Ani nam to este stale nedochadzalo, kedze sme uz boli navyknuti na celodenne a celonocne presuny, ze sme sa za taku chvilku dostali do dalsej krajiny. Navyse sme sa zrazu precarovali z maleho historickeho uruguayskeho mestecka do argentinskeho megamesta. Vystupovanie z lode sa velmi neodlisovalo od chaosu na letisku a len co sme sa prebojovali az vonku a predrali sa vlnou cakacov a taxikarov, ocitli sme sa na obrovskej rusnej krizovatke, kde nam vyhlad na zapadajuce slnko zakryvali mrakodrapy. Nuz, vitajme v krajine tanga. Prvy kontakt s Argentinou som si sice predstavoval trosku inak, ale aj toto ma nieco do seba…Po asi desatminutovom soku sme sa nakoniec vybrali hladat nejaky hotel. S tazkymi ruksakmi na pleciach, kluckujuc pomedzi nekonecne zastupy aut, sme nasledovali primitivnu mapku z turistickeho sprievodcu. Ta nas doviedla uspesne az do uzkej potmavsej ulicky – len sto metrov od hotela Sheratton, takze ziaden zapadakov…:o)  NEMEDOVNIKOVA CHALUPKA…   Dlho-predlho sme sli tmou, az sme v dialke zbadali svetlo (okrem asi dvochmilionovtristosestdesiatsedem inych svetiel). Volakedy tu svietil neonovy napis, zostal len rozbity neon. Nas teoreticky novy domov na najblizsie asi tri noci bol z trosku inej kategorie nez Sheratton za rohom, co nam nasepkavalo tradicne schodisko z ulice az na druhe poschodie (tak takuto medovnikovu chalupku ani Janko s Marienkou nenasli. Poschodovu mame, Ty koksooo!). Takto sa to robi, ked nie je dost prachov na platenie najmu v urovniach pristupnych z ulice (vyzera to tak, ze jezibaba je vo financnej tiesni). Takze dolu su obchody a len relativne nenapadny vstup, po uzkom schodisku sa potom dostanete hore. Recepcia bola vlastne… recepcia vlastne nebola… len velky stary pisaci stol pri stene, za ktorym sedel dedko starsi ako ten stol a ktoreho anglictina bola samozrejme horsia ako nasa papuanovoguineistina. (a v tomto momente sme prisli na to, ze toto nemoze byt medovnikova chalupka, lebo o jezibabovi rec nikdy nikde nebola. Aj ked bol zo zaciatku napadne mily a mohol mat nieco za lubom, nikde sme vsak nevideli lopatu ani pec – sme teda asi naozaj v obycajnom, alebo skor neobycajnom argentinskom hoteli)… Ale ako som uz vravel, toto je ten spravny zazitok, toto su presne hoteliky o akych sa mi snivalo, ked som cestoval po nociach po Juznej Amerike. Take, ako su v starych filmoch. Stare steny a vysoke stropy s ventilatormi vobec neprekazali, jedine co nas zaujimalo, bola bezpecnost veci v hoteli. Nie je to bohvieco, ked na to musi clovek v kuse mysliet, ale patri to k tomuto kontinentu, bez toho to, bohuzial, nejde. S dedkom vecernickom sa dosli akurat vyrovnat aj dvaja mladici, na prvy pohlad nie miestni, tak sme ich hned vyspovedali. Dozvedeli sme sa, ze hotel je celkom v pohode, akurat je lepsie si priplatit za izbu s vlastnou kupelnou. Chalani robia cestu okolo sveta, vzdy sa zasiju v nejakom meste, minu co maju a potom rozmyslaju, z coho budu zit a cestovat dalej. Krasa. Tomu sa vravi dobrodruzne cestovanie, kde clovek nevie, co bude zajtra. Velmi im fandim. Pozdravili sme sa, popriali si navzajom vela stastia na dalsej ceste a dvaja Svedi sa strali tak rychlo ako sa zjavili. O chvilu sme aj my zvalili vo svojej novej izbe. Tusim bola viac vysoka ako dlha ci siroka, ale stale zostalo miesto na velku postel, dva nocne stoliky, skrinu a maly stolik pri stene. Sprchova hlavica sa znova prestahovala nad zachodovu misu a omietka v kupelni opadavala ako jesenne listie. Ale priznajme si, uz nam to aj chybalo…:o)  VECERNY ULICE BUENOS AIRES – TANGO, SENDVIC A BURKA… Na zaver pestreho dna sme este vybehli do Buenos Aireskych ulic. Je len devat hodin, este co-to stihame, neprelenosiime predsa vecer na izbe. V malej internetovej putike oproti hotelu sme narychlo pozreli po dlhsej dobe co je nove doma a co v poste, poslali sme hromadnu spravu, ze zijeme a nasledne sme prisli na to, ze vlastne nemame cim zaplatit. Ved sme uz zase v inej krajine – a bez miestnej meny. Uuuplne nam to vyfucalo z hlavy na tej lodi. Chlapik v netkafaci hodil usmev a urobil gesto, ze to mame nechat tak, ze to je v pohode. To sa vam asi len tak niekde nestane, no nakoniec som ho ukecal, ze nam zmenil nejake brazilske ci uruguayske chechtaky na ich domace a nieco som mu za net nechal. O dva bloky dalej sa uz na nas siroko sklabila jedna z najhlavnejsich obchodnych ulic argentinskeho hlavneho mesta. Naozaj slusny mestsky chaos. Ale celkom prijemny. Kopec ludi, svetiel, tovaru. Konecne som si kupil slnecne okuliare. Vsade poulicni predavaci, umelci, aj tanecnici tanga. Na toto sme sa tesili a neplanovane sme stihli aj par minut konciaceho predstavenia. Paraaadicka. Ono to fakt inak vyzera, ked to niekto naozaj vie. Osobne som teda ocenoval hlavne pracu tej zenskej casti paru, tie kroky noh v obtiahnutych ciernych satach rozstrihnutych az kdesi po pupok, no radost pozerat. Ale ani chlapik asi nebol tanecnik na zahodenie, to by mozno lepsie opisala zase Gabika…:o)  To vsetko k tangu proste neoddelitelne patri, je to zvadzanie na parkete, obcas az sex v tanecnom prevedeni, tak preco nie. Tanec, ktory sa z ufulanych bordelov dostal az do najvyssej spolocnosti, tanec, ktory vznikol medzi chudobnymi a osvojili si ho ti najbohatsi. Tango je dusou mesta a ma ho v dusi asi kazdy pravy Argentincan. A je to naozaj zazitok, sledovat tanecnikov, ktory ho prezivaju tak, ako sa to ma. Okamzite maju okolo seba dav zvedavych turistov, ale aj uznanlive pohlady domacich, ktori vedia ocenit kazdu perfektne predvedenu figuru. Ak je pravda, ze este existuje po tomto kratkom zivote nejaky dalsi, chcem sa znova narodit ako tanecnik, nie ako drevo…:o)      Rusna ulica nas zaviedla az na svoj koniec, kde sa obchody stratili a my tak trosku tiez. V dialke sme videli svetoznamy Obelisk, ktory je dominantou najsirsej ulice na svete a zaroven aj jednym zo symbolov Buenos Aires. Kym sme prisli na to, kde asi sme, dali sme si aspon nejaky miestny sendvic. Celkom sa podaril. Po malej veceri sediac na kamennej fontane, sme si to teda namierili rovno k obelisku. K tme sa pridal celkom slusny vietor a slusne sa okosilo. Esteze som si kupil tie slnecne okuliare… Nekonecnou ulicou sme kracali popri nekonecnych parikoch mladych Argentincanov. Ich juzanska horkokrvnost sa nezaprie, poniektori vyzerali, ze sa zapojili do sutaze, kto komu prvy vyhryzne mandle. Ale je pekne, ze sa tak lubia. Iny nazor na to asi mal Boh vetra a hromu, lebo teraz sa uz spustila celkom slusna metelica a zrusila aj nasu romantiku na lavicke pri fontane. Pre nas bolo relativne lahke len vstat a odist, ale miestna homelesacka kraska, ktora si robila vecernu toaletu vo fontane to zvladala horsie. Stihla sa okupat, aj si umyt a rozcesat vlasy, no ten zavistlivy vetroplach jej zacal rozfukovat prave vyprate pradlo kade-tade. A tak pekne a uhladne si ho rozvesala po spinavych odpadkovych kosoch. Uz viem, preco maju Americania doma susicky… So slavnym obeliskom sme sa uz odfotili len tak za behu, pretoze to zacalo s burkou vyzerat dost seriozne. Aby sme stihli zmoknut dostatocne, sli sme este par blokov spravnou ulicou ale nespravnym smerom.Co uz, asi sa nam zasekol kompas a sextan. Nakoniec sme uspesne dorazili az k nasej estetickej hotelovej vstupnej brane s rozmlatenym neonom. Zhodili sme zo seba mokre veci a kym si potom Gabika zasla do sprchy, vybehol som vonku zohnat este nejaku vodu. Samozrejme, ja uz som mal po sprche a stihol som sa znova obliect. To len aby nevzniklo nedorozumenie a aby ma vonku nezavreli… V obchodiku, kusok od hotela som sa potom zapozeral na futbalovy zapas Boca Juniors, co je domaci klub slavneho Diega Maradonu. A Argentina je dalsou futbalovou krajinou, kde sa tento sport berie velmi vazne, az fanaticky, takze tomu zodpovedali aj reakcie fanusikov. Ked uz bolo tri-nula, pobral som sa naspat, nech nie je Gabika v tom cudzom svete prillis dlho sama, ale stadion Boca Juniors mi neujde!