Dnesny sprievodca nas nasiel rychlejsie. No ako sa neskor ukazalo, tato moletna slecna sa urovnou nechytala na nasho Pistu zo vcera. Ale aspon sme nafasovali vacsi autobus…Z mesta sme sa vymotali v podstate tou istou trasou ako vcera, akurat sme to pri delte rieky La plata zvrtli smerom na vychod a nepokracovali sme vypadovkou dalej za Severkou. Ocitli sme sa v oblasti Tigre, co je velmi utesena cast Argentiny. Rieka sa tu, rozstrapatena na kopec mensich a vacsich ramien, vlieva postupne do oceanu. Vytvorila tak nespocetne mnozstvo ostrovov a ostrovcekov. Da sa tu plavit lodami a po brehoch sa vsade povaluju domy, chaty a vikendove miesta tych majetnejsich Argentincanov. Autobus sme dnes teda vymenili za lod a vychutnavali sme si pokojnu plavbu. Videli sme ludi, vegetiacich si na svojich teraskach. Fakt pekne miestecko. Viem si tu velmi lahko predstavit aspon taky tyzden na oddychnutie. Na chvilu nas vsak trosku presli optimisticke prazdninove myslienky. To ked sme zistili, ze som rano pred hotelom asi nechal svoj stativ. Niezeby to bola velka skoda, do Juznej Ameriky som ho vzal uz len dozit, jednoznacne potrebujem novy. Ale rad by som ho este pouzil na Iguazu, ktore maju byt nasou hlavnou fotografickou zastavkou. Pionierskej veducej som sa siel teda zdoverit s novoobjavenym problemom a poprosil som ju, ci by mohla zavolat do hotela, nech zbehnu pred hlavny vstup, ze tam mozno este bude stativ vegetit. Kradne sa tu jedna radost, ale vacsina ludi ani nevie, co stativ je a naco to je, tak ho tam snad nechaju na pokoji. Slecna povedala, ze „no problem“, tak som to dalej neriesil a dali sme si paradny ovocny pohar servirovany spolu s vyhladom na rieku.           Plavba prebehla hladko, jej vacsinu sme si potom vychutnali priamo na palube. Z tej sme neskor prestupili na vlak a potom z vlaku opat na autobus. Pri tom kolajnicovom dopravnom prostriedku, ale musim spomenut, ze to mala byt jedna z najkrajsich zeleznicnych trati v Argentine. Aspon tak nejako to reklamovali. Cesta to nebola zla, nieco ako z Popradu do Velkej Lomnice. Akurat trosku viac kvietkov po trase, no nic uzasne sme nezahliadli. Ked sme uz napato cakali, kedy to pride, kedy uvidime jazdu popri oceane, alebo take nieco, zastavili sme v stanicke XXXXXXXXX a pionierska veduca na nas zamavala, ze vystupujeme. Teda vlastne ani velmi nemavala, keby sa neboli ludia obzerali okolo seba a jedni nevytiahli z vlaku dalsich, tak urcite nepokracujeme dalej v kompletnej zostave. Nasu veducu to nijako specialne netrapilo, so zdvihnutou rukou kracala dalej cez dav ludi s nadejou, ze sa zase nejako pozgrupujeme. Akymsi zazrakom to tusim aj vyslo. Americku cast nasej novej partie to uz vsak v tomto bode zajazdu prestalo bavit a zahlasili, ze idu dalej na vlastnu past. Museli ale najprv podpisat akesi prehlasenie, potom ich zvazacka Esmeralda nechala odist spod jej ochrannych kridel. Ostatni sme potom dostali asi dvadsatminutovy rozchod po okoli, pri ktorom sme tak akurat stihli zabehnut k nedalekemu kostolu hore na kopci a presli sme sa narychlo trhoviskom. Tu sme si dali specialny miestny sendvic na sladko. Chutilo to dost zvlastne, ale hlad do zahnalo, to je zaklad.           Nasledovalo este jedno chaoticke zdruzovanie sa skupiny, lebo nasa trubka dala opat nejasne info o mieste odchodu. Ale podarilo sa, aj do autobusu sme sa uspesne dostali tusim vsetci, a potom uz nasledovala len cesta naspat do Buenos Aires. Vdaka slabsej organizacii nebol tento poldenny vylet z tych pathviezdickovych, ale pozreli sme si dalsi zaujimavy kusok krajiny. Okrem toho je nedela, tak sme to zobrali tak lahko – vyletne.            Teraz mame pred sebou este program aj na druhu polovicu dna. Postastilo sa nam vymaknut argentinske hlavne mesto cez vikend, co je super vec, kedze nedela je jediny den, kedy sa v slavnej stvrti San Thelmo konaju miestne trhy a zije to tam, ako sa patri. Nase dalsie kroky teda mieria z autobusu na metro a tam nas caka pesie hladanie jednej z najvychyrenejsich casti hlavneho mesta…    SAN THELMO… Po tom, co sa nam po ceste podarilo neuveritelne a nasli sme miesto, kde sme si uspesne napalili na CDecka vsetky nafotene fotky, ktore sme zatial mali na kartach (uz boli totiz vsetky karty neskutocne plne zaberov), dogulali sme sa na hlavnu ulicu stvrte San Thelmo. Uz tu boli davy ludi. Kopec turistov ale aj domacich. Predava sa tu vsetko mozne, ale hlavny biznis je tu asi starozitnictvo a predaj vsakovakych predrazenym haraburd, obrazov, nabytku a neviem coho este. Turisti to kupuju, takze to tu prekvita. Uz to urcite ani zdaleka nie je to, co to byvalo pred mnohymi rokmi a co tuto stvrt tak preslavilo, ale stale je to zazitok. Dali sme si tu obed, pomotali sa po ulickach, obchodikoch a siatroch a pri jedle sme zazili aj to, comu som ani nechcel verit – specialne neskutocny argentinsky sposob pozerania futbalu. To je nieco, co som este nezazil a keby som neuvidel na vlastne oci, tak neuverim. Uz som o tom sice pocul, ale az teraz, popri jedeni spagiet, som si uvedomil, co sa v telke deje…Futbal je v Argentine sportom cislo jedna, o tom sme uz vraveli a akekolvek pochyby by neboli na mieste. Listky na zapasy miestnych klubov byvaju vypredane uz davno dopredu, ale aj ked nie su bohvieako drahe, nie kazdy si moze dovolit ist na futbal osobne. Ludia teda pozeraju futbal doma, pripadne v baroch a krcmach. No ani tie nemaju vsetky tolko penazi navyse, aby si mohli platit prenosy stanic, ktore to vysielaju v priamom prenose tak, ako sa normalne vysielat ma. Ono sa to totizto aj da aj “po argentinsky” – inak, nez si bezny smrtelnik a sportovy fanusik dokaze predstavit. Ta argentinska verzia lacnejsieho futbalu spociva totiz v tom, ze zapas sice bezi v telke v priamom prenose, akurat lacnejsie spolocnosti nemaju prava prenasat na obrazovku dianie z travnika a tak prenasaju dianie v hladisku. Takze namiesto hracej plochy sledujete publikum. Z reakcii divakov dokonca viete aj to, kedy padne gol, akurat vam ho neukazu. Neskutocny zazitok. Vrelo odporucam…:o)  Ak hra Boca Juniors, tak vacsinou sedi v hladisku aj samotny Diego Maradona. Vtedy sa polovica takehoto prenosu sustreti na Diegove reakcie a popri tom ukazuju aj zvysok javiska. Nerobim si vobec srandu, naozaj to tak je, videl som to, prisahaaam. Kto neveri, nech si do tej restiky skoci, niekde vyhrabem jej meno, ak treba…  OPUSTAME KRAJINU TANGA… Zo San Thelma sme frcali na metro, odtial na hotel, nalozili sme na ramena ruksaky, vyplatili byvanie a prevzali si Desperadove gule, ktore nam tu nechal na „recepcii“. Tie na snurkach, ak uz nahodou niekto zabudol. Potom este jedna pesio-metro-pesia cesta na autobusovu stanicu a tu sme sa konecne zlozili a prevetravali si spotene tricka. Uz sme tu tretikrat… Samotna stanica je sice hovadsky velka, ale relativne bezpecna a cista. Stoji tu vedla seba tolko nabliskanych a pomalovanych poschodovych autobusov, kolko som pohromade este nikdy nevidel. Horsie to je ale hned za jej vychodom, kde je uz zivot o niecom inom a radsej sme si tam pohladmi navzajom strazili batohy. Vyzera to tu ako v nejakej rozvojovej krajine. Vsade kopec spiny, bezdomovcov a podivnych lud. Vcera, ked sme sem sli, tak sa v jednej z tych spinavych uliciek klbcili dve psiska a ich vycerene zuby skoncili len tesne vedla mojho lytka. Mohlo to byt aj tym, ze ako jediny som tomu nevenoval nejaku velku pozornost a vobec som nezastavil. Ked mi preleteli popred nos a ledva som zabrzdil, trosku som zmenil nazor. Proste divne miesto. Vsade kopec ludi, jedlo pochybnej povesti sa vyvara a predava prakticky na ulici a vobec, celych tych par blokov od konecnej metra vyzera ako uplne ina krajina. Dost sme sa divili, ze je tomu tak, ved by stacilo potiahnut metro este o zastavku dalej a usetrit turistov takychto pohladov a zazitkov, ale nestalo sa. Snad maju na to svoje dovody. Nam uz ale teraz prichadza nas autobus. Jeden z desiatok poschodovych autobusov, ktore tu stoja v rade ako vojaci. Nastupist je takto za sebou asi sedemdesiat. Trosku viac, nez na autobuske v Poprade. Dost citit, ze nas spoj mieri do zaostalejsej casti Juznej Ameriky. Ludia sa nahrnuli k zadnym dveram, kde soferi zacali preberat batozinu a vydavat listky na vyzdvihnutie. V papieroch bolo napisane, ze je povoleny len jeden vacsi kus batoziny. Chlapikovi pred nami pomohla priniest batozinu cela pocetna rodina. Ak nemal toho sto kilo, tak menej nie. Asi desat velkych tasiek, kartonovych skatul a podobne. Priestor na batozinu bol naplneny na prasknutie uz teraz, som dost zvedavy, kde chcu dat nase ruksaky…Ked chaos okolo nakladania batoziny ustal a nam bolo jasne, ze v tom nema nik ziadny prehlad a na kazdej zastavke sa bude vyberat polovica batozinoveho priestoru, aby sa nasla ta-ktora taska ci kufor, vysvitlo, ze ako extra priestor na kufre sa pouzivaju aj volne sedadla v prizemnej casti autobusu. Fajn, aspon mame nase batohy hned pri sebe, nase listky su totizto tentokrat v prizemi. Kupili sme tusim predposledne dva, hore uz bolo vypredane. Ale tu je to v pohode, myslim, ze je aj viac miesta na nohy, vyzera to takmer ako prva trieda, vyspime sa pohodlne. Ved nas aj caka hovadsky dlha cesta, nebude to sranda. Ked sme sa usadili, dosiel za nami jeden zo soferov, ze ak chceme, tak hore mame volne miesta pri prednom skle – nasu znamu lozu. A ze v noci je to jedno, ale zajtra budeme mat cely den super vyhlad. Nemusel nas dlho prehovarat. O chvilu sme uz boli usalaseni prave tam. Pekne od neho, ze myslel na nase turisticko-poznavacie chutky. Dostali sme male obcerstvenie, vylozili sme si nohy, ja som sa oprel o sedacku, Gabika o moje plece a o chvilu sme boli tuhi. Zajtra nas caka nova krajina – posledna nova na tejto nasej malej juhoamerickej expedicii…