URUGUAJSKA TETA A NASA POLOVACKA NA HOTEL…
Vystupili sme na malej stanicke. Bola uz tma ako v rohu. Zdalo sa nam, ze sa dnes Oskar spratal do postele necakane rychlo. Chvilu sme este pootravovali v akomsi improvizovanom informacnom centre, ale tiez uz pomaly zatvarali, tak sme si nechali par zvedavych otazok aj na zajtra. Teraz treba predovsetkym rychlo najst nejake obstojne ubytko na dnesnu noc…Jednou z tmavych uliciek sme si to namierili smerom, kde by sa malo objavit centrum. Lepsie povedane, mala by tam byt ta jedna hlavna ulica, co sa tu vraj nachadza. A aj bola. Zrazu bolo vidiet aj na viac, nez desat krokov a aj nejaki ludia sa tu obsmietali. Vbehli sme do hostela, ktory vbehol do cesty nam, ale vsetko mali plne. Okrem jednej izby, kde si uz niekolko ludi obsadilo svoje pelechy a my by sme sa potlacili k nim. Niezeby sme boli fajnovi, ale platit zbytocne za dve extra postele, to tu v Juznej Amerike pre nas uz stratilo vyznam. Skusime sa trosku poobzerat navokol, zatial sme vzdy nasli vyhodnejsie izbu pre dvoch, nez separeee lozka v hosteloch…Na recepcii nam poradili mena akychsi dvoch malych hotelikov niekde za rohom. Znelo to jednoducho, tazsie sa hladali. Ziaden seriozny napis, ziadna tabula. Ked sme ich aj nasli, boli obsadene. Takto sme prebehli zopar zvlastnych miest v tmavej ulici, ale bezuspesne. Tieto pseudohotely maju tak po dve-tri izby, ale na dnesnu noc ziadnu prazdnu. Pozitivnu spravu sme dostali az v tom najzasitejsom. Ak sme cakali hotelovu recepciu aspon na urovni tej mondevidejskej (uz by sme brali vsetkymi desiatimi aj alternativu bez mladej fesnej recepcnej), nestalo sa. Vlastne sme vbehli niekomu do dvora. Niekomu kto nevedel po anglicky takmer nic a tomu niekomu sme sa snazili vysvetlit, ze potrebujeme noclah. Debata sa rozvinula tak daleko, az sme nejako vysvetlili, ze chceme izbu len na jednu noc a ze berieme cokolvek… Ani neviem, ako sme sa dohodli, ale dohodli sme sa. Stara pani bola neskutocne mila, ako teta z talianskeho filmu, ktora ma kazdeho rada a jej dom je hned aj vasim domom. Sice si moc nepamatala co povedala pred piatimi minutami, no dala nam aj dobru cenu a my sme sa tesili, lebo aj ked to tu vyzeralo dost spustnuto, atmosfera bola neskutocna. Mili, priatelski ludia, zopar psov a dvor ako z rozpravky o starej dobrej vile. Jediny problem vznikol, ked nas mila teta srdecne uviedla do nasej izby, v ktorej sa akurat schylovali k romantikovaniu ini mladi turista a turistka. Nestihli sme sa ani zoznamit, postrehli sme len dva velke ruksaky na zemi a dva valajuce sa velke predmety na posteli. Teta vyhabkala nieco ako ospravedlnenie ich smerom a zaroven aj nasim, pretoze inu izbu nemala. Zlata dusa. Tak sa nam snazila vyjst v ustrety az zabudla, ze izbu uz prenalaja predtym niekomu inemu. Nezostava nam nateraz nic ine, len hladat dalej. Obom je nam fakt luto, ze tento originalny noclah nevysiel, mohlo to byt zaujimave…:o) Gabika si spravila pohodlie a aj s ruksakmi sa usadila na bezpecnom mieste pred hostelom. Ja som sa rozbehol len tak nalahko za dalsim prieskumom, nech to trva co najkratsie. Obehol som polovicku mestecka a narazil som pri tom na vsakovake hotely a ceny. Az sa cloveku nechce verit ake to moze byt rozne… Nakoniec som nasiel jednu utulnu milu a cistu izbicku v spanielskom style, ktora sa mi zaluuubila na prvy pohlad a do nej sme sa o chvilu neskor aj nastahovali. Lepsie povedane, zhodili sme do nej svoje veci a vybrali sa do romantickych vecernych uliciek… VECERNA PRECHADZKA TAM, KDE SA ZASTAVIL CAS… Naozaj je to tu velmi pekne. Klud, ticho a tajomno. Akoby sa tu niekedy pred par storociami naozaj zastavil cas. Male restauracie a bary su vsetky take lakave, ze clovek len tazko odolava. Vsetko oplyva pohodou a relaxom. Chcelo by to par poharov vina a zabudnut tu na okolity svet. Dnes by nas ale zlozil uz prvy pohar, a to este nechceme. Este mame v plane aj polovicu mestecka na druhej strane hlavnej ulice. Tieto kamenne starodavne zakutia sa nam pacili az tak, ze sme sa este raz vratili na hotel pre moj fotak a stativ a predsa len sme Colonii de Sacramento ukradli par nocnych pohladov. Paradicka, toto je po velkomeste vitana zmena – zase nieco z uplne ineho sudka. Ked sme pochodili uzkych dlazdenych uliciek az-az a presli sa aj popri oceane a malom pristave, zakotvili sme v nasej super malej izbicke v super malom hoteliku. Unaveni a utahani ako psi, ale s dobrym pocitom na dusi a oddychnutou myslou. Ved sme niekde v sedemnastom-osemnastom storoci.To sa bude dnes dobre spat. Ak naratam aspon po tretiu ovecku, tak som frajer…
