CESTOVKOVE FINTY, TROSKU MORBIDITY PRED OBEDOM A HOVADSKY VELKY PLECHOVY KVET AKO DEZERT… V nasom nemedovnikovom hoteli sa ranajky neserviruju, vybehli sme teda do ulic. V prvom rade chceme najst informacne centrum, s nejakou tou mapkou a katalogom zaujimavosti mesta budeme vyzbrojeni ako sa patri. Popri hladani centra sme narazili na fajnovu pekarnicku. Podla toho hufu ludi co tu cakali na svoje kolaciky vsetkych moznych druhov, bolo hned jasne, ze je to oblubeny podnik miestnych. Dobre znamenie. Postavili sme sa teda do rady aj my a kym sme sa dostali k pultu, odsledovali sme zahadny sposob, akym sa tu nakupovalo. Potom sa nam posunkami, rukami-nohami a nasou desatclennou slovnou zasobou podarilo aj nakupit. A celkom uspesne. Tusim sme mali len dva kolaciky z desiatich, ktore sme vobec neplanovali kupit. Takze uspech. Po ranajkach za pochodu sme potom nasli par cestoviek a agentov, ktori ponukali rozne programy pre turistov. Po dvoch hodinach sme boli odbornici na vsetky mozne poldenne a celodenne activity v Buenos Aires a sirokom okoli, vratane ovladania cenovych ponuk. Mohli sme v podstate nastupit do hociktorej cestovky hned a zacat svoju karieru agenta aj sami…:o)  Ako spravni Slovaci sme nakoniec zasli tam, kde sa dalo dostat k zajazdom najlacnejsie – cize priamo k zdroju – k velkej firme, ktora svoje zajazdy predava po celom meste a k tomu si kazdy z tych malych agentikov prihodi svoju marzu. Sak ako inak, ne? Trosku necakane a nelogicky sme si teda kupili program na nasledujuce dva dni v luxusnych priestoroch pathviezdickoveho hotela, ale preco nie. Ked cestovka na take priestory ma, nestazujeme sa, nam sa tu sedelo dobre. Uz sa tesime na oba vylety, ktore by sme na vlastnu past tazsie mohli zrealizovat a kazdopadne by nas to nestalo ani menej casu, ani menej penazi. Niektore veci sa proste viac oplatia vidieti takto…  ASI NAJSLAVNEJSI A NAJLUXUSNEJSI CINTORIN…  Z cestovky sme sa vybrali na jedno z najnavstevovanejsich miest v Argentine – slavny cintorin Rivoletta. Tu si vegeti aj svetoznama Evita. Plus kopec dalsich nenormalne bohatych ludi, ktori su nam uplne lahostajni, lebo nemame sajnu o slavnych argentinskych rodoch zbohatlikov. Ale oplati sa vidiet. Toto nie je bezny cintorin. Je to doslova male mesto. Hrobky su umeleckymi dielami, casto vysokymi ako domy. Su tu ozajstne ulice vytvorene z hrobiek. Tie siahaju aj hlboko do zeme, kde su v poschodiach nad sebou naskladane rakvy celych slavnych rodov. Argentincania hovoria, ze kupit si miesto na tomto cintorine je drahsie, nez si kupit dom a vraj je tomu naozaj tak. Pri brane nas akasi ukecana zenska ukecala, aby sme si kupili mapu, ze inak sa stratime. A my sme si ju aj kupili. Dost zbytocne, ako sme o par minut zistili, ale co sa da robit. Niekedy clovek rychlejsie kona, nez mysli. Tak snad si kupi aspon nieco pekne na seba a pride sa nam v tom ukazat, niekedy. Aspon sme teda mali podlozku pod zadok, ked sme si potom sadali na murik. K hrobu Evity nas tak ci tak zaviedli ludia, pri nom je ich totizto samozrejme najviac. Inak, tato rodinna hrobka vobec nijako nevynika medzi ostatnymi, patri skor k tym menej vyraznym. Asi ta slavna dama mavajuca z balkona neplanovala byt az taka slavna a netusila, ze ju raz bude vo filme zobrazovat sama Madonna…Dalej sme sa uz obzerali skor po originalnosti jednotlivych rodovych pohrebisk, nie po menach. Slovaci tu aj tak nepolehuju ziadni a argentinskych predkov nemame, tusiiim. Poniektore hrobky vyzerali celkom obstojne aj na natacanie nejakeho hororu – nejake to rozbite okienko, ci poodchylene dvere do poriadne zanedbanej, zapavucinovanej a sprachnivenej hrobky nahravali fantazii pekne do karat. Pach smrti bol vsade naookolo. Taky Dracula by si to tu urcite uzil a svoje detvaky by sem s radostou rok co rok posielal na leto do pionierskeho tabora…  NAJSAMVACSI KVET NA SVETE… Tolko morbidity treba jednoznacne zajest mandlami, a tak sme si nejake kupili od predavaca pred cintorinom. Dobre boli, vyprazane v karamele. Kym sme dojedli posledne, dostali sme sa cez velky park a sirokaaansku hlavnu cestu az k najvacsiemu kvetu Buenos Aires a zaroven najvacsiemu kvetu sveta. Akurat ze je plechovy, takze mu chybaju farby prirody. Aspon cez den urcite. Poculi sme vsak, ze ked sa na nom vecer zacnu odrazat nocne svetla mesta a farebne reflektory, ktore ho osvetluju, kvitne ako ozajstny. Ved aj stal neskutocne miliony, tak este aby nekvitol, huncut jeden!Na chvilku sme si sadli na travnik kusok od kovovoleskleho kvetu, ale ked pri vzdialenej brane zaparkoval poschodovy autobus plny nabrusenych turistov, dali sme sa na takticky ustup. Ten bus nevesti nic dobre, najblizsiu polhodinku tu klud nebude, berieme nohy na plecia. Dnes este chceme stihnut trosku odlucenejsiu cast mesta – znamu stvrt BOCA…