HASTA LA VISTA COLONIA, BIENVENIDO BUENOS AIRES… Dnes mame taky nie celkom bezny den. Budime sa v hotelovej izbe, dolu pod oknom je kludna ulicka, sprchova hlavica nie je nad zachodovou misou a dolu v hale pri recepcii nas cakaju ranajky. Dost zvlastne to vsetko, ale je prijemna zmena, nestazujeme sa. Obcas treba aj vypnut a prepnut. Rozlepili sme oci a zbehli dolu po schodoch…Ranajky neboli nijako prevratne ale vlastne sme ani nic ine necakali. Zbodli sme co sa dalo, zapili to mliekom a pomarancovym dzusom a vybehli opat do ulic mestecka. Predovsetkym je treba zarezervovat lod do Buenos Aires a tak sme to svihli zadnymi zasitymi ulickami smerom na stanicu. Murphyho zakony zase zafungovali. Lod o jedenastej nestihame a dalsia, ktora by nam najviac casovo pasovala, ma kompletne vypredanu druhu triedu. Zostali len listky do prvej. Do kelu, mali sme kupit tie posledne listky vcera vecer. Lenze to sme este nevedeli, ako dopadneme s ubytkom a ako dlho sa budeme chciet v Colonia de Sacramento zdrzat. Na takychto cestach sa proste presne planovat neda a potom treba zachranovat, hasit, doladovat, dohadovat a spekulovat. Ale aj to ma nieco do seba. Dnes nam to prihralo vynimocnu cestu prvou triedou, na ktoru by sme za beznych okolnosti kaslali, pretoze takyto nadbytocny luxus je nam asi tak na dve veci, ale ked sa inak neda, tak sa neda. Navyse je dnes akasi zlava, takze platime zhruba rovnaku cenu, za aku by sme sa viezli inokedy v triede beznych smrtelnikov. Niet teda co riesit, pokracujeme v necakane nadstardantnom dni…:o)O chvilku sme drzali palubne listky v ruke a mohli sme utekat doobjavovat historicke mesto… Nebudem znova opisovat vsetky stare dlazdene cesty, ani male a vacsie historicke domceky. Proste sme si to podla jednoduchej mapky krizom-krazom obehali aj za denneho svetla, pofotili kolko to dalo a preverili sme aj par muzei. Zapichli sme to vydatnym obedom. A musim podotknut, ze naozaj vydatnym. Dali sme si tanier pre dvoch, ale ked nam ho polozili pod nos, vyzeral ako pre styroch… No a obed bol, samozrejme, zaklincovany dobre vychladenym piveckom. Dobre naladovani sme si to vychutnavali na malej teraske. Toto su tie spravne pocity, kedy som tak strasne rad, ze som niekde na konci sveta a mozem si to nachvilu uzit aj posediacky a s plnym bruchom. Okolo nas prechadzali turisti, miestni skolaci, domorodci na mopedoch a tak dalej a tak dalej. Proste male zive predstavenie, staci sa len zapozerat… Ked nam vytravilo aspon tak, ze sme boli schopni opat sa hybat, zasli sme este na nakup suvenirov na male zasite trhovisko. To bol dalsi kulturny zazitok pri rozhovoroch a dohadovani sa s miestnymi. Potom uz nasledovala len cesta do hotela po ruksaky a sup ho do pristavu.  Milujem male mestecka. Od hotela sme to mali na stanicu snad len pol kilometra a pristav bol od stanice tak na dvesto krokov. Ziadne preplnene mestske autobusy, ziadne velke cakanie…Cely ten obraz sa trosku zmenil v pristave, kde sa vsetci chceli cim skor natlacit na nasu lod. Esteze je taka velka. Ale pohodicka, my sme mali cas. Srala ma len jedna vec. Ked cestujem normalnou ludskou triedou, co je vlastne vzdy, tak si vravim, ze ako sa maju ti „VIP“ zmrdi dobre. Vsetci si idu pekne niekde zboku – v klude, bez tlacenia a nahanania. Sice si za to vzdy extra zaplatia, a nie malo, ale aj tak sa mi to zdalo akesi nespravodlive. A dnes, ked sme sa omylom dostali medzi „elitu“ my, tak stojime pekne v tych istych sorach a potime sa rovnako ako vsetci ostatni… Kaslat celu prvu triedu, od dnes cestujem opat zasadne tou, do ktorej patrim…:o)  AKO SME NAJSIRSIU DELTU RIEKY PREPLAVALI…      Nasa preprava cez najsirsiu deltu rieky na svete – La Plata – trvala len asi hodinku. Stihli sme si akurat pohodlne posediet a dat si drinka pri okne, s vyhladom na postupne sa vzdalujuce Uruguayske pobrezie. Chvilu sme mali pocit, ze sme na otvorenom oceane, ale potom sa uz zase z druhej strany priblizovala pevnina, a to slubovalo dalsie nove zazitky. Prisli sme na to, ze prva trieda, okrem toho, ze ma o nieco sirsie sedacky a asi bohatsi bufet, obnasa navyse len bandu tupych Americanov, ktorych je lahke rozpoznat uz z dialky. Teatralni, nafukani polointeligenti ovesani suvenirmi, ktore by nekupil okrem nich asi nik iny, viedli pri vedlajsom stole taku uzasnu debatu, ze by som bol byval radsej, keby som po anglicky nerozumel ani slovo. Ludia, ktori maju cez patdesiat, ale uroven nedospelych jedincov. Na zaplakanie. No nic, hlavne, ze maju prachy a myslia si, ze su panmi sveta. Niekto tie inak nepredatelne suveniry z vykladov musi vykupovat aj v Juznej Amerike…Ale argentinske pivecko padlo dobre, osviezilo a schladilo. Cez velke okna sme uz videli vysoke budovy belaso-bielej metropoly. Aky to kontrast oproti malickym staruckym domcekom, ktore sme zanechali na opacnom brehu…