URUGUAJSKA TETA A NASA POLOVACKA NA HOTEL… 

 Vystupili sme na malej stanicke. Bola uz tma ako v rohu. Zdalo sa nam, ze sa dnes Oskar spratal do postele necakane rychlo. Chvilu sme este pootravovali v akomsi improvizovanom informacnom centre, ale tiez uz pomaly zatvarali, tak sme si nechali par zvedavych otazok aj na zajtra. Teraz treba predovsetkym rychlo najst nejake obstojne ubytko na dnesnu noc…Jednou z tmavych uliciek sme si to namierili smerom, kde by sa malo objavit centrum. Lepsie povedane, mala by tam byt ta jedna hlavna ulica, co sa tu vraj nachadza. A aj bola. Zrazu bolo vidiet aj na viac, nez desat krokov a aj nejaki ludia sa tu obsmietali. Vbehli sme do hostela, ktory vbehol do cesty nam, ale vsetko mali plne. Okrem jednej izby, kde si uz niekolko ludi obsadilo svoje pelechy a my by sme sa potlacili k nim. Niezeby sme boli fajnovi, ale platit zbytocne za dve extra postele, to tu v Juznej Amerike pre nas uz stratilo vyznam. Skusime sa trosku poobzerat navokol, zatial sme vzdy nasli vyhodnejsie izbu pre dvoch, nez separeee lozka v hosteloch…Na recepcii nam poradili mena akychsi dvoch malych hotelikov niekde za rohom. Znelo to jednoducho, tazsie sa hladali. Ziaden seriozny napis, ziadna tabula. Ked sme ich aj nasli, boli obsadene. Takto sme prebehli zopar zvlastnych miest v tmavej ulici, ale bezuspesne. Tieto pseudohotely maju tak po dve-tri izby, ale na dnesnu noc ziadnu prazdnu. Pozitivnu spravu sme dostali az v tom najzasitejsom. Ak sme cakali hotelovu recepciu aspon na urovni tej mondevidejskej (uz by sme brali vsetkymi desiatimi aj alternativu bez mladej fesnej recepcnej), nestalo sa. Vlastne sme vbehli niekomu do dvora. Niekomu kto nevedel po anglicky takmer nic a tomu niekomu sme sa snazili vysvetlit, ze potrebujeme noclah. Debata sa rozvinula tak daleko, az sme nejako vysvetlili, ze chceme izbu len na jednu noc a ze berieme cokolvek… Ani neviem, ako sme sa dohodli, ale dohodli sme sa. Stara pani bola neskutocne mila, ako teta z talianskeho filmu, ktora ma kazdeho rada a jej dom je hned aj vasim domom. Sice si moc nepamatala co povedala pred piatimi minutami, no dala nam aj dobru cenu a my sme sa tesili, lebo aj ked to tu vyzeralo dost spustnuto, atmosfera bola neskutocna. Mili, priatelski ludia, zopar psov a dvor ako z rozpravky o starej dobrej vile. Jediny problem vznikol, ked nas mila teta srdecne uviedla do nasej izby, v ktorej sa akurat schylovali k romantikovaniu ini mladi turista a turistka. Nestihli sme sa ani zoznamit, postrehli sme len dva velke ruksaky na zemi a dva valajuce sa velke predmety na posteli. Teta vyhabkala nieco ako ospravedlnenie ich smerom a zaroven aj nasim, pretoze inu izbu nemala. Zlata dusa. Tak sa nam snazila vyjst v ustrety az zabudla, ze izbu uz prenalaja predtym niekomu inemu. Nezostava nam nateraz nic ine, len hladat dalej. Obom je nam fakt luto, ze tento originalny noclah nevysiel, mohlo to byt zaujimave…:o)      Gabika si spravila pohodlie a aj s ruksakmi sa usadila na bezpecnom mieste pred hostelom. Ja som sa rozbehol len tak nalahko za dalsim prieskumom, nech to trva co najkratsie. Obehol som polovicku mestecka a narazil som pri tom na vsakovake hotely a ceny. Az sa cloveku nechce verit ake to moze byt rozne…  Nakoniec som nasiel jednu utulnu milu a cistu izbicku v spanielskom style, ktora sa mi zaluuubila na prvy pohlad a do nej sme sa o chvilu neskor aj nastahovali. Lepsie povedane, zhodili sme do nej svoje veci a vybrali sa do romantickych vecernych uliciek…  VECERNA PRECHADZKA TAM, KDE SA ZASTAVIL CAS… Naozaj je to tu velmi pekne. Klud, ticho a tajomno. Akoby sa tu niekedy pred par storociami naozaj zastavil cas. Male restauracie a bary su vsetky take lakave, ze clovek len tazko odolava. Vsetko oplyva pohodou a relaxom. Chcelo by to par poharov vina a zabudnut tu na okolity svet. Dnes by nas ale zlozil uz prvy pohar, a to este nechceme. Este mame v plane aj polovicu mestecka na druhej strane hlavnej ulice. Tieto kamenne starodavne zakutia sa nam pacili az tak, ze sme sa este raz vratili na hotel pre moj fotak a stativ a predsa len sme Colonii de Sacramento ukradli par nocnych pohladov. Paradicka, toto je po velkomeste vitana zmena – zase nieco z uplne ineho sudka. Ked sme pochodili uzkych dlazdenych uliciek az-az a presli sa aj popri oceane a malom pristave, zakotvili sme v nasej super malej izbicke v super malom hoteliku. Unaveni a utahani ako psi, ale s dobrym pocitom na dusi a oddychnutou myslou. Ved sme niekde v sedemnastom-osemnastom storoci.To sa bude dnes dobre spat. Ak naratam aspon po tretiu ovecku, tak som frajer… 

Hned po par blokoch sme prisli na pekne namestie s parkom uprostred. V podstate jedno z najhlavnejsich miest Montevidea. Je tu zaujimava ovezickovana budova, ktora bola svojho casu najvyssou budovou Juznej Ameriky a dodnes je najvyssou budovou Uruguaya. Na namesti je aj velikanska socha akehosi fesaka na koni, ale ten sa nam az tak nepacil. Cely bol osraty holubmi. Ani im sa asi nepacil. Nuz, nesprchuje sa chalanysko, nebudeme s nim stracat cas…Ovela krajsia bola fontana, sytozeleny travnik a palmy okolo. Dali sme si s nimi teda par foteciek. Z namestia sme do starej casti Mondevidea presli zachovanou castou vstupnej brany, ktora bola kedysi branou do mesta. A za nou je zivot zase o niecom inom… Motali sme sa ulickami stareho mesta plnymi poulicnych obchodnikov ponukajucich vsetko na co si len clovek moze zmysliet. Narazili sme aj na obchod s kamenmi a mineralmi, kde sme neplanovane nakupili par vydarenych darcekov a na ovocnozeleninovom trhovisku pri malom parku sme si potom kupili taky mix tropickeho ovocia. Tulali sme sa krizom-krazom, az sme prisli k oceanu a po dlhociznom mole, plnom rybarov, sme dorazili az na kraj sveta. Ale len taky maly kraj sveta – montevidejsky. Na obrovskom balvane sme si urobili ovocne hody a ked nam uz Oskar prilis pripekal na hlavy, otocili sme sa na pate o 180 stupnov a odkracali sme z Maleho konca sveta naspat do mesta… 

Dalej sme sa tulali ulickami, kde sme stretli hovadsky smiesneho strazcu parkoviska. Strasne sa chcel fotit a silou-mocou vymienat moj brazilsky klobuk za jeho neidentifikovatelnu zmes pokryvky hlavy Sherlocka Holmesa a jamajskej siltofky. Klobuk som nevymenil, ale foto sme si dali. Ked nas uz trosku zacinali boliet nohy a nie len tak trosku nam skrkalo v zaludkoch, dali sme si v peknej casti stareho mesta dobry obed. Je tu velka trznica s kopou vsakovakych obchodikov, ale hlavne restik. Na velkych griloch sa tu chysta maso vsetkeho druhu a len veeelmi odolny, pripadne clovek s poruchou cuchu, tu moze odolat pokuseniu a nedat si nieco do nosa. My sme odolni ani byt nechceli a usadili sme sa pri prestretom stole v utulnej restike. Po malom boji s jedalnym listkom sme si objednali a bola to naozaj prijemna skusenost s uruguayskou kuchynou. Dobre jedlo, ja som si dal aj dobre miestne pivecko, skratka pohodicka ako ma byt. Uz nas trosku omrzelo len tak studentsky prezivat, tak sme si dopriali takyto maly luxus v podobe obedu naozaj na urovni. Za obedom nasledovala este navsteva visitor centra, prieskum pristavu ohladne listkov na zajtrajsiu lod do Argentiny a potom postupny navrat do hotela – podla mapy tou najzaujimavejsou trasou plnou historicky dolezitych domov…Videli sme ich tolko ze nas to celkom historicky a kulturne zasytilo a spokojne sme sa sli pozerat na zapad slnka. Ved sme teraz vlastne na moment na juznom pobrezi, takze vynimocne mame sancu vidiet zapadajuceho Oskara nad oceanom…

VECERNA PRECHADZKA MONTEVIDEOM – ZAPAD SLNKA Z KALENDARA, MIESTNA PLAZ A FLASA VINA V SLAVNEJ TANCIARNI…

Chvilu sme rozmyslali, akym autobusom by sme sa dostali z centra k jednej zo vzdialenejsej plazi. Nakoniec sme zvolili pesi presun, ved vacsina cesty vedie popri oceane, takze to bude taka celkom prijemna dlha prechadzka. V tom nas zrazu len tak z nicoho-nic prepadla velka chut na zmrzlinu, tak sme prepadli jeden z malych obchodikov na rohu. A dal som si aj flaskovu Coca-Colu, to som uz daaavno nemal. Obcas mam na ten chemicky napoj hovadsku chut, neviem preco. Ako napriklad teraz. A dobre padla. Flasu som musel hned aj odovzdat, bola zaaalohovanaaa. Akurat tak inak, nez tomu bolo kedysi u nas doma na Slovensku za cias kmena Komancov, tu vam ziadne peniaze navyse neuctuju a ani potom nevratia spat. Len pozaduju flasu vypit a vratit. Dalsia sucast miestneho folkloru… 

Prisli sme na neeeskutocne dlhe nabrezie. Ocean tu lemovalo skalnate pobrezie, obcas kde-tu vykukali ostre brala aj spod modrej hladiny. Chceli sme na zapad slnka dorazit na prvu zapadne orientovanu plaz – najlepsi flek na sledovanie zapadajuceho slnka. Ale asi nam to az tak idealne nevyjde, Oskar je dnes rychlejsi ako nase kroky. Sadli sme si teda na lavicku kdesi na pol ceste a len tak cumeli na to vecerne divadlo, robili fotky a romantikovali. Ked to uz kamosa Oskara prestalo bavit a lahol si spat do svojej vodnej postele, prestalo to bavit aj nas a pobrali sme sa dalej za nosom. Na plaz sme prisli ked uz bola uplna tma. No stale tu bolo zivo. Akysi chalani hrali v piesku cudnu hru nam neznameho obsahu, kde-tu posedavali pariky a dokonca tu este prebiehal aj kondicny futbalovy trening. Nuz, vecer na plazi velkomesta… My sme sa po tej vydatnej prechadzke zvalili do piesku a len tak vegetili. Gabika testovala svoj diginalny fotak a skusala svoje prve nocne fotky zo stativu. A slo jej to velmi dobre, za super vykon vyhrala prvu cenu – cestu krizom cez Montevideo az do centra s jednou nocou v jednohviezdickovom hoteli. Mozno bol aj dvojhviezdickovy, ale nechcem prehanat, na tom rozbitom neone mohlo byt volakedy napisane cokolvek. A to vsetko samozrejme, ako inak, s podrobnou prehliadkou uruguayskej architektury, kedze sa ide pesi… Na hotel, sme sa dostali uz v slusne pokrocilej hodine. Ale este stale mame v plane navstevu nejakeho miestneho podniku, najlepsi by bol taky, kde sa tancuje samba alebo nieco podobne z domackej kuchyne. Nechali sme si poradit pri dnesnej navsteve visitor centra a tak po tom, co sme sa na izbe narychlo prezliekli, vyrazame do odporucaneho klubu.

Odporucany klub vsak dnes nevyzeral nijako svetovo, vonku na prijemnom vanku sedelo len zopar ludi, netancoval nik. Nuz, bezny pracovny den, co sa da robit. Dali sme si len nieco mensie pod zub a flasu uruguayskeho vina na ochutnanie miestnych vinic. Neviem, ci sme len zle vybrali, ale nebolo to bohvieco. Flasa vyzerala elegantne a lakavo, ale vino bolo tak suche a trpke, ze som si obcas necitil usta. Mozno to tak malo byt, len my sa nevyzname. Nuz, nemoze byt vsetko idealne…:o) Alebo to bola pomsta za to, ze uz zajtra chceme z tejto milej krajinky ujst…      

Nabity den mame za sebou. Musim za oboch povedat, ze Montevideo sa nam zatial pozdava ovela viac, nez sme ocakavali a uz sa tesime na rano, mame v plane este zopar zaujimavych veci. Na zaver dna som si vysluzil cestu do hotela osamote. Chlapici s letakmi a tahakmi do striptizovych klubov ovladli ulicu. Vyzeralo to lakavo, ale snad az niekedy nabuduce. Tak som sa len tak tulal nocnym mestom, neony su dnes vynimocneee…  

MONTEVIDEJO DVA… 

Budime sa do nasho druheho Montevidejskeho dna. Otvaram dokoran nase drevene lamelove balkonove dvere, ktorych velka spodna cast uz odhnila, ale nemal to kto opravit. Dolu na ulici to uz frci kazdodennym rannym zhonom. Dnes ranajky v hoteli nebudu, musime si najst nieco v meste. Ideme nakupovat suveniry – konkretne sa chystame polovat na tradicne uruguayske krcahy na napoj mate…    

Trosku sme precenili domacich, o deviatej rano este na trhoch nebolo skoro ani nohy. A nevyzera to velmi slubne ani na najblizsiu hodinu. Sme na namesti, ktore som si zapamatal z premietania o Juznej Amerike a snival som o tom, ze si tu raz sadnem na lavicku aj ja a budem len tak pozorovat zivot okolo. Ludia kracaju do prace, dalsi rozkladaju svoje stanky, chystaju sa na dalsi predajny den. My sme zatial v akomsi zasitom obchodiku v malych ulickach vypatrali sendvic podobny tomu vcerajsiemu, ktory nam tak chutil. Usadili sme sa s nim tu – na lavicke v parku. Dnesny sa az tak nevydaril, ale aspon som si konecne kupil aj zubnu pastu a dokonca jednu navyse do zasoby. Ak nas niekde zajmu indiani, moze si drhnut zuby cely kmen…  

BIZNIS PO URUGUAJSKY…     

Ked sme nakoniec nasli dreveno-kozene krcahy, ktore sa nam pozdavali, nebolo toho, kto by nam ich predal. Potom aj nejaky chlapik prisiel, ale z toho, co sme vyrozumeli, sme pochopili, ze nehodla nic predavat, asi bolo na neho este priskoro. Zvlaaastna obchodna politika. Uz som zazil hocico, ale stat pri vlastnom tovare, mat zakaznikov a hovorit o tom, ze predavat budem neskor, to uz chce originalny pristup biznismana…Dodnes neviem, co si ten chlapik pichal, ale muselo to byt dost silneee. Alebo zeby to bolo z toho mate, co tu vsetci piju? Nakoniec sme ho nejako presvedcili, ze uz vlastne az tak priskoro nie je a urobili sme s nim obchod. Akurat uz nemal mate, ktorym by sme pohare naplnali, vraj si musime kupit niekde v obchode. Co uz s nim, niekde snad nejake zozenieme. No nie teraz, na to hladanie nemame momentalne cas, ide sa predsa na futbalovy stadion!  

ZE KDE SA HRALI PRVE MAJSTROVSTVA SVETA VO FUTBALE? 

Po tom, co Uruguay vyhral dvakrat po sebe olympijsky futbalovy turnaj, dostal od medzinarodnej federiacie tohoto sportu cest usporiadat prve oficialne MS vo futbale. Bolo ze to slavy a radosti. V Montevideu sa okamzite zacalo s projektovanim stadionu a obdivujem toho architekta, ktory to v takej casovej tiesni a vlastne za pochodu dokazal dat dokopy. Ak sa nemylim, toto veldielo bolo postavene za nejakych osem mesiacov. Este par dni pred prvym slavnostnym vykopom bolo vsetko v plnom prude stavebnych prac, ale Uruguajci to zvladli a majstrovstva sa mohli zacat…    

Dnes je celkom sranda sledovat stare zabery a vidiet, ako to v tej dobe na ihrisku vyzeralo a co vsetko sa odvtedy pomenilo.        

Domaci mali v spominanom roku 1930 jednoznacny ciel – vyhrat tento turnaj a zavrsit tym originalny hetrik. Na podrobnejsi vyvoj turnaja tu teraz nie je cas a priestor, dolezite je, ze sa im to nakoniec po napinavom finale podarilo a cely narod bol vo vytrzeni. Na pochopenie a lepsie predstavu, ako to vytrzenie asi vyzeralo, by mohol postacit rok 2002, ked sa na Slovensku, oslavoval nas titul majstrov sveta v hokeji. Kto to zazil, vie o com rozpravam. Uruguay je nasej malej milej krajinke dost podobny, aspon mne sa to tu tak pripada. Nemyslim prirodou, ale ludmi, tak trosku historiou, bolo mi to proste vsetko akesi blizke.     

Pri prehliadke stadionu nas sprevadzal fasa chalanysko, s ktorym som si dobre pokecal o celej futbalovej historii a aj o ich krajine. Uruguajcov je dokonca menej nez nas Slovakov – len tri a pol miliona, ale maju velke srdce a tuzbu nieco dokazat. A preto im tu futbalovu slavu zo srdca doprajem. Ich velkym futbalovym rivalom je Brazilia a kazdy to tu preziva az prilis osobne. A v Brazilii tiez. Obyvatelia tejto futbalovej velmoci nevedia Uruguajcanom dodnes zabudnut prehru v povestnom finale roku 1962 v ich vlastnom futbalovom svatostanku na Maracane, kedy im tento, poctom obyvatelov skriatok, vyfukol titul majstrov sveta rovno spred nosa a navyse pred zrakmi viac nez dvestotisic fanusikov. Doposial sa navsteva tohoto zapasu uvadza ako svetovy rekord v navstevnosti na futbalovom podujati. Ak nie na akomkolvek sportovom podujati vobec…    

Ale tak som sa teraz dusou preniesol na stadion, ze som takmer zabudol na veci v hoteli a na Gabiku, ktora si to so mnou musela futbalovo odkrutit. Aj pre nu to bolo zaujimave, vidiet kus sportovej a zaroven narodnej historie, ale urcite musela mat so mnou strpenie, zral som to trosku viac, nez bezny navstevnik. Stadion, muzeum, originalne pohare, lopty, dresy… to sa kazdy den nevidi. A kazdy fanusik futbalu pri tom vsetkom nachvilu strati rec. Presli sme sa aj popri ihrisku. Na travnik bol prisny zakaz co len vkrocit. Presnejsie povedane – dovnutra ihriska. Ale mne sa to “nedopatrenim” pri rohovej zastavke samozrejme podarilo. Vsimavemu zenskemu oku to neuslo, ale nasmu sprievodcovi hej, tak snad tam este robi, lebo za take nieco by ho vraj mohli vyhodit. Nuz, raz darmo, posvatne miesto je posvatne miesto.      

Kamenakom bola telefonna budka, kusok od rohovej zastavky! To asi aby mohol strelec golu rychlo zavolat mame domov, ze skoroval…:o)     

Len s odretymi usami sme stihli autobus do Colonia de Sacramento, kde by nas mal cakat kus ineho typu historie a romanticke kamenne dlazdene ulicky…

Je sest hodin rano a autobus nas vykydava na stanici v Montevideu. Neviem preco, ale od malicka mi bol ten nazov akysi smiesny a zapamatal som si ho uz velmi davno. Hned ako sa u nas zacali montovat videa. Teraz ideme overit do ulic mesta, ci to nie su nahodou len klebety. Uruguay je pre nas vacsou neznamou nez Brazilia, tak sme celkom zvedavi, co nas tu caka..    

Vybehli sme rovno na rusnu ulicu pred stanicou. Uz tradicne som prepadol nejake mieste informacie, takze sme vedeli, ake cisla autobusov si to odtialto sinu do centra. Co bude tam a kde najdeme nejake ubytko, to sme uz zatial netusili. Uvidi sa. Jednym okom som sledoval dianie za oknami a druhym som hladal v sprievodcovi nejake info o hosteloch a hoteloch. Z mestskej hromadnej sme po slabej polhodinke vyskocili niekde blizko ulice, ktora by mala viest k medzinarodnemu hostelu.     

Ako sme tak na seba nakladali ruksaky, padol nam do oka osarpany miestny hotel. Este dnes mam monokel. Volal sa, hmmm, to uz neviem ako, ale bol tak skaredy, az sa nam zapacil. Osahneme ho, ze co pytaju, teda…     

Gabika zostala strazit ulicu, ja som vybehol hore starym schodiskom. Nie vzdy obsah zodpoveda obalu a ja som sa ocitol v nadhernej hotelovej hale. Cez pult sa predkladala este nadhernejsia mlada recepcna rozpravkoveho vzhaldu a ja mam uz teraz ten najkrajsi uruguajsky vyhlad. A to som este do centra ani nenazrel. Rukami-nohami sa dohovarame na cene. Za izbu, samozrejme. Na pocudovanie jazykova bariera nie je vobec barierou, rozumieme si ocami. Latinska amerika ma naozaj svoje caro. Krasne pocasie, dobre vino, exoticke hotely ako tento, no a takato juhoamericanka dotvarajuca celu tuto scenu ako ceresnicka na torte. Nuz veru…

…ale tu sa verzia pre slobodnych konci a ja sa vraciam par schodiskovych stupnov naspat do reality. Kde sme to skoncili? Jaj, ze obsah nie vzdy zodpoveda obalu. Hej, to je sice pravda, ale dnes sa vynimka nekona. Hotelova hala vyzera presne tak, ako vstup. Asi dvesto rokov stara. O jedno storocie menej ma recepcna. Ale rozbite su obe. Aj hala, aj recepcna. Rovnako ako neon s menom hotele pri vchode. Tato nech sa radsej ani nepredklana a o pult neopiera, mohli by sa zlomit. Aj ona, aj pult. Jedine, co zostalo z povodnej verzie rozpravky je fakt, ze sa bavime rukami-nohami, lebo mojich desat spanielskych slov nie vzdy staci. Komunikacia ocami uz akosi nefunguje. No a sexi recepcna, na pocudovanie, neovlada ani len zakladne slovenske frazy. Kazdopadne, i ked uz ani neviem ako, nakoniec som ju dostal az hore do izby. Na piate poschodie. Bola to fakt fuska. Ale podarilo sa. Vytah sa s rachotom a vrzgotom vysplhal az hore. Moja nova kamoska mi ukazala izbu a ja som nadsene suhlasil. Spravne tmava zatuchnuta izba s velkym stropnym ventilatorom, sprchou nad hajzlovou misou a paradnym starym telefonom, ktory by sa ujal v kazdom dobrom obchode so starozitnostami. Velmi dobre sme si s tetou rozumeli, dokonca mi ukazala a naucila ma vselico mozne. Napriklad uz teraz viem ako treba tresnut dverami na muzealnom vytahu, aby sa vobec rozbehol a ako zabuchnut dvere na izbe, aby sa dali zamknut. Super sme sa zabavali, ale muselo sa to skoncit. Prisiel cas na to, aby som vysiel s pravdou von. Vonku ma predsa caka frajerka. Takze dnes ziadne latino nebude…:o)    

Len co sme prisli hore na izbu, dostal som. Za vsetko co sa stalo poslednych desat minut. Ved som si tu pochvalu aj zasluzil, Gabike sa originalna uruguguayska izba pacila a vyhlad z ornamentoveho balkonu na hlavnu ulicu este viac. Dolu pod nami sa rozbieha dalsi rusny den velkomesta, podme sa stat jeho sucastou…

Uz je rano. Uz vieme, co sme vecer nevedeli. Vcera nas spalilo. Nenormalne spalilo, aby som bol presnejsi. Spalilo ako svina, aby som bol celkom presny… Rano sme sa ledva hybali a vyzerali sme ako indiani. Sice bez celeniek a tomahawkov, ale cervenokozci sme teraz poriadni. Tak toto nam bolo teraz treba! Vylozenie si batohov na chrbat sa zdalo nasplnitelnou ulohou. A hlavne poriadne bolavou. Nuz, ked je niekto tupy, tak si to potom odtrpi. Natreli sme sa nejakou hovadinou po opalovani, ale biely jogurt to asi nenahradi. Uz len kupovanie tej srandy by stalo za samotnu kapitolu, ale to si povieme radsej inokedy pri pive. Skuste si v jazyku, ktory neovladate vypytat nejaky krem na spalenu kozu, pobavite sa ako my…:o)V pekarni pri zastavke sme si kupili nase, uz tradicne ranajky, a naskocili sme na autobus. V Lagoe sme prestupili na akysi pripoj. Je pondelok, autobusy vyzeraju podstatne inak nez cez vikend. Su natrieskane, kazdy sa snazi dostat do prace. Ledva sme sa s nasou batozinou vosli a aj potom to bol kruty boj. Jednou rukou si drzat ruksak, druhou maly ruksak s fotakmi a tretou… kua, tretiu vlastne nemam… tak uz ani neviem, cim som sa drzal. Rovnako bojovala Gabika. K tomu vsetkemu uz bolo slusne dusno a klimatizovane autobusy tu nehrozia…Kym som si ja zrataval ruky, ci sa nejaka navyse nahodou nenajde, aby ma podrzala a zaroven daval pozor, aby sa nejaka zvysna ruka nerozhodla uchmatnut si nieco z nasich veci, moja spolucestovatelka zacala stracat spravnu farbu. To malo cerstveho tepleho vzduchu zvonku, ktore prudilo dovnutra cez otvorene okienko, nestacilo. Ze je asi dost zle, som pochopil v tom istom momente, ked to doslo aj malemu vyplasenemu chlapciskovi sediacemu na sedacke pod odkvecajucou Gabikou. Ked sa na neho zacala postupne nekontrolovane pozvolna zosuvat… pustil ju zrazu sadnut v rekordne kratkom case. Asi sa bal o svoje nove tricko…Nuz, nezelam nikomu tu dilemu, co robit v preplnenom brazilskom autobuse mestskej ci skor dedinskej autobusovej dopravy, ked neviete, ktorou rukou zachranovat frajerku, ktorou batozinu, aby sme ju nevideli naposledy, jednym okom sledovat kde je unikovy vychod a druhym, kde sa vlastne nachadzame (medzicasom som totiz zistil, ze sedime v nespravnom autobuse)… Nuz, nebol to prave najveselsi moment. Potom sa uz vsetko zbehlo velmi rychlo. Akasi pani cosi dzavotala a naznacovala, ze musime urcite vystupit, dvihal som Gabiku zo sedacky, batohy zo zeme, pretlkali sme sa pomedzi ludi a boli mi naraz treba nie tri ale styri ruky…Nastastie sa nejake navyse nasli poruke (dodnes neviem, komu patrili) a zrazu sme obaja sedeli na lavicke vonku, nase veci boli povalane na zemi okolo nas a cely ten chaos bol prec. Autobus tiez. Gabikina hlava kaslala na to, aby drzala na mieste ako ma, stale sa valala kdesi dozadu. Pomohlo az par faciek a studena voda, ktoru mi podala akasi dobra dusa – chlapik iduci nahodou okolo, ktory ju narychlo kupil a odmietol vziat peniaze. Ludia z autobusu sa neulakomili ani na batohy, ani na fotaky, podali mi veci vonku, pomohli nam. Neviem, ci to pri tej vysokej kriminalite a kradeziach v tejto krajine bola nahoda, alebo to v tej rychlosti nikto nestihol, no dopadlo to ako hovorim. Dakujeme Brazilia, dobri ludia este nevymreli…  

Ked sa mi partacka znovu prebrala k zivotu a zdrbala ma za to, ze ju mlatim, odlahlo mi a mohol som sa zacat obzerat po novych zisteniach, kam sme sa to vlastne dostali. Na to, ze onedlho nam odchadza autobus do Uruguaya, na ktory uz mame kupene listky, nie sme prave najlepsej situacii…    

Ked mi Gabika povedala, ze jej je uz dobre, obehol som nastupistia a zistil som, ze sme na neznamej stanici, z ktorej ale idu autobusy aj do centra a aj na hlavnu autobusku. Super. Tak to je stastie v nestasti, ze sme museli narychlo vyskocit prave tu. Chvilu sme este posedeli, potom prisiel ten spravny autobus a odviezol nas do ciela. Nastastie uz preslo vsetko sice zdlhavo, ale bez problemov a uruguajsky express sme s niekolkominutovou rezervou stihli…     

Nuz, trosku hekticky zaver nasho pobytu v brazilskom raji, ale vikend to bol krasny a zaujimavy, bude na co spominat. Nateraz uzatvarame brazilsku kapitolu, zobudime sa uz v inej krajine, expedicia bude pokracovat v Uruguayi…

BRAZILSKY VYCHOD SLNKA, NOVI STVORNOHI KAMOSI A HORY PIESKU… Ked nam rano este po tme zazvonil budik, mysleli sme si, ze je to nejaky omyl a ani omylom sme nemali chut vstavat. Len sa tak otocit na druhy bok. Po par sekundach sa ale mozog zase zacal zapinat do pohotovostneho rezimu a oznamoval, ze ak chcem vidiet brazilsky vychod slnka nad oceanom, tak sa treba vyteperit z postele a frcat na plaz. Spat mozeme aj inokedy. Vyteperili sme sa teda aj z postele, aj z plaze a sadli sme si na este tmavu plaz. Obzor uz nasepkaval, co sa bude diat a pravdepodobne to uz velmi dobre vedelo aj niekolko miestnych tulavych psov, ktore si postupne posadali a polahali okolo nas. Asi nam chceli osobne predviest, coze to tu maju kazde rano za paradne divadlo. Ich oci vyzerali zatial tak ako nase, cize len take sirsie pomlcky, ale ked zacal Oskar vykukat spoza obzoru, nikomu sa uz viac spat nechcelo. Za par minut sa sfarbena obloha rozjasnila a postupne zacalo slnko prihrievat aj piesok na plazi a vsetko okolity vzduch. Nadherne rano. Nemame prilis vela casu, ale toto stoji za rannu prechadzku po plazi. Vyzuli sme si slapky a bosimi nohami sme zacali merat dlzku nekonecnej pieskovej plaze. Havovia sa tiez pomalicky podvihali, chvilu si nas podozrivo premeriavali, coze to mame v plane, ale nakoniec sa medzi sebi sebou dohodli, ze to s nami skusia a idu sa prejst aj oni. Vlny zacali pomaly a zlahka masirovat piesok na plazi a obcas aj nase bose nohy. Cerstvaaa je tu voda, takto zrano, len co je pravda. Havkaci nas sprevadzali ako osobna straz az dovtedy, ked som sa rozhodol, ze si idem po tom rannom piesku aspon trosku  zabehat. Gabika mi vzala veci a vybrala sa pomaly naspat. Ja som sa chystal este dalej za nosom a to postavilo nasu novu psiu svorku do nezavideniahodnej situacie. Dilema ako svina. Ist so slecnou vegetnym tempom naspat a zbierat popri tom musle, alebo si ist trosku zasportovat. Pre pohybovu aktivitu sa rozhodla spociatku takme polovica stvornohych kamosov, ale nakoniec klusali so mnou len dvaja. Ostatni to postupne vzdali, vybrali si cestu mensieho odporu…Dooobre bolo prebehnut sa bosikom takto zrana. Pri hoteli sme sa rozlucili s nasimi novymi kamosmi, nas vztah netrval dlho. Nevadi, budeme si pisat listy, pripadne aj internet café tu maju za rohom. Dali sme si sprchu a bol cas vypadnut na zastavku, mame pred sebou cely den, ide sa na prieskum ostrova!   
DUCH PIESKOVEJ DUNY, HOREBEZ TURA A NEHOREBEZ PLAZ…    Pri rieke nedaleko plaze sme si este dali cosi pod zub. Na “burger a la Brasil” sme cakali tak hovadsky dlho az nas plan, vyuzit takto rozumne cas po prichod autobusu, krachol. Miestna hromadna doprava nam zdrhla pred nosom skor, nez sme stihli dojest. Co sa da robit. Pockali sme si na dalsi spoj a po ceste sme necakane prisli na to, ze vlastne ani nevieme, kam presnejsie ideme. Osvietilo nas len tak znenazdajky, ked sme prechadzali popri pieskovych dunach, ktore nam uz vcera ktosi bol byval spominal. Vyskocili sme zo sedacky, zapipali soferovi, ten slapol na brzdu a razom sme boli vonku. V Brazilii sa casto jazdi tak, ze nechyba vela k tomu, aby ste pri nahlych zmenach smeru a rychlosti vystupili neplanovane zadnym oknom. Uz sme ale zbehli (ved sme v Juznej Amerike uz asi stvrty den…:o), takze sme v strehu a stihli sme vystupit bocnymi dverami. Pozrieme sa teda, co je v tomto kutiku sveta take super, ked uz sa tieto hory piesku vsade tak spominaju, a pojdeme dalej za nosom…Prebehli sme prvych par dun a razom sme boli v inom svete. Na jednej strane vyhlad na mestecko, jazero a cestu, po ktorej sme prisli, na tej druhej nekonecny pieskovy svet. Teda nie nekonecny ale neoceansky, aby bol som presny. Lebo na konci nekonecneho je nekonecno a na konci tohoto je ocean, tak by mal byt neoceansky, nie? Boze, ale trepem! Preco neoceansky, to by ten prvy musel byt nenekonecny… Takze oceansky. Ale oceansky nemoze byt, ked je cely z piesku. Do kelu. A to som dnes este nemal pivo a uz mi tak ide…:o)  Nebudem to dalej rozoberat, zhrnme si to tak, ze sme mali pred sebou hovadsky vela dun a este viacej piesku. A az niekde daaaleko vzadu sa modral ocean. Vraj tu robia kazdorocne aj akesi majstrovstva v surfovani na pieskovych dunach. Celkom tomu verim, je na com. My sme si ale akurat dnes zabudli surfy, resp. snowboardy (tu by ich mali premenovat na sandboardy), tak sme to skusili aspon na riti. Pardon, na zadku – som chcel povedat. Nooo, nebolo to bohvieco. Asi sme zvolili zle voskovanie. Nabuduce menime taktiku, alebo budeme musiet vymenit technika timu… Urobili sme si par foteciek vo vsetkych moznych pozach a polohach a rozmyslali co s nacatym dnom. Zbehol som si jednu taku velku dunu aj dolu (to bola ta podstatne jednoduchsia a len par sekund trvajuca cast) a potom som si ju zase pracne vyslapal hore (uz asi nemusim spominat, ze toto bola jednoznacne ta podstatne narocnejsia a podstatne viac sekundominut trvajuca cast – co si kazdy domysli, tak to teda fakt spominat nebudem). Ked sa rozhodla zopakovat nieco podobne Gabika, akurat ze na opacnu stranu tohoto kopciska, zjavil sa mi Duch pieskovej duny…Prisiel aj s malou dcerkou. Nevedel som, ze duchovia maju aj dcerky, ale tento mal. Je Pravda, ze doteraz som stretaval vzdy len inych duchov v Tatrach mame pieskovych dun totiz tak pomenej. Dievcatko vyzeralo celkom ako zive, pobehovalo okolo, hralo sa s pieskom a prehadzovalo ho formickami a lopatkou na vsetky strany. Uz davno som nevidel tolko stastia a radosti pokope. Kym sa ona vytesovala z najvacsieho pieskoviska na svete, my s duchom sme hodili rec. Pokecali sme o tom, ze kto je odkial, odprezentoval som hrdo nasu malu krajinu, jeho som pochvalil, ze vybavil malej vacsie pieskovisko, nez maju vsetky slovenske deti dokopy a on mi zase na oplatku odporucil turicku krizom cez ten pustny svet. Poslal nas smerom na vychod. Teda, poslal ako poslal. Len mi povedal, ze to odtialto k oceanu nie je az tak strasne daleko a ze po ceste by sme mali vidiet male prirodne jazierka vody, pretoze vcera prsalo a to zvykne vytvarat taketo zaujimave veci. No a na konci by nas cakala krasna nekonecna plaz. Tomu sa vravi vyzva, takze akoby nas tam  vlastne rovno poslal. Vybrali sme sa teda na vychod… Horuci piesok a este horucejsi Oskar nad hlavou nam takto okolo praveho poludnia dali celkom zabrat. Mohli sme si vykracovat kludne hore-bez, neboli tu, okrem nas, ani zivacika. Aby nam uplne nevypieklo mozog z hlavy, striedali sme sa v noseni mojho zltozeleneho klobuka.. Kedze sme dostatocne hlupi, vzali sme si na vylet po horucom ostrove prezieravo len jeden.Takto nam aspon kazdemu vypecie len polovicku…Biely piesok sa obcas striedal s poliami ostrej suchej travy a akychsi pokusov o zelen. Zo zaciatku sme ich obchadzali, lebo sa po nich dost zle chodilo, ale cim viac sme sa blizili k oceanu, tym bolo tej suchej nezelenej zelene viac a viac, az sa nakoniec zmenila na ozajstne cerstve listky a kvety. A potom zrazu skoncilo aj to a bol znova len piesok. Lenze teraz uz trosku iny. Taky asi dvadsatmetrovy pas, za ktorym sa vlnil ocean. Paraaadicka. Vyhlad ako sa patri! Na obe strany niekolko mil plaze. Sice ziadne fesne Brazilky hore-bez, co som tu mal nafotit pre chalanov doma, ale aj tak dobre, kedze tu niet takmer ani nohy, aspon je klud. To je ono! Zhodili sme zo seba len ruksaky, viac sme nemali co, a uz sme sa valali vo vlnach Atlantiku… Heeej, veruze dobre nam je na tejto nemenovanej plazicke. Veget vo vode, potom na piesku, znova vo vode a zase na piesku… Nejake tie fotecky a zase veget vo vode a znova na piesku… Az dovtedy, kym sme nezacali mat pocit, ze nas uz trosku prilis pripaluje. Doteraz sme pri sebe nosili aj opalovaci krem, no prave dnes sme si ho akosi zabudli vziat, vylet cez pust nebol totiz v plane. A pravdou je aj to, ze po vcerajsom lejaku nik neocakaval az takyto horuci den. Zbalili sme si caky-paky a vybrali sme sa po plazi smerom, ktory nam poradil Duch pieskovej duny.  
NEKONECNY PLAZOVY POCHOD, OBCERSTVENIE NA VIDIEKU A CESTA NA KONIEC SVETA… Mal byt len kusok. Ked sme uz mali pocit, ze kusok sme davno presli sme este dalsich zopar  hovadsky dlhych kuskov, zacalo to vyzerat tak, ze mame zly kompas. Alebo ze mapa klame. Nakoniec sme prisli na to, ze kecal Duch pieskovej duny. To mestecko kam sme sa chceli dostat bolo opacnym smerom, namiesto toho aby sme smerovali na sever do Joaquina, slapeme po plazi smerom na Praia do Campeche, co je niekolko mil na juh. Do kelu, to je viac nez slusna zachadzka. No nic, teraz uz to nezmenime, vracat sa by bolo horsie ako pokracovat, musime to potiahnut niekde do najblizsej civilizacie, odkial chytime daky autobus…Po neplanovanom maratone sme nakoniec zbadali za dunami strechy budov. Slahli sme si to teda do vnutrozemia. Chvilu sme bludili kdesi poza humna, az sme nakoniec nasli chodnicek okolo oplotenych krav, ktory nas doviedol na hlavnu cestu cez dedinu. Nahla pritomnost civilizacie nas velmi potesila a este viac jediny otvoreny obchod, v ktorom sme si hned kupili cosi chladneho na pitie, zmrzlinu a nieco male pod zub. Poradili nam aj ktorym smerom by mala byt restauracia. Smery tu boli sice len dva, z ktorych jednym sme sem prave prisli a nic podobne restauracii sme po ceste nevideli, no aj tak vdaka tete pokladnicke za vzacnu informaciu. Pokracovali sme teda v dalej v prieskume dediny severojuznym smerom, az sme dorazili do spominanej restiky. Usadili sme sa v tieni a s tecucimi slinkami sme sa chystali objednat si poriadne jedlo. Zistilo sa vsak, ze sme v zmrzlinarni. Nic ine okrem farebnych kopcekov tu nepredavali. Super, mame neopisatelnu a nekonecnu radost. Teta zmrzlinarka san as sice krasne usmievala, no to nas velmi nezasyti. Vratili sme sa teda znova na hlavnu cestu, kde sme v tieni autobusovej zastavky zbodli posledne zasoby sladkych buchiet z rana a zapichli sme to zmrzlinou. Prisiel dokonca aj neocakavany autobus, takze sme sa viezli rychlejsie, nez sme povodne dufali. Teraz uz len zistit, kam sa vezieme…Opytali sme sa uja sofera. Otazkou, ktora obsahovala len jedno slovo a tym bol nazov miesta, kam sme sa chceli dostat. Neurcito prikyvol. To nam davalo aspon malu nadej, ze nejdeme uplne opacnym smerom, co nas momentalne najplnalo este vacsim stastim nez sme dosiahli v zmrzlinarni. Aspon uz mame spravny azimut…Na akejsi zastavke pri plazi nam sofer zacal nieco vysvetlovat. Boli na Pantano do Sul, k comu sme vsak dospeli az ovela neskor. Potom sa rovnaky scenar zopakoval este na jednej zastavke, ale kedze sme podla mapy videli, ze nas ciel je az na tej poslednej, trvali sme na tom, ze sa vezieme na konecnu… 
KONIEC SVETA, NEPLANOVANE SPRCHOVANIE A STRAAASNE SKAREDE DOMACE ZVIERA… Konecna na konci sveta vyzerala velmi zvlastne. Nechcelo sa nam tu vystupovat. No soferov pohlad vyzeral nastojcivo a rozhodne – hovoril: “mate co ste chceli blede tvare, tak si to uzite”. Vystupili sme teda. Boli sme na malej vidlickovej krizovatke, pravdepobne kusok od Praia da Solidao. Akasi sipka ukazovala smerom na plaz, verili sme jej. Stretli sme par malych miestnych suhajov, ktory sa vracali z plaze so svojimi surfami. Naznacil som im a pritom som to aj po slovensky vysvetlil, ze si ich chcem cvaknut, bol to taky originalny zaber. Chlapci hned ako spravne hviezdy zapozovali, ale aby bolo vsetko ako ma byt, vzal este najstarsi z nich tomu najmladsiemu jeho pekny surf a strcil mu do ruky jeho stary a otlceny. Malemu sa to bohvieako nepozdavalo, no nemal na vyber, tak len sklopil usi a mohlo padnut foto. Diky, chalosi, ide sa dalej. Kusok za miestom historickej fotografie ukazovala ina sipka doprava a hovorila, ze na tu nasu Praia da Solidao je to este viac nez dva kilometre. Ak si dobre pamatam. Takze asi pat kilacikov tam a spat. Uverili sme aj tejto a povedali sme si, ze sme sa uz dnes nachodili viac nez dost a teda nemusime za kazdu cenu ist az na ten najkrajnejsi bod ostrova. Pojdeme len rovno za nosom a nejako sa dostaneme na jednu z tych dvoch zastavok, kde sme dnes odignorovali dobru radu a odmietlu sme vystupit. Odtial sa uz odvezieme “domov”…  Asi aby sme sli rychlejsie, rozhodol sa nam promoct dazd. Gabika sucho poznamenala, ze uz len toto nam chybalo. Ze ci sme uz dost nezmokli vcera. Nuz, dalej mohla poznamenavat uz len mokro, lebo letny dazdik sa zmenil na celkom slusny tropicky lejak. Nemala zbytocne provokovat…Premoceni do nitky sme, len co sa znova objavila civilizacia, vbehli do prveho podniku na plazi. Dooobre nas zmacalo. Nemalo vyznam ani utekat. Na tej dlhej plazi nebolo kam. Nebolo sa ani kam schovat. Zacalo nam byt aj poriadne zima. Na Gabike to bolo vidiet podstatne viac. Vyzeralo to dobre. Na chvilu sa mi aj ta zima pacila. Dal som si k tomu pivo, ona radsej caj. Vsetko bolo na brazilske pomary drahe akoby sme boli niekde v Beverly Hills. To asi preto, lebo na stene viseli obrazky tejto uzasnej restauracie spred niekolkych desatroci, a ak kazdy rok dvihli cenu len o par halierov, potom necudo, ze dnes mame pred sebou takyto ucet. Veceru sme teda, uz ani nevieme preco, odlozili na neskor a na inde…:o)Ak sme v rodinnej restike s vyhladom na ocean mali pocit chladu, tak to sme este netusili, ake to bude na autobusovej zastavke. Kym sme ju nasli, zabludili sme najprv asi do vsetkych ostatnych ulic dediny. Nastastie ma dedina ulice len dve, takze sme nebludili az tak dlho. Prisli na to, ze toto je vlastne Pantano do Sul, miesto, kde nas chceli soferi z autobusu vysadit. Mysleli to s nami dobre, chalani. Toto bolo totiz posledne turistickejsie miesto na trase autobusu. Uspesne sme ale nasli zastavku, pri ktorej sa paslo cosi velmi zvlaastne. Spoza plota sa na nas zvedavo pozeralo cudne zviera. Musim sa priznat, ze skaredsieho parohaca som este zatial v mojom kratkom zivote nevidel. Raz sa sice jeden kamos na intraku ozral tak, ze vyzeral takmer takto. Ale len v tvari, on nemal hrb a menej mu odstavali usi. Tusim, ze ani parohac vtedy nebol. Dodnes neviem, ako sa to cudo volalo, snad si to raz najdem v nejakej mudrej knihe. Myslim to hrbate domace zviera, nie toho kamosa. Ten sa volal… ved on vie…:o) 
 

BIZNISMAN S ORIESKAMI, DLHA CESTA NA HOTEL A VECERNA PIZZA S NOVYM PSIM KAMOSOM… Na zastavke stali tri kusy ludi. To je dobre znamenie. Znamena to, ze coskoro pojde nejaky autobus. Nakoniec sme tam mrzli snad hodinu. Tri kusy ludi vobec neznamenali, ze autobus pride coskoro. Zabudli sme, ze tu je jedno kolko je hodin, Brazilci to maju uplne v pazi. Kludne by tu stali aj do zajtra. Esteze nas neznamy chlapik ponukol orieskami. Takto malo nase klepanie zubami aspon zmysel, stacilo vlozit oriesok a pohryzol sa sam. Horsie to bolo s lupanim arasidov. Bola tu vacsia kosa ako v tom slavnom rodinnom podniku. A zadara…Konecne prisiel autobus. Nasadli sme vsetci, okrem bratranca nasho ozrateho kamosa z intraku. Ten by nevosiel cez dvere. Na vysku kvoli hrbu, na sirku kvoli usiam. Ostal za plotom sam – ako kol v plote. Pocka si na dalsich Brazilcov, urcite ide aj zajtra nejaky autobus, takze kazdu minutu by mohli prist prvi cakatelia… V Lagoa sme si len potvrdili, ze dnes nie je nas stastny den. Pripoj nam ide az takmer o hodinu. A nie je tu ani rodinna restika, kde by sme sa zohriali pivom. Na prazdnej stanici sme cakali len my traja. Ja, Gabika a kosa…Aj hodiny snad zamrzli, cas sa takmer nehybal.Na hoteli sme si rychlo dali teplu sprchu a potom sme sa mohli ist konecne najest. Pizzeria na rohu vyzerala ako vhodny objekt. Aj bola. Vecera bola fajn, dozeral na nas aj jeden hladny tulavy pes. Ale len dovtedy, kym ho casnik nekopol do zadku. Myslim to doslova. Casnik to myslel doslova tiez. Potom sme uz sli spat, pod prikryvkou bolo dobre. Nechcelo sa nam uverit, ze sa moze clovek polovicu dna topit vo vlastnom pote a potom tu druhu mrznut ako polarny badatel. V Brazilii… A to sme este nevedeli, co bude rano…

Do mesta Florianopolis sme prisli takmer subezne s vychodom slnka. Strapati a pokrceni sme sa vytackali z autobusu a z batozinoveho priestoru sa vytiahli svoje ruksaky. Zostali sme stat na tichej rannej stanici a chvilku nam trvalo, kym sme sa zobudili a pohli sa dalej. Trvalo to asi pat sekund…Stalo sa to, coho som sa tak trosku obaval, a sice, ze ten usetreny cas, ktory sme ziskali skorsim vecernym odchodom, zase stratime rano na stanici. Ono je totizto este len cosi pred siedmou a v Brazilii sa nikto nepretrhne, aby skoro rano vstaval. A tak necudo, ze informacne centrum, ktore bolo v sprievodcovi opisane ako velmi uzitocne, zivalo prazdnotou a o tom, kedy by sa malo otvarat, tu nebola ani zmienka. Nic to, urobime si rannu hygienu, potom uvidime, co dalej.  Pred infocentrom uz posedavali dva mlade pariky, ocividne z inych kutov zemegule, nez je ten brazilsky alebo nas. Vsetci dufali, ze sa dvere coskoro otvoria, ale oni sa nie. Ani o siedmej, ani o osmej, ba aj o deviatej sme ich videli len zamknute. To uz jeden parik zahadne zmizol. Bud to vzdali, alebo ich ukecali ukecavaci a lakaci, ktori sa tu ponevierali. Tym len vyhovovalo, ze su momentalne jedinym zdrojom informacii. Aspon im lepsie ide biznis. No po anglicky hovorili horsie nez my a kedze nasa portugalstina je nulova, bola s nimi naozaj zaujimava debata. Ked zmizol aj druhy parik, dost dlho odolavajuci pokuseniu peknej izby na plazi, ktoru im slubovali ukecavaci, zostali sme pri infocentre sami. Chalanisko nakoniec dobehol asi o stvrt na desat. Ked som sa ho opytal, ze kedy mali otvorit, povedal, ze o osmej, ze to trosku zmeskal. Hmmm, no hej, trosku… Vlastne sme uz boli nachystani vypadnut a hladat si ubytko na vlastnu past, ale chcel som si overit aj takto oficialne, ze v tom nie je nejaky pes zakopany. Vraj nie je, ubytko si mozeme najst aj sami. To je dobre. Aj dochvilny chalanisko z infobudky nam vsak povedal, ze za jeden den tu nic nestihneme, ze to je prilis malo casu aj na rychloexkurziu. No hej, podla mapky je ostrov podstatne vacsi, nez sme tusili. Je tu asi patdesiat kilometrov plazi a aj miesto, kde by sme sli hladat noclah je tu – z centra, asi hodinu autobusom. Auto nemame, takze sme odkazani na miestne spoje a tie tiez nechodia kazdych desat minut. Nuz co, ak to bude stat za to, dame si tu, oproti povodnemu planu, nejaky den extra. Ked sme uz v tej krasnej casti, bolo by hriechom utekat rychlejsie, nez je nutne, ta ne? :o) HOTELIK NA PLAZI, NASPAT DO MESTA, MISS OF THE BEACH A VYDRETA VECERA… Zhodili sme veci na postel a seba na veci. Ale len na chvilku. Vonku predsa cakaju vlny oceanu, kto by sedel vo vnutri. Hladanie ubytka prebehlo velmi rychlo. Podstatne rychlejsie, nez sme predpokladali. Po tom, co sme nasli miestny autobusovy terminal sme sa odviezli do mestecka Lagoa, kde sme nejako napoly pochopili a napoly vytusili, ze treba prestupit. Odtial pokracoval hned dalsi spoj na konecnu pri plazi, kde sme vyhodili kotvu. Uz na zastavke nas odchytil akysi opaleny chlapik, ze ci hladame ubytko. My ze aj hej, on ze teda nieco ma… my na to, ze ci na plazi… on, ze hej… my, ze za kolko… on dal cenu – o tridsat percent nizsiu nez bola najlepsia akcia u ukecavacov na autobuske… a my na to, ze podme teda na vec. Potom nam to jemne dvihol, kedze sme chceli izbu len na dve noci, nie na tyzden, ale aj tak sme dobre pochodili. Je to tu velke, ciste, s kuchynou a velkou kupelnou, este by sme tu mohli kludne ubytovat dalsich dvoch ludi. Extra postele posluzili ako skladisko na veci a uz sme frcali vonku na plaz. Bola hned pred ubytovnou ci hotelom ci ako to nazvat. Patdesiat metrov a uz sa cvachtame v oceaaane… Doslednejsie plazovanie sa si ale nechavame na neskor, este sa musime vratit do mesta kupit listky na pondelnajsi autobus (ak vobec nejake budu) a chceme stihnut aj pobehat po ostrove. Takou trooosku pedatnejsou sprskou sme zo seba zmyli piesok a sol a dobre naladeni sme sa vybrali na autobus. Kedy pojde najblizsi to tu netusi ani David Coperfield, dali sme si teda obedik v miestnej malej bude sluziacej ako restika. Aby to bolo dostatocne zaujimave, cakali sme na specialny brazilsky burger dost dlho na to, aby sme tesne zmeskali autobus, ktory po dlhej dobre konecne dorazil. Sli sme teda dalsim… FLORIANOPOLIS… …to je vam take sympaticke mestecko. Jedna jeho polovica sa rozprestiera na pevnine, druha – ta mostom oddelena – na “ilha”, cize na ostrove. My sme si samozrejme vybehli trosku prekuknut tu ostrovnu. Je tu taka sikovna dlazdena ulica, ktora cez tyzden prekypuje zivotom, ale dnes je sobota, tak sme si ten dav ludi a ruch len domyslali. Aj tak to ale bola prijemna prechadzka. Par peknych historickych budov, kostolov a kostolikov, podareneee. Aj fontana s palmami a pohlad do pristavu stali za to. Okruhom podstatne vacsim, nez sme povodne planovali, sme sa vratili na stanicu. Sandokan nam spominal, ze na Praia da Joaquina je dnes priamo na plazi sutaz brazilskych krasok. Hmmm, zeby sme to sli skontrolovat? Preco nie, ideme na vec… Alebo aj nejdeme. Boli sme tym smerom uz rozbehnuti, ale ako som uz bol byval spominal, autobusom to dost trva a nepremavaju tak casto. Ked sme dorazili na prestupovu stanicu v Lagoa, zistili sme navyse, ze najblizsi spoj do Joaquina nam ide asi o hodinu a to by sme uz na plazi stihli akurat tak upratovacku stierajucu z podlahy uprimne slzy stastia vitazky a potrhane stuhy rozzurenych spolufinalistiek, ktore to svojej kolegyni zo srdca priali. Sutaz miss sa teda na dnes rusi, ideme si pozriet aspon vecerne mesto, z autobusu sme videli, ze je tam par peknych uliciek s obchodmi a restikami. A tiez jazero. Aby bola pohoda ako sa na dovolenkovy vecer patri, sadli sme volakde aj na veceru. Po pomerne dlhej komunikacii, v uz ani neviem akom jazyku a akym sposobom, sme sa nakoniec dohodli, co nam maju priniest. Ludia su tu naozaj zlati a snazia sa pomoct. Na rozdiel od Americanov, ktori vas budu opravovat kvoli prizvuku na kazdom slovicku, alebo sa budu rovno robit, ze nerozumeju, ocenuju Brazilcania kazdu snahu o lamanu portugalcinu ci aspon spanielcinu. A odmenou nam bola celkom chutna vecera. V akomsi obchodiku sme si nakoniec pozreli aj zaver sutaze krasy. O vela sme neprisli, z toho co som zatial videl na uliciach by som asi vedel vybrat lepsie finalistky. Ked vyhlasili tu naj fesandu, prestali sme sa tvarit, ze si chceme v obchodiku nieco kupit a vytratili sme sa znova von na ulicu. Na upratovacku v zabere kamier sme uz nepockali… Chvilu sme sli pesi pozdlz jazera s tym, ze si stopneme prvy okoloiducu autobus. No ako na potvoru, dlho ziaden nesiel. Postupne sme presli az na opusteny koniec mestecka, kde sa zacinaju pieskove duny. Nakoniec sme v tejto tmavej ulicke lokalnu MHD predsa len odchytili a odviezli sa na nasu konecnu… PATHVIEZDICKOVY BAR SO SESTHVIEZDICKOVOU OBSLUHOU A NOCNY OCEAN… Sme opat “doma” v Barra de Lagoa. Kupili sme cosi pod zub a po ceste k hotelu sme sa zastavili v super originalnom miestnom bare, kde som si dal konecne prvykrat netrpezlivo ocakavany narodny brazilsky napoj – calpirinha. Tento skvost restauracneho priemyslu v kombinacii so supermodernou takmernovodobou architekturou sa dost tazko opisuje, to je proste treba vidiet, ale skusim len tak nacrtnut. V ulicke maleho mesta, ktora sa podoba asi tak vedlajsiemu tahu v priemernej slovenskej dedine na vychode, alebo povedzme nejakej nepodstatnej ulici v okrajovej casti najvacsej slovenskej dediny – to aby si to vedeli predstavit aj vsetci moji kamarati z Bratislavy, ktory san a az na vychod nikdy nedostali…:o) …proste na takej nejakej ulici v tme, sa nachadza nieco ako prerobena garaz. Jedna miestnost s vyburanym otvorom do ulice, ktory sluzi ako barovy pult. Sadli sme si na dve z troch stoliciek a … zacalo prsat. No super, o dovod viac, potuzit sa alkoholickym napojom. V barogarazovonkajsejobyvacke ale nebolo nikoho. Len mala linka s umyvadlom, chladnica a policka s asi siedmymi flasami niecoho. Najsirsi barovy sortiment s akym som sa kedy stretol. Na takuto uroven som sa ani za prichadzajuca kdesi spoza humna ano. Nechala nas cakat niekolko minut v neistote, ci sme naozaj v bare, alebo sme si prisadli do dvora k nejakej sukromnej brazilskej zabijacke. Teraz je to jasne. Ked som ju zbadal, hned som vedel, ze sme v Brazilii. Vsetky tie reci a myty o Juznej Amerike a brazilskych zenach, su zalozene na skutocnosti. Ako sa u nas doma vravi – krv a mlieko. Preplavala ladne okolo chladnicke az ku mne a zasvitorila par viet v portugalcine. Ja som sa zmohol len na jedno – calpinha. Ciastocne to bolo preto, ze to bolo jedno z len troch brazilskych slov, ktore zatial ovladam a ciastocne preto, ze som sa pri pohlade na barmanku, na viac slov ani nezmohol. Gabika si to cele velmi dobre uvedomovala, ved je zena a ja som citil jej prenikavy pohlad aj vo vzduchu. Nuz, ako vravim – krv a mlieko. Ale inak,nez po slovensky. Krvi by ste sa nam v tom tmavom kute nedorezali, odkedy tato alkoholicka dochodkyna so styrmi zubami dopajtlala k nam a mlieko mala urcite v chladnicke, lebo to co mi potom namiesala to umelohmotneho pohara chutilo, ako zmes tych siedmych flias z policky plus to mlieko a vela-veeela citronu. No podavadala to s takym nefalsovanym a sirokym stvorzubym usmevom, ze som nemal silu protestovat. Casy barmanskej slavy tejto milej dochodkyne uz davno zapadli pracho a my sme teda radsej zapadli na hotel s nadejov, ze toto bola len nasa prva a nie zaroven posledna skusenost s calpirinhou a brazilskymi barmi a barmankami… Neznejsia cast nasej cestovatelskej zostavy sa cez den slovne hotovala na nocne kupanie. A teraz bola idealna chvila pretavit slova do skutkov…:o) Ludia sediaci v restike na hotelovej terase, sa dost cudovali, kam v tomto pocasi utekame s uterakmi, ale nam to bolo dost jedno. Na plazi nebolo nikoho. Ani sme sa tomu az tak necudovali. Gabika cuvla pred tmou a chladnou vecernou vodou. Ale uz nebolo uniku. Ma smolu, je tu so mnou. Nema na vyber, skoncili sme v oceane. A potom v sprche. A potom v posteli. Pri vsetkej pocestnosti samozrejme, ved nas zajtra caka nabity program a vstavame na vychod slnka…:o)

Zhodli sme sa na tom, ze velkomesta az tak nemusime. Ani jeden z nas. Je zaujimave pobehat si par pamiatok, parkov a zaujimavosti, ale megavelkeho mesta sa vieme asi presytit uz na druhy den. Po dobrych ranajkach (ako sa neskor ukazalo, asi najlepsich, ake sme vyfasovali spolu s ubytkom), sme si urobili poriadnu pesiu prechadzku mestom. Vybielili sme velke taniere so sunkou a syrom na hotely, zahryzli sme to cerstvym ovocim, ktoreho menom sme si ani neboli isti (snad to bola taka hovadsky velka papaya) a cele sme to utopili v cerstvom pomarancovom dzuse, takze na frontalny utok do mesta mame teraz energie az-az.

Po zvacneni nasho „luxusneho hotela“ som akosi neplanovane zapadol o dvere vedla. Do holicstva. Doma som sa v tom chvate a zhone okolo upravy bytu nestihol dat ani ostrihat a kedze sa tu ortut na teplomeri splha poriadne vysoko, je cas urobit protiopatrenia. Musim povedat, ze taka strihacka v neznamom svete je zazitok na pohladanie. Tetuska bola zlata a ustretova, ale na pocudovanie nevedela ani slovo po slovensky. Po anglicky vedela rovnako dobre. Takze to zostalo na mojich siedmych spanielsko-portugalskych slovach a posunkovu rec. Posunkova rec sa po malej chvili ukazala tiez ako problem. To vtedy, ked ma tato vysluzila brazilska tanecnica zahalila celeho pod plachtu. Teda okrem hlavy, inak by sa jej dost zle strihalo. Tymto nie az tak necakanym pocinom zmarila nase nadeje na komunikaciu koncatinami a uz takto kriticku komunikacnu situaciu obmedzila na mojich sedem slov a mimiku tvare. Neverili by ste, ako sa da dobre pokecat a vychadzat s clovekom, ktoremu nerozumiete takmer nic. Teta sa opytala tak ako to teda chcem (to som si, samozrejme len domyslel, pretoze to byva prva veta v holicstve. Ale aj jej mimika prezradzala, ze asi toto je momentalne horucou temou. Tak som jej povedal, ze to cele treba skratit, ze to moze proste osvajstat, lebo je tu teplo ako v r… teda v pekle. V praxi to vyzeralo asi tak, ze som lamane povedal „vela teplo“ a kyvol hlavou doboku na znak toho, ze „prec s tym“. Tetusa pochopila, obcas sa este nieco opytala, ja som asi nieco odpovedal a tak sme komunikovali rychlostou jedno slovo za minutu, plus kradmymi neistymi pohladmi cez zrkadlo a naslednymi suhlasnymi, alebo menej suhlasnymi gestami. Ked mala opalena teta pocit, ze by to uz aj mohlo byt, tak som jej este raz povedal, ze „viac“ a ona ostrihala este viac. Chvilu sme boli obaja relativne spokojni, na co vosla do holicstva Gabika a mala co robit, aby nepraskla od smiechu. Mne az tak smiesne nebolo, ved to bola moja hlava, ale je pravda, ze odvtedy mi uz nebolo ani tak teplo. Ucel je splneny, ja som prisiel o vlasy, teta prisla k tringeltu a Gabika spalila asi sedemtisicsedemstosedemdesiatsedem kalorii. Takze vsestranne vydarena akcia. Ide sa na exkurziu Sao Paula v plnom dennom svungu…

Kedze sme sli len tak za nosom a mapy, ktore sme tu v Brazilii zatial vyfasovali nestoja za vela, dostali sme sa postupne poriadny kus od centra. Po slovensky povedane, trosku sme sa zatulali dalej, nez bolo v plane. Trosku dost. Tu sme si pozreli velmi pekny park, najstarsiu cast mesta, ulicu kde to vlastne vsetko zacalo. Ale hlavne nam dve mlade Brazilky v informacnom centre poradili co sa oplati vidiet a kam vyrazit vecer zo Sao Paula. Priznam sa, ze som vedel len to, ze pofrcime smerom na juh – kurz Uruguay. Ani som len netusil, kde je tam vobec nejaky hranicny priechod, ci je alebo nie je nejaky problem dostat sa autobusom cez brazilsko-uruguaysku hranicu a kde by sme si urobili este nejaku tu zastavku na brazilskych plazach, ked uz sme tu. Slecny vedeli po anglicky, co v tejto krajine vzdy potesi a po ich cennych informaciach sme sa rozhodli, ze nasou tretou brazilskou zastavkou bude Florianopolis. Po tom, co som zbezne videl mapu a na stanici si pozrel hlavne zastavky autobusov, prichadzalo este do uvahy Porto Alegre, no ked sme sa dozvedeli, ze je to len dalsie velke mesto, zatial co Florianopolis je znamy blizkostou najkrajsich brazilskych plazi, bolo rozhodnute. Dalsi kurz je teda jasny. Obehneme si este zvysne zakladne pamiatky Sao Paula a je cas kupit listky na dalsiu trasu…

Sao Paulo sa s nami lucilo dazdom. Asi nechcelo, aby sme odisli. Vysvetlovali sme mu, ze stale este neopustame Braziliu, ze ideme len navstivit dalsie jej kuty, ale nechcelo to pochopit. Revalo este viac. Najprv len tak zlahka, v parku, kde sme kupovali od jedneho exota nausnice. To mi zmokol cerstvy ananas v ruke. No a potom, ked sme sa metrom odviezli na stanicu a kupili si listky, rozrevalo sa uplne. Ako take male decko. A pritom je to take velke mesto. No hanba…

Ked spominam cestu na stanicu, musim poznamenat, ze tunajsie metro, to je priklad toho, ako to ma vyzerat. Na miestne pomery velmi ciste, ale hlavne rychle a spolahlive. Kazdu minutu, alebo aj castejsie, prifrci na peron dalsi spoj. Uzasne. Takto sa da prepravovat krizom-krazom za rekordne casy. Naozaj ako svajciarske hodinky. Snimam svoj zlto-zeleny brazilsky klobuk.

Ale naspat k tomu plackovi. Poriadny lejacisko to bol. Len to tak hucalo. Sedeli sme teda na podlahe stanicnej budovy a rozmyslali, kde sa ta vybuchnuta sprcha vypina. Ked sa to trosku utisilo, vratili sme sa do centra. Po dobrej veceri a malej prechadzke tmavymi podazdovymi ulickami, sli sme si po veci na recepciu do hotela a potom uz na autobus. Dnes sa nevyspime tak pohodlne, caka nas nocna – asi sedemhodinova jazda. Nevadi, sklopime si sedacky aj ocne viecka a vyspime sa aj tak. Ved nie sme z cukru. Za nami zostava nocne Sao Paulo, zobudime sa uz niekde uplne inde…

…uz tak nejako tradicne si clovek najviac uvedomi, kdeze sa to zase zatulal az po prvej noci. Ked sa rano zobudi kdesi v cudzom svete a zisti, ze to nebol len sen…

Do obeda sa mame odubytovat a dnes by sme mali vyrazit dalej smerom na juh. Mame toho pred sebou az-az. Rio si este nechame ako dezertik na koniec cesty. Vybehli sme si vonku na ranajky. Len tak – krizom cez ulicu. Tu ma opat raz uputal fakt, ako sa Aziati dokazu uchytit v kazdej krajine sveta. Aj teraz sme si objednavali jedlo u akejsi sikmoocky, ktora nastastie vedela okrem portugalstiny aj celkom obstojne anglicky. Co taku azijsku rodinku privedie napr. tuto do Brazilie, to je mi zahadou. Nevadi, hlavne, ze dobre varia. Objednali sme si cosi, na co sme sami boli zvedavi, ako to asi chuti. Ja som si dal k cosimu aj stavu z cukrovej trstiny – miestnu specialitu. Gabiku z tejto brazilskej lahodky akurat tak poriadne striaslo a viac ju uz neochutnala. Fakt je hovadsky sladka. Teraz myslim tu stavu. Ozajstna cukrova bomba (to vedia byt obe…:o). K sladkemu drinku padli jednou ranou aj slane buchty plnene syrom a sunkou. Nebola to bohvieaka kombinacia, ale pocit hladu sa stratil, hlavny ciel je tym splneny. Po prvych brazilskych ranajkach sme sa vybrali hladat najblizsiu cestovku. Kdesi som totiz cital, ze sa takto daju vyhodne kupit listky na autobusy. Snad nekecali. Potrebujeme totiz dva do Sao Paula…

…hladanie bolo neuspesne. Mozno nekecali, ale vacsim problemom nez najst zlavnene listky, sa ukazal problem najst cestovku. A tym aj zlavnene listky. Asi trikrat nam sice dali domaci zarucene instrukcie, ako sa do najblizsej cestovky dostaneme a my sme tam podla ich instrukcii aj trikrat prisli… len jednu chybu to malo – cestovka tam nebola.

S konstatovanim, ze ste si teda aspon obzreli ulice v okruhu niekolkych blokov od nasho apartmentu sme to nakoniec vzdali a vybrali sa naspat na izbu zbalit si veci. Po ceste na nam podarilo konecne si prefotit pasy, letenky, viza a ostatne dokumenty pre pripad nudze.Uz nalozeni batohmi sme si to potom namierili na Copacabanu, co sa ukazalo ako nespravny smer. Pripomenuli sme si teda krasne mudre slovenske porekadlo zalozene na starocnych skusenostiach nasho pospoliteho ludu – kto nema v hlave, ma v nohach a dali sme si celom vzad. Okoloklusajucibyvalyeuropan nas nasmeroval spravnym smerom, autobus nam ide odinakial. Vratili sme sa niekolko blokov a akurat sme stihli naskocit na autobus, ktory by nas mal hodit az na hlavnu stanicu…S konstatovanim, ze ste si teda aspon obzreli ulice v okruhu niekolkych blokov od nasho apartmentu sme to nakoniec vzdali a vybrali sa naspat na izbu zbalit si veci. Po ceste na nam podarilo konecne si prefotit pasy, letenky, viza a ostatne dokumenty pre pripad nudze.Uz nalozeni batohmi sme si to potom namierili na Copacabanu, co sa ukazalo ako nespravny smer. Pripomenuli sme si teda krasne mudre slovenske porekadlo zalozene na starocnych skusenostiach nasho pospoliteho ludu – kto nema v hlave, ma v nohach a dali sme si celom vzad. Okoloklusajucibyvalyeuropan nas nasmeroval spravnym smerom, autobus nam ide odinakial. Vratili sme sa niekolko blokov a akurat sme stihli naskocit na autobus, ktory by nas mal hodit az na hlavnu stanicu…

RIODEJANEIRSKA MESTSKA HROMADNA AUTOBUSOVA DOPRAVA…

Naskocili sme teda na pravu Riodejaneirsku mestsku hromadnu dopravu. Aby si to nasinec vedel hravo porovnat, mozem uviest priklad pre porovnanie. Riodejaneirska mestska hromadna autobusova doprava je podstatne hromadnejsia nez popradska mestska hromadna autobusova doprava, ale asi nie tak hromadna ako urcite konkretne linky bratislavskej mestskej hromadnej autobusovej dopravy smerujuce na studentske internaty. Oni by sa ti Brazilci tomu nasmu slovenskemu studentskemu nakladu asi aj celkom dokazali vyrovnat, nezaostavaju privelmi. Ale ako som uz bol byval spominal, ich mestska hromadna autobusova doprava je povestna svojim vrtulkovym systemom pri nastupovani (dovolil som si ho vcera pokrstit), ktoreho premieru v nasom malom svete sme zazili len tuto nedavno vcera vecer a este doteraz sme jeho zmysel celkom nepochopili. Skusim aspon tak letmo, zlahka, nenaaarocne. Pred vrtulkou, ktora je zmenseninou nasich turniketov na popradskom zimnom stadione v mierke 1:0.5, tusim, ostavaju invalidi, starsi ludia a protekcni soferovi znami. Za vrtulkou by sa mali ocitnut vsetci ostatni. Samozrejme za predpokladu, ze nemaju jeden maly batoh v ruke a druhy hovadsky velky a tazky na chrbte, lebo miesto na pretlacenie sa, spominanou vrtulkou, ma sirku asi tridsat centakov a cele je to zaroven prilis vysoko na to, aby sa clovek dokazal zdvihnut na spickach tak vysoko, ze sa ruksak dostane ponad vrtulku. Viem, ze to znie az prilis jednoducho, ked to takto nekomplikovane vysvetlujem, ale o to naujimavejsia je potom prax na vlastnej kozi. V situacii, ked je kopec ludi pred vami, kopec za vami a vy snazite nasilu pretlacit tym malym kolotocom. A popri tom este aj zaplatit vyberacovi mytneho a hodit s nim nezavaznu debatu v portugalstine, z ktorej viete asi desat slov. Jednoducho, na nudu nezostava cas…

O miestach vedla seba sme mohli len snivat, ale podarilo sa nam sadnut, co je vynikajuca strategicka pozicia, lebo si mozeme polozit ruksak na zem medzi kolena a tak si ho postrazit. Ked sme prebrazdili asi polovicu mesta, zrazu sa autobus vydal akousi divnou ulicou, z nicoho nic zastavil a vsetci sa zacali trepat vonku. Zaujimava ukazka miestneho folkloru. Skoda, ze tomu ani trosku nerozumieme. Aj by som si tipol, ze co sa deje, ale tipovanie teraz nestaci. Potrebujeme sa dostat na stanicu a odtial na dialkovy autobus. Prihovoril sa nam akysi mlady chalanysko. Doslo mu, ze sme z toho chaosu asi trosku mimo, tak nam pretlmocil, ze sa pokaslal autobus, ale o chvilku tu bude dalsi a pojde sa dalej. Verzia s pokazenym autobusom mi sice prisla na rozum ako prva, ale aj tak dobre, ze sa nam suhaj priplietol do cesty. Neboli by sme si isti, co s nacatym dnom a kam ist hladat pripoj…

V nahradnom autobuse som sa dal s tymto nenapadnym studentikom do reci a celkom dobre sme si pokecali o vselicom moznom. Popri debate nam robil za jazdy aj sprievodcu a ukazoval na jednotlive budovy, co su zac. Sli sme aj ulicami, ktorymi sa kazdorocne vali karnevalova lavina tanecnikov a polonahych tanecnic, dozvedeli sme sa o nebezpecnych stvrtiach, do ktorych sa nema chodit (napr. do takych, v akej sme boli vcera) a este kopec dalsich veci. Takto nam rychlo usiel zvysok cesty a po zastavke na malom miestnom letisku pre sukromne lietadla, sme sa dovalili az na autobusovu stanicu…

Nuz, tu je to uz take akesi divokejsie. Ruch na kazdom kroku. Hufy ludi, spinave ulice a nekvitne to tu prave pocitom bezpecia. Sme celkom radi, ze sme sa tu ocitli takto za bieleho dna a nie niekedy v noci. Teraz je to ale jedno, o chvilku sme odtialto prec. Aspon teda dufame, ze na spoj do Sao Paula nebudeme dlho cakat. Hned pri vchode sme narazili na akusi spolocnost zabezpecujucu spojenie medzi Riom a najvacsim brazilskym mestom. Dlho sme teda nevahali a kupili si dva listky na prvy autobus. Trosku nas zaskocila cena, ktora bola asi dvojnasobna oproti tomu, co hovoril nas knizny sprievodca, ale pesi je do Sau Paula dost daleko, tak sme cenu dalej neriesili…

Do odchodu autobusu nam zostavala este zhruba hodinka, je cas na obed. Chlapika na informaciach som sa opytal, kde sa najblizsie nieco dobre zbodnut. Tak ako som cakal, nasmeroval nas hned na stanicne bufety a restiky. Tu je to samozrejme vsetko dvakrat alebo trikrat drahsie a nema to tu spravnu juhoamericku prichut. Ked som mu povedal, co som mal na dusi, celkom to pochopil, ale poulicne jedlo za rohom stanice nam neodporucal. Vtipne som poznamenal, ze hot dogs su tam mozno naozaj teple psy a on uz menej vtipne sucho poznamenal, ze je to dost mozne. Tak teda nic. Na psa teraz chut nemame, vystacime si s tym, co ponuka stanica. Pri rozhodovani sa v bufete sme este raz stretili nasho brazilskeho kamosa z autobusu, tiez asi vyhladol. S naplnenymi zaludkami a sendvicom aj do zasoby, sme sa vybrali na autobus…

LUXUS a la BRASIL…

…tuto kapitolu pisem pri oceane a pred paradne zafarbenou zapadooskarovou oblohou. Milujem tento obrazok, ked sa ocean sfarbi do cucoriedkovopenovej farby a na hladkom vlhkom piesku sa odraza oranzova farba oblohy, na ktorej slnko nechalo uz len svoju farbu, ale vystriedal ho tenky mesiac. Ked tomu este robia atmosferu palmy, z ktorych zostali uz len cierne siluety, clovek aj zabudne na velkomesto za chrbtom a citi sa volny ako tie cajky, ktore mi kde-tu preletia ponad hlavu. Najradsej by som hned teraz niekam odletel s nimi, tmavomodru vecernu oblohu brazdia aj svetla lietadiel mieriace do vsetkych kutov sveta. Odletel by som napriklad do Brazilie…

Pekny zapad slnka by sme mali vidiet po ceste aj my. A budeme ho mat ako v priamom prenose, sedime totiz na vrchnom poschodi nasho noveho neviemkolkokolesoveho tatosa a mame pred sebou len obrovske okno. Musim sa priznat, ze aj ked sme uz co-to o brazilskych autobusoch poculi, boli sme pri nasom prvom nastupovani velmi prijemne prekvapeni ich urovnou. Soferi prevzali vonku nasu batozinu, vyfasovali sme k nej listocky a pri vystupovani na schodiky do autobusu sme este dostali balicek so sladkostami a dzusom na cestu. No a k tomu tieto paradne miesta na hornom poschodi, rovno v lozi, plus prichystane vankusiky a deky. Vsetko ciste a na urovni. Priestoru na nohy je tu podstatne viac nez v lietadle a my sme si mohli tie svoje vylozit az na nizke zabradlie pod oknom. Paraaadicka, tak tomuto hovorim cestovanie v pohode. Tych sest hodin prejde ako nic, este si aj fajnovo oddychneme…

Cez velke okna na vsetkych stranach sme sledovali ulice Ria, ktore sme nateraz opustali a ked sme sa dostali uz za mesto, hned sme si zchuti schrupli. Sedadla sa daju sklopit podstatne nizsie ako tie nase karosacke, takze nie je tazke zaspat. Este sme ani nestihli poriadne rozchodit to, ze sme sa ocitli v Riu a uz sme citali zo sprievodcu informacie o Sao Paule a kuli plany co tam.Do tohto velkomesta sme vosli spolu so zotmenim. Vystupili sme na velikanskej autobusovej stanici a odtial sme sa metrom zatulali az do vecerneho centra…

SAO PAULO PO TME, BLUDNA KUKURICA A PRECO SILI KOMUNISTI VRECKO NA CERVENYCH TRENKACH NA PRAVU STRANU…

Fesne namesticko pred nami, ale este viac by sme si ho vychutnali, keby sme uz mali nejake to noclazisko a netahali by sme so sebou batohy. Tak, ide sa na vec, mapka v lonely planet je dost skromna, vyberam sa na prieskumy k predavacovi kukurice. Ked sa mi dostala do nosa vona masla a tych zltych sladkych zrniecok, hned som vzal aj nieco na ochutnavku. S chalaniskom sme sa popri tom lamane „porozpravali“ o tom, kde by sme nasli nejaky ten hotel. Tych mojich niekolko zakladnych slov po spanielsky, ktorym rozumeju aj Portugalci. Pojdeme len rovno, potom “ a la isquierda“, a potom este kusok dalej. A budeme tam. Ake jednoduche! Som na seba hrdy, uz sa vieme dorozumiet…

Po takmer hodinovej neplanovanej prechadzke, nachazdame konecne „nas hotel“… Videli sme nocne ulice, tie vysvietene, aj tie zasite – a nie prave najbezpecnejsie. Pokrikovali na nas cosi bezdomovci povalujuci sa na nevelkom tmavom namesti. Bolo tam sice vela odparkovanych policajnych aut, ale ani jeden fizel. Asi uz maju po sichte, ved naco by uz teraz strazili ulice, nie? V noci preberaju mesto bezdomovci a podsvetie. Trosku sme zazili na vlastnej kozi to, co sa turistom vo vecernom Sao Paule velmi neodporuca. Ked sme uz mali vlacenia nasich Tatranov plne zuby, prisiel som konecne na to, ze dolava je dolava a nie doprava a po polhodinovom hromzeni na kukuricoveho chlapika som musel uznat, ze som to posral ja a nie on. Hned na zaciatku sme totiz zabocili na opacnu stranu. „A la isquierda“ znamena dolava, uz si to zapamatam. Ale nebolo to tak celkom len spanielcinou, ono je aj inde pes zakopany. Ked som bol maly, tak ma usilovne prerabali z lavaka na pravaka, aby som nebol cudny. Lebo vtedy to bolo nieco neprirodzene a vymykalo sa to z priemeru. Ciastocne sa mojim rodicom a psychologom tato praca podarila. Ciastocne preto, lebo obcas si naozaj vezmem nozik do pravej ruky. Ale divny som stale. Takze kvoli nejakemu stvrtinovemu uspechu sa mi teraz budu strany mylit naveky. Pokial som bol za komancov na zakladnej skole, pamatal som si pravu stranu podla vrecka na paradnych telocvikovych pioniersky cervenych trenkach. Myslel som si, ze som zahojeny. Stacilo sa ustipnut no nohy, na strane ktorej bolo vrecko a uz som vedel, kde je sever. Lenze to som este netusil, ze komunizmu odzvoni a Nezna Revolucia a mi takto skrizi plany. Cervene trenky sa zrazu vytratili a ja som bol opat strateny. Dnes uz trenky vrecka nemaju a ja potom bludim po nocnom Sao Paule ako maly lolo. Za komunizmu som aspon vedel, kde je prava strana. Vtedy to vlastne vedeli vsetci. Pad zeleznej opony moze teda za to, ze sa odvtedy tulam po vsakovakych kutoch sveta. Lebo neviem, kde je vlavo a kde vpravo a potom sa mi nedari trafit rovno domov…

Hlavne je, ze sme nasli nasu hlavnu ulicu aj s dvoma ci troma hotelmi, ktore spominal sprievodca. Kukuriciak mal teda pravdu. Kedze oba hotely vedla seba vyzerali takmer rovnako zle, vybrali sme si ten trosku menej zle vyzerajuci a zlozili sme si konecne veci. Dlho sme cas nezabijali a rychlo sme vybehli do ulic, kym to tam este zije…

MALA UFULANA BRAZILSKA PRINCEZNA A CUDNE MASO OD CUDNEHO CHLAPIKA…

Tu to uz vyzera bezpecnejsie. Dolu na namesti je dokonca niekolko podnikov s temperamentnou hudbou a ja sa uz neviem dockat dobre vychladeneho brazilskeho pivecka….Ej veru, veeelmi dobre ho vychladili. Tu maju taky dobry zvyk, ze pivo serviruju vo vedierku naplnenom ladom a pre istotu vam tam slahnu rovno zo tri flase, aby ste sa nemuseli zbytocne obmedzovat. No a robili im, samozrejme, vacsiu trzbu. Gabika ale pivo nepije a kedze flase su vacsie nez tie slovenske, bude mi na dobru noc uplne stacit aj jedno. K tomu cosi pod zub z vedlajsej putiky a mame vecer ako vysity. Super pohodicka. Super pohodicka, ktoru sa vam sice neustale pokusaju prekazit predavaci vsetkeho mozneho aj nemozneho, ale to uz patri k miestnemu folkloru. Dost mi ale bolo luto malych deti, ktore prisli niekolkokrat zobrat. Ufulane, so smutnymi ocami a niektore ocividne dost unavene. Ved o tejto hodine mali uz davno spat. Viem, ze je to cele jeden velky biznis a aj tie deti su uz prespekulovane a drze, ale aj tak ma mrzi, ze svoje detstvo musia travit takto. Zasluzili by si nieco lepsie. No paci sa mi bezprostrednost a flegmatickost tychto detureniec. Jedna takato zafulana princezna prisla k nam a splechla par portugalskych slov, na ktore sme sa samozrejme nechytali. Zmohli sme sa akurat na „no comprendo“, cize „nerozumiem“. Vobec jej to neprekazalo. Hodila na nas vazny dospelacky pohlad a dalej pokracovala vo svojom monologu. Uplne seriozne mi cosi vysvetlovala a tusim som ju niecim vytocil, lebo mi to musela cele vysvetlit znova. Nerozumel som jej sice ani prd, no z toho jej tonu a z toho ako dolezito sa tvarila, som pochopil, ze som urcite urobil nieco strasne. Nic som od nej nekupil. To bol moj dnesny velky hriech. O hodinku neskor, ked uz prisla asi tretikrat, som si nakoniec vzal nejake tie cukriky, ktore som vobec nepotreboval, dal jej bankovku a veril som tomu, ze som urobil dobry skutok a ufulanu princeznu som tym potesil. Omyl. Nezucastnene si vzala peniaze a okamzite nam zacala nukat dalsie cukriky. Naznacil som jej, ze uz sme si jedny kupili. Asi som ju tym opat nastval, lebo vystruhala nespokojnu grimasu a odkracala otravovat k vedlajsiemu stolu. Nuz, obcas clovek nijako neulahodi…

Po tom, co sme si dali akysi pochybny hamburger a drinky v spolocnosti malych biznismenov a biznismeniek, presli sme sa este dlhou sirokou ulicou smerom k zastavke metra. Tu to este celkom zilo a ja som neodolal cudnej zemli s cudnym masom, ktore tu predaval cudny chlapik. Gabika mi povedala, ze som cudny, ze jem take veci, ale mne to na pocudovanie vobec neprekazalo. Cudne, co? A tak sme vratili naspat na hotel, vychutnali si ten dobry pocit po vytuzenej sprche a tesili sa na nas treti brazilsky den…

Rua Santa Clara… To by malo byt meno ulice nasho noveho prechodneho domova na dnesnu noc. A mozno aj na niekolko dalsich. Napriek tomu, ze je len nieco po desiatej rano, Oskar uz poriadne pripeka. Trosku sme sa zapotili, kym sme svoje batohy zhodili v hosteli par blokov od plaze. Ochotny chlapik nam ukazal izby. Neprivatnu aj privatnu. Chceli sme radsej privatnu, ale ta sa od jej nevlastnej sestry lisila len tym, ze do nej vraj nepustia dalsich ludi. Inak tu boli rovnake drevene trojposchodove postele a miesto tak maximalne na celom vzad a pochodom vychod. Rozhodli sme sa teda, ze nema vyznam priplacat a zlozili sme sa v izbe kde uz zlozilo svoje kosti zopar ludi. Lenze… ako rychlo sme do hostela prisli, tak rychlo sme aj odisli. Tri cestovatelky z Izraela zaculi nasu inostranecku rec a posepli nam, ze nas nechcu strasit, ale mozno by sme si to mali s tymto ubytovanim este rozmysliet. Im totizto dnes ktosi kvalitne vybielili batohy. Tak to je mileee. Kazdy ma na izbe sice svoju skrinu na veci, ktora sa zamyka na kladku – po slovensky visiaci zamok :o), ale kym si slecny vybehli cez den do mesta, ten Ktosi sa obsluzil a vzal im vsetky prachy a veci, ktore mali nejaku vacsiu cenu. Toto je nieco, co cestovatela v dalekom svete poriadne kopne do…, tedaaa medzi nohy a zrazi ho na kolena. Aj ked su to dievcata. Nuz, po malej porade som zbehol naspat dolu na recepciu a vypytal si nase peniaze. Mal som obavy, ci to este ukecam, ale podarilo sa. Pochopili. Nakoniec sme si to teda predsa len radsej namierili do apartmentu, na ktory sme dostali kontakt na letisku…

Chlapici na recepcii nemali sajnu co od nich chceme, po anglicky totiz nevedeli ani ceknut a nasa portugalstina bola vycibrena do zhruba rovnakej geniality. Nakoniec sme im ukazali cislo izby na papieriku a oni nam dali klucik. My sme sa tvarili prekvapene oni sa tvarili sa, ze tym to zhaslo. Zatvarili sme sa teda aj my, akoze pohoda a pobrali sme sa hore betonovym schodiskom.

Co povedat o nasej izbe. Nuz, najkratsie a najvystiznejsie by asi bolo, ze taka spravne brazilska je. Pekne zatuchnuta, tmava, s vrciacou chladnickou a spchovou hlavicou rovno nad zachodou misou. To je ono! Tak to ma vyzerat. Ved sme v Brazilii. V nejakom nalestenom hoteli by to bolo suche a bez paraaadneho juhoamerickeho korenia. Nepomylili sme sa, sme na spravnom mieste. Sme tu!

A ZACINA SA OCHUTNAFKA RIA…

O nasich prvych krokoch sme dlho neuvazovali. Zhodili sme zo seba rifle, nahodili plavky a o par minut sme uz bezali po horucom piesku jednej z najslavnejsich plazi sveta. Tu vsetci hovoria, ze uuuplne najslavnejsej, ale nebudeme to zase prehanat nie? Ved tu mame za rohom este aj Ipanemu, mozeme tu slavu rozdelit medzi obe…:o)
Hmmm, je to dobry pocit vysantit sa v oceane po dlhej ceste. A mat pri tom takyto paradny vyhlad. Gabike sa najprv do nie az tak teplej vody velmi nechelo, no rychlo sme to vyriesili. Jeden rychly chmat a ked v nej uz raz bola az po usi, bolo po zime. Vyblaznili sme sa, vyvalili sa na teply piesok a rozmyslali co s nacatym dnom. Moznosti je neurekom, v podstate je jedno cim zacneme. Dama si vybrala na uvod Corcovado. Preco nie, zelanie s radostou splnime…

Kupili sme si paradne zltozelene klobuky s napisom BRASIL, aby nam nepripieklo hlavy a aby vsetci vedeli, ze sme turisti, ked uz sa to kvoli zlodejom vraj nema velmi davat najavo. Nevadi, my sa vytesujeme, ze sme v Brazilii, teraz mame chut vyzerat ako kanarici, tak budeme vyzerat ako kanarici. Mozno aj cvirikat zacneme. Co koho do toho.

Podla mapy sme si nasli spravny smer a vybrali sme sa hladat toho kamenneho Jezisa. Ideme pesi, tak najlepsie zazijeme Rio na vlastnej kozi…

CESTA NA CORCOVADO

Teraz sme naplno vdychovali atmosferu Ria a uz sme sa tesili, ked sa dostaneme na vrchol hory. Je to taky neopisatelny pocit, ked sa clovek cely zivot na nejaku vec diva len v televizii, casopisoch a podobne a potom je jedneho dna len kusok od nej a ma ju na dosah ruky. Nooo, ono to zase len taky kusok nebol a ruku by sme tiez museli mat hovadsky dlhu, aby sme na Corcovado dociahli, ale aj tak to steklilo v zaludku. Po trase sme mali ale co obzerat. Hned par blokov od nasho byvania sa stverali kdesi do neba dlhocizne betonove schody. Hore bolo vidiet take tie polorozbite domy, naskladane v strmom svahu jeden na druhy. Dlho netrvalo a uz sme stali zadychcani na najvyssom schode. Trosku to tu zacinalo smrdiet kanalizaciou, odpadkami a tiez cimsi inym. Takym malym adrenalinom. Toto je presne jedna z tych stvrti, kde sa neodporuca chodit. Na schodoch sme stretli par ludi a zatial sa na nas nik nedival nejako extremne divne, tak sa podme pozriet, coze to tu maju…

Prva dlha ulicka vyzerala celkom kludne, nazreli sme do malych odbociek stverajucich sa este kamsi vyssie. Domy sa ani nedaju rozoznat od seba. Kde ktory konci a kde zacina dalsi, to vedia asi len ich obyvatelia. Urobili sme si aj par nenapadnych zaberov a zabocili do dalsej ulicky, ktorej nebolo vidiet konca. Vladlo tu podozrive ticho a obdalec uz blokoval cestu hlucik domorodcov. Toto uz nebudeme riskovat. nestojime o problemy a este by sme si radi, aspon na cas ponechali aj fotaky, pasy a peniaze. Sponzorovat miestnych obcanov nemame tento rok v plane. Skor nez nas teda stihol niekto okradnut alebo inak potesit, vratili sme sa k strmemu schodisku a zbehli nim dolu – do ineho sveta. Nasledovala slusne dlha prechadzka tunelom a potom ulicami mesta, pocas ktorej sme v malych spinavych poulicnych obchodikoch ochutnali miestne ovocne napoje a ja som si dal aj svoje prve brazilske pivecko. Dooobre padlo, vonku je dnes totizto pekna horucava. Minimalne je to poriadna zmena takto oproti marcovemu pocasiu doma na Slovensku. Ked nas uz po dvoch-troch hodinkach zacali od tolkeho prechadzania aj slusne boliet nohy, dorazili sme k stanici elektricky, ktora vozi turistov na spominany vysoky kopec nad mestom. Kedze sme v nasom novom prestrojeni vyzerali tak nenapadne, hned nas zacali obliehat taxikari s ponukami na vylet na Corcovado. Pekne to mali cele pripravene,. Aj s farebnymi obrazkami, mapkou, vytycenou trasou a casovymi udajmi. A samozrejme nechybalo ani porovnanie s vysokou cenou vlaciku. Prezentacia ako sa patri. Ale vsetko si treba v takychto koncinach overit na vlastne oci, sli sme sa teda na stanicku pozriet. Neplanovane sme kupili zopar suvenirov a este neplanovanejsie sme stretli cloviecika, ktory vedel asi tri slova po slovensky. Nejaky brazilsky chalanisko, co tu predava listky. Vraj tu chodi dost ludi zo Slovenska. Tak to nas prekvapilo, ale samozrejme aj potesilo.

Zistili sme, ze taxikari az tak netarali, vlacik naozaj nestoji malo a ich cena je nizsia. Samozrejme, tu kusok od stanice bola este o cosi vyhodnejsia a velky cernoch s nami uz dohadoval podrobnosti. Na dalsiu zlavu nepristupil, ale ak vraj chvilu pockame, tak skusi zohnat do auta este jeden kus turistu a potom nas to vyjde lacnejsie. Tu chvilu sme sa teda potulovali po okoli, ale ten velky maco nenasiel nikoho. Vyrazili sme teda do serpentin veducich k Jezisovi b trojici. Priiijemna jazda hustou zelenou. Povodne som to chcel hore vyslapat, ale Mbombo nas ubezpecil, ze to do tmy nestihneme a ze je to slapanie na niekolko hodin. Navyse, uz sme mali nachodenych slusnych par kilometrov, na dnes by aj stacilo. Africky Fero nas vyviezol na prvu z troch vyhliadok. Toto bol zolik v rukave taxikarov, ze namiesto jedneho miesta nas vezmu na tri rozne. To vlacik nerobi. A stalo to za to. Ked sme z parkoviska vysli pomedzi stromy na cistinu, naskytol sa nam paradny vyhlad na cele Rio. Vlastne celych 360 stupnov. Na jednej strane mesto a daleky futbalovy stadion Maracana, na druhej pristav, Cukrova homola, Copacabana aj Ipanema… a na kopci hore nad nami sa cnela socha Jezisa rozhahujuceho nad mestom svoje ruky. Nuz, takyto vyhladik, to uz hej. Jeden z tych, pre ktore sa oplati zit a letiet cez pol zemegule…
Samozrejme padlo par fotiek, snad vyjdu aj tie z negativov. Pri foteni nam asistovala nejaka okoloiduca brazilska macka a nas sofer sa zatial na parkovisku bavil s kamosmi policajtmi. Ved je tu kazdy den, asi sa tu vsetci dobre poznaju a sprijemnuju si debatami dlhe hodiny. Prebehli sme parkoviskom este na druhu vyhliadku a potom sme uz naskocili do auta a frcali sme dalsim stupanim k samotnej soche. Mbambo nam dal instrukcie a cas asi styridsat minut…

Na Corcovade ja rusno asi stale, nebolo tomu inak ani teraz. Kazdy si tu urobi par zaberov, obzrie si nadherny vyhlad a vychutna si jedno z asi najnavstevovanejsich turistickych miest na svete. Ani sa nam odtialto nechcelo odist, akurat sa schylovalo k zapadu slnka. Navyse tu bola fajnova teraska, ktora priam vabila sadnut si sem a vychutnat si drink so super panoramou. Dolu pod terasou si robila v smetiakoch hostinu tlupa milych brazilskych zvieratiek, ktorych meno ani netusim. Po prvych zvedavcoch sa ich nazbieralo snad dvadsat a vzali odpadky frontalnym utokom. Ked sa uz rozkokosili privelmi, vybehol zo skladu chlapik a rozohnal ich. Zbehli sme dolu k taxiku. Nedalo mi to a aj ked som vedel, ze nas novy africky kamarat nebude nadseny, poprosil som ho, ci by nam este nedal desat minut na jedneho terasoveho drinka. Naozaj nebol nadseny, ale my sme boli, tak nas nechal a predlzil si slofika a jeden sen…

Vybehli sme teda rychlo naspat hore a usadili sa. Dali sme si mangovu a guavovu stavu so stopercentnym priplatkom za panoramaticky vyhlad, ale ten stal za to. Stary casnik so sposobmi ako v pathviezdickovom hotely nas stylovo obsluzil. Posrkavali sme poriadne vychladene drinky a bolo nam dobre…

Po malom festivale ghanskej nezavislo-domorodej hudby s tanecnou vlozkou nasho dvestokiloveho sofera sme sa dolu pri stanici vlaciku prelodili na autobus a uz za tmy sme sa vracali na Copacabanu. Ja som v prostriedku riodejaneirskej mestskej hromadnej dopravy uplne scipol a zobudil som sa az na zastavke na nasej ulici. Gabika cestu nastastie a na rozdiel odo mna, sledovala. Zastavili sme sa uz len v malej predajni potravin. Tu sme si okrem vody kupili par veci, ktore sme v novom svete dokazali nejako identifikovat a stihli sme este aj malu prechadzku po nocnej Copacabane, ktora bola este slusne cula. Na plazi to tu zije dlho do noci. Po sprche, ktora sa v Brazilii asi neda zvladnut bez toho, aby nebola kompletne mokra cela kupelna sme zaspali skor, nez sme stihli naratat prve tri ovecky…

Normalne tu chodievaju taki dvaja zvlastni chlapici. Vybalia z auta surfy, ako vsetci ostatni milovnici vln, aj sa hodia do tej prvej ako ti ostatni, no na rozdiel od vsetkych, tito borci sa na svoje dosky postavia a veslom sa pohanaju na otvoreny ocean. Musia mat hovadsky dobru stabilitu. O par minut ich v dialke takmer nevidiet.Dnes ich tu ale niet, na breh totiz dorazaju dost silne vlny.

Tie, z malej plaze, ktoru som tu objavil pred par dnami, ukrojili poriadny kus, no medzi oceanom a skalami zostal stale pas piesku dost siroky na to, aby som si tu postavil svoju novu rozkladaciu kempingovu stolicku a mohol pisat…Takto nejako som si to predstavoval. Ako vo sne. Taka mala californska sukromna plazicka, nik tu neotravuje, a o chvilku tu mame zapad slnka. Co mozem chciet viac? Nuz cosi by sa naslo, ale zostanme pri pisani…:o)

Dnes bol den ako kazdy druhy. Teda skoro taky. Este mi asi chvilku potrva, pokial si zvyknem na tento spotrebny zivot, ktoreho sucastou je okrem vecneho sedenia v praci, nakupovania a nasledneho srotovania vsetkeho nakupeneho pred telkou, aj zabity cas v dopravnych zapchach. Dnes rano som si povedal, ze to zase pre zmenu skusim po dialnici, snad to nebude take zle. Nebolo. Za hodinku a pol som bol v praci. Prostredny usek som siel takmer krokom a naburali ma len raz. Celkom slusne som si podskocil, ked to nejaky azijsky Ninja za mnou neubrzdil. Ale na autach nebolo vidiet ziadnu skodu, tak sme pokracovali dalej akoby sa nic nestalo. Aspon ze uz mam spojazdnene radio, minuly tyzden bolo to ticho pekne nudne. No kedze clovek je tvor vynaliezavy, tak aby mi rychlejsie usiel cas, pocital som semafory po ceste. Celkom to vyplnilo pripadnu nudu. Na mojej nedialnicnej trase ich mam, ich maaam, no schvalne, mame nejaky tip? Kto uhadne aspon na treti pokus, moze si na mna otvorit pivo… Je ich presne sedemdesiatdva. Tolko ich tusim nie je ani trase z Bratislavy do Popradu, kua…

Ale pozeram, ze sa akosi schladzuje a vlny dobiedzaju blizsie a blizsie k mojim osuchanym teniskam. Asi by som uz nemal tarat nezmysly a dostat sa k hlavnej teme skor, nez budem plavat medzi rybickami. Slubil som par spravnym ludom doma na Slovensku a aj sam sebe (schalne sa netlacim do ich kategorie, zostavam pri zemi :o), ze po nasej malej juhoamerickej expedicii hodim na papier nejaky ten sumar. Nuuuz… dobre bolo. Veeelmi dobre…

AKO SME CEZ ROVNIK PRVYKRAT PRELETELI…

No hej, takto zhurta. A preco nie? Nie je nic lepsie ako od veci uvod, akurat sa mu nemoze dat napis „Od veci uvod“, lebo by kazdy dopredu vedel, ze bude od veci a nik by ho necital. Tak teraz uz mozeme na plne gule… Cez rovnik som este neletel. Na Juznu pologulu ma zatial nezavialo. Asi slabo fukalo. Najblizsie k nemu sme boli s Daniacom onehda v egyptskom Udoli Kralov a odvtedy sa mi topanky tulali len severnejsie. Pravdupovediac, ani sme ten rovnik nevideli, ked sme cezen prelietali. Aj sme mali sedadla pri okne, ale bola tma ako v rohu a ten rovnik nechce svietit. Aspon zatial nie. Keby prechadzal cez USA, urcite by uz bol osvetleny. A bola by na nom reklama Microsoft a rovnikova Coca-Cola…

Takze vonku je cierno-cierna tma a my uz mame za sebou vysnivany drink. Uz dooost dlho som sa nemohol dockat, kedy sa konecne vyvalime v lietadle a vsetky starosti zostanu na zemi dolu pod nami. Zaverecne dni pred cestou boli naozaj hekticke, ale zmakli sme co bolo treba. Este niekolko hodin pred odletom sme len odovzdavali byt, ktory sme prerabali na konci uz aj po nociach. Na zbalenie mi zostalo len nieco vyse hodiny. A to odchadzam zhruba na dva roky. Myslim, ze az na druhej strane oceanu pridem na to, co vsetko som si nestihol zbalit. Za cenu toho, ze sme sa uz tri dni normalne nevyspali a vdaka niekolkym kamosom, ktori mi vsemozne pomohli, sedime teda uspesne v lietadle a uz sa tesime ako to dospime. Veceru mame za sebou, letusky si svoje odmakali a tiez uz zaliezli niekam dozadu. Ale nie je to ziadna velka strata, toto je urcite nie je jeden z tych letov, ked lutujete, ze ste nenechali frajerku doma. Ja som rad, ze mam tu svoju teraz so sebou. Sme niekde na polceste medzi starym kontinentom a vysnivanou cielovou stanicou – Rio de Janeiro.

WELCOME TO BRASIL!!!

Po malej zastavke v Parizi, kde vobec nebolo casu na nejaku romantiku na Eifelovke, lebo sme ledva stihli prebehnut nekonecnym letiskom a presadnut si do druheho lietadla, sme teda na juhoamerickej pode. Parizske vegetenie a podobne veci musia pockat na iny vylet, teraz mame inu temu cislo jedna. Neverim vlastnym ociam a usiam. Neverim este stale svojim zmyslom. Ani napisom, ktore nas vitaju v jednom z najnavstevovanejsich miest sveta. Neveriiim…

No dobre, tak teda verim, priznavam sa bez mucenia. Ale stale si myslim, ze sa mi len sniva. A nie som sam, Gabika tiez cuci okolo seba ako puk, sme v tom dvaja…:o) Pripominame si navzajom, ze hej, ze je to tak, ze sa uz nezobudime medzi farbami a naradim v nedokoncenom byte. Ze sme konecne na vysnivanej dovolenke. Kto nepozna ten cestovatelsky pocit a to caro noveho miesta a poznavania, komu z takych veci nenabehnu zimomriavky, ten sa asi len uskrna popod fuz. Ja poviem len tolko – treba skusit, komu sa to este nestalo, prichadza o vela…

Batozina dosla v poriadku, vyhodili sme si ju na plecia, trosku sme pokecali s tetou na informaciach, takze mame tym padom nejake kontakty na ubytko a aj sme si vymenili par brazilskych dukatov, aby sme mohli zacat existovat. Dvom, neviem ci viac kozatym alebo viac opalenym, Brazilkam lakajucich ludi na taxi, co sa viac podobalo lakaniu na nieco ine, sme odolali (tusim, ze Gabika to mala o cosi lahsie) a o chvilu uz nasadame do autobusu, ktory nas ma zaviest na COPACABANU. Popicofka, co nazov, to svetoznamy pojem, na to si asi rychlo zvyknem…:o)

Cesta z letiska trvala asi hodinu, ale vobec nam to neprekazalo, pretoze sme to mali spojene s prehliadkou mesta. To je vyhoda dopravy po zemi. Na uvod nas privitala len zelen a palmy, potom slamy – chudobne stvrte, ktore vyzeraju tak trosku ako nase ciganske osady. Akurat su podstatne vacsie a ich obyvatelia sa od tych nasich opalenych odlisuju tym, ze neprepiju cele svoje vyplaty a nemaju deti v trinastich. Naozaj je cloveku az luto, ked vidi, v akych podmienkach tu ludia ziju. Neomietnute domy nalepene na sebe, naskladane v uzkych ulickach. Vsade sa susi pradlo a je tu kopec bordelu. Je lepsie pozriet si ich len takto za jazdy, do tychto miest sa cudzincom neodporuca chodit. Ako som sa dozvedel neskor, ani len domaci sa do takychto stvrti radsej nepustaju.

Ked sme presli touto nevabivou ale autentickou branou do Ria, otvorili sa pred nami ulice mesta. Spociatku len take priemyselne, co nebolo bohvieco, no potom sme sa uz divali na rusny zivot Rio de Janeiro v jeho centre. Tu to naozaj frci, je sa na co pozerat. Davy ludi, obchodov, obchodikov, siatrov, proste pulzujuca tepna velkomesta. Za centrom nasledovala este Praia da Flamengo a Praia da Botafogo (praia = plaz). Videli sme odtialto aj Corcovado so slavnou sochou Jezisa tyciacou sa nad mestom a rovnako Cukrovu Homolu, na ktoru prave lanovka viezla dalsiu varku turistov. Ako som vravel, kam sa clovek obzrie, sama cestovatelska atrakcia. Potom sme sa este na moment stratili medzi domami, aby sme sa opat vynorili na brehu oceanu. Tentoraz uz na Copacabane…