Trasa severnou Argentinou presla celkom rychlo, v podstate sme ju prespali. Ked sme sa zobudili, trvalo nam asi hodinu, kym sme prisli na to, kde zhruba sme. Ziadne tabule, samy vidiek, ale pekna to krajina. Potom sme zistili, ze sme uz len par desiatok kilometrov od hranice s Paraguayom, co vyzeralo casovo dost dobre. Gabika vytiahli nasho knizneho sprievodcu. Precitala zopar uvodnych viet a pri odseku o tom, ze Paraguay je sa odporuca len tym odvaznejsim a dobrodruznejsim turistom sa na mna obratili dve spytave a zaroven karhave oci. Potom nasledovalo par informacii o tom, ze sa v Paraguai este donedavno veselo strielalo a stale je to tak trochu vojensky a smelinarsky stat, na uliciach vidiet ozbrojenych vojakov a vekslaci a priekupnici su a kazdom rohu. Skor, nez by sme sa docitali prilis vela, orientoval som Gabikinu pozornost radsej na krasnu okolitu krajinu…J Ked sme dorazili na colnicu, cudovali sme sa, aky mame vyborny medzicas a s potesenim sme skonstatovali, ze do Asuncionu urcite dorazime s velkym predstihom a budeme mat viac casu na mesto…Omyl. To sme totizto este nevedeli, ze procedura na hranici trva kolko trva. Asi sa ucili od Rusov, takto sme naposledy zostali zaseknuti na rusko-finskej hranici, ked nas ratali na niekolkokrat, volali snad az na ministerstvo a pustili nas az vtedy, ked nas niekolkokrat preratali a uistili sa, ze v krajine dne zajtra znamena uz vcera, nik nezostal. Spociatku to vyzeralo na rychly proces, ale potom nas nechali asi dve hodinky prazit sa v autobuse, kym nas vyhnali na colnicu. Tu sme si vystali dlhy rad a sledovali sme ozbrojenych vojakov s typickym juhoamerickym imidzom, ako posedavaju a tvaria sa nebezpecne. Ked sme konecne ako posledni prisli na radu aj my, nastal nejaky problem a nase pasy si vzali bokom. Porovnali nebezpecnymi hladanymi zlocincami nie sme. Sofer nam potom nie celkom jasne vysvetlil co sa deje a povedal, ze nam musi ist pasy vyzdvihnut niekam inam. Neviem, co to malo cele znamenat, ale ked sme pasy mali naspat v rukach, anis me sa o to velmi nestarali, naskakali sme do autobusu a vydali sme san a zvysny kusok cesty do hlavneho mesta. Sme v Paraguai.  ESTE DLHSIA CESTA NA SEVER… Normalne to uz mali byt len tak dve hodinky. Lenze v Paraguai nie je vsetko tak celkom normalne. Tu platia ine pravidla, ine zvyky, iny miestny folklor. Vyzera to tak, ze na case to velmi nezalezi, a tak sme stali pri kazdej vrbe a postupne vystupovali dalsi a dalsi ludia. Ziadne autobusove stanice alebo oficialne zastavky. Autobus zastavil len tak kdekolvek, tam uz cakala povacsine cela rodina a potom nasledovalo kompletne vylozenie batozinoveho priestoru, aby sa nasli hladane kusy. Poocku sme sledovali, aby niekde nezostali vylozene aj nase ruksaky. Nekonecna cesta nam uz dost liezla na nervy, ale malo to aj nieco do seba, takto sme z nasej loze videli kus paraguayskeho zivota…  KED SU VIANOCE AJ V MARCI… Zastavili sme pri jednej z vrb. Uprostred nicoho. Ba ani dedina tu nebola, akurat vodnu priekopu pri ceste krizoval maly osuchany dreveny mostik veduci k jedinemu domceku v okoli. Jedny dvere, jedno okno a v nom stali na parapete asi tri ci styri deti rozlicnej vysky a vahy. Uvitaci ceremonial. Autobus tu takto zastavi asi len raz do roka, mozno ani to nie. Tento im priviezol rodinneho clean alebo navstevu. Uvitaci vybor s ocami len tak-tak na okraji ocnych jamok sledoval cele to uzasne divadlo. Ozajstny autobus! Keby len ozajstny, ale poschovy! To su veci! Okolo domu bola taka taka spravna juhoamericka polodzungla, detom tien z paliem zakryval tvare. Popod okno – teraz V.I.P. lozu – pobehovali aspon dva psy, presne tak, ako to ma v spravnej rodine vyzerat. Ked skoncil cely proces vykladania a nakladania batoziny, autobus zase zafucal, pomaly sa rozbehol a odfrcal. Tomu sa vravi udalost. Tym detom staci k nekocnemu stastiu tak malo. Nenormalne im zavidim. A dalsie Vianoce budu v decembri a v marci mozno zase…  MALI BIZNISMENI, ALEBO AKO SOM SI KUPIL ESTE  HORUCE CDecko s paraguayskou hitparadou… Sucastou miestneho folkloru bola aj spolupatricnost domacich a uzasna zohratost. Aby si autobusova spolocnost zarobila este cosi navyse, zastavili sme znova niekde ani neviem kde. Tu mala fir a ma obcerstvovaciu zastavku a konkurencia nic. Len co sme pomaly ubrzdili na prasnom parkovisku, uz sa k nam z dialky hrnuli dvaja mali nadejni biznismani. Zacielili na mna este na vrchom poschodi autobusu a ja som uz vedel, ze im neuniknem. Skusili este par ludi predomnou, ale bez uspechu, najlepsi su turisti, pockali si na mna. Velmi dobre sme si pokecali. Akurat uz neviem v akom jazyku. No hlavne, ze sme si rozumeli. Oni mali élan a odhodlanie predate, ja som mal peniaze. Tie ich blaznive tisice volacoho, tusim tie ich CDecka stali sedemtisic ci kolko…:)  Vobec som nemal v plane kupovat miestne hity, ale ked mi biznismani s nadsenim ukazovali obaly z nekvalitnej farebnej – este asi ihlickovej – tlaciarne a pridali k tomu aj zive hudobne ukazky najvacsich hitov, nemohol som odolat. Akurat som nevedel, ktore CDecko je najsamlepsie, lebo ku kazdemu mi ti obchodnici zaspievali to iste. Nakoniec som si kupil to s latinskou krasavicou s najvacsimi kozami. Doma som ho potom pustil len raz. Skakalo uz pri prvej pesnicke – kvalita zodpovedala cene. Ale ten zazitok za tych par susnov urcite stal…  NOCNY ASUNCION, NEEXISTUJUCI HOTEL A SMUTNA VECERA… Aj ked to rano, ked sme dorazili na hranicu vyzeralo tak, ze v Asuncione budeme este pred obedom, prisli sme sem az spolu s tmou. Chvilu sme este bludili po meste a odierali vrchne poschodie autobusu o koruny stromov, lebo soferi asi trosku zabudli, kde hladat hlavnu stanicu. No na treti pokus sme ju nasli a z nej aj autobus do centra. Nasledovalo patranie po vhodnom noclahu…Podla sprievodcu sme chvilu bludili tmavymi ulicami, v ktorych sme si nechtiac spomenuli na uvod o bezpecnosti Paraguaja a potom sme ho nasli. Zaujimavy hotel. Az velmi napadne sa podobal na dom Adamsovcov. Opadana omietka, zatlcene okenice a retaz s velkym zamkov na dverach nevestili nic dobre. Tu uz asi par rokov nik nebyval, ideme dalej. Nakoniec sme nasli iny hotelik. Co sa tyka fasady, nevyzeral ovela vabnejsie, mal vsak oproti tomu prvemu jednu neodskriepitelnu vyhodu – bol otvoreny. Na recepcii sme si zase overili svoju znalost posunkovej reci. Ta nasa je specialna tym, ze je doplnena o posunky nohami a dalsimi castami tela. Ale funguje. Dokonca sme si vdaka nej vybojovali noclah a neskor sa mi podarila ukecat aj zlava. Z velkeho atria so zahradou sa vchadzalo do niekolkych izieb. Vratane tej nasej. Vysokanske dvojkridlove dvere takmer doliehali k sebe, jedinym nedostatkom bolo, ze sa nedali zamknut. Ale aj na to maju v Paraguai recept, ked som sa nechapavo vratil na recepciu, nafasoval som kladku ako za starych cias na zakladnej skole a vec bola vyriesena…JNebyt neprijemnej prihody, ked sa mi podarilo stratit nasu poslednu stodolarovku, mohol to byt krasny exoticky vecer. A to navyse v case, ked sme prave riesili, odkial vytiahneme dalsie peniaze, lebo nam dosli rychlejsie, nez sme predpokladali. Murphy funguje spolahlivo. Prachy nosim schovane v specialnej kapsicke na tele pod oblecenim, museli vypadnut, ked som ich vyberal na recepci. Nasiel som desinu aj dvacku, stovecka zahucala. Ani som im nemohol povedat, ze hladam stovku, to by sa asi pozabijali, to je v Paraguay prilis velky peniaz. Poctivo so mnou prehladali okolie aj ulicu dalsi traja ludia, ale nist… Nejaky sikovny prievanik ju rychlo sfukol ani neviem kam. Vecera v malom pajzliku oproti hotelu tak bola dost horka, ale vyvazil to majitel, ktory okolo nas behal a robil co nam na ociach videl. Fakt nam sprijemnil vecer, zlaty ujo. Jeho pes sa nam cely cas motal popod nohy a za dobrym jedlom som si dal asi litrovu flasu domaceho piva, tak mi roztiahlo usta do usmevu aspon na jednej strane…Je neskoro vecer, ale v Paraguai je slusny hic. Nechceme vediet, co sa tu bude diat zajtra, sme radi, ze mame na izbe tradicnu sprchovaciu hlavicu nad zachodovou misou a stropny ventilator nad postelou. Ako nadstardart mame dnes v izbe dokonca staru klimatizacnu jednotku v zatemnenom okne. Priam idealne na sprsku, erotiku v exotike a potom dobry z vrchu chladeny spanok. Zajtra to bude zaujimaveee…