NOSTALGIA V KNIZNICI…

„Jaaak, ze nefunguje? Ze UZ nefunguje?“ – neslo mi to do hlavy…
„Zmenili sa pravidla…“, hovori mi vyskerena mlada Americanka v kniznici University of Nevada.
Este mam totiz prachom zapadnuty preukaz z cias, ked sme sa pred styrmi rokmi snazili uchytit v Las Vegas. A privelmi sa nam nedarilo. Tak sme aspon chodili citat a pisat maily kamosom, aby sme zabudli na dalsi neuspesny den hladania prace a vysedavali sme tu do polnoci. A snivali o tom, ze bude urcite lepsie. O tom, ze raz budeme vo Vegas medzi tymi, co si sem prisli oddychnut a zabavit sa. Ze nebudeme len v kuse hladat pracu a pocitat, ci nam to nejako vyjde na najom a stravu. A ja som si k tomu este pridal svoj sen ci skor plan, ako precestujem celu Ameriku.
Stalo sa. Prisiel som sem najst trosku kludu od rusnych hotelov a kasin na Stripe, kde sme popijali a vysedavali pri bazene posledne dva dni. Pokreslit co-to do prace a zacat prvu kapitolu spomienok na nasu Hawajsku expediciu 2005 alias „Polynezsky Fero v akcii…“

 

AKO SME SA VDAKA NAJMLADSIEMU FEROVI K AKCII DOKOPALI…

Skoda dlhych reci, tato vyprava sa zbuchala velmi znedazdajky a relativne rychlo, ked si nas kamos Miro, a zaroven najmladsi clen nasej partie povedal, ze kedze uz na stalo odchadza z USA, tak by nebolo od veci mrknut sa aj na Hawaii. Jeho dalsie kroky mieria odtialto do na University of Glasgow do Skotska a dobre robi chalanisko. Trosku kultury, po styroch ci piatich rokoch v nekulturnych Spojenych Statoch, nezaskodi. Banskobystricky velvyslanec v radoch nasej mafie – Peto, sa hned chytil tohto napadu a uz kuli nejake plany. Ich pozvanie na takuto chutovecku ma sice potesilo, ale naco by som sa tam trepal po necelom roku znova? Niezeby Hawaii nebol pritazlivy, to by som musel byt poriadne vypatlany, aby som to tvrdil, ale je kopec inych super miest, kde som vobec nebol, tak sa nemusim opakovat. Aspon zatial nie. Ked si obehnem cely svet, potom mam v plane druhe kolecko. Kolecko po tych naj miestach. Lenze taky chrobak v hlave, to je vam zakerna vec a ked tak mate niekolkokrat denne plne zuby prace za pocitacom, urcite take tropicke ostrovy lakaju viac, nez dalsi pracovny den. Moji dobri kamarati uz zase vedeli ako na mna, pokusali s tym, ze pobehame ine miesta a hlavne ine ostrovy, nez som stihol minuly rok, ze mozem urobit plan cesty ja atd. atd. A aj ked v tom momente som o tom este nevedel, vlastne uz bolo rozhodnute. Moje dobrodruznejsie a slobodnejsie ja uz bolo na Hawaii…

 

TAK SA NAM TO ZREALNIEVA…

Ono je to super vec, mat pred sebou nieco, na co sa clovek moze hovadsky tesit. Nejaka ta prijemna predstava do buducnosti. To hodiny v praci utekaju rychlejsie, lahsie a termin sa blizi. Nam sa blizil tak, ze bolo treba prejst od velkych reci k malym skutkom, urcit datum odletu a zarezervovat letenky. Par dni patrania po internete a napriek snad tej najhorsej sezone na dobre ceny, podarilo sa nam najst super letenky a tym bol zaciatok maleho raja specateny. Povzbudzovali sme sa na dialku kazdy zo svojej prace. Bolo treba vydrzat poslednych par dni. Mozno by sme si aj boli strihali krajcirsky meter, tak ako chalani na vojne doma na Slovensku, tu sme ho vsak nevedeli zohnat. Ale ubehlo to rychlo. Tak ako sa zdalo, ze tie zvysne tyzdne budu trvat vecnost, boli prec smahom ruky. Este posledny den v praci a potom vecerny telocvicnovy futbalik na Mirovom intraku. Ten som si nemohol nechat ujst ani za cenu toho, ze sa este po nom budem musiet vratit do prace dotiahnut pred odletom par poslednych veci.
A tak som teda, po uz tradicnom slovenskom futbalovo-piveckovom veceri v San Marine a Pasadene, tahal s pomocou nasho Volkswagenoveho Peta nocnu sichtu v kancliku. Vypadli sme odtial az o piatej rano, tych par veci si nakoniec vyziadalo podstatne viac casu, nez som cakal. Ale musel som to mat z krku, aby som mal klud v hlave na najblizsich 16 dni. Vsetko sa da vydrzat, ked je pre to dost dobry dovod…

Po vydatnom hodinovom spanku som si pacidlom rozlepil oci a zacal sa balit, pretoze o dalsiu hodinu sme mali vyrazat na letisko. Pobalil som caky-paky, rozlucil som sa s plazou na Santa Monice, zobudil chalanov, dali sme si cosi pod zub, pripili si slivovicou na uspesny start expedicie, nalozili sa az po zuby batozinou v mojom nevelkom aute a frcali sme na letisko. Slniecko svietilo, zacinal sa krasny novy den, hrala nam dobra hudba a my sme v super naladicke smerovali za nasim velkym lietadlom. Uz bolo dost hodin, ale mame predsa co-to nalietane a vieme, ze sa nemusime hlasit tak skoro pred odletom. Teda aspon v tej chvili sme si to este mysleli…

AMERICAN AIRLINES – najsamlepsie aerolinky na svete…

Ak budete mat niekedy v zivote dilemu, ktorymi aerolinkami sa vybrat do sveta, mozem vam ich poradit niekolko. Rovnako dobre mozem poradit, na ktore sa vysr… Prepacte mi moju francuzstinu, ale tak, ako sme si s nimi uzili v to rano, tak sme si uz davno neuzili…
V klude a s usmevom na tvari sme povyliezali z auta. Myslim, ze VW Peto chytil aj nejaky krc do nohy, ako ho tak na prednom sedadle dlavil moj velky ruksak, ale predsa len to rozchodil a mohol nam urobit prve expedicne foto a la „luciaci sa kozmonauti“. V pohodovom tempe sme nabehli na terminal. Tam nas dve tety poslali k masinam na prihlasovanie. Veru, pocitace uz vladnu svetom. Este sme sa pobavili na tom, ako ma pekne masinka privitala mojim menom, ale to bolo posledne, co nam este prislo na letisku v tom case smiesne. Potom uz ten inteligentny stroj zahlasil, ze je do odletu uz len 42 minut a kedze to je menej nez 45, tak mame smolu a uz nas na tento let nezaregistruje. A ani nezaregistroval, mali sme sa ist postavit do rady bez toho. Tie dve tety, co nas predtym poslali ku genialnemu stroju nas teraz postavili do genialnej sooory. To sme boli este stale v pohode, ved do odletu je casu dost. Ako pre koho. Ta maska pri pulte mala na to iny nazor. Podla papierov, ktore sa naucila, aby ju prijali do tohto perspektivneho zamestnania, sme uz nemali narok nasadnut na toto lietadlo, lebo uz nestihnu nalozit nasu batozinu. Logicke. Velmi logicke. Ako cela Amerika. Tak sme jej povedali, nech teda nalozia nas na toto lietadlo a nasu batozinu na dalsie, ked je problem len v tom. Lenze tu na nas vytasila pravidlo cislo dva, ze nemozeme letiet inym lietadlom nez nasa batozina. To asi pre pripad, ze by sme jednym aeroplanom poslali bombu a druhym seba. Neviem sice, naco by sme este niekam leteli, keby sme uz odpalovali bombu na dialku, ale ono to snad nejaky skryty vyznam bude mat. Kazdopadne nam, napriek tomu, ze sme tomu nemohli uverit, vyklopila informaciu o tom, ako mozme letiet dalsim spojom. Vecernym. Asi o desat hodin odteraz. A aj to len v pripade, ze niekto z tych, ktori maju zakupene letenky nepride, lebo inak su vsetky lety na najblizsich niekolko dni vypredane. Ak by sme si chceli preregistrovat letenky povedzme na iny ostrov, stalo by nas kazdeho minimalne 50% extra k cene letenky a to je pre nas slusna palka. To taketo prachy minieme radsej inde a inak. Nuuuz, povodny plan je fuc, neostava nic ine, nez vychadzat z novych podmienok. Krasne rano je prec a my sa mozeme akurat pozerat na to, ako nase lietadlo zdviha kotvy a odlieta na Hawaii. Paraaadicka. To znie ako dobry zaciatok…

ADVENTURER HOTEL…

Tak co s nacatym dnom? Prve co ma napadlo bolo nasadnut na minubus jazdiaci z letiska do Adventurer hotelu – miesta kam viedli moje prve kroky v L.A. pred vyse styrmi rokmi. Styrmi rokmi a styrmi dnami, ked chcem byt presny. Kua, Ty Americania musia byt vo vsetkom najlepsi. Este aj nasu slovensku povest so znamym „do roka a do dna“, prekonali styrikrat… Netrvalo dlho a uz sme sa viezli, dobre chladeni klimou, po Century Boulevard. Dlhou ulicou, tiahnucou sa vela vela mil a pri letisku pekne lemovanou palmami. To je to, co uvita vacsinu zatulancov, ktori priletia do Los Angeles. Ak nezostanete v useku prvych peknych hotelov a motelov a nesupnete si to ani na dialnicu c. 405, dostanete sa postupne do menej pritazlivych mestskych casti. Ked uz vidite slusnu spinu na uliciach a vacsinu ludi na tvoria cernosi, mexicania a ine opalenejsie narodnosti, viete, ze ste uz v Inglewoode. Vraj jednej z najhorsich stvrti megamesta nazyvaneho L.A. Tu som necakane stravil svojich prvych niekolko mesiacov po druhom prichode do USA. Teraz si ideme na toto miesto nostalgickych spomienok polezat k bazenu a dat nejake to pivecko…
Soferovi sme nechali nejaky ten tringelt, lebo viem, ze v tomto „superhoteli“ vela nezarobi, presli sme vstupnou halou okolo recepcie, akoby sme tu boli doma. Takze nas nik nezastavil, ci tu byvame a zamierili sme si to rovno na lehatka k bazenu. Pod palmami, ktore tvoria taku malu pokojnu oazu uprostred zlej stvrte, sme si urobili pohodicku. Skoro ako keby sme uz na tom Hawaii boli a mali sme cas rozjimat…

Ked nas pritlacil hlad, skocili sme do Cinana na obed. Volakedy som tam jedaval denno-denne pol roka, az sa mi to zhnusilo, ale po dlhsej prestavke to zase zvladnem. Spina a podivni zakaznici zostali, akurat ceny slusne podrastli. Nevladali sme ani zjest tu poriadnu porciu. Zastavili sme sa v likaci s neprestrelnymi sklami okolo pultu po nejake to pivecko a kedze sme nevymysleli nic lepsie, dokracali sme naspat k bazenu a travili obed. Stihol som konecne raz v pohode a v klude zavolat domov a vysiel cas aj na navstevu mojich mexickych kolegyn – upratovaciek. Tie, co tam este stale robia, ma poznali aj po troch rokoch. So Sylviou – ktora ma zaucala do prace – som si super pokecal, vobec sa za tu dlhu dobu nezmenila a privitala ma so sirokym usmevom. Pozdravil som sa aj s byvalym „sefom“ z cias, ked som tam robil aj „udrzbara“.
Jedinym clovekom, ktory sa bohvieako netesil mojej pritomnosti, bola hlavna veduca „housekeepingu“, ktorej som uz aj meno zabudol, ale zato ona moje nie, myslim, ze ma este doteraz obcas nocne mory, ked si na mna spomenie. Trosku som jej tu nabural dvadsat rokov budovanu autoritu, postavenu na klamstve a okradani vlastnych spolupracovnikov. Ale to je uz z ineho sudka. Velmi pekne a hlasno (a samozrejme s provokacnou ironickou prichutou ;o) som jej podakoval, ked rozkladala vazicky s kvetmi po stoloch okolo bazena a jednu polozila aj pred nas. Muselo ju poriadne trhat od zlosti, ale bojovala a tvarila sa, ze sa nic nedeje …
Od Sylvie som sa dozvedel, ze tu maju aj teraz zamestnanych aj nejakych Slovakov, tak som ich trosku sokol navstevou, pokecali sme chvilu a potom sme uz radsej sli na letisko. Aby sa nahodou nezopakoval scenar z rana…

POKUS c.2

Snazili sme sa to nerozoberat, ale bolo jasne, ze to, ci dnes vecer aj odletime, vobec nezavisi od nas. Vypredany let nevyzeral velmi optimisticky. Ja som veril, ze minimalne tri miesta sa uvolnia a ze este dnes na Hawaii budeme. Nejako som si ani nepripustal moznost, ze budeme este nocovat v L.A. a cakat ci sa uvolni nieco zajtra rano. Alebo vecer. Alebo pozajtra rano… Skor takto nejako to videl Peto, optimizmus z neho teda velmi nesrsal a Miro sa tiez netvaril prave najveriackejsie. Cesta na letisko presla raz-dva, batozinu sme uz mali odovzdanu, presli sme uspesne kontrolou a teraz sme uz mohli len cakat na terminale. A dufat, ze par ludom nevyjde na letisko krok. Dost neprijemny pocit, ked vsetci okolo maju letenky a slecna za pultom vam povie, ze ostava uz len par volnych miest a do uzavretia prihlasenych pasazierov je este stale polhodina. Dooost dlha bola. A potom este pridali par minut, aby sme to nemali prilis lahke. Nakoniec si nas mila dievcinka zavolala a oznamila, ze letime. YES!!!…
Tak to vyslo. Bolo nam uplne jedno kde a ako budeme teraz sediet, hlavne ze sme na palube a o pat hodin nas bude vitat Kahului – hlavne mesto ostrova Maui…

A JE TO TU!!!

…ujo pilot to uspesne naviedol na startovaciu drahu, sikovne vzlietol a uz sa nam hompalali nohy vo vzduchu nad pevninou. Len co sa letusky vyslobodili zo svojich zachrannych pasov a zacali cupkat pomedzi sedacky nastal ten moment. Moment, na ktory som sa tesil po cely cas, odkedy sme sa rozhodli urobit si tento vyletik. Toto som si predstavoval tolkokrat, ked sa mi uz nechcelo robit… Objednali sme si krasne vychladene pivecko, „strngli“ si pekne vsetci traja a rozvaleny v sedacke som si vychutnaval tu lahodu a pohodu. Vsetko zostavalo kdesi za nami dolu v dialke a cakali nas uplne ine zazitky, nez chodenie do prace a z prace. Za oknom horeli oblaky. To sa Oskar ukladal spat a predvadzal paradnu vecernu show…

Sice uz pod ruskom tmy, ale predsa len, sme nakoniec este dnes zosadli na podu malych sopecnych ostrovcekov roztrusenych osamotene v Tichom oceane. Ked som pred necelym rokom odialto odlietal a vravel si, ze sa sem este vratim a par veci si tu dokoncim a obehnem, ani som len netusil, ze to bude takto skoro. Ale stazovat sa urcite nebudem. Miro a Peto si vychutnavali svoje prve kroky na novej zemi a ja som rozmyslal, kam povedu. Bolo treba vyzdvihnut z pozicovne auto a vymysliet sikovne miesto na prespatie. Tak, aby sme zajtra mali dobru vychodiskovu poziciu.
Odviezli sme sa teda do Dollaru a vzali si faro. Rezervacka bola samozrejme urobena na economy car – teda to najlacnejsie co maju, nechali sme sa vsak ukecat na kabriolet. To bolo viacmenej aj tak v plane, ale lepsiu cenu clovek zvacsa dostane priamo na mieste, ked uz ma urobenu rezervaciu na „nizsi model“. Tak aj bolo a my sme odisli na novom Sebringu. Je to americky tragac a este k tomu biely, ale hlavne, ze sa mu da otvorit strecha. Zajtra sa nam to bude celkom hodit…

 

PRVA VECERA…

Ked mohla byt historicka ta posledna, preco by aj prva nemohla byt, nie? Toto je nasa prva na Hawaii. Uz od prvych nasich metrov na ostrove sme hladali nieco pod zub. V lietadle nam nedali nic (to je v Amerike celkom bezne, ze su skrobaci…) a na ten maly drahy sendvic, co sme si tam v nudzi kupili som zabudol skor, nez som ho dozul. Zastavili sme sa teda v mieste nonstop napchavania – Denny’s. Tym, co to nahodou nepoznaju, vysvetlim, ze je to taka typicka americka rychlozradelna, kde maju zhruba to iste, co v inych americkych rychlozradelniach, len maju v jedalnickoch krajsie fotky a zvacsa nemaju hamburgre po zemi. A aj si samozrejme za to uctuju podstatne viac. Denny’s je miesto, kde ani nevedia, ci je momentalne obed alebo vecera, lebo si tam mozete objednat ranajky aj o polnoci.
Najprv nas dosla obsluzit nejaka vyskerena holka so strojcekom na zuboch, ale asi sme ju prilis zaskocili svojimi logickymi otazkami, tak poslala na nas kolegu. Ani ten nevedel aky je rozdiel medzi dvoma druhmi jedal, na ktore sme sa pytali, ale hrdinsky to vydrzal a dokonca si zapisal nase objednavky…
Vecera bola americka, no splnila ucel. Uz sme neboli hladni. Teraz nas cakala premiestnovacia faza do kempu. Na ostrove som sa od zaciatku citil, ako keby som tu bol len pred par dnami, tak snad nebude problem najst nase dnesne noclazisko. Minimalne zhruba tusim, na ktoru svetovu stranu sa mame vybrat…

NAS „ZAKLADNY TABOR“
    

Nakoniec to bolo akosi dalej, nez som si predstavoval. Nemali sme sa vsak kde stratit, takze sme neoficialny kempik pri oceane nasli aj v tme. Aj fajnove miestecko pri suchom zvalenom strome. Zapichli sme Chryslera do piesku tak, aby nam robil v noci zavetrie a ulozili sme si na plaz svoje karimatky a spacaky. Bolo uz dost vela hodin a po celom tomto dnesnom nekonecnom dni, predlzenom este o dalsie tri hodiny rozdielu casovych pasiem, sme nemali prilis vela energie nazvys. Dali sme si pivecko, aby sme splachli cely ten narocny program a ulozili sme sa teda len tak „pod sirak“ . Z jednej strany sumel ocean, z druhej strany auta na hlavnej ceste a zo vsetkych ostatnych fukal dost otravny vietor. Ale sme tu, sme na Hawaii, plany a sny sa zmenili na realitu. Zaspavalo sa nam dobre…

DOBRE RANO HAWAII…

Hmmm, tak toto je presne to, co mi chybalo. Rozlepit rano oci a cez prve pomlcky vidiet rovno na ocean. Mat vsade piesok (tuto cast by som teoreticky aj ozelel) a dychat cerstvy morsky vzduch. Vykuklit sa zo spacaku a na ranajky si dat ranny kupel v oceane…
To vsetko tu teraz mame, a preto si dame…
Aj sme si dali. Voda bola akurat. Zbalili sme svoje skladacie postele do auta a vybrali sa smerom na sever – do maleho historickeho hawajskeho mestecka…LAHAINASympaticke hawajske mestecko, uz poznacene civilizovanym svetom, ale stale si udrziavajuce svoje caro. Caro pristavnych uliciek, malych barov a utulnych restauracii. Turisticky biznis tu uz vykonal svoje, je tu vsak stale velmi prijemna a neopakovatelna afmosfera, ktorou to tu cele dycha. A prave kvoli tomu sem ludia chodia. My sme chceli zistit ako je to s nasimi lodkami na ostrovy Molokai a Lanai. A tiez sa dostat do kniznice, aby sme co-to zarezervovali. O hladnych zaludkoch ani nehovorim, tie sme potrebovali utisit ako prve.
Vybavili to bagety so Subwaya. Pokial otvorili, motali sme sa po pristave a po zobudzajucich sa uliciach. Ked sme tak tlacili do hlavy velke sendvice, doslo nam, ze Peto uz ma vlastne narodeniny. A s tym treba nieco urobit. Vo vyhlade oproti, sme mali bar, ktory uz otvorili. Taky fajnovy exterierovy podnik, sedenie a barovy pult vonku, nejaky ten vodopadik, nejaka ta fontanka. Schavalene! Mozme ist. Zatial teda aspon na jeden narodeninovy drink…

 

Peto nas pozval zapit jeho velky den. Dali sme si paradne tropicke miesane drinky s este tropickejsimi nazvami. Jeden lepsi ako druhy. Barman tam chvilu pobehoval s roznymi flaskami, miesal, mixoval a nakoniec to fakt vyzeralo dobre. Radost pit… A aj by sme sa mozno rozbehli dalej (myslim v tom piti), keby sme si nespomenuli, ze je rano a mame pred sebou na dnes este kopec planov…Zacali sme tym, ze sme vbehli do lokalnej kniznice a snazili sa dopracovat k internetu. Mala tu platit moja hawajska kniznicna clenska karta, ktoru som si tu kupil pri prvom pobyte, ale neplatila. Vraj je uz „po zaruke“ a musim zacvakat dalsich desat dolacov. Cert to ber, internet budeme este potrebovat na dalsich ostrovoch, takze nie je co riesit. Biznis je biznis, s tym vela nenarobime. Museli sme ale cakat vyse polhodiny, pokial sa uvolnil pocitac. Zatial sme len tak vybehli vonku pred kniznicu a vegetili sme na pristavnom muriku. Ked prisiel nas cas, povybavovali sme co bolo treba „on-line“ a mohli sme sa pobrat na parkovisko, zistit, ci uz mame pokutu za stieracom.
Veru, ked sme to tam rano nechavali pod tabulkou: parkovanie na tri hodiny, tak sme si vraveli, ze je to minimalne trikrat tolko, co potrebudeme a tak sme boli v pohode. Nejako sa to vsak cele natiahlo. A to sme este po ceste na rohu narazili na chlapika s cvicenymi papagajmi, ktore boli fakt neskutocne, tak sme este zabili nejaky cas aj tam. Ludia sa mohli fotit s tymito krasne sfarbenymi operencami. Samozrejme nie zadarmo, ale bolo zabavne sledovat, ako ich chlapik oblozil papagajmi po ramenach, hlavach atd. a potom fotil. Najlepsi trik bol, ked si ten expert vzal papagaja na ruku a povedal mu, aby scipol a on normalne odpadol hlavou dolu a hral, ze je mrtvy. A potom nech mi niekto povie, ze su to sproste zvierata…
Chvilu sme aj rozmyslali, ze si dame urobit papagajovu fotku aj my, ale nakoniec sme si nechali zajst chut a frcali sme k autu. Ziadny pozdrav za stieracom sme si nastastie nenasli, takze pohoda.
Mestecko sme pobehali, odchody lodi na Lanai mame overene, hor sa na okruznu vyhliadkovu jazdu…

TAK HOR SA OKOLO OSTROVA…

Severne od Lahainy sa este pobrezim niekolko mil tiahne civilizacia a potom je zrazu krasna prazdnota. V turistickom akvariu, ktore je tam zastupene hrbou hotelov a obchodov sme sa ani nezastavovali, stacila mi skusenost z minuleho roku. Po meste mozme behat kazdy den aj v Californii. Prefrcali sme teda okolo a rychlo sme sa dostali za vsetok ten chaos. Vybehli sme zatackami na vyhliadkovu cestu popri oceane.
Odtialto sme videli peknu plazicku dolu v zalive, tak sme si povedali, ze trosku povegetime v oceane, schladime sa a budeme pokracovat v ceste. Urobili sme teda otocku o 180 stupnov, nasli malu odbocku k parkovisku a o chvilku sme uz slapali po horucom piesku. Bolo akurat zhruba prave poludnie, takze pripekalo slusne a na boso sa parkoviskom nedalo ani prebehnut. Taky zeravy bol asfalt. Zlaty piesok na plazi za nim daleko nezaostaval, a tak sme boli radi, ked sme vbehli do vody. Vlny su tu dost zakerne a zase tu boli vsade tabulky o kupani sa na vlasne riziko. Amici z nedalekeho hotela sa tu skor len tak valali a opalovali, vo vode bolo len par zufalcov. Medzi nimi my traja…
Horuce hlavy sme si teda schladili v slanej vode, nechali sa trosku vyfackat vlnami, dali sme si sprsku na plazi a mohlo sa ist dalej. Teraz nas caka okruh okolo severozapadnej casti ostrova. Ako som uz raz pisal, Maui vyzera ako taka nepodarena osmicka. Su to dva spojene byvale vulkany. Okolo toho mensieho teraz obiehame. Pekne v smere hodinovych ruciciek. Rano v kepme sme nachadzali tak povedzme na pol deviatej, v Lahaine to uz bolo tak devat a teraz sme sa kupali asi na jedenastke… Celkom nam to aj ladi so skutocnym casom…
 

TAKY OBROVSKY HAJZEL…

Od „jedenastky“ sa uz zacina krajina nikoho, ak teda opomenieme par domcekov zabudnytych kdesi v hustavach. Krasne vyhlady na ocean z hadiacej sa cesty. Paraaadicka. Kdesi za dvanastkou uz pokracuje na mape len vybodkovana cesta. Stale je to sice asfaltka, ale poriadne uzka a poriadne adrenalinova.
Este kusok pred nou je turisticka atrakcia, ktoru treba vyzerat z cesty, lebo nie je nijako oznacena. Aj preto sme ju minuly rok s Galinou presli a potom sme sa museli vracat. Teraz som uz vedel, kde ju hladat a zopar aut odparkovanych na okraji mi to este ulahcilo. Miro a Peto zbehli dolu k povestnemu prirodnemu „zachodogejziru“, ktory tu vystrekuje zo zeme a zase sa pekne so zvukom spachovacieho zachodu straca v utrobach stuhnutej lavy. Tento otvor niekolko metrov od okraja utesu nie je nicim inym, nez „lava tube“, co znamena nieco ako lavovy tunel, ci potrubie. Vlny narazajuce na utesy zo stuhnutej lavy teda zenu morsku vodu tymto „potrubim“ a vytlacaju ju nad povrch v nepravidelnych intervaloch. Cim vacsia sleha o pobrezie, tym vacsi gejzir z hajzliku… Takze najvacsi zazitok je tu vtedy, ked je ocean nazlosteny. Ani dnes tu neboli domorodi samovrahovia, ktori sa tu obcas nechavaju vystrelovat gejzirom vody do vzduchu a ti najblaznivejsi vraj aj skacu dolu do otvoru a nechaju sa vtiahnut do prudom do oceanu. Bud sa tu uz pozabijali vsetci, alebo dnes mali volno…
Zatial co chalani zbehli dolu, obzreli si tu raritku, urobiili nejake fotky a vybehli opat hore, ja som si fotil nejake kamienky a potom len tak lezal na trave a cumel do oblohy. Super relax. Daleko od vsetkeho, klud, pohoda… Mysel si oddychne od toho, co cloveka trapi v kazdodennom zivote. Pocas takeho bezneho dna sa nam uz ani nechce verit, ze su take miesta, kde na kilometre daleko nie je nic, len pohoda. Ja som teraz na takom mieste lezal a hovadsky som si to vazil…

KEAWALUA

Mala hawajska dedinka posadena v zelenom udoli. Zabudnuta niekde medzi hotelmi, ktore sme minali niekolko desiatok mil odtialto, a hlavnym mestom, do ktoreho je to tiez este slusny kus. Tu sa kedysi davno zastavil cas a toto miesto sa ocividne nechysta za civilizaciou. Ta chodi za nou. Len auta turistov narusaju atmosferu pokojneho maleho raja. V hustej zeleni paliem, trstiny, bananovnikov a vsakovakych inych tropickych rastlin sa krci niekolko drevenych domcekov a kusok hore odtialto aj maly dreveny kostolik. Vsetci maju vyhlad na lagunu, ktoru tu vytvoril ocean a na zelene kopce okolo. Uz som raz toto miestecko opisoval. Tak ako pred rokom, aj dnes tu v kriklavozelenej budke predavali bananovy chlieb. Vraj najlepsi na svete. Tentokrat sme si ho teda aj dopriali. Kupili sme si maly bochnik toho cierneho cuda. Vratil som sa este urobit jednu fotku a tiez vziat nejake tie studene drinky. Dooobre padli.
Vystverali sme sa serpentinami vonku z dedinky a vybehli sme na priestranne luky rozpriesterajuce sa na utesoch nad oceanom. Fakt krasa. Vyhlad az neviem kam, prijemne pocasie, kabriolet splnal svoju funkciu a my sme sa napchavali bananovym chlebom a zapijali to napojom z guavy. Zistil som, ze tento chlieb chuti skoro presne tak, ako jeden z kolacov, ktore pecie moja mama. A to ani na Hawaji nebola. Doma na Slovensku mame fakt vsetko…:o)

Tych dvadsat-tridsat mil, ktore sme pred rokom pretrpeli s nadejou, ze nam posledne kvapky paliva vystacia az po najblizsiu benzinku, sme dnes prefrcali v pohode. Bananovy chlebokolac nastartoval nase chutove bunky a dostali sme chut na obed. Vybrali sme sa teda do mesta, dat si nieco pod zub. Uz som poznal jedno dobre miesto, tak sme zasli tam.
Z velkeho nakupneho centra je vidiet cez obrovske sklenne plochy az na vzdialene zelene hory. Tie su nasou dalsou planovanou zastavkou. Tie spicate kopce s nazvom IAO Valley…

IAO

Hej, zase ten zvlastny nazov. Ihlicovite zelene vrchy opradene povestami a pokropene hawajskou krvou preliatou vo vojnach. Tu mali svoje oblubene miesto hawajski vladcovia, tu sa pisala historia, tu sa proste diali veci. Ale o tom viacej na dejepise. Presli sme klukatou cestou celym udolim. Na moje prekvapenie, sme zaparkovali uplne v pohode. Cakal som vacsi naval ludi takto uprostred leta, ale fajn, ze tu nie je. Presli sme sa miestnou zahradou, vybehli si tych vyse sto schodom do pristresku na ich konci, urobili par zaberov a zase zbehli dolu. Dnes bolo pochmurne smutne pocasie. Este aj hawajske deti, ktore tu vzdy skacu z vysky do vody a lovia tu mince z dna rieky, sa klepali na brehu od chladu. Asi pojdu domov, dnes im turisti vela drobnych nenahadzu a za to mrznutie to nestoji…

CESTA DO OBLAKOV…

nuz, dnes vecer sa este musime vysplhat hore na vulkan. Povodne sme tam chceli stihnut aj zapad slnka, ale nie vzdy vyjde krok a vsetko presne podla prestav. Slecna dolu v pozicovni nam tvrdila, ze do kempu, ktory sa nachadza uz za hranicou narodneho parku HALEAKALA, sa po zotmeni nedostaneme, vraj sa zatvara brana. Nastastie nemala pravdu. Veru, neradi by sme sa teraz trepali celou tou klukatou cestou naspat dolu a rano zase sem. Uspesne sme nasli maly stanovy tabor v lese medzi vysokanskymi stromami. Trosku sme podcenili nadmorsku vysku nasho dnesneho tabora. Boli sme asi v urovni tatranskych konciarov a bolo to celkom dost citit. Postavili sme stany a vybalili pecene kura, ktore sme si stihli kupit este dolu v meste. Az k obchodu nas dopravila jedna nesputana potetovana zenska, ktorej sme sa pytali na cestu. Bola sranda. Teraz sme popijali pivecko a kradli sme drevo susedom. Teda skor zbierali nejake pozostatky z ostatnych ohnisk, kedze sme si prezieravo nekupili ziadne „palivo“ a tu sa zbierat nesmie. Ani zapalky sme nemali, tak som sa prihovoril starsej pani, ktora si tu takto sama kempovala obdalec. Hmmm, ta ma kuraz, teda. Vysvitlo, ze je povodom Nemka a ze zije na ostrove uz mnoho rokov. Teraz sa uz necudujem…
Neprijemny vietor nam ale nechcel dovolit zapalit si ohen, no nakoniec sa podarilo aj to. V tmavom lese ma po chvili zacalo poriadne lamat na spanie. Unava ma opat tresla lopatou po hlave a tentoraz fakt velmi presne. Zaliezol som do svojho stanu a po chvili som bol v risi snov. Zajtra nas caka vychod slnka na vrchole sopky, chcem dopriat chalanom ten zazitok. A aj sam sebe, ved take veci si clovek rad zopakuje.

* * *

Vietor vonku neutichal. Opieral sa do zelenych velikanov obkolesujucich kemp. Jeden z nich poznaceny desatrociami tazko stonal a lenivo nam vzrgal akusi hawajsku uspavanku…

Budik neustupcivo vyzvanal. Vonku bola este tma ako v rohu, komu by sa chcelo vstavat. Ale ked chceme stihnut Oskarove prebudenie, to nase sa musi uskoutocnit podstatne skor. Vyliezol som zo stanu a siel do „umyvarky“. Motal som sa chvilku po kempe. Este nam v plnej krase svietil mesiac. Sice uz len tak pomedzi stromy, ale svietil. Chalanom sa akosi zo stanu nechcelo, ale nakoniec sa im to predsa len podarilo. Pome, pome pani, inak to nestihneme…
Nasledovalo balenie stanov a vsetkeho mozneho zo vcera. Nalozenie auta. A este som za volantom cakal, kym sa mi nalozia aj spolucestujuci. Vyrazame. Ale neskor, nez som planoval. Medzicas nemame velmi optimisticky, ale vydupem z „nasho“ americkeho auta co sa da…

A aj som dupal, ale len dovtedy, pokial som nenarazil na spomalovacov pred nami. V prudkom stupani sa na obojsmernej uzkej ceste dalo len velmi tazko obiehat. Preteky so slnkom sme prehrali. Vyhuplo sa spoza jedneho z poslednych kopcov na nasej ceste hore. Jaaaj, skodaaa… No co uz, este stale to malo svoje caro. Oblaky so zobudzajucim sa Oskarom su tu na vrchole sopky vynimocne. Ta nadmorska vyska vtlaci celemu dojmu pecat jedinecnosti. Vyviezli sme sa na uplny koniec cesty a vybehli kusok hore kopcom. Odtialto bol vyhlad skoro na cely svet. Videli sme odtialto aj na dalsie ostrovy. Este poriadne prituhovalo, ale Oskar uz pomaly rozohrieval vzduch a chladny vulkan. Na parkovisku dolu pri visitor centre sa zohrievali zase cyklisti. Pripravovali sa tak, ako kazdy den novi a novi, zjazdit sopku Haleakala. My sme mali dnes ine plany. Podme teda do Visitor Centra pre potrebne informacie…

Dvom slecnam-rangerkam to teda trvalo, pokial konecne otvorili dvere. Dali si nacas. A chalani tiez. Nechal som ich hore na parkovisku, lebo sa este kdesi motali a chcel som si zbehnut dolu pesi. Pozistoval som co a ako od rangerov, ktori sa vedomostami ani zdaleka nechytali na chlapika, ktory tu pracoval minuly rok, a teraz som sa obzeral, kdeze mam kamosov. Zbadal som v dialke Peta. Preco sa trepe dolu pesi??? Mohlo by to byt tym, ze ja mam vo vrecku jediny kluc od nasho auta? Cudni chalani. To nezisli dolu autom len preto, ze nemali kluc? :o)
No to som pekne pokaslal teda. Hanba mi! Neviem, kde som mal hlavu. Asi uz dolu v krateri. Vyslapali sme si teda ten kus medzi Visitor centrom a parkoviskom na vrchole a az potom sa konecne zviezli dolu. Tu totiz nechavame auto na dva dni. Vybavil som permit, mozme sa pomaly zacat balit. Ale este predtym musime zist niekolko mil dolu takmer az k branam parku, kde si povinne pozrieme video, ktore tu hore neboli schopni uskutocnit. Trosku komplikovane na moj vkus, ale vela s tym nenarobime. Je to podmienkou na vydanie dalsieho permitu a vraj bez toho na trail nemozeme. Zviezli sme sa teda az skoro ku kempu, kde sme nocovali a v druhom malom Visitor centre, ktore je uprostred rekonstrukcie nam premietli diakovy filmik. O tom, co vsetko nas caka, co vsetko mozme cakat my a co vsetko mozme, musime a nesmieme. Hmmm, naucne, ale ten pekelny stroj velkosti maleho komunistickeho prenosneho televizora Merkur, mohli vyniest aj do tej vyssie polozenej pobocky, od ktorej sa startuje na turu. Teta rangerka z nas mala zabavu, lebo sme mali dobru naladicku. Este sa nas na zaver opytala, ci mame nepremokave oblecenie od hlavy az po paty a vsetku potrebnu vystroj. Rozmyslam, ci som klamal, ked som bez vahania odpovedal, ze mame. Tenky prsiplast siahajuci asi tak nizko ako miniskukna pravdepodobne nebol tou „protidazdovou turistickou vybavou“, ktoru mala na mysli…
No nic, riskneme to… Ide sa naspat na parkovisko, odkial zaciname nase dobrodruzstvo. Zbalime batohy na dva dni a nezostane po nas ani smrad…

HALEAKALA KRATER

Vlastne som doteraz nepovedal, kam sa to chystame co? Tomu, kto cital pribeh o mojej prvej hawaiiskej expedicii, to uz je asi jasne. Vtedy som sa nadsene, ale zaroven smutne pozeral vo Visitor center na dlhu cervenu ciaru, ktora viedla na plastickej mape narodneho parku. Z vrcholu vulkanu, cez jeho krater, az dolu k oceanu. Lakala ma predstava dvoj ci trojdnovej tury, ktora prechadza vsetkymi pasmami ake sa na Hawaiiskych ostrovoch vyskytuju. Lenze vtedy na to nebol cas, nedalo sa to vtesnat do programu. Este raz ma to zabolelo, ked sme na dalsi den po niekolhodinovej jazde prisli do Kaupo. Mestecka ci skor miesta, kde sa tento vynimocny trail konci. Vtedy som si vravel, ze raz sa tu vratim a tu sopku zbehnem. Netusil som, ze to bude tak skoro. Ale som rad, ze som opat tu…
Vylozili sme velke batohy na plecia a obisli kopec vypinajuci sa nad parkoviskom aj s vyhliadkou, na ktoru sme si este skoro rano vybehli. Stali sme na okraji krateru, ktory sa pred nami teraz otvaral v celej krase. Uz pri pokeci s rangerkami som videl ten krasny vyhlad, ktory sme tu vtedy pred rokom kvoli hustej hmle len tusili. Tentoraz to nebolo cez sklo, ale „naozaj“. Vau, toto bude popicofka…
A aj bola. Ako sa da opisat niekolkohodinove slapanie kraterom sopky? Mali sme pred sebou vraj asi 10 mil. Teda do kempu, ktory nas mal prichylit na noc. Potom zajtra dalsich zhruba desat. Uzky vyslapany chodnicek v strku a prachu mrtvej sopky. Aj ked nie tak celkom. Po tych dlhych desatrociach sa uz kde-tu objavuju nove rastliny. Niektore z nich by tam clovek fakt necakal. Cely dojem z tejto netypickej tury vystihnu snad len fotky. Ak vystihnu. Zazit to treba. Slo sa nam dobre, kazdy bol zo svojimi myslienkami, sem-tam sme hodili fotecku a ked sa v nizsiej nadmorskej vyske zelenalo viac a viac, dorazili sme k prvej chate. Tu uz bol cely travnik, s lavickou a skromnym pribytkom pre turistov. Nikto nebol doma. Cez male okno sme videli len drevene pricne na spanie a veci asi jedineho momentalneho obyvatela pribytku. Ked sme zo zvedavosti preskumali cele okolie a nebolo dalej co objavovat, urobili sme si na travniku maly piknik. Skromny obedik z plechoviek. Servirovali sa nejake ryby, trochu chleba a kompot. To vsetko spolu s neskutocnym tichom a kludom. A este ako dezert prijemne teple pocasie. Oskar sa na nas pozeral zhora a zavidel, ako je nam dobre. Zhodili sme turisticku obuv, nech si nohy pred dalsim slapanim trosku vydychnu a jeden po druhom sme v tej nekonecnej pohode zaspali. S cistou myslou a na sviezom vzduchu to slo tak lahko…
Taky spanok v lone prirody, to je uplne nieco ine, nez doma na gauci v meste. Oskar vsak zacal pripekat tuhsie. Chcel nas zobudit. A ma pravdu, nemusime sa zase vyvalovat pridlho. Este mame pred sebou polovicu trasy.
A ta prebiehala pekne zlahka. Viacej sme sa vnarali do krikov a priroda uz vyzerala podstatne zivsie nez hore. V dialke pred sebou sme videli zelene kopce. A jemnu hmlu. Tam niekde uz musi byt nas kemp. Paliku. Dorazili sme skor nez sme planovali. Pohodicka. Chvilu sme aj rozmyslali, ci sa nevydame dalej, ale vychadzalo to vsetko tak akurat nijak. Teraz bud pojdeme dolu a budeme musiet zostat spat niekde po ceste, lebo celu trasu do tmy nedokoncime. Alebo vhupneme do kempu a budeme mat do zotmenia veget. Nakoniec sme zvolili druhu alternativu. Nepozname cestu a ktovie ako to dolu vyzera. Pri tom, ako tu mrholi, tam moze celkom slusne liat. Nasli sme si teda fesne miestecko na stan a chystali sa na hody. To bude vecera. Kazdy mame nejake tie posledne zasoby v ruksaku. Plechovka spagiet to isti. Akurat ze nemame plynovu bombu, ktoru nam zabavili na letisku. Bez nej sa vari dost tazko. Mame dve moznosti. Chlapik v drevenej chate vyzeral, ze by mohol mat zo sebou slusnu vybavu. A potom este akysi skauti, kempujuci obdalec. Ti su vybaveni urcite. Nejako sa vsak nikomu nechcelo do skautskeho tabora. Tak sme tam len postavali ako taki truhlici, ponukali jeden druhemu, nech to vybavi a nakoniec sme sa vratili na nasu luku a nechali skautov skautami. Peto si otvoril svoju plechovku s tuniakom, mal proste rybaci den a ja s Mirom sme nemali na vyber a sli sme do chaty hladat spasu. Netrvalo dlho a uz sme sa aj napchavali. Ukazalo sa, ze chlapik tu byva a zaroven pracuje pre narodny park. Opravuje turisticke chodniky. Riadny extremista. Takto sa potuluje z jedneho narodneho parku do druheho. Ked nam vymenoval kolko rokov v ktorych stravil, fakt klobuk dolu. Ale chce to aj poriadnu davku cudactva. Priroda je to vzdy krasna, ale zit takto sam ako Tarzan daleko od civilizacie a kempovat cely zivot, to by ma asi nebavilo. Aspon ze ho vozia na vikendy helikopterou dolu. Tam hrava plazovy volejbal. To by teda mohol chodit aj na nase pravidelne plazovovolejbalove nedele…:o)
Dobre sme si pokecali, najedli sa, zababrali a umyli mu riady a nechali ho v jeho kralovstve. Inak, dost nas sokla cena noclahu na tychto drevenych pricniach s luxusom malej kuchynky. Je pravda, ze ked prsi, tak je super mat pevnu strechu nad hlavou, ale dnes sa kludne uskromnime v stane.
Vzduchovu medzeru v zaludku, ktoru mala vecera nedokazala zaplnit, sme doplnili duhou. Paradna ceresnicka na torte. Rozprestrela sa nam rovno pred nosom. Sadli sme si pod nu do travy a dlho rozoberali to, preco je vlastne duha okruhla. Prisli sme na to, ze sme dost blbi, lebo to vlastne nevieme. Zistil som to az neskor. V kniznici na Santa Monike…
Ked sme sa rozhodovali, ci ist este dnes dolu, alebo uz zakotvime na noc tu a rozhodli sme sa tak, ako sme sa rozhodli, mali sme este v plane urobit z kempu malu turu smerom hore do sedla. Aj sme sa na nu rozbehli, ale kusok za stanovym taborom sa nasa expedicia skoncila, lebo chodnik bol tak zarasteny kriakmi vyssimi nez sme boli my, ze bolo nemozne predierat sa dalej. No co uz. Teraz sa nam schylovalo k zapadu slnka, kedy je vraj krater sopky velmi fotogenicky a jeho steny ziaria na cerveno. Vybrali sme sa teda aj s fotakmi kusok naspat smerom, odkial sme poobede prisli. A potom este kusok a ked sa mi chalani stratili, siel som este dalsie dva kusky. Lenze boli sme uz prilis daleko od pustej casti krateru. Tu sme boli v jeho zelenej a dazdovej casti. Nic moc na fotenie. Aspon bolo odtial krasne vidiet Big Island. Teda jeho vrchol vycnievajuci z oblakov. Na spicke sopky Mauna Kea sa v dialke blystali strieborne strechy kupol najvacsich teleskopov na svete. Hmmm, cast nasej cestovatelskej buducnosti, uz sa tesim…
Vratil som sa do kempu. Medzitym sa takmer uplne zotmelo. Nemali sme karty, ani clovece, ani televizne noviny, ba ani skladacie turisticke domace kino. Tak sme si povedali, ze zalahneme a poriadne sa vyspime na zajtrajsi den. Vystartovat chceme hned po vychode slnka, aby sme dobehli dolu k oceanu cim skor a stihli prestopovat par desiatok mil, vyzdvihnut auto z vrcholu Haleakaly a este sa pred zotmenim niekam dostat. Zacalo nam viacej prsat a ja som zacal lutovat, ze som predsa len nevzal aj moj stan. Natlacili sme sa vsetci traja do Petovho. Vraj testoval jeho nepremokavost doma na zahrade polievacou hadicou. Uvidime, ci to schvali priroda. Okrem nas sa v tabore krcili len dva dalsie stany, mesiac, hviezdy schovane za barierou hmly a cierna tma…

 

„DO RUZOVA VYSPINKANI“
Nuz, uzili sme si pestru noc. Dazd sa hadal celu noc s lejakom, kto bude panom situacie a nas stan prehraval suboj s oboma. Niekolkominutovy vodovzdorny test zahradnou hadicou sa nevyrovna neustalemu narazaniu dazdovych kvapiek, ktore neprestavalo celu noc. Bohvieako sme sa veru nevyspali a stan premokal z kazdej strany. Noclah v mokrom spacaku nie je naozaj bohvieco. Ale dali sme sa na boj, tak bojujme, su aj horsie veci na svete nez prebdeta noc v uprsanom krateri…
Vlastne som sa uz tesil, kedy zazvoni budik A zazvonil. Vymotali sme sa zo stanu. Vonku bola este tma. O chvilu by mal vyliezt Oskar, otazne vsak je, ci ho cez tie dazdove mracna aj bude vidiet. Ci dokazu jeho luce prerazit sedo-ciernu barieru. O spanku uz vsak nebolo ani reci, takze sme zbalili mokre veci do batohov, nechali v trave len odtlacok nasho prenosneho domu a vyrazili sme na cestu. Uz sme si mohli ako-tak vidiet pod nohy, tak podme teda na to. Po par metroch vo vysokej trave sme boli celi mokri. Teraz zaciname chapat, preco sa nas rangerka hore na vulkane tak vypytovala na poriadne nepremokave oblecenie. A to to nas najblizsich par mil vraj caka trava a kriaky vyse hlavy.. Hmmm, hotova velkonocna kupacka sa na nas chysta…
 

DRUHY DEN ZOSTUPU…
Na to, ze sme boli nevyspati a hladni, sme nasadili poriadne tempo. Alebo mozno prave preto. Mile ubiehali jedna radost. Uz sme boli tak zmacani, ze nam to zacalo byt jedno, odkial prichadza voda. Ci zo zeme, ci z mokrej zelene a ci zhora z oblohy. Museli sme davat pozor pod nohy, lebo chodnik sa sice vzdy nakoniec dal najst, ale bol poriadne zarasteny a casto strateny v trave. Clovek niekedy nevie, kam tu slapne a parkrat nechybalo vela, aby sa clenok podvrtol na skrytom kameni alebo diere.
Ked sme sa konecne vymotali z mokreho lesa a zostupili sme pod tazke oblaky, otvorili sa nam prve vyhlady na ocean. Kraaasa. Tak to je to, co sa tolko ospevuje, ked sa hovori o tejto turicke. Hej, stoji to za to. Hned sa nam slape lepsie, ked uz vidime, kam ideme. Ocean sa priblizuje, ide to fajn.
Dosli sme ku branicke v plote, ktory oddeluje narodny park od sukromnych pozemkov. Haleakala National Park ma dohodu s majitelmi, ze turisti schadzajuci tuto turu, mozu dostat permit, na prekrocenie ich uzemia. Inak by sa totiz museli tou istou cestou vracat zase hore na vulkan. No nie je to od tych majitelov mile? Myslim, ze je. Na druhej strane im tu zase az tolko ludi nechodi, snad len par kusov raz za cas. Dnes sme tu urcite prvi. Partiu kempujucich domacich Hawaiicanov sme tu vymakli akurat tesne po ich prebudeni. Sem sa uz da dostat aj autom. Samozrejme nie obycajnym, ale truckmi s poriadnymi terennymi pneumatikami a vyvysenymi podvozkami. Priatelsky sme sa pozdravili. Asi dost cumeli, kde sme sa tu uz vzali v taku skoru rannu hodinu. A odkial. Prvu polovicu dnesnej cesty sme fakt urobili v rekordne kratkom case, ved sme aj sli takmer poklusom.
Teraz sa nam zacala cast, ktora mala byt naoko jednoduchsia. Ved, ak sa sem da dostat autom, pesi to musi byt pohodicka, nie? Hmmm, omyl. Uz sa sice pozerame na ocean neustale, ale ten sa nie a nie priblizit. A prudke klesanie neprestava ani na chvilocku. Po niekolkych kilometroch by clovek tak rad uvidel aspon malu rovinku. Nohy su uz poriadne vytrasene zo vsetkeho toho brzdenia, da to celkom zabrat. Nemohol som nikdy uverit tomu, ze klesat takto dolu kopcom moze byt horsie nez stupat hore a ze niektori turisti uprednostnuju radsej vystup. Nuz, uz tomu celkom verim. Tato skusenost presvedcila. Spolu s nami zbehavalo tento klesak aj stado krav. To by ste nepovedali ake su to sportovo zalozene zvieratka. Konkretne tieto exemplare si to tu musia vyslapat a zase zbehnut kazdy bozi den. Moja ucta. A vedia sa vyborne popasovat aj s tymi najprudsimi kopcami. Behali tam skoro ako kamziky. Akurat pod nimi trosku viac dunela zem…
Fatamorgana pred nami sa priblizovala len velmi pomaly. Presli sme okolo niekolkych nadrzi na vodu, ktore su sucastou zavlazovacieho systemu, ale aj vodovodu pre niekolko domov dolu v doline. Dolu v Kaupo. Uz sme sa tam videli. Alebo teda aspon chceli vidiet. Este jedna zatacka, este jeden klesak. A konecne lesik. A stara hrdzava branicka medzi stromami. Opat je nesmieme zabudnut za sebou privriet a zadrotovat. To kvoli tym flakatym krasaviciam, co kazdy zbiehaju udolie az dolu do osady. Ale ani za brankou sme este nenasli koniec turistickeho chodnika. Museli sme prejst dlhym lesikom, potom neskutocne zelenym trstinovym polom, kde nas kriklave listy uplne pohltili, lebo sme ich mali vyse hlavy a az potom sme vysli na strkovu cestu. Ta sa za zeleznymi vratami napajala na asfaltku. Tu sme nasli oficialny zaciatok tejto originalne a krasnej turicky. Na malej zelenej luke sa cneli drevene tabule s milovymi vzdialenostami jednotlivych miest, ktorymi sme za posledne dva dni presli. Na prvy pohlad bolo jasne, ze su chybne. Poriadne nepresne. Ale koho by uz nieco take stvalo. Tu na Hawaii urcite nikoho…

LEZIM SI VO VYSOKEJ TRAVE A JE MI DOBRE…
Film sa volal trosku inak, ale na luke je to predsa len prijemnejsie, nez na konari. Aj ked v tejto chvili sme boli taki uchodeni, ze aj na konari by sme si oddychli. Zhodili sme batohy aj topanky, zvalili sa na zem a vychutnavali si tu pohodu. Tazko porovnavat jednotlive miesta na svete, ono je jedno krajsie nez druhe. Ale v tom momente sa mi ta mala lucka s vyhladom na ocean a prijemnym vankom, ktory rozosumieval listy stromov, zdala jednym z najkrajsich kutov sveta. Opat nikde nikoho. Dolu pod kopcom ten modro-modry ocean, obloha jasna ako nasa buducnosti za komunizmu a listy vo vetre spievali uspavanku napriek tomu, ze bolo este hodne pred obedom. A ten nenormalny klud. Na par sekund ho prerusil domorody chalanisko na malej stvrorkolke, ktory asi frcal dolu do osady po zasoby, ale potom zase nastalo ticho. Take ticho a taka pohodicka, ze sa nikomu z nas nechcelo ani len vstat a urobit pamatnu fotku…
Je super sadnut si niekde v meste do baru na pivecko, Este lepsie po nejakom dobrom sportiku a zahasit smad. Tomu sa hovori zasluzena pohodicka. Este by sa dalo najst par dobrych prikladov, kedy si clovek tak spokojne a s dobrym pocitom povegeti. Ale neviem, ci je to niekedy lepsi pocit, nez po odslapanych vela-vela kilometroch, niekde uprosted nicoho, v lone fakt takmer panenskej prirody… Nemam slov. Nic nie je v tom momente surne dolezite. Je jedno aky je den, mysel je dusa su slobodne. A zaspite ako male decko…

KAUPO

Ak ste este nevideli malu dedinku na brehu oceanu, ktora sa sklada z tolkych domov, ze na rukach mate viac prstov a z toho je vacsina prazdna, schatrana a ma okna zabite doskami, pridite sa pozriet do „mestecka“ Kaupo. Skola uz asi davno nie je skolou (alebo zeby tak schatrala za ten mesiac prazdnin?), rodinne domy vyzeraju podobne. Aky-taky zivot sa crtal asi v dvoch ci troch po ceste. Z tej prijemnej prirodnej postele hore na luke, sme sa totiz nakoniec predsa len museli zdvihnut a vybrat za este asi dva zvysne kilometre po uzkej asi storocnej asfaltke po oboch stranach lemovanej povestnymi hawajskymi kamennymi murikmi. Tie si uz tiez zazili svoje. Dnes su zarastene travou, miestami uz takmer rozpadnute, miestami sa drzia pokope uz len silou vole. Jedinym clovekom, ktoreho sme stretli, bol opat hawajsky stvorkolkovy chlapec vracajuci sa s proviantom hore na farmu. Kracali sme uz len tak nalahko v sandaloch, noham bolo lahsie. Najvacsim nasim snom v tej chvili neboli rychle auta, dokonca ani pekne dievcata, najviac sme v tom momente tuzili po tom, aby motyka strelila a jediny maly stary obchodik pri ceste ponukal svoje sluzby a mal nieco chladene na pitie. Teda, ak by tam cakali aj tie dievcata, tak by sme ich kludne zaradili hned za to osviezenie, ale urcite by museli pockat. Spominana spustnuta byvala skola na pripojke k hlavnej ceste obiehajucej po brehu cely ostrov, nevestila svojim zjavom nic dobre. Vyzeralo to tak, ze sa uz z osady odstahovali aj ti traja-styria ludia, ktorych sme tu videli pred rokom. Vtedy sme s uzasom cumeli na rozpravkovu vodopadovu stenu v zelenom pohori sopky, ktoru bolo odtialto v dialke vidiet. Vtedy sme si dali paradny nanuk a frcali sme osviezeni dalej. Vtedy sme boli oddychnuti a vyvalovali sa pohodlne v aute. Teraz je vsetko trosku inak. O to viac by sme uvitali…
…a uvitali sme. Huraaa, na strkovom parkovisku pre malym starym drevenym obchodikom zo zmiesanym tovarom sa vynima skareda tabulka OPEN. Hmmm, to je pocit. Ako malo niekedy staci k detskej radosti. Vbehli sme do jedinej miestnosti pripominajucej skor muzeum nez predajnu. Zdalo sa mi, ze sa to tu trosku zmenilo. Mala prestavba oproti minulemu roku. Za pultom a starou historickou kasou stal akysi chalanisko a obskakovali to tri teenagerky. Tolko ludi. To som naozaj necakal. Aj sme sa zasmiali, ze baby su uz tu, ze uz len to orosene pivecko chyba. Lenze to by slecny museli pockat aspon pat minut, kym si dame drinka a my aspon pat rokov, kym oni dorastu…
„Volajako ste to tu prestavali“ hovorim priatelsky playboyovi za pokladnou,
„Ani nie, v podstate je to po starom“, on na to…
Stihol som len poznamenat, ze predtym bol pristup rovno k chladnickam a obsluhovali sme sa sami. Ale ani som to poriadne nedokoncil a chalanisko nas odporucal rovnakym smerom s poznamkou, ze si mame posluzit…
Dali sme si akesi hawajske pivo. Este som nic take predtym nepil, ale riskneme to. A oci chceli este viac. Ku kase putovali aj chladene ovocne drinky a nanuky. Spravna to kombinacia. Vyvalili sme sa k jedinemu stolu na drevenej verande, nedockavo otvorili pivo v orosenych flasiach a bolo to tu…
…zase jeden z tych naj pocitov. Tazke nohy sme si vylozili na zabradlie, strgli sme si kamaratsky flaskami, uzemnili ich o stol a uz sa hrnuli tak vytuzene dusky dolu nasimi hrdlami. Vaaaau, to je onooo… Ani sme tusim nedychali. Teda aspon ja nie. Toto bolo ako reklama na rajsku dovolenku na konci sveta. Ten pohlad a pocit stal za to. Sedeli sme si na tej malej terase z rozsusenenych dosiek, cumeli sme bez slova na ocean, popijali pivecko a bolo nam ako nikdy…

Stihli sme ranajky na plazi, balenie v pristave, nasiel som autu na dva dni novy domov niekde v zasitej ulicke Lahainy a uz sme stali v rade na listky. Slusna kopa ludi sa tu takto zrana nahrnula. Nasli sme si miesta na hornej palube pod strechou, aby nam Oskar nepalil na hlavu. Pri okienku v nasej rade sedaciek sedel akysi chlapik. Supli sme sa teda k nemu a ruksaky si dali před seba. Lenze to by sme nesmeli byt v krajine uzasnych pravidiel a nezmyselnych zakonov. Nejaky lolo z posadky nam hned oznamil, ze batohy musia ist dolu na palubu. Opytali sme sa ho, preco mu vadia. Vraj kvoli bezpecnosti. Hmmm. Na dalsiu otazku, ze ci nam moze osobne zarucit, ze sa tam nasej batozine nic nestane sa mu zvysil krvny tlak a nie prave priatelsky nam zavrcal nieco v tom zmysle, ze ked sa nam nepaci, mozme z lode vypadnut. Nuz, aj to je odpoved. Mily chlapik. Asi mu slana morska voda za tie roky vysusila mozog. Skoncili sme teda nakoniec, aj s nasim proviantom, na otvorenej zadnej palube, pozerajuc sa na vodu zvlnenu a spenenu motormi. A na ostrov Maui, ktory sa viac a viac vzdialoval. Paradicka. Nenechame si predsa pokazit naladu, ved sme na prazdninovej vyprave…

Caka nas ostrov Lanai. Najmensi z hawajskeho suostrovia. Teda co sa tyka spristupnenych ostrovov. Zaroven aj najmenej obyvany a najmenej popretinany asfaltkami. Ostrov bez jedinej svetelnej krizovatky. Bez jedineho fastfoodu. Hawajsky ostrov, na ktorom su len dva hotely. A aj to hotely tak drahe, ze si ich malokto moze dovolit. Ostrov, ktory bol este pred par rokmi jednou velkou ananasovou plantazou. Kazdy treti ananas na svetovom trhu pochadzal odtialto. To ananasove imperium vlastnili dvaja chlapici. Ked ich zacala tlacit azijska konkurencia viac nez uznali za vhodne, hlavne co sa tykalo ceny, urobili radikalny krok. Ananasove polia zmizli. Na ostrove vyrastli dva nobl hotely a stal sa luxusnym letoviskom pre par ludi. Hadajte, kto tie hotely vlasti? Hotely, v ktorych nechate za noc tolko prachov co inde za tyzden Predpokladam, ze to nevynasa o moc horsie nez ananasy.
Par ludi nam povedalo, ze to nie je ostrov pre nas. Ze tu sa kempovat neda. Ze pozicanie najlacnejsieho auta stoji aspon stovku na den. Proste, ze je to len pre prachacov. Ja som na internete nejaky jeden osamely kemp nasiel. Sice sme sa do neho dodnes nedovolali a na moj odkaz nik nereagoval, ale snad niekde nejako prespime. Skor nez sme stihli dohady o ostrove ukoncit, zakotvili sme v jeho pristave. Nemozem povedat, ze by bol na nas urobil prave milionarsky dojem…

ZLY ZACIATOK, DOBRY KONIEC…

vystupili sme na drevene molo. Jedinu dobru zensku z celej lode uz samozrejme cakal v pristave nejaky nagelovany cavo. Okrem neho tam este postavalo par ludi vitajucich svojich blizkych a znamych. A este dva minibusy. Prvykrat sme videli shuttle z pozicovne aut v takom mini prevedeni a tak osamoteny a neobklopeny vsetkymi dalsimi minibusmi konkurencnych pozicovni. Tomuto sa vravi monopol. Chlapik uz mal nalozene takme plno. Nas nemal v zozname. Zacina sa to dobre. Ako nam bolo povedana, a o chvilu sme to na vlastne oci aj videli, na Lanai sme bez auta odpisani. Dobracisko nas sice nalozil a viezol do kancelarie Dollaru, tvrdil vsak, ze na moje meno nie je urobena ziadna rezervacia…
Musim povedat, ze sa mi uz snivalo hocico. Ale sny o tom, ako telefonujem s niekym z pozicovne, kto mi zarucil, ze auto na nas bude cakat, a este som to druhykrat overil, take sny veru nemavam. To som povedal aj fesande za pultom, ked mi ukazovala nejake lajstro, v ktorom moje meno nefigurovalo. Ked som sa nedal, urobila par telefonatov a tiez trosku pohladala v pocitaci, zistila, ze predsa len sme mali auto slubene, akurat to volakto nedal to systemu tak, ako mal. A oni teraz ziadne extra auto nemaju, takze mozno zajtra…
„Zajtra??? A Ty si sa sa moja zlata s konom poburala, alebo co?“ pomyslel som si a v trochu slusnejsej forme to aj vyslovil. „Prisli sme na ostrov, sme tu len do zajtra a auto proste potrebujeme. Bez neho sa nikam nedostaneme. Urobili ste chybu, je na vas, aby ste to dali dokopy.“
A aj dali. Zrazu to slo. Auta mali slubene pre dalsich ludi, ktori v rezervackach nechybali, ale to budu riesit neskor. Teraz sme tu zostali len my a nechystali sme sa odist bez vozitka. Tlsta Hawajcanka bola nakoniec celkom ochotna, pochopila nasu situaciu a vyplnila vsetky potrebne formulate a papierovacky. Ked bola zo vsetkym hotova, potesili sme ju este tym, ze by sme chceli ten zlaty Jeep, lebo mali asi tri. Trosku sme ju tym dojali. Povedala, ze uz to ma cele vypisane na ten strieborny, takze smola. No lenze, kto by chcel strieborne auto? A este na tropickom ostrove? Ked uz platime za tych 24 hodin tolko, ako sme este nikdy neplatili (a asi uz ani nebudeme), chceme si aspon vybrat farbu. Tak to prepisala a zlty. Jeep nas mal o chvilu na prednom narazniku. Padla prva fotka na Lanai. Potom sme este vbehli do maleho obchodiku na rohu, lebo vecer uz vraj bude zatvoreny, potrebujeme sa zasobit minimalne pitnou vodou. Po siedmej uz vraj nikde nic nekupime, nie sme vo velkomeste. V pozicovni sme dostali par uzitocnych rad. Najdolezitejsia bola kamaratska rada domorodkyne o tom, ze mozme prespat aj dolu na plazi, ze ten ulizany kemp mozme kludne vynechat. Akurat musime vydrzat den bez sprchy. Pohoda,
oslahneme sa v oceane. Odzipsovali a otvorili sme strechu, naskakali do Jeepu, presli malym stvorcovym namestim, ukoristili mapu ostrova v jednom zo spominanych hotelov a po kratkom useku asfaltu sme sa konecne ocitli na cervenej prasnej ceste ostrova Lanai…

NA MARSE…

…tak vam teda poviem, ze sme sa ocitli v uplne inom svete. Spokojne sme skonstatovali, ze Jeep bol jednoznacne dobry tah, pretoze s obycajnym autom, by sme sa daleko neboli dostali. Prasna cesta sla najprv kamsi rovno do dialky. Potom sme prisli k tabuli s napisom Gardens of the God a tu sa zacala prava martanska krajina. Az neskutocne cerveny piesok a kamene. Pod kolesami sa nam vyril prach a za nami bolo vidiet len velky cerveny oblak. Po chvili sme boli zapraseni aj my a vsetko v aute. Ale to nam bolo teraz jedno. Za ten zazitok to stalo. Na obzore sa zjavil ocean a to bol pohlad pre Bohov. Modra voda, potom ten cerveny svet naokolo, trosku zelene v nom a zase modra obloha takmer bez mracika. Zrazu sme boli uplne prec z reality. Cesta sa zvazovala nizsie a nizsie k oceanu. Sibali sme si to klukatou prasnou cestou poriadne rychlo a na neprehladnych zatackach a kopcoch sme trubili o sto-sest, aby nas neprekvapilo nejake ine faro z protismeru. Bohviekolko miesta na tejto cesticke nebolo. Za cely cas sme vsak stretli len jedineho Jeepa. To sa nam pacilo. Ocean sa priblizoval viac a viac. A nakoniec cesta narazila na plaz…

NIE JE PLAZ AKO PLAZ…

Hmmm, lenze na aku plaz! Ked sa povie „plaz“, tak si vacsina ludi predstavi nejaky ten piesok, nejake tie slnecniky, lehatka, opalujucich sa ludi, bufetiky a podobne. Jaaaj, no a more alebo ocean, som zabudol. Taka klasika. Dovolenkova pohoda. Lenze to nie je to, po co sme na Hawaii tentokrat prisli. Taka typicka plazicka potesi, clovek si povegeti, slahne si nejaky chladeny drink, nachyta trosku bronzu, okukne pekne baby a ma to z krku. Ale tato plaz je o niecom inom. Tato plaz je nieco take, o com sa nam snivalo…
Na konci nasej cesty sme teda zastavili Jeep a tupo cumeli pred seba. Okrem par slov, na ktore sme sa zmohli (a tie tu radsej nebudem citovat) sme len tak vytriestali oci. Na obe strany sa tiahol zlato-biely piesok az neviem kam. Lemovany tmavomodrym oceanom a bielou penou oblizujucou plaz zospodu a cervenym pieskou a troskou zelene zvrchu. To som este nevidel. A uplne najkrajsie na tom bolo, ze na plazi nezavadzal ani jeden bufet, ani jeden slnecnik ci lehatko a ani jeden turista. Sice ani dobre baby nie, ale teraz az tak nechybali. Vlastne tu nebolo ani nohy. Bozsky pohlad. Zaparkovali sme Jeepa do tiena stromov a bol cas na historicky moment. Otvorili sme si este stale celkom dobre chladene pivecko a nasledoval vytuzeny pripitok. Krst nadnerneho miesta. Samozrejme sme si to aj zvecnili zo vsetkych moznych uhlov a potom sme medzi seba vzali aj nasho noveho kamosa Jeepa, nech je aj on na fotkach. S tou svojou zlatou farbou tu aj perfektne sekol, nemohli sme ho nechat bokom. Ked sme domodelkovali a ja som stihol pri jednej z „umeleckych“ fotiek aj pokryvit kapotu, supli sme auto naspat pod stromy a vybrali sme sa na plaz. Jedine faro, ktore sme tu dolu nasli opustalo akurat toto miesto, takze nam teraz zostala cela plaz. Rozbehli sme sa k oceanu…
Piesok bol taky horuci, ze sme sa museli obut, inak by sme asi neprebehli az k vlnam. Ale voda bola super. Zalievala nezne hladky piesok a zase sa vratila kusok spat do oceanu. Siel som sa prejst kusok popri brehu. Paraaadicka. Uz ste niekedy slapali po plazi, na ktorej je pred vami do nedozierna neposlapany piesok? Citite sa ako na konci sveta. Akoby sa tu cas zastavil, akoby ste boli niekde v minulosti alebo v buducnosti. Alebo neviem kde. Len nie v beznom svete. Musel som sa vratit po kameru, aby som si to ten pocit mohol este niekedy vychutnat aj doma, ked tam uz ocean a plaz nebudem mat. Siel som poriadny kus do dialky. Zacal fukat vietor a velke zrna piesku az boleli. Asi ma duch Hawajskych kralov nechcel pustit dalej, Dovolil mi ukradnut si dost velky kus panenskej plaze. Asi usudil, ze to mi stacilo. Otocil som sa spat. Za tu chvilu stihol ocean zmazat moje stopy. Teda aspon tie, ktore viedli tesne popri vode. Bolo super sledovat, ako niekolko serii vln za par sekund uplne vymazalo znaky v piesku. Parkrat sa zlahka preliali pieskom a ten zostal taky, akoby sa ho nebolo nikdy nic ani len dotklo… Vratil som sa naspat k chalanom…
S Petom sme este urobili par akcnych fotiek a behali po piesku ako male deti. Miro zatial driemal v aute, v tieni pod stromami. Vymenili sme sa za volantom a aj keby sme boli este radi zostali na tejto plazi a najradsej tu rovno postavili stan a zostali az do rana, lakali nas dalsie casti ostrova. Zaprasilo sa nam pod kolesami a uz nas nebolo…

OFF ROAD

Podla mapy nas cakala hore na kopci odbocka na akusi vyhliadku. No co je nam trom viac treba, nez takato navnada. Odbocili sme teda doprava a cesta sa rychlo zmenila na poriadne kamenistu. Museli sme slusne spomalit, ale na ten kusok nas to nemrzelo. Lenze kusok sa akosi predlzoval a vyhliadka nebola ani len vo vyhlade. Povedali sme si niekolkokrat, ze este jedna zatacka a potom este dalsia a nakoniec sa z nasej malej zachadzky stal poriadny off-roading. Pripomenuli sme si teda nasho kamosa Tukyho-Masenkovica-terenneho Fera. Na jednom z usekov, ktory uz vyzeral poriadne divoko sme to potom otocili a vybrali sa naspat. To uz cesta vyzerala ako tatranska magistrala a vzalo by nam prilis vela casu zliezt krokom tuto streku az dolu k oceanu a potom zase hore. Off-roadovat mozme potom v Californii, toto ako ukazka stacilo. Podme na Hawajskejsie veci…

S par fotografickymi zastavkami a s cervenym prachom nielen za usami, sme sa dovalili do centra mesta. Teda, aj to centrum aj to mesto by mali byt v uvodzovkach, ale nam sa tu paci. Ziadny zbytocny chaos, ziadni zbytocni ludia. Proste pohodicka. Odparkovali sme nas Jeep, ktory bol volakedy zlatozlty a cisty, pred malu sukromnu pizzeriu na „namesti“. Okrem nas tu sedelo len zopar miestnych mladeznikov. Hrali karty. Nie videohry. Karty. Videl som v nich to, cim sme davno boli my. Niekde na prazdninach. Banda pubertakov, ktorej nezalezi na tom, aky je den a kolko je hodin. Jedna sumienocka vyzerala obzvlast dobre, a tak sa chlapci mali aspon pred kym predvadzat. A ona tiez. A ked mala este aj divakov zo zahranicia, to mala uplny sviatok. Lenze my sme tu len na par hodin, nie na par rokov, nemozeme cakat…
Dobra bola. Cerstvucka, makkucka, urobena s laskou, priam sa rozplyvala na jazyku. Clovek by sa s radostou najradsej hned do nej pustil. Roztekala sa priamo pred nami. Ziadna primrznuta a narychlo rozmrazena. Fakt sme si to vsetci vychutnali. V tej pohodovej atmosfere na cerstvom vzduchu, na malej teraske otvorenej do namestia. Taku pizzu som uz davno nejedol. Dali sme si poriadne do nosa a vyrazili na dalsiu trasu…

Na mape sme predsa mali este zopar ciarkovanych ciest, ktore slubovali dobrodruzstvo a do zapadu slnka uz nie az tak vela casu. Namierili sme si to po jednej z troch Lanaiskych asfaltiek smerom do pristavu. Ako so cumel do mapy, tak som cumel, aj tak sme minuli odbocku do pola, na ktoru sme sa mali zvrtnut. Aste dvakrat sme presli okolo, pokial sme pochopili, ze toto by mohla byt ona. Nejako to s mapou nesedelo, ale skusime…
Celkom pekna blatista uzka cesta veduca vo vysokej trave sa krutila zo strany na stranu a stverala sa kamsi hore. Smykalo nas do stran, ale na to mame Jeep, aby sme ho poprehanali, nie? Na tejto jednosmernej rozbombardovanej cesticke sme mali zrazu pred sebou auto z protismeru. Tiez na velkych terennych kolesach a s este vyssim podvozkom. Museli sme sa vysplhat s autom do travy na malom kopci vedla cesty, aby sme sa minuli. Chlapik sa nas trosku prekvapene opytal, kamze sme sa to vybrali. Dali sme mu jednoznacnu odpoved, ktora uplne presne vystihovala nas vytyceny ciel: „Nevieme, uvidime“… Viac sa nepytal, len povedal, ze dalej nic nie je. Po niekolkych milach jazdy hore-dolu, cez pole, vysoku travu, les a neviem co este, sme na to nakoniec aj my prisli. Volakedy sa dalo ist aj dalej, teraz su tu vsak velke zosuvy pody a je to uzavrete. Aspon sme mali celkom pekny vyhlad na ostrov.
Len sme si tipovali, ktora cesta by tak asi mohla ist najkratsou trasou dolu a nejako sme sa dostali az dolu, naspat na asfaltku. Po nej kusok dalej, smerom na pristav, a potom sme to z nej svihli opat do pola. Cez den sedel na odbocke chlapik, ktori mal asi za ulohu strazit tento kut ostrova pred zvedavymi turistami, ale bud mal uz po fajronte, alebo ho zrazil autobus a uz ho stihli odpratat. Nie ten autobus…
Kazdopadne sme zase vyrili prach cervenej prasnej cesty a hladali kolmu cestu dolu k utesom. Mal by tam stat majaaak…

 

MAJAK NA KONCI SVETA PLUS NEJAKE TIE HAWAJSKE ZRUCANINY…

Celkom pohodova prasna cesta sa nam zacala menit na slusne kamenistu. Klesali sme teraz dost prudko dolu k oceanu. Poriadne nas kyvalo zo strany na stranu a par usekov sme presli len tak po centimetri, lebo to v niektorych miestach pripominalo další nadejny offroading. To nas cele dost spomalilo, ale zapad slnka stihame v pohode.
Dotrmacali sme sa na male „parkovisko“ dolu pri utese. Okrem nas tu bola este jedna lavicka a stare ohnisko. A akasi tabulka o tom, ako je nebezpecne skusat zliezt dolu na plaz po malej skalnej stene pod nami. Vzali sme si teda nasu dokumentaristicku vybavu (uz sa mi nechce vypisovat, ze fotak, stativ, kameru atd.) a vybrali sme sa dolu nebezpecnou malou skalnou stenou. Pohodicka. Na Slovensku lezu po takych sutroch deti v jaslickovskom veku, tu je to oznacene ako nebezpecne. Nevadi, zvykame si. Pomaly, ale predsa. Ja si uz zvykam na podobne americke hluposti styri roky, ale zatial veeelmi malo uspesne. Dolu sme prebehli malym vyschnutym korytom rieky a ocitli sa pri zrucaninach pradavneho hawajskeho sidla. Bol tu sklad kajakov a nejake dalsie budovy. Cez malu lagunu je lahky pristup na ocean a paradnu rybacku. Hore dalsou stenou sa dalo vystverat na plosinu s krasnym vyhladom. Zase tabulka o tom, aka nebezpecna trasa to je. Trvalo nam asi desat sekund vybehnut po nej na miesto, kde mal volakedy hawajsky kral Kamehameha svoju oblubenu dovolenkovu a relaxacnu destinaciu. Tu stali kedysi dalsie budovy s vyhladom na utesy a nekonecny ocean. Dnes uz po nich zostali len kopy ciernych sutrov, ale celkom som si vedel predstavit, ako tu kedysi davno sedel na priedomi, vegetil pri zapade slnka a popijal pri tom chladeneho Bazanta. Aj my by sme si dali, ale momentalne nie je na sklade. Ten Bazant, samozrejme. Kamehameha postava kade-tade po hawajskych ostrovoch v podobe soch a stale pokojnym pohladom sleduje svoj narod…
Na tejto plosine posadenej na sklanom utese by som si vedel aj ja predstavit svoju chatu s velkou terasou. Teraz sme si posedeli aspon na takej prirodnej. Priroda (alebo mozno aj Kamehamehovi ludia) tu vytvorila taky super balkon. Otvor v skalnej stene s peknou rovnou podlahou a vyhladom na vysoke utesy a ocean narazajuci do nich vlnami. Tak toto je pohlad pre Bohov. Hlavne tych hawajskych asi. Dalsi moment, kedy by ste najradsej stopli cas a len tak sedeli a nepricetne pozerali do dialky. Pod nohami mate spenenu slanu vodu s hukotom rozbijajucu sa o skaly na male kvapocky a pre ocami uzasnu prirodu. Trosku chladnu a neutulnu, ale majestatnu a vsemocnu. Na tie utesy v dialke snad nikdy nevstupila ludska noha. Ani teraz tu nebol nik, okrem nas. Slnko sa uz zacalo chystat na spanok a ozarovalo vsetko naokolo tym svojim najlepsim svetlom. Dolu pod nami sa jeho luce odrazali na takmer pokojnej hladine laguny. Dalsi lakavy kupel. Este stale je tak teplo, ze sme neodolali a rychlo zbehli k byvalemu skladu lodi, prebehli cez okruhliakovu plaz a uz aj sme si hladali vhodne miestecko, kam by sme sa zvalili a schladili. Trochu bolo treba davat pozor, lebo tu boli kadejaki morski jezkovia a podobne veci, na ktorych sa sedi dost nepohodlne, ale nakoniec sme objavili miesto, kde sme sa mohli cely ponorit do vody idealnej teploty a chvilku vegetit…
Oskar rychlo klesal na obzore a priliv dost rapidne dvihal hladinu vody v lagune. Par vycnievajucich sutrov, bolo zrazu prec a o chvilu sme boli aj my, lebo ked nam voda odreze cestu na plaz veducu okolo strmej skalnej steny, budeme si tu potom plavat navzdy. Hore na utese nam trochu z tej krasy kradli dve cierne postavy…
Len tak-tak som stihol postavit stativ a odfotit zeravu gulu stracajucu sa medzi utesmi v hlbokom oceane. Jeden z najzaujimavejsich zapadov slnka aky som kedy videl, bol za nami. Nebola to nejaka uzasna svetelna farebna show, ale s tym prostredim a v tejto atmosfere to malo svoje originalne caro.

 

NOCNA CESTA…

Previezli sme sa este kusok k majaku, pozreli si pozapadovy vyhlad na lagunu, v ktorej sme sa valali a hore rozmlatenou cestou sme sa uz stverali v poriadnej tme. Zhora z oblohy by nas teraz bolo vidiet len ako male ojedinele svetlo pohybujuce sa ciernou tmou. Ked sme sa opat napojili na prasnu cestu veducu polom, svihli sme to na opacnu stranu, nez z ktorej sme povodne prisli.
Na asfaltke sme sa tak vynorili v totalnej ciernote niekde medzi letiskom a druhym pristavom. Uz predtym sme sa rozhodli, ze kasleme na povodny plan noclahu v kempe. Cielom je teraz vzdialena cast ostrova, niekde dolu pri slavnej Shipwreck Beach. Vymenili sme sa za volantom, zavreli strechu, lebo sa slusne schladilo a pustili si dobru slovensku hudbu. Po narocnom dni ma lamalo na spanie, ale museli sme este najst nejake vhodne miesto na noclah. Dolu pri plazi asfaltka znova skoncila svoju put a na prasnej ceste lesom lemujucim plaz, sme patrali a patrali. Takto v ciernej noci to vyzeralo dost zaujimavo a strasidelne. Niekolkokrat sme uzkymi tunelmi medzi stromami presli na plaz, pokial sme nasli taku, kde nebolo blato, nebolo tam sto krabov na meter stvorcovy a dali sa tam v klude rozlozit dva stany. Dost fukalo, hladali sme teda nieco nie az tak vystavene priamemu vetru. Zapichli sme to na jednej plazicke, takej akurat pre nas. Autom sme si urobilil ochrannu barieru a chystali sa na vytuzenu veceru. Pri tom vsetkom sme prisli na to, ze sme niekde po ceste asi vytriasli z auta aj zapalovac. Po tom narocnom dni sme si trosku zdvihli krvny tlak debatou o tom, kto moze za to, ze sa teraz nenajeme, ale to je tiez neodvratnou sucastou takehoto nabiteho expedicneho programu. Este sme hodnu chvilu skusali vsetky mozne sposoby ako zapalit varit. Nic nefungovalo, neostavalo nic ine, nez sa len pozerat na zatvorene plechovky a dat si nejaku tu cerealnu tycinku a hlad prehlusit spankom. Ved aj zajtra je den, este sa v zivote najeme tolkokrat, ze az. Sedel som na plazi a pozeral na tmavy ocean. Milion hviez na oblohe, klud, ticho. Teraz sme na strane ostrova orientovanej smerom k ostrovu Maui. Zaujimavy pocit. Na druhej strane vidim svetla pobreznych miest. Cely pas jasne oznacujuci civilizaciu. Tam niekde je „nasa“ Lahaina, tam niekde plaz, kde sme vcera pozerali na zapad slnka a na ostrov bez svetiel v dialke. Cierny tajomny ostrov. Teraz sme na nom a pozerame sa na celu vec v obratenom garde. Z tmaveho ostrova bez svetiel…

ANANASOVY OSTROV…

Stihli sme ranajky na plazi, balenie v pristave, nasiel som autu na dva dni novy domov niekde v zasitej ulicke Lahainy a uz sme stali v rade na listky. Slusna kopa ludi sa tu takto zrana nahrnula. Nasli sme si miesta na hornej palube pod strechou, aby nam Oskar nepalil na hlavu. Pri okienku v nasej rade sedaciek sedel akysi chlapik. Supli sme sa teda k nemu a ruksaky si dali před seba. Lenze to by sme nesmeli byt v krajine uzasnych pravidiel a nezmyselnych zakonov. Nejaky lolo z posadky nam hned oznamil, ze batohy musia ist dolu na palubu. Opytali sme sa ho, preco mu vadia. Vraj kvoli bezpecnosti. Hmmm. Na dalsiu otazku, ze ci nam moze osobne zarucit, ze sa tam nasej batozine nic nestane sa mu zvysil krvny tlak a nie prave priatelsky nam zavrcal nieco v tom zmysle, ze ked sa nam nepaci, mozme z lode vypadnut. Nuz, aj to je odpoved. Mily chlapik. Asi mu slana morska voda za tie roky vysusila mozog. Skoncili sme teda nakoniec, aj s nasim proviantom, na otvorenej zadnej palube, pozerajuc sa na vodu zvlnenu a spenenu motormi. A na ostrov Maui, ktory sa viac a viac vzdialoval. Paradicka. Nenechame si predsa pokazit naladu, ved sme na prazdninovej vyprave…

DOBRE RANO, LANAI…

jaaaj, dalsie paradne prebudenie na plazi. Tych nie je nikdy dost. Chalani este spia, sedim si teda na plazi a vychutnavam si vychod slnka. Hlad ma vyhnal zo stanu. Ale budu ranajocky, pohoda. Len ten ohen treba zohnat, snad niekoho niekde stretneme. Zbalili sme veci, vycuvali z piesocnej plaze a cez prirodny tunel z kriakov a stromov sme sa zase dostali na prasnu cestu zo vcerajska. Teraz sme pokracovali dalej smerom na konecnu tejto trasy. Odhadovali sme, ze vcera sme to dotiahli tak do jej polovice. Koniec slepej ulice vsak prisiel ovela skor. Ani sme netusili, ze sme spali tak blizko.

Kempovala tu rodinka Hawajcanov. Normalne tu mali rozkladacie postele a vsetku moznu vybavicku. To je dobre znamenie, urcite maju aj zapalovac. Trosku sme vyrusili ich rannu pohodu, tak sme radsej zaparkovali o kusok dalej a zlozili sa pri vode. Zasiel som za nimi, slusne sa pozdravil, vybojoval ohen, ktoreho dolezitost v historii ludstva sme si vcera velmi dobre uvedomili a zase som zapalovac vratil. Pootvarali sme konzervy so spagetami a sefkuchar Mirko nam z nich „uvaril“ paradne ranajky. Trosku mu to v tych konzervach prihorelo, takze spagety mali taku zvlastnu specificku chut a vonu, ale ono sa to v takych bojovych podmienkach a priamo v plechovkach inak ani neda. To uz sme uz my s Petom vegetili v prijemnej kludnej vode zatoky a vychutvali si dalsie skore hawajske rano. Miro sa kamaratsky obetoval a strazil nase ranajky na brehu. Dobre padli. Clovek to takto v prirode oceni ovela viac, nez doma v meste. Sedeli sme na starom zvalenom strome, strngali vydlickami o konzervy a bez slova pozerali na ocean. Nezdrzali sme sa dlho. Uz sme sa totiz tesili na dalsiu chutovku…

 

SHIPWRECK BEACH…

Teraz za svetla nam ubehli mile prasnej cesty relativne rychlo. Dokonca sme stretli aj zo dve-tri auta a videli sme stare ojedinele domceky roztrusene v suchom lese. Asi tu zije uz len zopar ludi, ale predsa len znamka civilizacie. Vcera v noci tu nebolo ani jedine svetlo. Hmmm, tak uz pravdepodobne spali. Prefrcali sme okolo konca asfaltky, kde sme vcera odbocovali za noclahom. Teraz este kusok dalej opacnym smerom, kedze Shipwreck beach je vlastne slepou ulicou na protichodnej strane nasho ranajkoveho konca. Podla mapy nas tu mal cakat usek, kde sme si treba prepnut pohon na vsetky styri kolesa, lebo piesok je tu hlboky a auto lieta zo strany na stranu. A naozaj nas tu cakal. Neklamali. Ako vystrahu nam vcera v pozicovni ukazali kopec fotiek, na ktorych boli Jeepy zahrabane v piesku az po dvere, pripadne vyvratene v priekopach, ponorene v bahne a podobne. Nie je to tu zase az taka sranda.

Minuli sme partiu domorodych rybarov a prisli na koniec cesty. Tu sme nechali auto, dalej sa uz da len pesi…

Paraaadna plazicka. Zlaty piesok, tmavo sede a cierne skaly. A vzadu uz odtialto bolo vidiet kulisu, ktora dala meno tomuto miestu. Je to stara obrovska hrdzava lod, ktora tu uviazla na plytcine este niekedy pocas druhej svetovej vojny a zostala ako rekvizita na plny pracovny uvazok. Plaz sa tiahne s malymi prestavkami az neviem kam. Obehli sme si to teda malym uzkym chodnickom trosku dookola a dostali sa na „hlavnu“ plaz. Zase nikoho. Super. Male zelene kriky rovnobezne s oceanom, odvazne stebla travy zasahujuce este kusok do zlteho piesku a potom uz len nedoknuta plaz a vegetacke vlnky oblizujuce pobrezie. Volakedy tadialto viedol aj chodnik vyuzivany hawajcanmi a neskor aj turistami, ale dnes je uz neschodny. Videli sme len jeho zaciatok a tabulku hovoriacu o tom, ze sa chysta jeho znovuspristupnenie. To by som si v buducnosti celkom rad doprial takuto turicku. Jednu z tych, ked cely den nestretnete nikoho. Jednu z tych, ked proste zastane cas a vy sa dostanete uplne mimo reality. To si ale este pockame. Zatial sa teda aspon praskneme do vody…

Vysantili sme sa v typicky plytkej teplej a priezracnej vode a relaxovali na brehu. Kecali sme len tak o vsetkom moznom. O zivote tam „na druhom brehu“, o tom, ako sa Miro po vylete poberie studovat do Skotska, o tom, kedy sa konecne poberieme domov aj my. Na takych miestach, kde clovek prestane mysliet na pracu, problemy a prachy, prichadzaju proste na um ine myslienky. Viac su na pretrase skutocne hodnoty. Oskar nam uz svietil v plnej krase na hrdzavy vrak a my sme planovali, co este stihneme do odchodu nasej lode…

NASPAT DO CIVILIZACIE…

spomenuli sme si, ze nam vcera v pozicovni dali akesi kupony do strelnice. Zopar nabojov zadarmo ako akciu, s nadejou, ze dalsie si dokupime. Hmmm, taku strelbu, to sme este neskusali. Teda aspon ja osobne som strielal len zo vzduchovky, Miro podobne, akurat Peto uz vraj kadejake strelne zbrane vyskusal. No co, podme sa na tu paradu teda pozriet, ved to mame po ceste. Serpentinami hore kopcom sme trosku nazhavili motor.

Kusok pred „mestom“ sa pasu kone a niekde nedaleko od nich aj konicky. Podla mapky by tu mala byt strelnica. Dokonca sa nam ju podarilo aj najst a slubili. ze nas vezmu, lenze az o nejaku hodinku. Nuz, to nam trosku naburava plany, lebo este sme sa chceli pozriet do toho luxusneho hotela, ako sa tam veci maju a tiez sa ist niekam pred odchodom najest. Mame co robit, aby sme stihali. Predsa sme si len urobili rezervaciu a zviezli sme sa teda na spominanu exkurziu, potom sa vratime akurat nacas na odstrel…

Nooo, pekny hotelik veru. Historicka stavba (teda aspon na americke pomery) s prijemne zariadenym interierom, velkymi krbmi, obrovskou zahradou, jazierkom, fontanou, golfovym ihriskom… Proste miesto na relax a odpocinok. Nic pre nas. Na to sme este prilis mladi. Tak niekedy nabuduce. Kazdopadne na malu prechadzku a par fotiek to bolo fajn, pozreli sme si, za cim sa to ludia zenu, ked idu na „milionarsky“ ostrov a za co to platia take nekrestanske prachy. Pekne tu je, utulne. Ale dolu na plazi to malo pre nas lepsie grady. Ved tu ani kraby po izbach nebehaju a nehuci ocean. Asponze zahradu maju peknu. Naskocili sme opat do nasho spinaveho Jeepu a frcali za streleckym zazitkom…

OSTROSTRELCI…

Bol to veru na nas uzasny pohlad. Po tom, co sme vyplnili dotazniky o kadecom moznom a nafasovali stelecke vesty, okuliare a stuple do usi, sadli sme si vonku na lavicku a cakali na svojho instruktora. Ako traja muskatieri. Samym zo seba nam bolo smiesne. Naladicka bola dobra, zatial sme si povedali, ze vystacime s tymi dvadsiatimi nabojmi, ktore sme vyfasovali ako premiu k pozicaniu auta. Ak nas to velmi chyti za srdce, tak si prikupime dalsie.

Nas vtipny instuktor, taky spravny chlapik, nam ukazal co a ako mame s tou strielajucou palicou robit a pustili sme sa do toho. Strielali sme na umelohmotne sprostosti, ktore imitovali beziaceho zajaca, lietajucu kacku a este nejake ine poplasene zviera. Strasna sranda. Miro sa ukazal ako profesionalny ostrelovac, bol z nas najlepsi. Trafil asi vsetky rany. Mozno jedna mu usla. A to bez treningu! Klobuk dole. Pofotili sme si pri tej zabave, kazdy si dal zopar ran a aj keby sme si boli s radostou zastrielali dalej, ako zabavka to stacilo. Bolo treba svihat do pozicovne vratit auto, lebo uz nam aj tak casovo prihara…

OSTRY LANAISKY FINIS…

Stihli sme to. Ja som sa modlil, aby si nevsimli prepucenu kapotu, po ktorej som sa vcera modelkovsky valal. Kedze vsak vazim asi tolko ako dve modelky, nejako to nevydrzala. Ta kapota, nie modelka. Ked nam to najdu, bude pruser. Tu preliacenu kapotu, samozrejme, nie modelku…

Nenasli. (vy uz viete co…) Auto bolo take zasrane, ze si ten valov nevsimli. Ked nam odklepli odovzdanie a dali mi uzavrety ucet, zhlboka som si vydychol. Pekne by som si zarobil, keby mi to dali k uhrade. Teraz sme mohli konecne vybehnut na obed. Uz sme sa vsetci tesili na domacu pizzu na malej terase. Ochotna Hawajcanka nam dovolila nechat batozinu v kancelarii pozicovne a kedze v tomto mestecku je vsetko za rohom, par minut chodze stacilo, aby sme sa dostali na miesto cinu.

Lenze dnes je nedela. Na Lanai maju dnes pizzeriu zavretu. Aj-jaj-jaaaaj. Tak toto je poriadny skrt cez rozpocet. Uz nam po ceste tiekli sliny po chodniku az sme museli davat pozor aby sme sa neposmykli a teraz sme bezradne cumeli na tabulku na dverach. Nic ine tu nie je. Len nejake male potraviny. Na konzervy chut nemame, uz sme dnes nejake mali. Stali sme pri tych zavretych dverach ako sklamane patnastky po prvom rande. Potom sme si vsimli, ze niekto je vo vnutri.

A to je to, co sa mi vzdy pacilo doma na Slovensku, alebo aj inde v Europe. A co neznasam v Amerike. Doma sa vzdy najde cesta, doma sa daju obist hlupe predpisy. Doma, ked sa chce, tak vsetko ide. V USA sa vsetci riadia predpismi ako roboti. Proste ked je nieco niekde na papieri, tak ludia s klapkami na ociach robia to, co je napisane a ziadna logicka alebo kamaratska vynimka neexistuje. Hawaii je sice sucastou tejto krajiny, ale predsa len trochu inou. Na Lanai sa este nedostali supermarkety a fastfoody typu McDonald. Este stale tu ludia aj celkom zdravo premyslaju. A biznis je biznis, ked je niekto hladni, da sa to riesit. Chlapik prisiel k dveram a my sme sa ho slusne opytali, ci by nam neukuchtil nejaku tu hovadsky velku pizzu. Polichotili sme mu, ze nam vcera velmi chutila a ze sme sa tesili na to, ze si ju pred odchodom z ostrova este raz dame. Prikyvol, ze pohoda, nadiktovali sme, co na to chceme a pustil sa do prace. Este sme sa pre istotu opytali, za ako dlho je to schopny urobit, lebo minibus s pozicovne odchadza o pol hodinku. Ked ho zmeskame, nestihame lod a to by bol pruser.

Povedal, ze dvadsat minut mu staci a nam ta veta tiez stacila…

Minibus sme stihli len tak-tak. Chlapik bol sice v pohode, ale nezaprel v sebe hawajsku vegetacku a flegmaticku povahu. Nasa pizza poriadne meskala a nakoniec Miro sprintoval ulicou dopredu, aby nas shuttle do pristavu pockal. A pockal. Viezol totiz len nas a este jedneho zvlastneho chlapika. Nahadzali sme dnu batozinu, naskakali do vozidla a sofer to odpichol z parkoviska. Presiel asi desat metrov, ked Miro zistil, ze si nechaj vonku svoju kolu. Zaflekovali sme, Fero8 vybehol, vzal si ju, ospravedlnili sme sa chlapikovi a odpichli to teda po druhykrat. Tentokrat to boli tak tri metre a Peto zistil, ze v obchodiku vedla pozicovne nechal siltofku. Znova brzda, rozleteli sa dvere, Peto odbehol, pribehol a dvere sa zabuchli. Tentokrat sme uz naozaj vyrazili. Pohladom sme sa lucili z ostrovom, ktory nam za tu kratku dobu naozaj prirastol k srdcu. Neviem si sice celkom predstavit, co by sme tu robili tyzden alebo dva, ale bola to pecka. Na cely minibus rozvoniavala nasa pizza…

Dali sme si ju az v pristave. Nasli sme si prijemne miestecko pod palmami a dali si poriadne do nosa. Paraaadicka, Nase zaludky uz po tom priam pistali. Do zatoky sa blizila lod. A my sme rozmyslali nad tym, ako sme dokazali za 26 hodin pobehat kompletne cely ostrov a zazit tolko, co clovek bezne nezazije ani za tyzden, ci mesiac. Vydareny zatah, tento nas Lanai. Snad zase niekedy nabuduce. Rozvalili sme sa na sedackach v lodi. Vlny nas poriadne hadzali a prepadavali nas driemoty. Chvilku som si aj schrupol, ved nas este dnes po zakotveni v Lahaine caka nejaky ten program…

 

LAHAINA NAS OPAT VITA…

trosku oddychnuti a poriadne vytraseni sme sa teda vylodili v oblubenom mestecku, ktore sa uz stalo nasim uzlovym bodom. Musime urobit poriadky s autom, znova niekde prenocovat a zajtra rano nas caka lod na dalsi vysnivany ostrov – Molokai. Ale to sa este zbehne par veci, pokial nasa noha vkroci na novu podu…
Celkom rychlo sa nam podarilo najst ulicu, kde som vcera nechal auto. Dokonca tu este stale bolo. Nik ho neodtiahol a ani neukradol. Je najvyssi cas urobit ocistu. My sme sa uz vykupali do sytosti, teraz je cas na pranie s Azuritkom. Od miestneho chlapika zasiteho v malej parkovacej budke som vymamil informaciu o tom, kde sa v meste nachadza verejna pracovna a hned sme sa tam aj pobrali. Rozdelil sme si ulohy. Peto tu zostane strazit nase prajuce sa pradlo a ja s Mirom pojdeme vratit do Kahului auto. Naspat sa pokusime dostat nejakym autobusom, alebo stopom. Chvilu sme uvazovali, kto zostane a kto pojde s autom, ale zamer bol nechat Peta tu. Ze preco, k tomu este prideme…
Hodnu chvilu nam trvalo, kym sme si vytriedili a pobalili vsetky veci, vystahovali a vycistili auto, nalozili pradlo do velkych praciek a nase batohy naskladali do kuta pracovne. Fero 15 tu moze studovat katalogy a cestovatelske prirucky o Hawajskych ostrovoch, ktore som vzal este v kniznici v L.A., zatial co my sme skocili do auta a frcali do hlavneho mesta. Zasli sme nakupit par dolezitych veci. Rukavice na turu po ostrej stuhnutej sopecnej lave, nieco na pitie, nieco pod zub, Mirovi karimatku, aby mu neodisli krize atd., atd. No a hlavne treba vymysliet aspon nejaky symbolicky darcek pre nasho narodinoveho oslavenca.. Nakoniec sme vsetko obehali a stihli aj nacas vratit auto….
 

NATAHOVACKY V POZICOVNI…

Dali sme si aj tu namahu, ze sme sa pohadali v pozicovni ohladne poslednych dvoch dni, co sme auto drzali nadcas. Uz som mal na mobile par odkazov o tom, ze hladaju svoje faro, kedze sme ho mali vratit predvcerom. Najlepsia obrana je vsak utok, a tak sme svoje rozhorcenie prezentovali v plnom nasadeni. Stazovali sme sa na to, ako nam dali zle informacie o druhej pobocke, na to, akych neprofesionalnych ludi maju na telefonnych linkach a na to, ako sme auto museli kvoli tomu nechat odparkovane v Lahaine. Hawajcanka pri pulte nevyzerala prave na to, ze by s tym bola schopna nieco spravit, dali sme si preto zavolat rovno managerku. Ale pravidla su pravidla. Managerka tu sice je, ale musime to rozpovedat tejto tete. Ta, samozrejme, na konci nasho pribehu povedala, ze to nemoze vyriesit a ze musí zavolat managerku. Boooze, ako keby sme jej to nehovorili dopredu. Dobre rano stara mama! Tu si clovek vzdy nadarmo hubu derie niekolkrat navyse. Tak sme to vsetko zase zopakovali fesnej managerke. Tvarilli sme sa poriadne znechutene a ona to nakoniec vyriesila tym, ze nam odpocita jeden den pozicovneho. Nuz, mile gesto, ale my sa len tak nedame a chceme zadarmo oba posledne dni. To sa jej nijako nepacilo a nechcela o tom ani len pocut. Vraj neeeexistuje, uz toto je nad ramec beznych sluzieb zakaznikom. To nas vsak este nepozna. Hodnu chvilu sme vsetko preberali zo vsetkych moznych pohladov az pochopila, ze to s nami nevyhra. Snad ju presvedcilo aj to, ze sme mali na Lanai od ich firmy pozicany ten Jeep za nekrestansku cenu. Bojovala statocne, ale predsa len podlahla. Bol to nelahky suboj s inteligentnou a musim povedat, ze aj velmi peknou zenou. Odratala nakoniec z celkovej ceny cele dva dni a my sme boli spokojni. Este nam aj taxik zavolala. No ake mile od nej. Lenze rychlo sme pochopili, ze ucet by sme platili z vlastneho vrecka a ten by bol vyssi nez pozicanie auta na dalsi den. Kaslat na taxik. Milej managerke a ostatnemu osadenstvu sme povedali, ze ideme stopovat. Skoro im sanky spadli, asi to tu nebyva zvykom. Kazdopadne sme konecne vypadli z pozicovne a vybrali sa odchytit nejakeho dobraka, ktory by nas zviezol…
 

TAK ZASE STOPOM PO OSTROVE…

Nooo, ono to vyzera spoza volantu a na pesaka vsetko volajako inak. Pred polhodinkou sme tadialto len tak prefrcali, teraz si to sinieme pesky a ta trasa je akasi dlhsia. Minimalne nam sa to teraz tak zda. . Slapeme, slapeme a koniec chodnika nie je ani len v dohlade. Tak takymto tempom nam to na vypadovku z Kahului bude trvat cele prazdniny…
Nakoniec to vzalo o cosi menej casu, ale to mozno aj preto, ze sme zacali stopovat uz za pochodu, len co sme sa dostali na cestu, ktora sa za mestom menila na tah do Lahainy. Lenze auta nas mali akosi v pazi a nik nezastavoval. Nevyzeralo to prave najruzovejsie. Stopujeme este v podstate v meste, sanca, ze nam tu niekto zastavi, nie je bohvieako velka. Je to jasne, treba sa zviditelnit. Na obal Mirovej novej karimatky som napisal velky napis nasej cielovej destinacie a tu uz potom len stacilo drzat vystrcenu do cesty. Snad to vodici precitaju. Precitali. Trvalo to len okamih a uz pri nas brzdilo auto. No super, tak toto zabralo naozaj rychlo, podme zistit, ci si nas aj pustia do auta…

…“zo Slovenska“.
…“ano cestujeme po Hawaii“
…“ano, tam si uz nejako poradime“
…“ano je tu krasne, ano, Hawaii to je sen“…

…“a nie, nie sme ziadni lupici ani ine podobne nevyspytatelne individua“…

Toto kolo otazok a odpovedi sa uz odohravalo v iducom aute. Dve starsie panie, ucitelky z Californie sa spolu s malym faganiskom viezli do svojho dovolenkoveho letoviska. Vraj ich zaujal nas narychlo vymysleny napis na karimatke. Celkom mila spolocnost, pokecali sme o kadecom. Chceli nas aj trosku poucit o tom, co kde a ako na ostrove, predsa len su tu uz niekolkykrat po sebe, ale potom pochopili, ze vela noveho nam asi nepovedia. My sme uz totiz v tomto momente mali Maui prebehnute podrobnejsie, nez to oni kedy stihli. Ale aj tak vdaka. Vzali nas az do Lahainy…
Vyskocili sme z auta par ulic od pracovne. Tam sme nasli Peta, vzali sme si veci a za chodze sme nahlas rozmyslali, kam sa podejeme teraz na vecer a kam potom na noc. Zrazu sme nemali auto a boli sme celi ovesani batozinou. To nie je bohvieka sloboda pohybu, ale nemame na vyber. Aby sme aspon trosku odlahcili ruksaky, zbavili sme sa na malom tmavom parkovisku niekolkych piv. Bola to celkom sranda ako sme tu sedeli na drevenych paletach pri kontajneroch a potajomky sosali teple pivo. Jednym okom sme sledovali cestu, aby nas nahodou neprekvapili policajti, druhym sme sa smiali jeden druhemu z toho, ze sme tu vyzerali uplne ako bezdomovci. Po dobrom rozbehu sme zasli este raz na drinka do nasho oblubeneho bariku. Cakali sme vsak trosku zivsiu atmosferu a nejaky ten nocny zivot. Podstatne vacsi, nez tam teraz bol. Dali sme si teda len jeden miesany drink s cerstvym ananasom nastoknutym na okraji pohara a Sherlockovsky sme zistovali, kde by sme nasli zivsie miesto. A aj sme sa dozvedeli. U nejakeho losa, ci ako sa to vola. Podme teda na to…

Poviem vam, ze predierat sa rusnou vecernou ulicou s velkym plnym ruksakom, plus dalsou batozinou, to je poriadne adrenalinovy sport. Dost vela ludi si v ten vecer ponadavalo na troch kretenov obuchavajucich ruksakmi okoloiducich, ale inak to neslo. A bola to aj poriadna zaberacka, pokial sme dosli ak k „Losovi“, pekne sme sa zadychali.
Ochranka nas do baru nemohla pustit s takym nakladom, asi sa bali, ze nesieme sto kil vybusnin. Nastastie tam niekoho napadlo, ze si to mozme zlozit v zasitej casti podniku a uz takto odlahceni nabehnut k stolu v bare. Tak toto bol super pocit. Zase slobodni a bez zataze. Hned sme si na to dali pripitok. A potom dalsi a dalsi… Mali v ten vecer akciu asi na sest druhov rozneho alkoholu a k tomu este velmi sympaticku casnicku, tak sme sa nechali trosku uniest. Vladla dobra nalada, fesanda vzdy dobehla k stolu s novym kolom drinkov a nam bolo dobre. S vyhladom na nocnu ulicu sme si vychutnavali volny vecer a zatial sme sa snazili nemysliet velmi na to, kam to potom zabodneme na noc. Teraz nas viacej trapil hlad a nasa casnicka nam dala dobry tip na rychlu veceru. Nechali sme si teda vsetko v bare a odbehli o par ulic dalej na mieste paradne taco. Naozaj bolo dobre a zaludky sa hned citili lepsie. Dalsie kola v bare potom padli este lepsie. Naozaj sme sa super uvolnili, takmer sme zabudli, kde sme a kam mame ist dalej. Nejako sme sa nechali uniest, pohodicka, veselosti do sytosti…
Bar-drinky-zase ruksaky-nejaky dlhy pochod a rychle zalahnutie… Zrazu sme spali jako babatka, vsetko bolo teraz jedno…

Zobudil som sa na zblnkot vody. Je super mat ocean rano zase takto na dosah ruky. Jemny hukot vln balzamuje dusu a vstava sa ovela lahsie nez doma z postele. Ale tie dnesne vlny sa mi nejako nepozdavaju. Ked som konecne vykukol zo stanu, hned som zistil preco. Nazaj totiž boli na dosah ruky…Dnes to s tou pritulnostou jednoznacne prehnali. A priliv rychlo stupal. Nasledovalo bleskove zbalenie stanov a vsetkeho proviantu, pri ktorom sme sa velmi rychlo prebrali. A budenie sokom asi zazila aj rodinka, ktora nas objavila za plotom svojho domu, ako si balime caky-paky. Mamicka s detvakmi, vsetci este v pyzamach, si vybehla cez zahradu na sukromnu plaz a zistila, ze tu maju votrelcov. Nastastie, si to tu fesna americka rodinka len prenajimala, takze na nas boli celkom mili. Pokecali sme chvilu o tom, kde a ako cestujeme a potom sme vypadli, aby ste stihli lod.Zase nas cakal pochod ulicami v plnej polnej. Ale pristav bol na dohlad, tak to uz nejako dobojujeme az k lodi. Stihli sme to nacas, este sme sa po ceste aj odfotili v topankach Foresta Gumpa pod emblemom Bubba Gump Shrimp Company. V pristave uz zase cakali nejaki ludia a tlacili sa k este nepristavenej lodi…

Dnes nam aspon nik nerobil problemy s batozinou. Nasli sme si miestecko na palube a dali si nejake tie ovocne napoje. Vyzeralo to tak, ze nejaka vacsia skupina to ma kupene aj s obcerstvenim. Skoro vsetci, okrem nas, pobehovali s akymisi menovkami na hrudiach a tvarili sa, ze patria k sebe. My sme ziadne menovky sice nemali, ale po vcerajsej rusnej noci nas dost smadilo, a tak sme sa minimalne pri bare tvarili, ze tiez patrime k ostatnym. Prirodne ovocne stavy z ananasov, mang a guav oslahnute par kockami ladu padli velmi vhod. Na ranajky sme sa este necitili, ale po napoje sme to otocili hned niekolkokrat. Potom sme uz len sedeli na hornej palube a modlili sa, aby boli vlny mensie a lodou menej hadzalo. Dnes rano nam bolo akosi menej do reci nez predvcerom po ceste na Lanai. Kazdy si sedel so svojimi myslienkami a tak trosku bledo-zelenou tvarou. Ale vsetci sme sa tvarili hrdinsky. Az neskor na pevnine sme si povedali, ze ta kombinacia vcerajsich drinkov a dnesnych vln nebola bohvieco…;o)

Plavba na Molokai trvala zhruba dvakrat dlhsie nez na Lanai, ale stale je to relativne rychly presun. Zakotvili sme v malom pristave, ktory vyzeral ako by tam bol len tak nahodou. Zvitalo sa tu niekolko rodiniek a kazdy si poodvazal svojich blizkych ci znamych. A minubusy odviezli aj tych zopar turistov. Zostalo tam len niekolko pristavnych robosov a my traja. Nuz, vyzera to tak, ze nas tu niekto zabudol. Kde sme uz, takto zabudnuti, cakali hodnu chvilu, povedali sme si, ze sa asi budeme musiet ozvat. Zavolal som teda do Dollaru. A na taky tretikrat sa mi to dokonca aj podarilo. Teta pri telefone povedala, ze ked uz tam cakame, poslu po nas kohosi. A tak sme, uz teraz najdeni, cakali dalej. Zvalili sme sa aj s batozinou na lavicky v cakarni. Tu bol aspon tien a pohoda. Ani sa nam nechcelo vstavat. Scipli sme tu ako take mrciny. Na partiu dobrodruzne naladenych turistov pripravenych na vsetko sme rozhodne nevyzerali. Ale dobre, ze sme sa takto na chvilu dostali do vodorovnej polohy. Ta mala opica, co sa doteral bala z nas zoskocil, mohla takto pohodlne pomalicky zliezt. A bol pokoj, Ked prisla po nas dodavka z pozicovne, opicka uz bola davno za plotom, po ktorom sa plazili krasne rozkvitnute havajske kvety…

Z LETISKA DO „CENTRA MESTA“…

A sme tu. Na Molokaiskom letisku. Podoba sa to tu sice viacej na zahradky za garazami a zeleznicnou tratou v Poprade, nez na poriadne letisko, ale nevadi. Akurat lietadiel je tu viacej, nez na popradskych zahradkach. Asi o dve. V malej budove, kde sidli okrem troch aeroliniek (kazda ma jeden maly pultik), bufet, ochranka a dve pozicovne aut, sme sa zastavili pri okienku firmy Alamo. Rezervacku sme sice mali o okienko vedla – v Dollari, ale vzdy sa lahko presunieme tam, kde davaju lepsie podmienky. Klasicky sme to zahrali na to, ze nam uplne staci to najmensie a najlacnejsie auto a dostali sme za maly priplatok kabriolet. Osvedcena taktika. Mali sice zase len ten biely hnusny americky Sebring, ale furt lepsie nez roxorom do oka. Hlavne, ze sa mu da otvorit strecha. Na vyhliadkovych jazdach po ostrove to urcite ocenime. Az s vetrom vo vlasoch je to ta spravna sloboda a pohoda. Tu sa nechystame na ziadne offroady ani na nic blaznive, co sa soferovania tyka, toto by malo idealne splnat nase plany. S milou, asi dvestokilovou, hawajskou tetou pri okienku sme si dobre rozumeli, obchod je uzavrety. Este sme si zistili, kde sa tu da najblizsie dobre najest, nahadzali sme batozinu do kufra a odfrcali sme zo zahradkoveho letiska…

Raz-dva sme boli na hlavnej ceste, v podstate smerom naspat do pristavu, a vychutnavali sme si ten spominany vietor vo vlasoch a prazdny ostrov. Ziadne preplnene cesty, ziadny chaos, uuuplna pohoda. Takto sa mi to paci. Este si dame nieco dobre na obed a bude ako nebolo. Lenze nieco mi vrta v hlave. Ani neviem, preco ma to tak zrazu napadlo, ale pytal som sa chalanov, ci mam na zadnej sedacke fotoruksak. Vraj nie. Hmmm, dufam, ze je v kufri. Zastavili sme az pri „restike“, nejakych desat mil od letiska. Obavy sa naplnili. Ruksaku niet. Do prcic! Velky fotak, maly fotak, filtre, kamera, nabijacky, mobil a co je najhorsie, vsetky pasky a doteraz vyfotene filmy. Toto nie je prave najsradnovnejsie. Restika je aj tak zavreta, skaceme teda do auta a frcime naspat na letisko…

Teraz len celu cestu dufam, ze zahradkari su mili ludia a ziadny z nich si neodniesol najdolezitejsiu cast mojej batoziny domov. Respektive, ze sa za tu chvilu miestom, kde som ruksak nechal, este nestihol nik prehnat a najdeme ho tam, kde zostal. Odprisahal by som, ze sme ho nesupli do kufra a batoh zostal na parkovisku. Prva cesta viedla teda tam…

Nic. A kua. Tak potom uz len pod okienkom autopozicovne… Nic, ani tam. Aj-jaj. Ale to sa ma uz mila srnko-dvojtonkova teta pytala, ci hladam ruksak.

„No jasneee!“ zareagoval som hned.

„Tak ten je u securitakov“, odpovedala teta.

Keby mala o stopatdesiat kilo a dvadsat rokov menej, aj by som ju vybozkaval, ale vyzera to tak, ze to radsej vybavim s tymi securitakmi. Boli dvaja. A ani jeden sa mi nepacil. Tak som si teda len vzal ruksak. Trosku to dalo zabrat, lebo som musel vymenovat vsetko, co je vo vnutri, dat im svoje udaje, podpisat nejake lajstro atd. Ale hlavne, ze mam zase svoje poklady spat. Nasli ich na parkovisku. Tak ako som predpokladal. Chalani nakladali batozinu do kufra, ruksak pri kolese si nevsimli a ja som z nejakeho neznameho dovodu akurat dnes neurobil staru znamu povinnost sofera pri cestovani – nepozrel som sa pri odchode do spatakov, ci na opustanom mieste nahodou nieco nezostalo. Nuz, poucime sa do buducna…;o)

Teraz sme si uz mohli tu opakovanu cestu dolu k plazi naozat vychutnat a aj dobry hawajsky obed v restike. A popri nom sme uz aj studovali mapy a knizky, aby sme urobili cestovatelsky plan na ostrove Molokai…

ZACINAME PALMOVYM HAJOM…

Len kusok od nasho maskrtnickeho miesta sa nachadza Palm Grove. Medzi cestou a oceanom je tu naozaj poriadne pole kokosovych palm. Vraj to ma aj nejaky historicky ci nabozensky vyznam. Pre nas to je hlavne zaujimave miesto na fotky. Po zemi sa tu vala kopec kokosovych orechov a tabulka na jednej z paliem upozornuje na padajuce plody. Ono to sice znie komicky, ze „pozor padajuce kokosy“, ale keby clovek schytal po lebeni taky dvojkilovy orech velkosti lopty, asi by ho smiech presiel. Videl by vsetky hviezdicky a potom uz, s najvacsou pravdepodobnostou, az zdravotnu sestru. Alebo vobec nic… Trosku sme sa v hajicku vyblaznili, pofotili s palmami a aj narucim plnym kokosovych orechov a vybrali sme sa do nejakeho zasiteho kuta ostrova. Po ceste sme sa este snazili v miestnom Visitor Centre vypatrat, ako sa dostat k svetoznamym Molokaiskm utesom – najvyssim skalnym utesom na svete. Da sa to vraj len lodkou. A cena je na nase pomery prilis vysoka. S tetou vo Visitor Centre sme sa rychlo skamaratili a ta slubila, ze skusi zistit od jedneho jej znameho, ci by nas tam nevzal svojou lodou. Uvidime. Zatial teda frcime napriec ostrovom, ideme sa pozriet na jeho zapadne pobrezie…

MOLOKAJSKE PLAZE…

Ako nahle sme presli „obyvanou oblastou“, ak sa da tych par domov tak nazvat, zase sme boli na asfaltke veducej zelenymi lukami a zelenymi kopcami v pozadi. Ako v reklame na nejake auto. Paradicka. Vela ciest tu nie je, tak sme si vybrali trasu k vraj najkrajsej plazi na ostrove. Podla mapy sme nasli spravne odbocky, obisli sme akysi hotel v zalive, v blizkosti Kepuhi Beach. No my sme sa trepali dalej po uz rozbitejsej ceste az k Papohaku beach Tu uz by som si taky domcek doprial aj ja. Na velkych pozemkoch, ucupene medzi hustou zelenou a tak daleko od cesty, ze na ne bolo dovidiet, lemovali trasu obcasne domy ci chaty. Hmmm, tomuto sa hovori, chodit na vikend za oddychom. Na konci jednej z odbociek sa tu skryva kemp a cez ten sme sa dostali az na velku zlatu plaz. A tu zase nikoho. Jaaaj, to je ono. Trochu tu fukalo. Vlastne tak, ako na vacsine tycho divokych plazi. Piesok vetrom hnany vo vzduchu bolel, ale my sme sa svihli rovno do vody a tam to bolo jedno. Trosku tepla ako vzdy, ale aj tak sme sa tu super odreagovali. Voda bola plytka ale sila vln taka, ze nas tahala von na breh a zase spat do oceanu. Mohli sme len tak lezat ako tulene a ocean sa s nami hral ako so zapalkami. Takto sme sa hrosili dobru hodinu a nikomu sa nechcelo z vody von. Vlny nas gulali po piesku sem a tam. A my sme sa nechali. Nemuseli sme vobec nic robit, len trosku davat pozor, aby sme sa neutopili…:o)

Po tom, co sme uz mali rozmocene aj odtlacky prstov a ja som stihol potopit na chvilu aj kameru, polhodinu som pracne vyberal zo sietkovanych vreciek kratasov piesok, ktory sa tam nejakym zazrakom prepchal. V takmer prazdnom kempe sme si dali sprchu a po ceste naspat sme sa este zastavili v malom obchodiku. Sedeli tu dvaja miestni chalani. Poradili nam, ze mame ist o dve ulice dalej, ze tu je to predrazene. Pekne od nich. Podakovali sme sa a oni nam predviedli vzorovu ukazku hawajskeho pozdravu „shakka“, ktory tu sluzi ako „dakujem“, „prosim“, „na zdravie“, „pohoda“ a neviem co este vsetko. Mile od nich. Odshakkovali sme im teda naspat a uz sme sa citili spravne hawajsky. Teda skor Molokajsky, na ostrovoch viacej poznacenych civilizaciou vam uz totiz skor niekto ukaze vztyceny prostrednik…

Skusali sme este najst cestu k pristavu a majaku, ktory sme videli na mape, ale nepodarilo sa. Akesi to tu bolo v realite podstatne ine. Cas medzitym pokrocil. Este sme sa chvilu povozili po inej casti ostrova, kde sme zase bezuspesne hladali jednu odbocku do neznama a bolo sa treba vydat na opacnu stranu ostrova, kde sme mali zhruba naplanovany dnesny noclah. Cestou s peknymi vyhladmi sme sa tak dostali az do Halawa Valley. Naozaj pekne miestecko. To sa najvpr sa zbavite vsetkych znamok civilizacie. Ked vam ostanu za chrbtom, vystverate sa trosku serpentinami po utesoch hore a na zaver sa zase spustite pomedzi huste stromy dolu do udolia. Tam sa rieka napaja do kludnej zatoky, odtial do oceanu a je to krasne miestecko na postavenie stanu a jedinecny noclah…

V lone prirody sme este „dooslavovali“ Petove narodeniny. Dali sme si originalny prirodny hawajsky ananas bez akychkolvek chemikalii, zohriali sme si nieco podzub a aj nejake pivecko tusim padlo. Na druhom brehu zatoky svietilo par svetielok. Tam kotvia lodky, ktorymi sa da dostat k najvyssim skalnym utesom na svete…

BUDICEK V HALAWA VALLEY

Dnes nas az tak nebudilo narazanie vln na brehy pevniny, chrani nas kludna zatoka. Vlny su az o kus dalej. Presli sme sa trosku po okoli. Na travnatej ploche s vyhladom na ocean sme objavili velky znak z kamenov. Ktovie co to znamena a na co sluzi, vyzera to zaujimavo. Pobalili sme veci a vracali sa polnou cestickou naspat na asfaltku. Este predtym, nez sme sa znova dostali do serpentin v kopcoch, nasli sme v lese ucupeny maly kostolik. Maly ale pekny. Dvere boli otvorene pre kazdeho navstevnika. Nikde ani nohy. Vosli sme na chvilu dnu. Vsetko je v pokoji na svojom mieste, nikoho nenapadne cosi odtial vziat, ba ani len to, ze by niekto odtialto nieco ukradnut mohol. Ako za starych dobrych cias, ktore uz davno vsade pominuli. Vlastne vsade este nie. Nastastie…Padla fotecka s peknym vyhladom zo serpentin na ocean a aj na vodopady, ktorymi sa zatvara Halawa Valley. Zatvara z nasho pohladu. Z pohladu tecucej vody, sa udolie prave na vrchole vysokych vodopadov otvara a voda si odtialto skoci peknych par desiatok metrov dolu do a potom sa zmiesa so slanymi pribuznymi v oceane.

My sme uz teraz ale riesili, ako sa dostat smerom nahor a nie dolu. Konkretne na vyhliadku vysoko na utesy na severnej strane ostrova. Poculi sme, ze je to off-roadova cesta, ktora, ak je poprsane a je blato, je ledva zjazdna aj Jeepom. Nemali sme prave chut poziciavat extra auto len kvoli par hodinam. Chvilu sme rozmyslali risknut to nasim nedelno-svadbovym kabrioletom. Peto bol jednoznacne za, mne s Mirom sa do toho velmi nechcelo. Dolu v pozicovni nas strasili, ze na cesty, ktore su zakazane pre vypozicane auta, to nemame ani skusat, lebo oni ostrov poznaju velmi dobre a uz len podla farby prachu na aute a podvozku vedia presne, v ktorych castiach ostrova sa kto pohyboval. Tomu celkom verim. Na asfaltkach cerveny martansky prach proste nie je a na bielom aute je ho lahko spoznat.

Nakoniec sme sa dohodli, ze to teda skusime. Prvych pat mil malo byt relativne v pohode, az potom sa mala zacat off roadova cesta lesom. Stretli sme sa s dvoma terennymi autami, ktore sli z protismeru. Nejaki domaci fanatici. Opytali sme sa teda, ako to hore vyzera, a ako daleko sa asi mozeme dostat s touto nasou herkou.

Vraj mame stastie, ze teraz neprsalo, cesta je relativne sucha a nie je velmi rozmlatena. Asi si pomysleli o nas svoje, ale my sme dostali odpoved, ktoru sme potrebovali. Teraz sme sa valili uplnym lesom. Po uzkej lesnej ceste pre vozy. Ale dalo sa. Mali sme dobru zabavu z toho, ze si robime off roadove auto z kabrioletu. Akurat som mal trochu obavy z nejakeho zabludeneho odskoceneho kamena, alebo vystrceneho konara, ktory moze takmer nove, cerstvo nazehlene auto, pekne poznacit. Nerad by som to platil. Uz mam svoje negativne skusenosti aj tuto z Hawaia. A pamatam si aj rozbite svetlo z Arches na mojom malom Golfiku.

Ale presli sme to v pohode a nakoniec sme sa dostali az hore do kempu. Skusili sme to este aj o kusok dalej. O tri mile mala byt totiz dalsia vyhliadka, ale tu sa uz poriadne zdivocievalo a po par metroch sme museli vycuvat naspat. Odparkovali sme auto a sli sa nasytit paradnym vyhladom…

Veru, hlboke zelene udolie a na obzore nekonecny ocean. To stalo za to. Tak toto bol kemp, ktory som nasiel na nete este „doma“ v Californii. Velmi zdoraznovali, ze treba mat k tomu Jeepa. A my sme si samozrejme dali povedat…;o) Stali sme opreti o zabradlie a cumeli dolu. Dostali sme sa do slusnej vysky. Dolu pod nami bola pekna priepast…

Nemame prilis vela casu, ale nejaka mala turicka by sa sikla, je ich tu po okoli niekolko. Vymenili sme slapky za turisticku obuv a vybrali sme sa do lesa. Nevyzeralo to tu prave na udrziavany turisticky chodnik. Za normalnych okolnosti mam divocinu rad, ale toto viedlo bohviekam a o chvilu sme sa predierali zarastenym lesom, na ktoreho konci malo byt nieco neurcite. Sli sme este kus dalej, ale nakoniec sme to zabalili. Povedali sme si, ze na ostrove je este dost zaujimavejsich veci a toto je zabijanie casu s nejasnym cielom. Vratili sme naspat, naskakali do nasho noveho Jeep-convertible-hybridu a frcali dolu lesom naspat do civilizacie. Tam, kde sa menila lesna cesta na strkovu polnu, stretli sme chlapika s rodinkou, ktory sa nas pytal, ci sa da hore vyliezt a ci to stoji za to. Mal velke silne auto s vysokym podvozkom. Co sme mu mali na to povedat? …

Dolu v „meste“, sme sa znova zastavili za nasou znamou visitorcentertetou. Uz vcera nam volala, ze ten jej znamy sa vyjadril, ze benzin na lod, kym oboplava cely ostrov k utesom a naspat, by stal skoro tolko, co stoji normalne prenajatie lode, takze do toho nejde. Velkaaa skoda. Mala nam zistit aj to, ci by sme sa nemohli spojit s poziarnikmi, ti vraj chodia obcas na plavbu okolo ostrova a ma tam svagra ci koho, ktory by nas mohol vziat. Za jeden den sme si urobili na Molokai celkom slusne konexie, co? Ale bohuzial nestacili, ani verzia s hasicom Dracikom nakoniec nepadla na urodnu podu. Poziarnici nemaju teraz ziadny podobny vyjazd. Snad o par dni. Lenze to tu my uz nebudeme. Tak sa nam utesy teda takto rozsypali. Oficialna cena je prilis vysoka, ale kontakt na chlapika, ktory to robi, sme si pre kazdy pripad vzali. Zistili sme si aspon to, ako sa dostat tam, kde sme fcera netrafili. Vraj sme sli po spravnej ceste, ale mali sme ist este hodny kus dalej a potom odbocit. Ta mapa je teda dost nanic. Nevadi, na druhy pokus to uz zvladneme, mame este do zapadu slnka nejaky cas, sup ho teda smerom na „shakka dedinku“…

Za nou na prasnu cestu, potom po nej niekolko mil, potom zistenie, ze plaz na ktoru sme chceli ist je uzavreta a tak nasledovna cesta do stareho pristavu. Popri tom pekny zapad slnka, trosku sme sa pomotali po byvalom pristavisku, ktore dnes patri uz len rybarom a vraj raz ci dvakrat do roka sa tu naloduje obrovska zaoceanska turisticka lod. Ked sa zacalo stmievat, obratili sme to o stoosemdesiat stupnov a namierili sme si to pozdlz ostrova opat smerom na Halawa Valley. Rano sme si mysleli, ze je ho opustame navzdy, ale plany sa zmenili. Ahaaa, vlastne som zabudol povedat, co sa medzicasom udialo. Tie guinesacke utesy mi stále vrtali v hlave a vravel som si, ze ma bude do smrti mrziet, ak ich kvoli prachom neuvidim. Peto chcel ist tiez. Dohodli sme s Mirom, ze ak ukecame chlapika aspon o tridsat percent dolu z ceny, tak do toho pojde s nami.

Chlapik sa branil zubami nechtami, ale nakoniec pochopil, ze s nami velmi nepochodi, ze nie sme okreditkovani Americania. Nakoniec suhlasil a my dnes spime znova kusok od kotviska lodi a rano vyrazame na hovadsky zaujimavu plavbu…

…nedotiahli sme to az do Halawa Valley. Boli sme unaveni, ale aj naladeni vyskusat na noclah ine miesto. Uz sme poznali trasu a pamatali sme si, kde sa da po ceste v klude postavit stan pri oceane a odparkovat auto. Miestni, s ktorymi sme sa dnes bavili, sa navyse velmi cudovali, ze sme tak v pohode prestanovali v zalive v Halawa Valley a nik neprotestoval. Dnes sme to teda zapichli medzi palmami na plazi, uvarili si veceru za kmenom, lebo fukalo jak hovado, a zaspali sme za hukotu vln a vetra. Trochu nam to lomcovali stanmi, ale unava bola silnejsia…

…pekne miestecko sme si vybrali na noclah. Naozaj. Ja som rano vyliezol zo stanu a z oceanu vyliezol na breh kokosovy orech. Teda len jeho vonkajsia skrupina, jadro padlo za obet nejakej zveri, alebo morskym vlnam. Moj novy kamos sa pohupoval na malych vlnkach pri brehu a nerozhodne poskuloval po okoli. Nevedel sa rozhodnut, ci zostat vo vode, alebo si povegetit na brehu. Esteze bol rozlomeny. Takto sa mohol jednou polovickou valat na piesku a druhou sa kupot v oceane. Kokos – schizofrenik. To sme tu este nemali. Ked som mu navrhol, ze mu spravim peknu fotku, nechal sa ukecat.

Chalani boli este zalezeni v stane, tak som zatial sedel na piesku, cumel do dialky a volal domov. Nieee cez ocean. Normalne z telefonu. Chvilu som sa aj poprechadzal po okoli, v nedalekej ohrade boli dva fesne kone. Ked som sa opat vyvalil na plaz a zamyslene pocuval hlas z telefonu, prepadlo na od chrbta cosi zvlastne. Rychle a chlpate. Az ma trhlo, akosi som v tomto kludnom, tichom prostedi ziadny utok neocakaval. Asi nejaka selma. Urcite ma ostre zuby a krvilacny pohlad…

A aj mala… Soplave stena, plne energie a spravne najedovane, mi skakalo po chrbte a strasne sa chcelo bit. No hej, ja by som tiez tak machroval, keby som mal zubatu mamu hned za rohom. Ta sledovala celu situaciu a strazila maleho sintra. Ked zbadala, ze sa celkom dobre bavime, sla sa kludne poprechadzat popri vode. Len obcas mrkla dozadu, ci je vsetko v poriadku. Maly Pes Baskervilsky sa medzitym nechal uplne uniest, skakal okolo mna, hryzol ma tymi malymi mliecniakmi a valal sa v piesku jako divy. Tomu sa hovori bezstarostne sa vysantit a mat v pazi, co si kto mysli. Uz som aj rozmyslal, ze spravim to iste, ale chalani uz akurat vychadzali na ranne slnko a uz by som vyzeral podozrivo…:o)

UTESOVA KRASOJAZDA…

Po psich zapasoch a ranajkach sme si to teda namierili naspat do Halawa Valley. Auto sme nechali pod stromami a prebrodili sme riecku deliacu nas od zalivu. Tu bolo par domcekov, ci skor pristreskov a stanov. Asi vsetko rybari. A este cosi: „Cestofka za najvyssimi utesmi na svete“. Aj sme si nasli nasho Ferokapitana, ale ten sa nas rychlo zbavil a supol nas na krk niekomu inemu. Niekto iny sa potom neskor zastavil a povedal, ze on je Niekto iny a ze mame cest zdielat miesto na palube jeho oceanskeho plavidla. Len nesmelo sme tipovali, ktora z troch ci styroch malych lodiciek to asi bude. Kotvili snad dvadsat metrov od brehu, kde sme sedeli a niekolko domorodcov do nich stale znasalo nejake vedra. Uz to tak vyzera, ze ta lodka ma minimlane styri sutereny, tolko sa do nej voslo. A este by tam malo zostat miesto aj pre nas. Snad to aj uspesne odpichneme z parkoviska…

Na brehu sa chystala svadba. Bolo nam oznamene, ze sa mozeme zucastnit tiez, ale nebrali sme to velmi vazne. Este stale som v tom stadiu, ked si myslim, ze mala dobrodruzna plavba lodou okolo prirodneho skvostu je vacsia zabava, nez zenit sa.

A tak sme si posedeli na brehu, az pokial nam strbavy kapitan nekyvol, ze mozme naskocit a slo sa. Veci pekne nad hlavu, pretoze pri clne uz bolo vody vyse pasa, naskocenie na klzku palubu, zavrcanie motorov a je to tu. Vraj nas bude teraz trosku hadzat…

Ze trosku. Paradne nas vytriaslo kym sme vysli zo zalivu na sire more. To som ani nevedel, ze taka mala lodka vydrzi taketo otrasy a narazy z vysky, na vlny oceanu. Riadne pecky to boli. Ale aspon je vacsia sranda. Drzali sme sa kovovych tyciek ako podnikave slecny svojich bohatych dochodcovskych milencov a cumeli sme dookola. Uz sa to zacinalo rysovat. Kazdy dalsi kopec a utes bol vyssi. A voda modrejsia a modrejsia. Take more som este nevidel. Krasne na dnes vyslo aj pocasie, vyzera to na paradny zazitok. Na brehu, na jednej malej kamennej plazi pod utesom, bolo vidiet malu drevenu budku.

„Toto je nas Bed&Breakfast.“ Povedal domorodec. Myslel som, ze zartuje. Nezartoval. Opusteny maly dreveny domcek na pobrezi naozaj sluzil ako maly hotelik pre maximalne jeden parik. Dvakrat denne vas sem privezu clnom jedlo a inak tam mate totalne sukromie. Idealne miestecko na vikendofku so slecnou svojich snov. Nehovoriac o tom, ze na skok od tohoto jedinecneho byvania je vysokansky vodopad rutiaci sa na plaz z vrcholu utesov. Vodopad, ktory si mozete pamatat z filmu Jurassic Park. Pekna divocina. A ak si to tu na vikend zarezervujete, tak len pre vas. Raz sa tu chcem urcite vratit…

„Odkialze to ste, chalani?“ precedil, cez vylamany zub, nas kapitan.

„Este furt zo Slovenska“, odpovedali sme. On sa to uz totizto pytal predtym.

„Heee, zo Slovenska, tak to tu mate krajana tusim“, necakane zatal stary morsky vlk. „Tuto John je tusim odtial“ a ukazal na chlapika sediaceho pri nas v clne…

Vlastne sme tu boli len my traja, Strbavy smejo (také indianske meno dostal kapitan), jeho syn (ten dostane svoje indianske meno neskor, ked bude zazracne odolavat vlnam) a John.

John je starsi, tipoval by som tak nieco medzi 50-60rocny chlapik, ktory vyzera, ze ma vsetko v pazi. A tiez vyzera tak, akoby bol z ineho sveta. A ako sa dozvieme o chvilku, on z ineho sveta aj je. Dali sme sa do reci. Pozorpraval nam svoju historiu o slovensko-madarskej mame (vzali sme si z toho len tu prvu cast radsej) a potom aj o tom, ako sa sem na Molokai volakedy davno zatulal a uz tu neplanovane zostal navzdy…

JOHNOVE KRALOVSTVO V DIVOCINE

Vtedy mal len dvadsatpat rokov. Mlade ucho, pachtiace po tom, spoznat svet co najviac. Zabludil na Hawaii a velmi sa mu tu zapacilo, Bolo to vsetko fajn, ale ked nasiel zelene udolie zaseknute medzi Molokaiskymi vrchmi, ktore je po dazdoch opradene nespocetnym mnozstvom vodopadov, zalubil sa na prvy pohlad a stalo sa jeho domovinou. Kupil si kus pody. Ak sa vobec da par hektarov divokej dzungle tak nazvat. Vlastnorucne si vyklcoval kusisko na slnecnom svahu, natiahol vodu z pramena, zurodnil podu, postavil maly tarzansky domcek z konarov kakaovnika a podlahou z bambusu a odvtedy tu travi svoj zivot. Vau, dost exoticke. Takeho cloveka som este nestretol. Len raz za sest mesiacov sadne na lod a skoci si pre zasoby do civilizacie. To boli vsetky tie biele vedra, co sa nakladali do lodky. Johnovi uplne svietili ocka v slnkom oslahanej tvari, kde rozpraval o „svojom udoli“. Skoncilo to tak, ze ked sme zakotvili, aby sme ho vysadili, Strbavy smejo nam oznamil, ze si davame pauzu a ze John nas pozyva do jeho pribytku..Super! Takemu niecomu sa neda odolat, boli sme zvedavi ako male deti… Hawaisky tato so synom budu zatial chytat ryby.

Pomohli sme vynosit vedra na breh. Urobili sme vo vode zivu retaz a po niekolkych minutach sa asi dvadsat plastovych nadob, plus niekolko prepraviek valalo medzi okruhliakmi na plazi. Vraj si po to pride neskor. Len jedno vedro si prehodil cez plece a my sme sa hned chytili dalsich, trosku mozeme pomoct, ked uz ideme na navstevu, nie? Ked ma Janci uvidel, ako si beriem rovno dve vedra, hned ma uzemnil, ze jedno mi bude uplne stacit. Aj som sa tusim nadychol, ze zaprotestujem, ale kludnym hlasom dodal, ze uvidim preco a dalej som to teda neriesil.

Vnorili sme sa do zelenej hustavy. Najprv to boli skor kriaky, neskor aj stromy, miestami slusna dzungla. Vyzerali sme ako tlupa domorodych nosicov niekde v Papua-Novoguinejskom pralese. Dost smiesny pohlad. Teraz som uz celkom rozumel, preco staci jedno vedro. Ten „kusok“, co bol k Johnovmu domu, bola celkom slusna turicka. A na uzkom chodnicku, ktory obcas videl asi len on, sa bolo co obracat aj s jednym kusom nakladu. Dobra rozcvicka. Po ceste Jano odtrhol zopar vzoriek tropickych plodov. Akesi diamantove jablko a potom dalsie cudo a este jedno. Trosku nedovercivo sme chutnali jedno po druhom. Nebolo to zle. Hovadska sranda. Byt zrazu niekde v pralese s postrarsim Tarzanom a chutnat nezname plody, ktore urcite ani v bratislavskom Tescu nemaju…:o) Pozdlz maleho potocika sme sa vystverali az na cistinu a boli sme na mieste. Hawajska vlajka dolu hlavou na vysokej zrdi (vraj to prezentuje akusi ignoraciu zakonov alebo take cosi), kopec zelenych hriadok, zahonov a vodnych terasiek. A hore na vrchu dreveny akozedom. Uz ho vitala celkom fesna holka a za nou vybehol vonku aj akysi chalanisko a dva psy. Vysvitlo, ze John tu ma dceru a jej priatela, ktori sem prisli na prazdniny a tak sa im zapacilo, ze sa uz vyse roka zabudli vratit. Proste im nevysiel krok naspat do civilizacie. Vysmiati mladi ludia, na prvy pohlad stastne osoby. Asi je im tu dobre. Postupne sme sa dozvedeli, ze si vsetko dopestuju sami, sem-tam si odstrelia srnku alebo nieco podobne, maso zjedia, koze spracuju… Proste cista divocina. Ale vyzerali zdravo, sviezo a usmev im nikdy nechybal. Az neskor sme zistili jednu z hlavnych pricin ich stastneho usmevu, ale o tom potom. Mladi sa nas ujali, povodili nas trosku po kralovstve a ukazali nam vsetko mozne, co pestuju. Mali tu aj ohradku s malymi kaciatkami. Tie boli dost podarene. A dvoch psov, ktori stale behali okolo. Obzreli sme si aj netradicny dom z konarov kakaovnika (vraj su velmi silne) a bambusovou podlahou. Na provizornej letiskovej posteli bolo par kozusin zo srn a v kuchyni bolo okrem kopca flasticiek so vselicim moznym, aj nerezove umyvadlo, do ktoreho tiekla voda z nedalekeho prirodneho pramena. Skvela vodicka. Ziadny chlor, ziaden bordel. Cista pramenista voda. Proste parada. Dali sme si za hlt a nacerpali sme si aj do flias.

Lod nemohla na nas cakat donekonecna, navstevu sme museli ukoncit. Bol cas prebehnut naspat lesom v udoli. Zaujimava rodinka si nasadila na nohy zabacie topanky (presne také, ake nosili ninja korytnacky) a mohlo sa ist. Vraj je to najlepsia obuv na toto miesto. Nepremokne, nesmyka sa, proste taka obojzivelnicka. Popri potociku sme cez policka zbehli do hustiny stromov. A to je teraz este sucho. Ked zacne liat, to sa este len deju veci. Neprestane aj niekolko tyzdnov. Pytal som sa mladych tarzanovcov, len tak medzi recou, ze ci tu napriek tej krasnej prirode a kludu, nie je obcas nuda. Hlavne ked leje ako z krhle a neda sa ani vonku vybehnut. Pozreli na mna prekvapene s otazkou „nuda? My sa nikdy nenudime. Pocuvame radio, hrame karty atd. atd.“

To atd. sa dalo vsakovako vysvetlit…

Dobehli sme na plaz. Tu sa nedaleko povalanych vedier povalovali aj stany akychsi vyskumnikov, ci co to bolo. Inak tu vo Valley vraj normalne zije asi pat obyvatelov. Udolie z piatimi stalymi rezidentmi.. Pekne. Dve starsie tety, ktore medzi nich patria, sme tiez stretli po ceste. Minimalne sa tu nemoze stat to, co v americkych mestach – ze sused nepozna suseda…

Este som si urobil zo stativu nejaku tu fotecku udolia a uz sme sa opat brodili po pas vo vode naspat k clnu. Pokracuje sa dalej. John s tarzanovcami sedeli na bedniach na brehu a kyvali nam na rozlucku. Mili ludia. A stále usmievavi.

„Bodaj by neboli, ked su v kuse nahuleni“, precedil cez ten vybity zub nas kapitan…

MATEMATICKA HADANKA…

No, a prislo na lamanie chleba. Ten uskok z rana, ohladne zmeny kapitana a lode, mal samozrejme svoje pozadie. Ked sme zasli dalej za udolie, kapitanko nam oznamil, ze este pojdeme hentam trosku dozadu a potom naspat. Na nasu otazku, preco len tam, povedal, ze za plnu cenu sa ide dalej, ale ze my platime menej, takze to skracujeme. No pekne. Samozrejme, ze sme sa nedali a povedali mu, ze dohoda bola ina a ze vcera sme si dohodli zlavu. Lenze to sme uz mohli tak maximalne na lamparni vykrikovat. Boli sme na lodi niekoho ineho, daleko od civilizacie, tu platia pravidla Strbaveho Smeja. Dobry ofajc. Vraj co sme mali dohodnute s povodnym kapitanom, s tym on nic nema. Hlavne, ze cela „firma“ ma asi tri male lodky. Skoda reci. Bolo zbytocne skusat nieco touto cestou. Musime ist na to recou penazi. Mali sme platit asi 120 na hlavu, dohoda bola na 75. Strbko chcel teda povodne aspon 350. Nevyzeral v matike velmi isto, tak som ho zavalil rychlo cislami. Povedal som mu, ze tristo je vela, ze sme mali dat tak dvesto, ale ze je fasa chlap a preto sa s nim dohodneme tak, ze mu dame dvestopade a vsetci budeme spokojni. Celkom sa mu to nezdalo, ale skor, nez stihol protestovat, povedal som mu, ze je to od neho pekne, ze nas zavezie az na koniec a ze stále dobre zarobi a ze my sme tu len raz za zivot atd., atd. Kalkulacku nemal a po dohode so synom, zatial bez indianskeho mena, suhlasil. Stalo nas to teda oproti povodnej cene tak o osem dolacov na hlavu viac, ale to asi dodnes nevie…;o) Ide sa teda aj do jaskyne na konci trasy. Huraaa!

LUXUS V ZAPADAKOVE A JASKYNA JAK SVINA…

Dobre, ze sme sa vybrali az sem. Boli by sme prisli o najzaujimavejsiu cast utesov. Tu boli dalsie vodopady, zaujimave skaliska a aj s clnom sme vbehli do obrovskej jaskyne, ktorou sa dalo na druhej strane vyjst opat na otvoreny ocean. Paradicka. Po trase sme pozdravili aj kapitanovu tetusu. Ta byva na vysokom utese, kde by nikto necakal dom. Jedine obydlie v sirokom dalekom okoli. Na prvy pohlad bolo tazke pochopit, ako sa tam hore vobec od brehu vystveraju. Ako tam idu oni, to sme nevypatrali, ale naklad z lode a aj cely cln sa da vytiahnut minilanovkou. Zaujimave miestecko. Ked sme sa opytali, precoze sa teta takto odseparovala od vsetkych, Smejo nam hned hrdo povedal, ze az tak odseparovani zase nie su, ze maju v baraku vsetok luxus vratane internetu, videa, kablovky, mikrovlnky a neviem coho este. No dobre, dobre, ved sme sa len pytali…;o)

Super zazitkom bola spominana jaskyna. Poriadne velka. Aj niekolko clnov vedla seba by sa sem voslo. A voda bola takej neskutocnej farby, ze az. Strbko vypol na chvilu motory a nechal cln len tak pohupovat na vlnkach. Totaaalny klud. Len tlmene luce slnka prerazajuce do jaskyne z otvorov na oboch stranach. Hmmm, dost dobreee…

Otocili sme sa s clnom az vtedy, ked uz bol na dohlad lepracky poloostrov. Riadne daleko sme zasli. A bolo uz neskoro, lebo sme sa zdrzali v Marihuanovom udoli. Naspat to ale islo dost rychlo. Frcali sme s vetrom opreteky a kapitan nas upozornil, aby sme sa poriadne drzali. Naozaj nas hadzalo nenormalnym sposobom. Sli sme rychlo a preskakovali sme velke vlny. Zase sme s riadnym rachotom dopadali z vysky na vodu, malo to grady. A toto bol moment, kedy dostal indianske meno aj kapitan junior, resp. prvy plavcik Strbaveho Smeja. Prikovany buvol sme ho nazvali. Zatial co my sme sa drzali zubami nechtami a davali bacha, aby nas nevyplulo z clna, Prikovany buvol si stal v zadnej casti clna s pokojnym usmevom a drzal sa zlahka jednou rukou ako babicka v bratislavskej elektricke. A tvaril sa akoby sa nechumelilo. Doteraz nechapem ci mal magneticke podrazky alebo ako to robil, ale svoje meno si urcite zasluzil. Takto sme dosli az do pristavu…

HALAWA VALLEY FALLS

Uz bolo po svadbe. Sak jasne, co sa budu natahovat. Najstastnejsie dve osoby na svadbe to maju za sebou. Aj nevesta, aj jej matka. Chalanisko uz je v tom. Nevadi, zivot ide dalej. Kedze nam kapitan prezdradil, kolko treba zaplatit za turicku s „horskym vodcom“ k vodopadom, presla nas na ne chut a chceli sme si vybehnut aspon na nedaleky utes a tam si dat olovrantik. Radsej sme sa ale opytali, ci tam mozeme ist, lebo tato cast ostrova je sice krasna, ale akasi sprivatizovana a draha. Strbavy Smejo na nas pozrel chapavym pohladom a sibalskymi ocickami sa spytal, ci sme fakt tak velmi chceli ist na tie vodopady.

„No jasne, ze sme chceli“, znela nasa odpoved. „Ale za tie prachy si mozeme jedny vodopady rovno kupit“…

„Tak ma pocuvajte…“ a zacal nam rozpravat tajny plan…

Povedal nam o tom, ze tury vylucne s horskym vodcom zacali robit k vodopadu preto, lebo turisti sa nevedali spravat, robili bordel a vystrajali vo vodopadoch. Ale, ze my vyzerame celkom v pohode, tak nam vysvetlil ako sa dostaneme cez sukromne pozemky na chodnicek v lese, ktory vedie k vodopadom. Je obcas zle viditelny a hlavne pomedzi niekolko domov a vodnych teras sa trosku zle orientuje, ale nejako to zvladneme. Povedal nam aj to, ze po ceste niekde stretneme tlupu turistov vedenu vysokym opalenym chlapikom, ktory bude na nas skaredo zazerat. Je to jeho bratranec Fero, a mame mu odkazat, ze nas tam poslal on – Strbavy Smejo. No super, takze sme v podstate dostali V.I.P. preukazy, mozeme ist…

Naozaj sme trosku neisto bludili pomedzi vodne terasy s tropickymi plodinami a rozkvitnute stromy, ale nakoniec sme lesnu cesticku nasli. K vodopadom je to snad tristvrtehodinka, s tlupou asi podstatne dlhsie. Aj tu sme stretli. A vysoky opaleny chlapik naozaj skaredo zazeral. Bajku o kapitanovi si vypocul a nevyzeral z nej velmi nadseny. Uzavrel to slovami:

„no ked vas sem poslal moj bratranec, tak to musim teda respektovat, davajte si pozor…“

a aj sme si davali. Skoro sme sa sice potkli, ako sme sa za rohom smiali z toho, ze cela ta tlupa plati za taku turicku tolko prachov a este musía ist za sebou ako deti z materskej skolky, ale co uz. Molokai je krasny, ale co sa tyka cien niektorych aktivit, tak som bol dost neprijmne prekvapeny, kolko si dokazali zapytat. Za tu „prechadzku“ k vodopadom by sme boli spolu vycalovali tusim okolo dvoch kil. Dost krute. Za trosku kecov z historie, ktore si najdeme aj v knihe a maly chodnicke v lese. Samozrejme, ze vodopady stoja za navstevu, ale tie by nemali byt na predaj.

My sme sa pri nich v klude najedli, zaplavali si slobodne v jazierku pod vodopadom a bolo to super. Paradny relax v zastrcenom kute prirode. Husty les vsade dookola a padajuca voda nad hlavou. Pekny zazitok…

Naspat sme to prebehli raz dva, pofotili sme sa este s nejakymi tymi tropickymi kvetmi a frcali na nasom offroadovom kabriolete znova na zapad. Tentokrat nechavame Halawa Valley definitivne za nami. Este jedna fotka na vrchole cesty spat do udolia a stacilo. Teda vlastne nestacilo. Snad opat niekedy nabuduce…

SEVERNE POBREZIE – CERVENY PRACH, AZIJSKY KASKADERI

Po zastavke v jednom z kostolikov, ktore tu postavil preslaveny belgicky knaz Jozi a doplneni zaludkov v „meste“, podarilo sa nam predsa len najst cestu k severnej plazi. Uz sme ju raz neuspesne hladali, teraz sme boli uspesnejsi. Mapa zase neukazovala realitu, ale pomohli sme si sami. A pomohli sme aj particke akychsi Japoncov. Ak mi niekto niekedy povie, ze Aziati su dobri soferi, tak ho vezmem na Molokai, urcite tam budu niekde v priekope vyvrateni dalsi. Tito nasi sa zahrabali do cerveho prachu polnej cesty, zostali stat krizom cez cestu opreti len o naraznik a vsemozne sa snazili rozbit to auto z pozicovne. Strasni chaosaci. Pritom stacilo prestat hrabat kolesami a nerobit nezmyselne veci. Trosku to ukludnit, vytocit kolesa spravnym smerom, trosku citu a bolo vsetko v poriadku. Japoncici dakovali a poklonkovali tym ich uctivym sposobom. Asi boli radi, ze to prezili…:o) Dalej ani nesli. Zato my, my sme sa zastavit nedali. Teda dali, ale az na plazi daleko odtial. Po dost rozbitej ceste sme sa dostali na male parkovisko a odtial potom pesi na plaz. Trosku veterno, ale inak nadherne miesto. Nikde ani zivacika a po utesoch a plazach viedol turisticky chodnik az niekam do stratena. Velmi prijemna prechadzka. Isli sme slusny kus pozdlz oceanu. Robili fotky a pretahovali sa velkym lodnym lanom, ktore ocean vyniesol na breh a my sme ho nasli medzi skalami. Celkom sme sa vyblaznili a prevetrali hlavy. Niezeby nam na tej lodi dnes nebolo stacilo, ale toto bolo zase o inom.

Schylovalo sa k veceru. A zacinalo poprchat. Dnes spime v kempe nad pennynsulou. Aspon teda mapa nejaky ukazuje, tak snad sa jej bude dat aspon raz verit. Kuli sme plany na zajtra, ale asi to uzavrieme az rano. Na dnes mame celkom dost a pocasie sa nam to teraz vobec nestazi ulahcit. Postavili sme len moj maly stan, ten druhy vela dazda neznesie. Miro to zalomil v aute, ja s Petom sme zaliezli do stanu a dufali, ze do rana napor vody ten stan prezije. Kusok dolu pod utesom je mesto malomocnych. Ale o tom potom…

…v noci nam to pekne lialo. Ale stan to este ako-tak zvladol a uspesne sme sa prebudili do noveho rana. Vcerajsia nadej, ze ten necas v noci prejde, presla. Stale je vsade dookola hmla, poprcha, a na Oskarov koncert na oblohe v nejakej dohladnej dobe, to ani trochu nevyzera. Co sa da robit. Prirode nerozkazes. Mirko este spi v aute. Okna su tak zarosene, ze ho tam ani nie je vidiet. Je cas na ranajky. Ziaden luxus, za obet padli len nejake tie konzervy s ovocim, najeme sa niekde neskor. Vlastne ani presne nevieme kde sme. Cumim do mapy a postupne sme sa nejako zorientovali. Tam pri zabradli je niekde dolu pod nami pekny vyhlad, kusok v lese sa v hmle skryvaju akesi slavne posvatne skaly a hentam na konci by mal zacinat chodnicek k serpentinam, veducim dolu utesom az do leprackej dediny. Bol som odhodlany ist tych malomocnych pozriet aj za tohoto pocasia, chalanom sa velmi nechcelo. Navrhol som, ze nech idu teda vratit auto a frcia na lod, ze ja nejako dostopujem k letisku a odtial sa lietadlom dostanem na Kauai – do nasej dalsej cielovej stanice. Na letisku v Lihue sa uz potom nejako najdeme.

Nakoniec to skoncilo tak, ze sa aj Peto rozhodol pre Kalaupapa a Miro odfrcal s autom do pozicovne…

POLOOSTROV MALOMOCNYCH

Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Volakedy sa sem nik nedostal. Respektive sa sem nik dostat nechcel a pre obyvatelov tohoto poloostrova bolo nemyslitelne, aby sa dostali odtialto. Preto ta poloha pod utesom, preto len pristup uzkym chodnickom zarezanym do skalneho brala. Ale k tomu vsetkemu sa este dostaneme. Teraz musime vyriesit hlavne to, aby nebol problem z toho, ze sme minuli uz asi tri tabule s napisom, ze bez povolenia nemozeme vstupovat na toto uzemie. Povolenie sme mali vcera na dosah v jednom malom obchodiku v „meste“, ale nepacilo sa nam, ze si k uz beztak vysokej cene, priratavali majitelia dalsiu slusnu prirazku. Ked sme sa ohradili, ze v turistickom sprievodcovi je taka a taka cena, odvrkli, ze dolu sa bez toho proste nemoze a lacnejsie povolenie nikde nedostaneme. Teraz sme cakali, co bude nasledovat na leprackom poloostrove, ked sa pokusime kupit permit na mieste.

Sychrave skore rano. Stale mrholi a nad nami sa vznasa hmla. Nevyzera to na to, ze by si to pocasie chcelo rozmysliet. Na priestrannej luke sme boli len my, este nejaky parik, ktory sme po ceste obiehali, a domy v pozadi. Teda este aj asi dve auta odstavene na boku prasnej cesty. Tie nas sokli najviac. Dolu pod utesom, na poloostrove pristupnom len od oceanu… auta?! Dooost divne…

Sadli sme si na malu hrdzavu tribunku a cakali co bude. Hodnu chvilu sa nedialo nic, potom prislo par ludi. Prileteli lietadlom na male lepracke letisko. Pohodaci. Aj zo serpentin este zbehlo par kusov turistov. Aj nejake mlade holky s rodinkou, ale boli take blede a rysave, ze sme radsej sledovali macky, sprchujuce sa v rannom dazdi. Uzasny pohlad. Niekolko tych falosnych ulisnych zvieratiek, roztrusenych po travniku nedalako od nas, si robilo rannu hygienu. Cistili si kozusky, dokonca si navzajom pomahali. Medzicasom sa tu uz nazbierala skupina asi dvadsiatich ludi, ale stale sa nic nedialo. Sprievodca uz meskal vyse pol hodiny. Nakoniec sa ale na ceste v pozadi objavil velky zlty skolsky autobus a mieril si to rovno k nam. Vystupil z neho vysoky stary muz a velmi priskrtenym a zlomenym hlasom nam oznamil ako sa vola a ze bude dnes nasim sprievodcom. Medzi recou spomenul aj to, ze on sam je jednym z malomocnych pacientov tohoto neutulneho, no jedinecneho mestecka. Nuz, zauijimavy to pocit stretnut cloveka choreho na lepru. Ludia ho podvedome obchadzali zo slusnej vzdialenosti a nedovercivo pozerali na jeho rany. Niektore nevyzerali prave chutne. A to sa este chysta soferovat…

TAKA NIE CELKOM KAZDODENNA EXKURZIA…

Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Autobus zastavil pri malom parciku a vsetci vystupili vonku. Aj nas sprievodca, ktory vyzeral, ze to ma zratane. Len s velkou namahou sa dotackal k lavicke a komplikovane sa na nu zviezol. Zacal rozpravat historiu Kalaupapy a zivotopis mnisky, ktorej socha zdobila stred parku. Rozpraval tak ticho, ze si nikto nedovolil ani len suchnut nohou a vsetci napinali usi. Rozpraval o zene, ktora cely svoj zivot obetovala chorym na tomto ostrove a zatial co ine mnisky sem nechceli ist ani napriek slubu Bohu, respektive utekali z ostrova hned, kde im skoncilo povinne obdobie, tato vynimocna zena tu zostavala napriek vsetkemu. A dodnes zostala symbolom poloostrova a vzorom mnohym ludom. Ale to je na dlhe rozpravanie, da sa to najst niekde v knihach a na nete. Ked nas sprievodca skoncil, vsetci sa zase pomaly tackali do autobusu. Bolo smutne sledovat, ako sa tazko dvihal z lavicky a ako boli ludia v rozpakoch, ci mu pomoct alebo nie. Niekde v podvedomi tkvie stale v cloveku strach z tejto choroby. To uz sme ale vsetci vedeli, ze lepra vraj nie je nakazliva a ze chorym pacientom sa uz stav nezhorsuje. Ale ani zlepsit sa nemoze. Ked vam raz odpadne nejaky ten prst ci kus ucha alebo nosa, nove nenarastu…

 Dalsie nase kroky smerovali do maleho domceku s obcerstvenim. Biznis je biznis, stale sme v Amerike. Od mladeho „zalozneho sprievodcu“ sme sa dozvedeli, ze obchodik patri staremu panovi a ze ma z toho celkom dobry biznis. Asi to fakt nebude az take stratove, pred obchodikom parkuje zlty mustang kabriolet. Patri manzelke nasho noveho pionierskeho veduceho. Dozvedeli sme sa aj to, ze na poloostrove je viacej aut nez obyvatelov. Napriek tomu, ze sa sem stvorkolesove tatose daju dopravit len lodou a aj to len raz za rok. A napriek tomu, ze je tu len zopar ciest a najvzdialenejsie kuty polostrova su od seba snad necele dve mile. Naco je niekomu na minutovu cestu domov z prace zlty mustang, to sme uz vobec nechapali, ale asi si chceli urobit radost…

Zastavili sme sa aj v malej kniznico-poste a potom v kostole, ktory bol dejiskom vsetkeho. Vypoculi sme si vyklad malomocneho knaza a ten nas este odviedol do domceka sluziaceho ako akasi galeria fotografii. Boli tu fotky z minulosti, na ktorych boli zvecneni obyvatelia Kaulapapy. Chori, znetvoreni, na niektore fotky sa bolo az tazko pozerat. Strasne, co dokaze lepra. Minimalne vtedy dokazala, ludia sa nevedeli branit. Boli tu aj fotografie nasho seniorskeho sprievodcu. Vysvitlo, ze je to slavny chlapik, ze v boji proti malomocenstvu precestoval cely svet, ze ma niekolko zdravych deti atd. atd. Boli tu zabery jeho s Matkou Terezou, s Papezom Janom Pavlom a dalsimi vyznamnymi osobnostami. Tiez ocenenia za jeho boj proti zakernej chorobe a pomoc malomocnym po celom svete. Ludia sa pomaly vytracali vonku do zahrady, ostali sme medzi poslednymi a zaujate si prezerali malu expoziciu. Padre prisiel k nam, aby sa s nami pozhovaral a zoznamil sa. Postrehol, ze sme z nejakeho ineho konca sveta. Mali ste vidiet Peta, ked mu knaz podaval pri tom zoznamovani ruku. Ja sa pobavim dodnes, ked si na to spomeniem…:o) Je pravda, ze sa cloveka zmocni cudny pocit, ked si podava ruku s niekym, kto je malomocny, ale ja som celkom veril tomu, co nam povedali. Dotykom sa to neprenasa. A basta! Peto mozno veril tiez, ale vyzeral, ze by si tu ruku najradsej hned vydezinfikoval a vydrhol hocicim, co pomoze. Ani v bufetiku nechcel na nic sahnut a nic si kupit, radsej vraj zostane hladny. Ked nam v malej kniznico-poste teta tiez slusne znetvorena malomocenstvom podavala pohladnice, chcel ich radsej nechat tam. Vzal som ich od nej ja. Tak sa radsej drzal bokom aj odomna. Lenze teraz je to uz jedno, uz sa dotkol priamo zdroja, horsie to uz nebude. Takze vsetci, s kym som bol odvtedy v kontakte, mate po chlebe, sme na jednej lodi…:o)

Nas mily fararko nam porozpraval par zaujimavych veci a ked dostal odpoved aj na otazku, odkial sme, hned nas odporucil na velky plagat v rohu miestnosti. Podisli sme k nemu a cumeli ako puci. Ze vraj „Molokai – Neznamy hawajsky ostrov – Zazitky z kolonie malomocnych“. To vsetko napisane tak, ako som to natukal tu. Po slovensky. A este cosi o prednaske v slovencine atd. atd.

Tak hocico by som cakal v tomto zastrcenom kute zeme, v rohu maleho stareho domceka uprostred oceanu, len rodny jazyk nie. Ale potesilo nas to, plagat v slovencine som nevidel uz par rokov. Sme sice maly narod, ale nestratime sa ani v dalekom svete. Zapisal som si webstranku z plagatu, niekedy si o autorovi co-to viac pozriem. Vysli sme von za ostatnymi. Spred kostola bol cez zelenu zahradu krasny vyhlad na ocean…

Na trase medzi dedinou a odlahlou castou poloostrova sme vysadili nasho V.I.P. sprievodcu. Pomaly sa stracal v dialke. Kracal k svojmu domu. Jeho mlady nastupca nam prezdradil, ze stary pan sa necha vysadit takto az za svojim pribytkom kazdy den, aby mal aky-taky telocvik. Vraj ked uz nebude vladat prejst pesi ten kusok po ceste, nebude uz na nic dobry. Zaujimava teoria. V jeho pripade by som sa o to, ci bol na nieco dobry velmi nebal. Umriek spokojny ak dosiahnem v zivote aspon polovicu toho, co tento clovek. Mudry, uznavany a napriek tazkemu osudu stale silny a hodnotny…

PRI BYTaleboNEBYT UTESOCH…

Otocisko na malej luke nad utesmi. A zaroven pod utesmi, lebo tie naozaj vysoke utesy cneju vysoko nad koloniu na poloostrove. Je tu len par pristreskov zo stolikmi a navstevnikov ako nas, sem vzdy dovezu na piknik. Nuz, to nam nik nepovedal, ze aj piknikovat sa bude, my mame tak akurat fotaky a tie nie su bohvieake chutne. Ale nevadi. Zamaskrtili sme si na foteni zlovestneho oceanu a hmlou polozahalenych utesov. A vlastne nielen na tom. Prisiel za nami nas mlady sprievodca a podaval nam svoj sendvic. Cumeli sme ako truhlici, ze co to robi. Daval nam svoj obed. Ze vraj toho nie je vela ale mame sa rozdelit. Ze on si potom nieco da neskor. Nezaujimali ho nase odmietacie manevre, ze my sme v pohode, ze nech sa len kludne naje. Proste neustupil a s usmevom nam nechal to, co si kupil pre seba. Dost sme cumeli. Neznamy clovek… Tomu sa hovori necakana, uprimna a nezistna pomoc. Som myslel, ze to uz neexistuje a som rad, ze som sa mylil…Z vody tu cneju dve velke skaliska. Take dva tavie tavie hrby vykukajuce vysoko z vody. A prave tie by vedeli rozpravat a rozpravat. O historii tohoto miesta a o ludskom nestasti. K tymto skalam sa volakedy priblizovali lode s nakazenymi obyvatelmi hawajskych ostrovov a tu ich zhadzovali do mora. Ak sa niekomu nechcelo skakat do divokych vln rozbijajucich sa o skaly na pobrezi, zhodili ho nasilim. Ti silnejsi dokazali preplavat na breh a zachranit sa, ti slabsi sa o to aspon pokusali. Ludsky pud sebazachovy o prezitie dokaze neskutocne veci. Ak sa dostali tito biedni ludia nejako na pevninu, prezivali potom v domoch nedaleko pristavu, kde namornici ani nevystupovali z lode. Ti obratili lod cim skor smerom od pobrezia a snazili sa vypadnut co najdalej od miesta choroby a smrti. Bolo to vsetko krute a neludske, ale ked si clovek vezme, ze lepra bola vtedy nakazliva a nevyliecitelna nemoc, na ktoru nepoznali liek, niet sa co cudovat. Asi ani my dnes by sme sa, v zaujme vlastneho prezitia, nespravali inak. Jedinymi nenakazenymi hostami na poloostrove boli reholne sestry a knazi. A ani tym sa sem dvakrat nechcelo. Svedkovia, ktori videli neludske podmienky v barakoch pri pobrezi, nenachadzali slov na opisanie tej hrozy. Ludia doslova na kopach lezali, stonali a umierali. Mrtvych nestihali odnasat. Vsade sa siril neznesitelny zapach hninujuceho ludskeho masa. Pohlad na niektorych pacientov zniesli len silne zaludky… Ale to je zase na veeelmi dlhe rozpravanie, ten koho to zaujima si iste najde cele pocetne materialy o malomocenskej kolonii na ostrove Molokai.Dodnes stoji kusok od miesta, kde sa ludia vyhodeni z lodi dostavali na breh, jeden mily maly kostolik, ktory je povestny tym, ze ma pristavane kridlo pre malomocnych. Urobili tak preto, aby sa nemuseli chori hanbit a sediet pri omsiach pred kostolom. Postavili im bocne kridlo, kde do podlahy navrtali diery a cez ne pomocou zrolovanych listov, mohli malomocni odpluvat hlieny pod podlahu kostola. Dost nechutne, ale tak to bolo. Este viac je kostol povestny tym, ze je v jeho zahrade hrob asi najvacsej osobnosti Molokaia – knaza Josepha.

O tomto chlapikovi sa rozpravaju legendy a historky. Tento clovek vytesal svoje meno do skalnych utesov Molokaia naveky a poriadne hlboko. Vlastnymi rukami postavil niekolko drevenych kostolov, denno-denne sa staral a osetroval malomocnych. Fajcil pri tom svoju povestnu fajku, aby vonou tabaku prehlusil zapach z hnijucich ran. Nikdy svojich pacientov neopustil a nakoniec sa stal jedinou znamou obetou lepry, ktora sa nakazila pri osetrovani chorych. Dnes su to uz len dohady, ale vyzera to tak, ze padre robil vsetko pre to, aby sa tak stalo. Ani len si neumyval ruky po osetreniach. Nedodrziaval zakladne pravidla a nakoniec tak aj skoncil. Prezival to so svojimi pacientmi vsetko do hlbky. A na sklonku svojho kratkeho zivota mozno az prilis do hlbky. Na vlastnej kozi sa presvedcil, aky je to pocit…

Pred spominanym kostolikom sa nachadza hrob tohoto velkeho muza. Lepsie povedane jeho cast. Telo knaza Josepha bolo totizto prevezene a pochovane v jeho rodnom Belgicku. Akokolvek drasticky to bude zniet, Hawajcanom sa podarilo dostat naspat aspon ruku svojho milacika a tu pochovali na Molokai. Tu istu ochrannu ruku, ktoru nad nimi tolke roky drzal…

Trosku som sa nechal uniest, toto nemal byt sloh o malomocnych. No je to naozaj dost silny zazitok vsetko toto vidiet, pocut a zazit. Aj teraz, ked to pisem, napriek tomu, ze je to takmer rok stara zalezitost, dostalo ma to k inym myslienkam. Tak radsej prehodme stranu, odvezme sa autobusom naspat na zvieraciu luku a pustime sa do blatistych serpentin strmeho utesu…

CESTA NA ZAHRADKARSKE LETISKO & SKOTSKA DRUZBA…

Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Clovek by neveril, ze sa niekto dokaze v dazdi prevazat po zabudnutej ceste sam v aute a nevezme stoparov. Stalo sa. Napriek tomu, ze sme boli v slusnej riti, preslo zopar aut a dokonca aj velky zlty skolsky autobus. Nic…

„Tu Ti zastavia len Europania, budeme si musiet pockat na nasich Skotov“, precedil som pomedzi zuby. A trvalo to asi minutu, pokial sa zjavil za nami minivan a zabrzdil kusok pred nami. Skoti…Hned sme si s nimi rozumeli. Pohodovi ludkovia. Vraj su uz na Hawaii niekolkykrat, ale prvykrat sa dostali aj na Molokai. Pytali sa odkial sme, tak ma nenapadlo nic lepsie, nez im povedat, ze my sme predsa z tej krajiny, ktorej maly futbalovy klub porazil vcera ich slavny Glasgow Rangers vysledkom, ktory snad v historii este nezazili. Velmi som ich nepotesil a tusim mi ani neverili, az pokial si to potom doma neprecitali. Ja som uz totiz od rana vedel, ze Petrzalka sokujuco rozdrvila slavny skotsky velkoklub debaklom 5:0! Napriek tomu nas hodili az na letisko…:o)

EPILOG:…no hej, paradny barak pri oceane, krasne rychle auto, posedenie v luxusnej restike, ci vo fesnom bare, exoticke dovolenky ako v perinke, to vsetko su veci, po ktorych ludom srdce pisti. Aleee……kto to nezazil, tak by neveril, aka slast moze byt, ked si konecne sadnete na malom zahradkarskom letisku na mini ostove uprostred nekonecneho oceanu, vylozite si zablatene topanky na obrubnik, zhodite ruksak a mokre tricko a zahryznete sa do maleho sendvica z chudobneho bufetiku na rohu. Zapijete to nejakou zbrndou, Oskar sa na vas skeri z oblohy… A vtedy sa mozu vsetky luxusne restiky strcit niekam…