj nejake tie vafle. Skoncilo to tak, ze sme spalili formu. Od dnesneho dna uz aj Peto bude vediet, ze pred tym, nez sa neleje na horucu platnu cesto, treba ju potriet olejom…
Po prijemnych ranajkach sme sa vybrali naspat k branam parku. Tomas s Majom mali este na programe nejake telefonovanie, tak sme sa s Petom nechali vysadit na zaciatku rannej tury na rozcvicku – Chimney Rock nas uz ocakava…

A naozaj to bol prijemny rozbeh do noveho dna. Aj sme sa miestami zadychali, aj pekne vyhlady sa naskytli. Cela tura, dlha asi styri mile, len obehla akymsi kanonom okolo velkej skaly a zase sme sa vratili na jej zaciatok. Nelutovali sme ani tuto prechadzku, ale pre tych, co sa budu rozhodovat, ktoru turicku si v Capitol Reefe vybrat, pridu este lepsie kamenaky. Taxik prisiel na cas, chalani dobehli chvilu po tom, co sme dosli na dohodnute miesto my. Teraz sa konecne dostaneme aj do Visitor Centra…

Nabrali sme potrebne informacie. Vsetky tie klasicke, plus som si vypytal par rad ohladne jednej specialitky, ktora este pride na rad. Obehli sme si niekolko zakladnych odporucanych miest v parku. Cervene a hnede skaly, dokonca aj ladove cencule sme este nasli vysiet zo skalej steny. To sa potocik akurat rozhodoval, ci zostat este zamrznuty, alebo sa uz vykasle na zimu a potecie v plnej parade. Rozhodli sme sa, ze si spravime turu k dalsiemu skalnemu obluku. Cassiday Arch jeho ctene meno je. Aspon tak sa nam neskor predstavil. Najprv sme si vsak museli preslapat dnom velkeho kanonu, najst malu drevenu tabulku ukazujucu kadial sa vnorit do skalnej steny a potom stupat dalej. Na zaciatku kanonu sme je par jaskyn – vchody do byvalych bani. Bani, kde sa tazil uran. Vtedy este nik nevedel nic o radioaktivite a ludia netusili nic o jej skodlivosti. Nevedeli o tom, ze moze zabijat a nosili na krku kusky radioaktivnej horniny. Nuz, pekne privesky to mohli byt. A ti chlapici asi dodnes nevedia, na co umreli…
Strme skalne schody nas viedli skoro az do neba. Zastavili sme sa na mieste, odkial sme prvykrat z dialky mohli vidiet obluk. Ale chceli sme si s nim potykat osobne. Po ceste k obluku sme mali paradny vyhlad na cely kanon, ktorym sme dolu presli a potom aj na dalsie vrchy a udolia. Zazitok ako svina. Krasna priroda. Nekonecne kamenne mesto. Skaly roznych farieb, od bielej, cez zltu, oranzovu, cervenu az po hnedu. V roznych vrstach a tvaroch. Vyhlad az do nekonecna…
Dostali sme sa na malu krizovatku. Jeden chodnik viedol dalej k obluku, druhy niekam do neznama a tym tretim sme prisli my. Ako som sa tak pozrel do mapy a videl, ze sa da z obluku vratit dolu do sveta aj inou cestou, i ked trosku dlhsou, nebolo mi viacej treba. Vzdy radsej skusim nieco nove, vidim nepoznane, nez sa vraciat spat tou istou trasou. Majovi tura doteraz celkom stacila, na predlzenie nemal prilis chut, a tak sme sa dohodli, ze zatial co my vybehneme k obluku a zbehneme dolu k ceste, on sa vrati povodnou trasou. Vyzdvihne auto a pride po nas tam, kam sa my vynorime z hor…

A celkom to vyslo. Majo uz vegetil pri aute, ked sme sa my dovalili na male parkovisko v udoli. Uz nas nejaku tu chvilku cakal, pretoze nam vzal okruh horami viac casu, nez sme predpokladali. Ale stal to zato. Naozaj. Krasna turicka. Nadherne pocasie, nekonecna priroda okolo, sotva sme niekoho po ceste stretli… Proste jeden z tych dni, na ktore sa nezabuda. Odporucam toto rande s prirodou kazdemu, kto sa vyberie do tychto koncin sveta…
Na romantickom parkovisku sme si dali este romantickejsi obed. Zase tuniaka z plechovky. Uz mi lezie hore krkom, ale tak sme sa po tych hodinach slapania tesili na nejake jedlo, ze sme zhltli aj tuniaka. K tomu nejake ovocie, doplnili sme vodu a nase neposedne duse nas uz tahali zase niekam dalej. V mape som nasiel este jednu zaujimavu turicku. Na najvyssi mozny bod, kam sme mohli teraz vyslapat.. Cez Hickman Bridge a par dalsich mil, az na vrchol Navajo Knobs. Peknych par mil slapania, ale je to riadna vyzva. Po Hickman bridge je to len kusok. Nieco vyse mile. Dosli sme az pod samotny velky skalny obluk. Dalsie uzasne dielo prirody. Ale nebolo casu sa velmi zdrziavat, ved mame pred sebou este ovela dlhsiu trasu. Vratili sme sa teda naspat na hlavny chodnik a pokracovali hore udolim. Este sme chvilku sli v jemnom piesku, ale postupne sme sa dostali do vacsej nadmorskej vysky a pod nohami sme mali len skaly. Vsetko slo pekne polahky, metre a kilometre ubiehali a vyzeralo to tak, ze sa na vrchol dostaneme pekne rychlo. Videli sme ho totiz uz pred sebou. Uz len jedna skalna sikma plocha a za rohom sa cesta konci. Lenze ten posledny kus sme presli a za nim bol este jeden posledny a dalsie posledne. Taka celkom slusna fatamorgana. Uz som mal toho tak akurat, ked bol posledny slapak naozaj posledny. Vybehli sme na vrchol, dali si nejaku tu cerealnu tycinku a videli sme, ako si slnko sadlo za hory na obzore. Nadherny tristosestdesiat stupnovy vyhlad na celu panoramu hor naokolo. Najradsej by sme si tu zapli radiator, otvorili pivecko a polahky pri tom vyhlade zaspali. Lenze nemozeme stracat cas. Nejaka ta vrcholova fotecka na zaver a caka nas cesta dolu…
Hmmm, tak toto bude zaujimave. Pekne sa nam stmieva a ani energie uz nie je tolko byt takmer poklusove. Ale len potial, pokial stihame reagovat na teren, aby sme si nohy ako na zaciatku dna. Zaciname celkom slusne citit nohy, tempo musi byt take, aby sme si nohy nepolamali. Do uplneho zotmenia sme stihli zbehnut len cas trasy. Nastastie mal Tomas so sebou celovu lampu a mali sme aj malu baterku. To nam dost pomohlo. Inak by sme asi sli minimalne dvakrat tak dlho. Niekolkokrat sme stratili cestu a chvilu nam trvalo, pokial sme ju znova nasli. Ked sme sa vratili na jemny piesok v nizsich polohach, slo to uz celkom dobre, konecne bol chodnik jasny a zbehli sme az dolu na parkovisko. Majo nam uz pomahal svetlometmi zo strechy Land Rovera. Tym nas sice viacej oslepoval, nez ukazoval cestu, ale aj tak pekne od neho. Uz sa obzeral, kde sme sa to stratili. Boli sme dohodnuti, aj ked vtedy sme si to vraveli len zo srandy, ze ak sa neobjavime tak do hodiny po zotmeni, necha nas hladat. Uz o tom snad aj zacinal rozmyslat. Ale vsetko dobre dopadlo. Sice slusne unaveni, no s dobrym pocitom na dusi, sme sa valili ciernou nocou vonku z parku. Netuzili sme uz po nicom inom, nez po pohodicke v horucej jacuzzi. Ta trosku bolela. Nejake tie otlaky dostali zabrat, ale nakoniec presla vsetka bolest a ten paradny pocit pohody, ktory prevladol, bol supeeer. Takmer som v tej horucej vode zaspal. Dnes budeme chrapat ako male deti. V nohach mame vyse tridsat kilometrov. Ale ako hovorim, na dusi lahodu. Dnesne rande s prirodou naozaj vyslo. Unavny ale vydareny den, zajtra to nejako rozchodime…

…naozaj sme spali zasluzenym tvrdym spankom. Vstali sme jako znovuzrodeni, ale vcerajsok bol este citit. Pobalili sme si veci a po ranajkach sme sa vystahovali z nasho zakladneho tabora. Nasledovalo nalozenie Land Rovera a nas treti utok na brany Capitol Reefu. Dnes mame na plane dlhu prasnu cestu smerom na juh. Dalsiu cestu na koniec sveta. Uz ako som ju videl v mape, tak som sa na nu zacal tesit. Milujem take cesticky “panu Bohu za chrbtom”…
Hej, bola taka, ako som si ju zhruba predstavoval. Krasna, vabiva, vyzyvava, aj kde miestami trosku jednotvarna. Klasicka cesta veduca do neznama nehostinnou krajinou. Skor nez uz po tejto trase clovek nemá inu volbu, nez ist rovno za nosom, slahli sme si to na poslednu odbocku, ktorou sa da dostat aj mimo parku. Burr Trail Road – to je cesticka, ktoru som spominal pred dvoma dnami, kde sme prechadzali dvanastkou popri odbocke na nu. Teraz sme na jej opacnom konci a nechceme si nechat ujst jazdu vraj krasnym kanonom. A naozaj to je pekne. Cesta sa klukati pomedzi cervene skalne steny a o pekne pohlady nie je nudza. Povodne sme planovali len malu zachadzku, ale ked som chalanom spomenul, ze na miesto, kde sme si pred dvoma dnami davali tie vydarene hambace, je to uz len extra par mil, bolo rozhodnute. Obed sme si teda supli znova v zatulanej malej restike. Ale nebolo to uz ono, prva varka dosla slusne pripalena a ani ta druha nebola ta prava orechova. Mali noveho kuchara. Co sa da robit. Nie je kazdy den nedela.
Obedik sme uz potom travili po spiatocnej ceste cervenym kanonom a po polhodinke sme uz zase stali naspat pred branami Capitol Reefu. Jedine, co nas po ceste na chvilu zastavilo bola obrovska skala padnuta na cestu. Ked vravim obrovska, tak tym myslim suter velky ako nase auto. Ked sme potom stretli po ceste dve auta Rangerov, upozornili sme ich na to, ze to tam asi ruplo, lebo to vyzeralo celkom cerstvo a dost nebezpecne. Upokojili nas, ze to tam je uz o tom vedia, ze je to tam uz mesiac. Nuz, dost nezodpovedne, nechat ten suter na ceste, ist tam tak v noci a nevediet o tom, da sa tam celkom slusne rozbit. Nechame to ale ale na zamestnancov parku, my pokracujeme dalej serpentinami dolu do udolia a nasledne sa opat ocitame na prasnej ceste veducej na nas dnesny koniec sveta…
Dalsia zastavka sa konala az pri Brimhall Arch. Ledva oznacena nenapadna odbocka k este menej napadnemu trailu. V zozname tur v parku, sa tato oznacuje ako narocna, s nejakym tym extremikom po ceste. Prilis vela turistov nechodi ani len do tejto odlahlej casti parku a uz vobec nie na tuto turicku…
Zastavili sme na malom prasnom „parkovisku“ na hrane skalneho utesu. Vsetko tu bolo preplnene. Rady aut, kopec ludi, proste chaos… Ale len v zlom sne. V skutocnosti tu nebolo ani nohy a neviem, ci tu niekedy aj parkuje viac nez jedno auto. Na kraji „parkoviska“ stoji mala drevena skrinka na stracej nozke a v nej je zoznam, do ktoreho sa treba zapisat, aby vedeli kolko ludi maju hladat, ked sa tu zase niekto o par dni zastavi a najde prazdne auto. Zapisali sme sa teda na prazdnu stranku. Vyzera to tak, ze minimalne niekolko poslednych dni tu nebol nikto. Zatial co si Majo chystal nejaky dobry film do pocitaca, my sme si chystali zopar veci potrebnych na vyletik. Uz odtialto sme mohli vidiet ciel svojej cesty. Dvojity skalny obluk posadeny v skalnej stene na opacnej strane kanonu. Naco sa tam vobec trepeme, ked ho mozeme vidiet aj odtialto? Majo ma vlastne pravdu. Asi sme dost divni chalani. Ale aj tak sme sa spustili serpentinami v skalnej stene dolu do kanonu…
Dolu kopcom to slo pekne hladko. Rychlym tempom sme zbiehali dolu, ale uz teraz som si vedel predstavit, ako „prijemne“ sa pojde naspat. V popise o ture bola vystraha, ze si treba mat na vedomi zaverecny vystup do strmej steny kanonu, ktora je navyse vystavena popoludnajsiemu slnku, takze da poriadne zabrat. My si to ale vybavime s popoludnajsim Oskarom uz teraz a naspat sa budeme valit az kde sa bude sklanat k obzoru. Zbehli sme do udolia a nasli miesto, kde sa dala preskocit mala riecka. Mala teraz, v obdobi dazdov alebo topenia snehu by som ju nechcel preskakovat. Naladicka je dobra a smejeme sa z toho, aky drasticky opis sme k ture nasli a aka je realita. Vystrahy pred tym, ze sa bude treba brodit vodou a mozno aj preplavovat useky. Hej klasicke strasiaky pre turistov. Aj co sa tyka casu, stihame to ovela rychlejsie, nez sa odhaduje v sprievodcoch. Vnarame sa do skalnej rokliny. A tu sa to zacina zu trosku priostrovat…

Kanon sa zrazu konci na pri skalnej stene, tu sa pravouhlo zataca doprava. Je to slusny skok, ktory si tu rieka vytvorila a niekolkometrove prevysenie zdolavame po nastavanej kope kamenia a drevenom brvne opretom o prevys. Na tejto „vrchnejsej terase“ uz stoji voda a po chvili sa toto rameno kanonu konci slepou ulicou a skalnymi stenami tyciacimi sa do vysky vsade naokolo. Nuz, kazdopadne to zacina byt zaujimava tura. Doteraz som vzdy zvyknuty na to, ze je jasne viditelne, kam vedie turististicky chodnik. Dnes je tomu inak. Stojime na konci kanonu a obzerame sa okolo, ci je toto koniec, alebo sa da nejakym sposobom pokracovat dalej. Cez uzky priesmyk nalavo, by sa to snad dalo, ale voda je uplne ladova a ako sa tak pozerame dalej, aj poriadne hlboka. Ziadna znacka, ziaden sipka nasepkavajuca, ze by toto bol spravny smer. Toto nie je Tatranska magistrala veru. Zeby sme sa pokusili nejako to prebrodit a vysplhat sa cez velikanske skalisko, ktore na konci prehradilo priesmyk? Hmmm, asi to inak nepojde. Lenze ked sme okusili teplotu, teda skor „zimnotu“ vody, dost rychlo nas presiel elan. Tipoval som to tak, ze tomuto prirodnemu bazeniku chyba tak stupen-dva, aby sa pokryl ladovou skrupinou. Skveleee…
Skusime alternativu c.2. Vystverali sme sa na skalu po pravej strane. Sikmou skalnou plochou sme vysli snad nejakych dvadsat metrov nad spominanu vodnu plochu, ktora nam pretinala cestu. Zrazu len prudky spad dolu a tam niekde za priesmykom snad pokracuje chodnik. Hovorim snad, lebo ani v dialke nevidime ziadnu ziadnu cesticku, len sutrovisko a stupak do kopca, za ktorym sa crta v dialke arch. Nechceli sme ani len pomysliet na to, ze by sme sa vzdali skor, nez dojdeme na koniec trasy. Odtialto vidime, ze sa trasa urcite nekonci tu, kde stojime. Peto tvrdi, ze mozme odtialto zliezt tu skalnu stenu, ale ked sme sa na to pozreli s rozumom, tak sme to radsej zavrhli. Snad vyliezt to hore, to by este ako tak slo, ale spustat sa dolu po skale, z ktorej odpadavaju kusy kazdu chvilu, to by bolo dost blaznive. Jeden chybny krok a vyska uplne stacila na to, aby nas razom bolo menej. Radsej to vzdavame, neoplati sa robit hluposti. Zbehli sme teda naspat dolu k vode…
Na tomto sice nestoji svet, ale aj tak nam to nedalo. Tomas ten to uz vzdal a chystal sa na spiatocnu cestu. My s Petom sme ale stale mali chrobaka v hlave. „Ked sa naseriem, tak aj tu blbu ladovu vodu preplavam“, precedil som medzi zuby. „No, ja tiez, kua“, povedal Peto…Sekunda ticha…
„Tak zeby sme sa nasrali?“
„Zeby?“
„Hej, naserme sa, zijeme len raz“…

A bolo rozhodnute. Tomas sa uz stracal v dialke, ale este pocul nase vykriky a vratil sa za nami. Poprosili sme ho, nech nam aspon pozicia jeho skoro nepremokavy ruksak, aby sme sa mohli nejako pobalit a prebrodit na druhu strany ako vojaci pri cviceni v armade. Vsetci sme tu sice krypli, modrokrizkova posadka, ale videli sme to uz niekde v telke. Ked Peto len v trenkach rozceril hladinu a zacal sa ponarat hlbsie a hlbsie, Tomas krutil hlavou a vravel, ze sme blazni. Ma pravdu. Asi v polovici jazierka uz bolo dno prilis hlboko. Bolo treba plavat s ruksakom nad hlavou, ten vsak tlacil Peta dolu pod vodu, a tak sa aj trosku namacal. Nejako vsak doplaval na druhu stranu. Moje veci uz nevosli do ruksaka, tak s nimi Tomas vybehol na spominanu skalnu stenu a odtial mi ich mal hodit dolu. To som vsak este musel preplavat na druhu stranu aj ja. Peto sa tu uz obliekal do mierne namocenych veci. Dobre, ze sme fotak zabalili uplne doprostriedku. Vodicka bola vaaazne dobra. Zeby bola malo cerstva sa naozaj nedalo stazovat. Riadne ma prebrala. Najzaujimavejsie ale aj tak bolo vystverat sa z vody na hladku velku skalu. Inokade to neslo. Tak pekne sup to strbiny medzi nou a stenou kanonu a po kusku sa posuvat vyssie. Stalo to trosku koze, ktora na sutroch zostala, ale sme na druhej strane. Teraz som tu musel, len tak na Adama, sediet na skale a cakat, kym mi Tomas hodi veci. To vam musel byt pohlad. Aj ma chalani odfotili, ale tak paradne som splyval so sutrami, ze sa tam dam vypatrat len podla farby oci. Odteraz mozem hovorit, ze mam pokozku sutrovej farby. To si nemoze povedat hocikto :o) Zrazu mi z ohlohy padol balicek mojho oblecenia. Super. O chvilu leteli aj vibramy. Jednu z nich som odchytil, druha sa tak sikovne odrazila, ze trafila medzeru medzi skalami, potom este jednu a stratila sa niekde v utrobach zeme. Tak to sa podarilo. Na jednej nohe by sa mi dalej dost zle slapalo. Zhora sa k nej nijako dostat nedalo, nastastie ju Peto vylovil zospodu a mohlo sa pokracovat. Ale trosku mi zredlo, ked som videl, ako sa mi jedna noha zrazu na moment nenavratne stratila…
Este v miernom soku z ladovej vody sme sa vybrali do slapania hore polorozpadnutou skalnou sutou. Tento bordel tu urcite narobil ladovec, zopar rokov dozadu. Dost makacka, splhat sa hore svahom, ked vam zem uteka pod nohami a zosypava sa dolu. Ked sme vybehli az hore, tak sme sice mali krasny vyhlad na obluk, ale museli sme zase zbehnut dolu, ak sme sa chceli k nemu aj dostat. Mensou obchadzkou sa nam to aj podarilo, no chodnik sme si museli povacsine hladat sami. Toto nie je krasne vyslapana cesticka stovkami turistov. Nestretli sme tu ani jedneho. Vazne, ani nohy. Teda nejake tie nohy tu stopy nechali. Asi osem. Styri nase a styri trochu ine. Zhodli sme sa na tom, ze to boli stopy pumy. Nic podobne tu totizto asi nezije a musela by to byt poriadne spuchnuta macka, ktora by nechala take velke slapaje. Nuz, to potesi, ked razom viete, ze tu mozno nieste uplne sami. Trosku som bol razom v strehu, lebo podla toho, co som pocul, taka puma sa s tym prilis nekasle. Ziadne bu-bu-bu a su-su-su, ta skoci na korist pekne odzadu, zahryzne sa do sije a mate to z krku. Teda skor na krku a raz-dva za sebou. A to si ja teraz dovolit nemozem, este si chcem spravit par dobrych foteciek v Glen Canyone a v Monument Valley predsa. Okrem toho, v L.A. mam zaplatene do konca mesiaca clenske vo fitku…
Vyslapali sme az hore k obluku. Az pod jeho tien. To je vam riadny kolos. Z dialky nevyzeral, ze je take hovado. Krasa. Aj maly vodopadik sa tu hrnul dolu vyhladenou skalnou stenou. Teda skor len tak prskal, toto nie je prave sezona na velku vodu. Ale viem si to celkom predstavit, ked sa topia snehy, alebo je po dazdi. To sa tu vsak clovek nedostane, lebo vlastne cely trail vedie cez koryto vyschnutej rieky (ak vynechame nas oblubeny priesmyk, samozrejme). Dali sme si fotecku pod tym prirodnym kolosom a bolo treba pridat do kroku, lebo Oskar sa uz schovaval za hory. Udolie rychlo zahalil tien a este vacsia kosa. Na hladine plytkej vody pod skalnym oblukom sa ligotala tenka ladova skrupina. Bolo to tu take tajomne, chladne a vzdialene od normalneho sveta tam za kopcami. Je to pre mna vzdy taky zvlastny pocit nekonecnej moci prirody, ked sa ocitneme na miestach, kde sa ludia len tak lahko nedostanu a najblizsia civilizacia je na par dni slapania.
Chtiac-nechtiac sme sa museli naspat dostat tou istou cestou. Chvilu sme ocumovali skalnu stenu a rozmyslali, ze sa zahrame na horolezcov a vynechame tym dalsi ladovy kupel. Ale maly pokus vyliezt hore ukazal, ze sa to poriadne smyka a nie je to pevne, tak sme radsej dali prednost vode. Nas striptersky kanon cakal na repete. Akurat sme tu uz nemali Tomasa, a tak sme napchali vsetky veci do batohu a dohodli sa, ze topanky si skusime nejako prehodit, ked uz ja budem na druhej strane. Uzasny plan…
Ukazalo sa, ze spustit sa do ladovej vody cez strbinu v skale je vacsi problem, nez bolo vystverat sa na tu z vody. Tak pekne radsej pomaly a na istotu, nerad by som si zabudol nohu zaseknutu medzi skalami a opeciatkoval ksichtom ten balvan o kusok nizsie. Nasledoval uspesny skok do vody, niekolko metrov rychlych zaberov, aby sa nestihol pritrafit nejaky ten krc a uz som dosiahol na dno. Klepal som zubami, po pas vo vode a Peto rychlo hadzal topanky. Nuz, co sme cakali od takeho premysleneho planu. Na tu dialku a s rozklepanymi rukami to nemalo velmi velku sancu na uspech. Prva moja vibrama mi preletela ponah hlavu a s clupotom pristala vo vode. Druha mi na tu dialku skoro zlomila prst, ale inak pohoda. Rychlo som ich vyhodil na breh, skor nez stihli poriadne nasat vodu a chtiac-nechtiac som sa musel ponorit dalek do vody, co najblizsie k Petovi. Este totiž nasledoval hlavny bod programu – ruksak. Nohy som si uz prestaval citit, ale dosiel som tak daleko ako sa dalo. Horsie bolo, ze Peto sa nemal kde poriadne rozbehnut a hodit ruksak tak, aby neletel z balvanu spolocne s nim. Na tu dialku sa to proste nedalo dohodit, a tak sa zapichol do vody par metrov predomnou . Ten kursak, nie Peto. Tak teraz fofrom k nemu, vylovit a rychlo na breh, skor nez stihne premoknut. Par sekund vo vode ho nezabije…
Konecne som bol na brehu aj zo vsetkymi vecami a vsetkymi zimomriavkami. Veeelmi cerstvy pocit. Teraz by sa zisiel Oskar, aby nas vysusil a zohrial, lenze ten uz ma po fajronte a kasle na nas. „Mate co ste chceli, trulovia, poradte si ako viete“ hovori si teraz schovany pod svojom teplou perinou. Pohodaaa, ved my sa ani az tak nestazujeme. Veci su mierne navlhnute, moje vibramy tiez, ale ak budeme slapat dostatocne rychlo, tak snad nestihneme zamrznut. Celkom sme teraz ocenili Tomasovu bundu navyse. Nezdrziavali sme sa zbytocne a vybehli sme rychlo kanonom vonku k blatistemu korytu vyschnutej rieky. No a potom nas uz cakali spominane serpentiny v skalnej stene. Vooobec, ale vooobec som sa na ne netesil. No dali aspon zabrat, takze nebola taka zima. Z ruksaku stale tiekla voda, Peto uz ma mokry cely chrbat, tak sme sa zase vymenili v noseni. Cesticka nemala konca kraja, ale vybehli sme to nakoniec celkom v pohode. Uz bola poriadna tma, ked sme hore na utese zbadali svetla Land Roveru. Dobre ideme, nepomylili sme sa. Chalani sa uz obzerali, kde sme tak dlho…
Naskakali sme do auta a mohli sme frcat offroadovou cestou dalej na juh. Chceme to dotiahnut az k rieke Colorado, este nas caka peknych par mil. Ale uz v teple a pohode, pri dobrej muzicke s cerealnou tycinkou a drinkom v ruke. Jaaaj, dobry pocit. Toto bola turicka ake sa nerobia kazdy den. Mohli sme si s Petom podat ruky, ze sme to nevzdali a zmakli sme to. Troska studenej vody nikdy nezaskodi a ten pocit po tom, stoji za to…
V ciernej tme, kusok za branami do Glen Canyon National parku, sme nasli malu odbocku a roztahany kemp v udoli hor. Slusne fucalo a bol tu okrem nas snad len jeden karavan. Nasli sme si miestecko nedaleko osamelo stajaceho budara, pretoze sa Majo necitili nejako dobre a zalozili sme rychly tabor. Uvarili sme si polievku, o ktoru sme museli tuho bojovat s vetrom, aby nam neuhasil ohen. Na rad prislo pivecko a arasidy. A potom uz len zalahnut a poriadne sa vyspat na dalsí den. Dnes urcite nebudeme mat problem zaspat. A ta cista hviezdnata obloha nad hlavou, to je najlepsi vyhlad na dobru noc. Alebo minimalne druhy najlepsi…