Archív kategorií: Fero LatinoAmericano 2015

Ferofci v strednej Amerike.

Fero LatinoAmericano 2015,Uncategorized

Prídavok – nezverejniteľné počas našej stredoamerickej expedície ;)

Vložiť komentár

Upozornenie:   táto časť je neprístupná všetkým našim mamám, babkám, manželkám,  príliš úzkostlivým kamarátom a málo dobrodružným frajerkám. Preto som na publikovanie nasledujúcej časti dostal od nemenovaného člena našej výpravy dočasný prísny zákaz :)

IMG_5444[1]

1. Redbus ochenta y tres – Autobus č.83

Keď priletíte na medzinárodné letisko do Guatemala City, spomeniete si na Petrohrad. Teda ak ste tam boli s Daniacom a zúfalo ste hľadali krížnik Aurora, aby sme si pri ňom pripili plechovkovým popradským pivom Tatran. Na také chvíle sa totiž nezabúda a keď sa letisko, na ktorom práve pristávate volá La Aurora International Airport, nedá sa neprejsť si malou nostalgiou… :)

Ešte si raz chcem naživo pozrieť aj tretiu Auroru – Auroru polearis. Ale to musím ísť trošku ďalej na sever, polárnu žiaru zatiaľ v Strednej Amerike pozorovať nemožno.  Nevadí, vydržím. V tej Guatemalskej Aurore sme zatiaľ od slečny v obchode s telefónnymi kartami zistili, že do mesta sa môžeme dostať aj autobusom. Kúsok za letiskom sme zastávku aj našli, ale policajti nám povedali, že autobus 83 síce odtiaľto jazdí, no dnes už dojazdil. Po štvrtej nepremáva. Vraj si máme vziať taxík (za 30 násobnú cenu busu :)  Chvíľu sme sa ešte obšmietali okolo, ukecávali taxikárov, hľadali info v múdrej knihe. Nepomohlo nič, pripili sme si teda z domácej slivovice. Potom čo sa začalo stmievať, vynoril sa starý veľký červený autobus a my sme zaostrovali na jeho číslo. Milá babička nám dala tajný signál, že to je ono, prižmúreným ľavým okom nám hovorila, že mame kašľať na fízlov a naskočiť. Tak sme to oko poslúchli. Autobusár si síce priúčtoval dvojnásobnú cenu za naše veľké batohy, ale radi sme mu tých pár drobných pridali. Miestni sa na nás pozerali trošku začudovanie (teda trošku viac než trošku), ale pretlačili sme sa aj s našim nákladom za zadné sedadlá a postupne sme medzi domácich zapadli. Pre pristupujúcich sme boli niečo ako ľadové medvede v Afrike, ale po pár zastávkach si zvykli aj oni. Najviac čumeli, keď sme sa ešte pozdravili s vystupujúcou slečnou na jednej z rýchlych zastávok (to bola tá z predajne na letisku – svet je malý). Po zhruba trištvrtehodinke sme vystupovali už aj my, kdesi v ošarpanej ulici v centre. Všetko prebehlo bez problémov, celkom príjemná a finančne nenáročná jazda, navyše s dávkou domorodého korenia, tak to má byť. Sami seba sme sa pýtali, o čom to píšu turistickí knižní sprievodcovia, keď neodporúčajú cestú „redbusmi“…

IMG_5425[1]

Na druhý deň nám to vysvetlil recepčný v hosteli. Keď sme mu povedali, že sme sa z letiska prepravili „očentatrojkou“, tak mu spadla sánka a trošku neprirodzene sa mu vypleštili oči. Vraj čo nás to napadlo, že to sa nerobí! S kľudom takým,  že Angličania by závideli, sme mu oznámili, že všetko bolo bez problémov a v autobuse boli milí ľudia. „Áno, oni sú milí, ale tieto autobusy tu a tam prepadávajú ozbrojení banditi. Tí nastúpia, všetkých olúpia – vrátane tých milých ľudí – a ak im niekto odmietne dať čo má, tak ho zabijú a olúpia potom“ povedal chlapík, ktorý keď pochopil, že to sme ešte cestovali aj s celou našou lákavou batožinou, zatočila sa mu hlava.

No dobre, tak na druhý deň sme sa už vracali oficiálnou linkou. Takou, ktorú pri nastupovaní do busu strážia na zastávkach ozbrojení policajti. A pre vás ostatných – necestujte v Guatemale červenými autobusmi! Po to všetkom sme to dočítali aj v Lonely Planet. Píšu tam niečo ako „v žiadnom prípade a už vôbec nie po zotmení…“   :)

 

 

IMG_5769[1]

2. Banditos con pistoletas pri jazere Atitlán

Keď sa po guatemalských cestách a „autopltiach“ pretrmácate z Montericco, teda od brehu Pacifiku, až k Lago de Atitlán – krásnemu jazeru obklopenému úžasnými vulkánmi, máte za sebou veľahodín šoferóvania a mnoho zážitkov. Od prioceánskych mestečiek, cez vnútrozemské ako-tak dobré cesty, nejaké tie guatemalské pamiatky, ktoré Vám vyrazia dych…

IMG_5801[1]

…až po kľukaté serpentíny pozdĺž ktorých sa váži a zváža počas dńa zozbieraná káva. Nehovoriac o cca 160 spomaľovačoch, ktoré už máte v kolesách, tlmičoch a vlastných kĺboch. Potom sa začne stmievať a vás privíta mesto Santiago Atitlán. Úžasné mestečko na brehu jazera, krásne úzke strmé uličky, večerný ruch, všade kopec ľudí a dopravné zápchy. To všetko však viac oceníte, až keď sa mestom prechádzate peši. Nateraz sme viac ocenili, keď sme sa Santiagom konečne prekľučkovali a dostali sa za hranice mesta. Odtiaľto už len pár kilometrov a sme v San Pedre – cieli našej dnešnej cesty, kde si dáme dobrú spršku, večeru, chladené pivečko a natiahneme sa horizontálne. Ach to bude krása. Už len kúsok…

…keby sa zrazu neskončil asfalt, cesta sa nezmenila na poľnú, potom lesnú a potom cestu pre traktory. Stupák, poriadne šutriská a ako šľahačke na torte – niekoľkocentimetrová vrstva prachu, na ktorej kolesá nášho fára prešmykovali ako kolieskové korčule na ľade.  Jeden pokus vyšiel tak do štvrtiny kopca, aj to s páchnucou spojkou a načatým nárazníkom. Potom ešte jeden či dva pokusy, ktoré dokázali, že snaha je zbytočná. A teraz ani hore ani dolu. Zhora prichádzalo auto – samozrejme 4×4, poriadny tereňák. Policajti. Hodili sme malú lekciu španielčiny, výsledkom ktorej bola dohoda, že nás do kopca potiahnu lanom, ak im prispejeme na naftu. Fasa chalani. Vrátili si sa hodný kus späť, aby sa mali kde otočiť a vrátili sa k nám. Ale k nášmu autu zabudli v požičovni pribaliť skobu, ktorá je potrebná na upevnenie lana. Maličkosť. V Guatemale nepodstatná vec. Policajtos nám poradili, aby sme sa čím skôr vrátili radšej späť do mesta, lebo s našim autom ten úsek jednoducho neprejdeme. A miesto kde stojíme je úsekom, v ktorom často prepadávajú autá. Banditos con pistoletas – ozbrojení banditi. Po zotmení začínajú a to je o chvíľu. Dobre vedieť. Celkom fajn, že šli chalani okolo a len tak mimochodom nám to spomenuli… :)

PS: Poradili nám obísť jazero dookola a prísť do San Pedra z druhej strany. Nám sa to zdalo dosť ďaleko, ale ubezpečili nás, že sa to dá tak za hodinku a pol. Napriek dobrej rade, našli sme nejaké ubytko v Santiagu, večer si užili tie malé strmé uličky, tacos na večeru, aj pivko. A na druhý deň sme prešli to jazero dookola. Trvalo to celý deň. Za hodinu pol jedine letecky… :)

IMG_5837[1]

 

 

3. San Pedro Sulla – mesto s najväčšou kriminalitou na svete

príde čoskoro

Fero LatinoAmericano 2015

Ako sme v Antigue chladničku sťahovali…

Vložiť komentár

Sú veci, ktoré sa vám jednoducho s cestovkou len ťažko pritrafia. A doma na gauči už vôbec nie. Aj preto cestujeme. A aj preto na vlastnú päsť. Sú nimi zážitky ako party na jazere Atitlán s Kapitánom Korytnačkom či večerná akcia v nebezpečnom San Salvadore s miestnymi zvukármi (pribudnú o tom samostatné kapitoly), ale aj taká obyčajná prechádzka po bývalom hlavnom meste Guatemaly, ktorá sa zrazu zmení na brigádu, podobnú tým aké sme voľakedy dávno absolvovali počas študentských čias v sťahovacej službe u Jaštera…  ;)

Guatemalci sú neskutočný národ. U nás je na to taký špeciálny výraz, že „mámfpičisti“. Stačí ho vynásobiť  troma až desiatimi a máte pred sebou obraz priemerného Guatemalčana. Dvoch z nich sme stretli , keď sme sa vybrali na kopec za mestom. Má tam byť super vyhliadka na celé historické mesto, to si nemôžeme nechať  újsť. A zároveň si tak dáme malú túričku, už nás svrbia trekingové topánky. Keďže sme nešli taxíkom, prechádzame pár „mimocentrových“ ulíc a uličiek. Naši – dajme im pracovné názvy – Pedro Mat a Juan Pat, nám boli zrazu v ceste. Aj s ich Pepsi chladničkou veľkosti veľkej šatníkovej skrine. Dvojdverovej…

Najprv sme len prešli okolo a pousmiali sa, ako im to ide „od ruky“. Ale naše dobré srdce nám nedalo (áááno, ani my sme dovtedy nevedeli, že ho máme J) a opýtali sme sa, či nechcú pomôcť. Chceli. Rozdiel medzi takým štandardným Guatemalčanom a štandardným Slovákom je totiž aj v tom, že štandardný Guatemalčan sa zbytočne nezamýšľa, či má robiť drahoty, keď mu niečo ponúkajú. Jednoducho povie „síí„“ a je to. A tak sme sa neplánovane stali účastníkmi najzaujimávejšej akcie dňa na danej ulici.

Ten výjav sa nedá úplne dôveryhodne opísať, pre plný zážitok, je nutné vidieť ho osobne. Chladnička bola asi o pol centimetra väčšia ako dverný otvor, do ktorého sa ju snažili vtrepať , čo by si takému bežnému nemámfpičistovi mohlo zdať ako menší problém. Také guatemalské magic duo, taká maličkosť však len tak nerozhádže…  Fučali pod ťažkým nákladom a neprestávali tlačiť chladničku na určené miesto, i keď očividne nemohla nimi zvoleným spôsobom prejsť. Nerobili si ťažkú hlavu ani z toho, že im pred vchodom do La tienda (obchodíku na všetko možné) v ceste zavadzalo auto, ktorému sa už triasli pneumatiky od toho, ako tušilo, že sa to neskončí dobre ani s chlaničkou, ani s chlapmi a ani s ním…

Pomoc  bola teda vítaná. Asi dúfali, že štyria už Pepsi skriňu pretlačíme aj cez zárubňu a stenu. Trošku sme ich zarazili tým, že najprv musím chladničku vyniesť von a ísť s ňou dnu iným spôsobom – že to skúsime na ležato a postavíme ju vovnútri. Meter, samozrejme, nemali, tak sme to skúsili len tak odhadom – ako jediné riešenie, ktoré nám napadlo. Štyri páry rúk to už zvládali lepšie. Osobne, keby som mal takú La Tiendu a vyfasoval by som krásnu veľkú chladničku, pri sťahovaní by som ju aspoň zodvihol do vzduchu a niesol tak, aby sa nepoškrabala. Ale to by som nesmel byť „guatemalteco“. Chlapi to potiahli rovno po chodníku, cez kamienky, schodík, hlava-nehlava. Auto zostalo bez ďalšej jazvy len vďaka tomu, že sme mu v poslednej sekunde zachránili posledný panenský kúsok laku. Ale už sme v tejto krásnej krajinke tretí deň, pomaly sa učíme dodržiavať základné pravidlo „nerieš detaily“. A v tomto duchu sme chladničku vtrepali do obchodíku, kde sa konečne – na radosť tety predavačky – ocitla. Keď sme sa ju však snažili postaviť (chladničku, nie tetu), zistili sme, že je nízky strop. Alebo vysoká chladnička. Asi v závislosti od toho, čo tam bolo prvé…:)

A tak nad modro-červeno-bielym obrom skláňali sa štyria chlapi. Plus dvaja-traja pozorovatelia. Už k tomu bolo viac ľudí ako možností dostať ju dnu. Teda dnu už je, ale používanie dverami nahor by mohlo byť jemne problematické. Dvaja z tých menej opálených chlapov sa zamysleli ešte o trošku viac. Vrátili sa myšlienkami na začiatok sťahovacieho procesu – keď tu ešte ani neboli. Ako by rozmýšľali, keby to šťahovali oni? Čo by urobili ako prvé? A zrazu tu bola jedna, doteraz nezodpovedaná otázka. Keď som ju vyslovoval, tajne som dúfal, že by odpoveď mohla vyriešiť náš problém a zároveň sa mi nechcelo veriť,že by mohol niekto zabudnúť na takú maličkosť. „Chlapi, a nožičky to nemá? Keby sa dalo voľačo odmontovať, znížila by si sa chladnička o nejaký ten centimeter a šlo by to ako po masle“.  V tom momente sa na tvárach Pata a Mata zjavil neistý a zároveň víťazoslávny záblesk, ktorý nám zároveň dal odpoveď. Objavili sme Ameriku. Už druhýkrát . Columbus nebol jediný!

Samozrejme, každá chladnička na niečom stojí a táto mala krásne, asi 5 centimentrové gumené nožičky, ktoré sa dali odštróbovať. Bravó. Nezdržali sme sa smiechu, že ich to nenapadlo na začiatku, keď im chýbal ten cenťák, ale to je už jedno, odmontujeme, vybavíme, frčíme na kopčok…

To čo znie tak jednoducho v hlave Európana, nemusí byť rovnako jednoduché uprostred Guatemaly. Nebudem to príliš technicky rozpisovať, zostručním to tak, že chlapíci niekde vyčarovali sadu „náradia“ na akú by bol pyšný každý malý chlapec do 5 rokov, pre starších už bola nepoužiteľná. Obsahovala pár polohrdzavých zvyškov voľakedajších nástrojov. Ani neviem ako, vymysleli sme akýsi dvojchlapový kľúč a striedali sme sa s Ferom pri odkrúcaní. Chladnička sa nasťahovaniu bránila ako naši politici priamym odpovediam. Vytvorili sme krásny tím – jeden za jedného a ostatní za dvoch. Spolupráca vyzerala následovne. Miro istil, ja som odtáčal a ostatní sa pozerali. Ale musíme uznať, že sa pozerali veľmi sústredene. Na dvoch belochov, ktorí sa snažia zachrániť ich budúce chladené pivo a colu. Výjav hodný predlohy na obraz Michelangela. Volal by sa Symbióza dotiahnutá do dokonalosti.

Dve nožičky sme vymontovali ešte v obchodíku, druhé dve vonku, kde sme museli chladničku znova vytrepať a po odmontovaní problematických pár centimetrov už objekt pekne vkĺzol do obchodíku a potom na svoje miesto. Nádhera. Možno raz chladničku zapoja aj do elektriky. V niektorých krajinách sa totiž často chladnička používa len ako polička na fľaše. Ale zato peknááá a praktickááá…

„Muchas gracias, adios…“ povedali nám. Keď sme hľadali kúpeľňu, aby sme si umyli ruky, priniesli umývadlo v plastovom lavóri a skropili sme dlažbu ulice. Chladnička bola na mieste, srdce tiež a my sme stihli aj vyhliadku a po nej ešte aj futbalový zápas miestneho klubu – zážitok na pohľadanie. Ale o tom inokedy a inde, zatiaľ si dáme jedno guatemalské pivečko…  ;)

IMG_5545

 

 

Fero LatinoAmericano 2015

Kávička v Strednej Amerike

2 komentáre

Ak sa niekto zaujíma o kávu, jej prestovanie a prípravu, Stredná Amerika je jedno z top miest na svete kde sa dá stále vidieť micro-lotové pestovanie kávovníka. Vidieť jeho prepojenie s miestnou ekonomikou je možné prakticky na každom mieste vo vyšších nadmorských výškach od Mexika až po Panamu. V Kostarike už Ferovia nejaké tie plantáže (mimo hlavnú sezónu) aj navštívili; tu, viac na severe, sme boli v januári a februári (top mesiace na zber zrelej kávy) touto dôležitou rastlinou obklopení celý čas.

Sopky, sopky a ďalšie sopky

V strede Guatemaly, v južnom Hondurase a prakticky celom El Salvadore sa to sopkami len-tak hemží. Aktívne sopky, malé sopečky, 4000 metrové monštrá, chŕliče prachu, kľudní vyhasnutí spáči v tvare perfektného kužeľa, ktorí na východ slnka hádžu neskutočný tieň – no proste sopky pre každého a ideálna sopečno-subtropická pôda na pestovanie kávy v rozmanitých výškach. Táto časť Kordillierov je tiež raj pre prírodných nadšencov, offroadistov a tých, ktorí chcú vidieť ešte relatívne nedotknutý život guatemalských potomkov – Mayov (ktorí tvoria až 70% populácie) – síce chudobných, ale za to neskutočne milých a pohodových.

Lake Atitlán
Lago de Atitlán

Crossroads Café v Panajachel-i

Je to malá príjemná kaviarnička s vlastnou pražiarňou blízko hlavnej cesty okolo jazera Atitlán, ktorú vlastní a prevádzkuje jeden výrečný Amík – Mike. Samotný Panajachel je turistické mestečko na pobreží jazera kam sa zbiehajú miestne lanchas z okolitých dediniek a dovážajú vyparádených turistov. Tí sa štandardne usadia v jednom z kopy drahých (na miestne pomery) barov, dajú si nejaký ten seafood, pivečko, prípadne ďalšiu vyhliadkovú cestu okolo jazera a poberú sa späť do „svojej“ dediny na jazere alebo do vnútrozemia. Crossroads Café ale naštastie sídli mimo tohto turistického prístavu, blízko centrálneho trhu a tak sme tam stretli akurát lokálnych guatemalčanov. Po štandardných guatemalských zážitkoch pitia prekvapkávanej kávy z polystyrenových pohárikov na štýl „7g kávy na liter vody“ je pohľad na 50 ročného Maya vychutnávajúceho si čerstvé capuccino z keramickej šálky tá pravá kávová exotika. Aj tu všade platí, že ľudia, ktorí kávu pestujú, veľmi neriešia jej prípravu, alebo ju vôbec nepijú.

Mike v jeho pražiarsej "Secret room"
Mike v jeho pražiarsej „Secret room“

V Crossroads teda treba ochutnať rôzne typy káv, často vraj mávajú aj miestne vulkanické špecialitky. Ja som doniesol Hue Hue, Acatenango 8th Wonder a San Pedro Volcanic. Všetky tieto kávičky sú skôr vhodné na espresso, Mike ich praží na dark roast, a majú krásnu zemito-ovocnú chuť typickú pre strednú Ameriku. Ak by niekto chcel vyskúšať, nech sa zastaví čím-skôr buď Bratislave alebo v Prahe, zásoby týchto super kávičiek sú veľmi malé :)

2015-02-22 12.06.08 2015-02-22 12.04.35 2015-02-22 12.04.25

Honduras a El Salvador

Tieto krajiny sú stredoamerickí top vývozcovia kávy, no obyčajný turista tam nájde maximálne množstvo kooperatív kde sa zelená káva vykupuje a predáva na vrecia a len náhodne obchod, či kaviareň kde by sa dali upražené kávy ochutnať a kúpiť. Oproti takej Kostarike sa takisto netradujú coffee tours, či rodinné farmy s infraštruktúrou. Pri cestách sú akurát maličké „kafáčo-prístavby“ kde si miestny usadlík postaví jeden stôl a tri stoličky, zabezpečí akýsi poloautomatický kávovar, vyvesí značku „espresso“ a čaká na zákazníkov.

Vulkanická oblasť okolo Lago de Coatepeque v El Salvadore
Vulkanická oblasť okolo Lago de Coatepeque v El Salvadore

Zber zelenej kávy

Od približne novembra do februára, záleží na nadmorskej výške, sa káva ručne zbiera. V Guatemale sme túto náročnú prácu mali možnosť vidieť v dvoch hlavných pestovateľských oblastiach – okolo jazera Atitlán a ďalej na severozápad v oblasti majestátnych sopiek smerom na Huehuetenango.

Farmári čakajúci na výkup kávových bôbov
Farmári čakajúci na výkup kávových bôbov

Po celodennej šichte sa okolo 5-tej večer začnú farmári rozmiestňovať popri ceste spolu s vrecami čerstvo nazbieraných kávových bôbov. Takto čakajú na dva zberné nákladiaky. Jeden vykupuje kávu. Cena sa určuje na základe váhy vreca vypočítanej na ručne vyrobených váhach zavesených na stromoch. Každá rodinka takto obhospodaruje svoj kúsok plantáže a do zberu sa zapája celá rodina – nebolo vôbec nezvyčajné vidieť pri cestách malé deti.

Typické kávovníkové políčko
Typické kávovníkové políčko

2015-01-23 19.33.13

Fero LatinoAmericano 2015

El Gallo

Vložiť komentár

Neviem, či existuje aj nejaká krajina, kde sa pivo nevyrába. Tuším som v takej ešte nebol, a to som ich už zopár videl. Krásna to tradícia a medajlu ľuďom, ktorí  tento mok vymysleli a ďalej ho zdokonaľujú. Našim dobrým zvykom (a vôbec  ho neplánujeme meniť) je v každej novej krajine nejaké to pivečko odtestovať. Skúšame rôzne domáce značky a keď ich už prejdeme všetky, tak skúšame odznova – aby sme náhodou nezabuli, ako chutila tá prvá. Prípadne už potom až do dokonalosti testujeme tú najobľúbenejšiu miestnu. V Guatemale nám zatiaľ najviac chutil Gallo. Fajnové pivečko, môôôže byť…

Dnes večer sme po nejakých tých sľúbených Coronách na pláži a západe slnka, zablúdili do malej miestnej, hmm… nazvime to honosne, že reštaurácie. Odporučil nám ju chlapík, ktorý nám od dnešného popoludnia do zajtrajšieho rána stráži auto. Síce sme v Guatemale, no majiteľ je Arab a jeho žena – kuchárka je z El Salvadoru. Chutiť nám však vraj bude znamenite. A aj chutilo. Prvému chodu sme spolovice nerozumeli, tak sme si ho objednali. Ani doteraz celkom nerozumieme, čo to bolo, no chutilo nám a zaklincovali sme to ešte znamenitou rybou. Kecy arabského majiteľa o tom, kto sa kde seká mačetami kvôli tomu či fandí Barcelone alebo Realu (neviem,  prečo musia títo synovia púšte stále hovoriť o nejakom násilí a mudrovať nad polikou, náboženstvom či športom v tomto zmysle), sme spláchli studeným nealkom. A práve to sme nemali robiť…

…za ohlušujúceho zvuku veľkého žltého jukeboxu, hrajúceho staré vypalováky, vkráčal do „reštaurácie El Gallo. S hrdo vypnutou hruďou sa prešiel pomedzi stoly, prehodil chochol z jednej strany na druhú, vážne sa na nás zahľadel, posmešne zdvihol kútik, zvraštil pravé obočie a odkráčal preč. Očividne si pomyslel svoje. A my, zvláštni bieli cestovatelia sme to pochopili. Odvtedy si zase radšej objednávame pivo. A El Gallo nás počas celej cesty tým jedným prižmúreným okom sleduje z nápisov a etikiet. Už žiadny prešľap, dávame si pozor…  ;)

pozn.  el gallo = kohút

IMG_5919[1]

Fero LatinoAmericano 2015,Uncategorized

Cesta na letisko guatemalskou skratkou

Vložiť komentár

…keď doplním kapitolu o červenom autobuse č.83, bude to zároveň úvodom do tejto kapitolky. V každom prípade sme sa dnes potrebovali dostať späť na letisko, aby sme si požičali auto. Keďže osemdesiatrojkou sme kvôli nám známym a vám neznámym príčinám nešli, obrátili sme sa znova o radu na domácich. Guatemalčania sú milí zlatí, len je to s nimi o trošku horšie ako s priateľom na telefóne. Možno tak skôr ako so žolíkom 50 na 50. A tak nám v hosteli poradili zastávku odkiaľ vyraziť, kde prestúpiť, kde potom vystúpiť… no a nakoniec by to malo byť smiešných cca 200 metrov a sme tam. Aké krásne a jednoduché!

A tak sme šli. Prestup sme vybavili tým, že sme sa prešli o kúsok ďalej a našli rovno zastávku,  z ktorej to už šlo rovno k nášmu cieľu. Nemali sme lístky a vstupné turnikety fungovali len na mince. Naše papierové kecaly (miestna mena) tam nie a nie vojsť, ale ukázalo sa veľké srdce domorodcov a ozbrojený policajt pri vstupe nám kývol, že máme ísť. A tak sa vezieme oficiálne na čierno – keďže nás pustila ruka zákona. Odsledovali sme si správnu zastávku, vystúpili a pre istotu sa opýtali, ktorým smerom máme ísť tých 200 metrov. Veľmi pekná tiežpolicajtka nám ochotne vysvetlila (aspoň sme si to z jej – nám nie celkom pochopiteľnej španielčiny mysleli). Po krátkej porade, na ktorej sme si zložili niečo z toho, čo sme porozumeli a niečo z toho, čo nám zdravý sedliacky rozum našepkal, bol záver jednoznačný: možno je to 200 metrov, ale vzdušnou čiarou. A my sme na za plotom letiska – lenže na nesprávnej strane…

Určite ste už niekedy pristávali. Tak viete, aká dlhá je taká bežná pristávacia dráha najväčšieho letiska v krajine, určená pre najväčšie dopravné lietadlá na sveta. Ak to náhodou neviete, tak to prezradím. Je hovadsky dlhááá. A to som ešte slušný… A teraz nám ju stačí prejsť pozdĺžne okolo plota naspäť, potom šírku letiska a potom zase pozdĺžne k vstupu na letisko. Aby to bolo veselšie, s celou batožinou,  ktorú sme si naložili na tri týždne. Plus 6 plechoviek Šariša a dve fľašky domácej určenej na pravidelnú dezinfekciu :)

A tak sme si šlapali, spomínali domácich – hlavne v dobrom a išlo nám to od ruky. Teda skôr od nohy. Chvíľu sme skúšali ukecať miestneho Ramba pri rampe, či nás nepusti skratkou, ale bol neoblomný. A keď sme videli jeho nebezpečný pohľad a celý zjav, ani sme sa ďalej veľmi nehádali a poslušne sme si cupkali ďalej.

A nakoniec sme našli aj vchod na letisko. Síce o dobrú hodinu neskôr, než by nám to bolo trvalo osemdesiattrojkou, ale predsa. Keď budete v Guatemale niečo potrebovať nájsť, opýtajte sa domácich. Vždy majú po ruke nejakú dobrú skratku… ;)

IMG_5556[1]

Fero LatinoAmericano 2015

Tres-quatros calles system

Vložiť komentár

Ak potrebujete v Guatemale niečo nájsť, stačí sa opýtať domácich. My ste v hlavnom meste zatiaľ vždy dostali uniformovanú odpoveď tres-quatro calles a este directión (tri-štyri ulice týmto smerom). Stučné, jasné, urobili sme tak… A všetko by bolo super, až na jednu maličkosť. Že ani raz tam nebolo to, čo tam malo byť. Ale v pohode, aspoň sme sa vždy prešli a domácim za to od srdca ďakujeme.

Muchas gracias la gente de Guatemala ;)

IMG_5435[1]

Fero LatinoAmericano 2015

Prvá správa zo stredoamerickej pôdy

Vložiť komentár

Buenas noches,  amigos! Pomaly nám odbíjajú posledné hodiny nášho tretieho dňa. Ani nevieme ako to od príletu zbehlo, ale už sme toho stihli celkom dosť a tešíme sa na ďalšie zážitky. Aby sme na všetko do dôchodku nezabudli, zatiaľ si značíme:

  • Hovadsky dlhý let Viedeň-Madrid-Guatemala City – s veľmi biednym servisom Iberia Airlines a bez kvapky alkoholu! :)
  • Zaujímavá cesta z letiska – spojením, ktoré sa najviac neodporúča tzv. Red Busom. Určite ním nikdy nejazdite. Nám sa to páčilo, ale nehovorte to mojej mame! ;)
  • Guatemala City – veľké, dosť špinavé a zasmogované mesto. Ale má svoje čaro. Užili sme si trhy, ošarpané aj pekné stavby, super hostel, požičali auto a vypadli o deň skôr, než sme mali predbežne v pláne. Veď to najlepšie vždy čaká mimo veľkých miest.
  • Antigua – starobilé a krásne mesto. Pamiatka UNESCO a podľa toho to tu aj vyzerá – značný rozdiel oproti Guatemala City. Srdce nám pookrialo, je tu čo pozerať, fotiť, ochutnávať, popíjať. Parááádička :)
  • Najbližší plán – Vamos a la Volcano! (Ide sa na sopku!)

IMG_5419[1]