Hned po par blokoch sme prisli na pekne namestie s parkom uprostred. V podstate jedno z najhlavnejsich miest Montevidea. Je tu zaujimava ovezickovana budova, ktora bola svojho casu najvyssou budovou Juznej Ameriky a dodnes je najvyssou budovou Uruguaya. Na namesti je aj velikanska socha akehosi fesaka na koni, ale ten sa nam az tak nepacil. Cely bol osraty holubmi. Ani im sa asi nepacil. Nuz, nesprchuje sa chalanysko, nebudeme s nim stracat cas…Ovela krajsia bola fontana, sytozeleny travnik a palmy okolo. Dali sme si s nimi teda par foteciek. Z namestia sme do starej casti Mondevidea presli zachovanou castou vstupnej brany, ktora bola kedysi branou do mesta. A za nou je zivot zase o niecom inom… Motali sme sa ulickami stareho mesta plnymi poulicnych obchodnikov ponukajucich vsetko na co si len clovek moze zmysliet. Narazili sme aj na obchod s kamenmi a mineralmi, kde sme neplanovane nakupili par vydarenych darcekov a na ovocnozeleninovom trhovisku pri malom parku sme si potom kupili taky mix tropickeho ovocia. Tulali sme sa krizom-krazom, az sme prisli k oceanu a po dlhociznom mole, plnom rybarov, sme dorazili az na kraj sveta. Ale len taky maly kraj sveta – montevidejsky. Na obrovskom balvane sme si urobili ovocne hody a ked nam uz Oskar prilis pripekal na hlavy, otocili sme sa na pate o 180 stupnov a odkracali sme z Maleho konca sveta naspat do mesta… 

Dalej sme sa tulali ulickami, kde sme stretli hovadsky smiesneho strazcu parkoviska. Strasne sa chcel fotit a silou-mocou vymienat moj brazilsky klobuk za jeho neidentifikovatelnu zmes pokryvky hlavy Sherlocka Holmesa a jamajskej siltofky. Klobuk som nevymenil, ale foto sme si dali. Ked nas uz trosku zacinali boliet nohy a nie len tak trosku nam skrkalo v zaludkoch, dali sme si v peknej casti stareho mesta dobry obed. Je tu velka trznica s kopou vsakovakych obchodikov, ale hlavne restik. Na velkych griloch sa tu chysta maso vsetkeho druhu a len veeelmi odolny, pripadne clovek s poruchou cuchu, tu moze odolat pokuseniu a nedat si nieco do nosa. My sme odolni ani byt nechceli a usadili sme sa pri prestretom stole v utulnej restike. Po malom boji s jedalnym listkom sme si objednali a bola to naozaj prijemna skusenost s uruguayskou kuchynou. Dobre jedlo, ja som si dal aj dobre miestne pivecko, skratka pohodicka ako ma byt. Uz nas trosku omrzelo len tak studentsky prezivat, tak sme si dopriali takyto maly luxus v podobe obedu naozaj na urovni. Za obedom nasledovala este navsteva visitor centra, prieskum pristavu ohladne listkov na zajtrajsiu lod do Argentiny a potom postupny navrat do hotela – podla mapy tou najzaujimavejsou trasou plnou historicky dolezitych domov…Videli sme ich tolko ze nas to celkom historicky a kulturne zasytilo a spokojne sme sa sli pozerat na zapad slnka. Ved sme teraz vlastne na moment na juznom pobrezi, takze vynimocne mame sancu vidiet zapadajuceho Oskara nad oceanom…

VECERNA PRECHADZKA MONTEVIDEOM – ZAPAD SLNKA Z KALENDARA, MIESTNA PLAZ A FLASA VINA V SLAVNEJ TANCIARNI…

Chvilu sme rozmyslali, akym autobusom by sme sa dostali z centra k jednej zo vzdialenejsej plazi. Nakoniec sme zvolili pesi presun, ved vacsina cesty vedie popri oceane, takze to bude taka celkom prijemna dlha prechadzka. V tom nas zrazu len tak z nicoho-nic prepadla velka chut na zmrzlinu, tak sme prepadli jeden z malych obchodikov na rohu. A dal som si aj flaskovu Coca-Colu, to som uz daaavno nemal. Obcas mam na ten chemicky napoj hovadsku chut, neviem preco. Ako napriklad teraz. A dobre padla. Flasu som musel hned aj odovzdat, bola zaaalohovanaaa. Akurat tak inak, nez tomu bolo kedysi u nas doma na Slovensku za cias kmena Komancov, tu vam ziadne peniaze navyse neuctuju a ani potom nevratia spat. Len pozaduju flasu vypit a vratit. Dalsia sucast miestneho folkloru… 

Prisli sme na neeeskutocne dlhe nabrezie. Ocean tu lemovalo skalnate pobrezie, obcas kde-tu vykukali ostre brala aj spod modrej hladiny. Chceli sme na zapad slnka dorazit na prvu zapadne orientovanu plaz – najlepsi flek na sledovanie zapadajuceho slnka. Ale asi nam to az tak idealne nevyjde, Oskar je dnes rychlejsi ako nase kroky. Sadli sme si teda na lavicku kdesi na pol ceste a len tak cumeli na to vecerne divadlo, robili fotky a romantikovali. Ked to uz kamosa Oskara prestalo bavit a lahol si spat do svojej vodnej postele, prestalo to bavit aj nas a pobrali sme sa dalej za nosom. Na plaz sme prisli ked uz bola uplna tma. No stale tu bolo zivo. Akysi chalani hrali v piesku cudnu hru nam neznameho obsahu, kde-tu posedavali pariky a dokonca tu este prebiehal aj kondicny futbalovy trening. Nuz, vecer na plazi velkomesta… My sme sa po tej vydatnej prechadzke zvalili do piesku a len tak vegetili. Gabika testovala svoj diginalny fotak a skusala svoje prve nocne fotky zo stativu. A slo jej to velmi dobre, za super vykon vyhrala prvu cenu – cestu krizom cez Montevideo az do centra s jednou nocou v jednohviezdickovom hoteli. Mozno bol aj dvojhviezdickovy, ale nechcem prehanat, na tom rozbitom neone mohlo byt volakedy napisane cokolvek. A to vsetko samozrejme, ako inak, s podrobnou prehliadkou uruguayskej architektury, kedze sa ide pesi… Na hotel, sme sa dostali uz v slusne pokrocilej hodine. Ale este stale mame v plane navstevu nejakeho miestneho podniku, najlepsi by bol taky, kde sa tancuje samba alebo nieco podobne z domackej kuchyne. Nechali sme si poradit pri dnesnej navsteve visitor centra a tak po tom, co sme sa na izbe narychlo prezliekli, vyrazame do odporucaneho klubu.

Odporucany klub vsak dnes nevyzeral nijako svetovo, vonku na prijemnom vanku sedelo len zopar ludi, netancoval nik. Nuz, bezny pracovny den, co sa da robit. Dali sme si len nieco mensie pod zub a flasu uruguayskeho vina na ochutnanie miestnych vinic. Neviem, ci sme len zle vybrali, ale nebolo to bohvieco. Flasa vyzerala elegantne a lakavo, ale vino bolo tak suche a trpke, ze som si obcas necitil usta. Mozno to tak malo byt, len my sa nevyzname. Nuz, nemoze byt vsetko idealne…:o) Alebo to bola pomsta za to, ze uz zajtra chceme z tejto milej krajinky ujst…      

Nabity den mame za sebou. Musim za oboch povedat, ze Montevideo sa nam zatial pozdava ovela viac, nez sme ocakavali a uz sa tesime na rano, mame v plane este zopar zaujimavych veci. Na zaver dna som si vysluzil cestu do hotela osamote. Chlapici s letakmi a tahakmi do striptizovych klubov ovladli ulicu. Vyzeralo to lakavo, ale snad az niekedy nabuduce. Tak som sa len tak tulal nocnym mestom, neony su dnes vynimocneee…  

MONTEVIDEJO DVA… 

Budime sa do nasho druheho Montevidejskeho dna. Otvaram dokoran nase drevene lamelove balkonove dvere, ktorych velka spodna cast uz odhnila, ale nemal to kto opravit. Dolu na ulici to uz frci kazdodennym rannym zhonom. Dnes ranajky v hoteli nebudu, musime si najst nieco v meste. Ideme nakupovat suveniry – konkretne sa chystame polovat na tradicne uruguayske krcahy na napoj mate…    

Trosku sme precenili domacich, o deviatej rano este na trhoch nebolo skoro ani nohy. A nevyzera to velmi slubne ani na najblizsiu hodinu. Sme na namesti, ktore som si zapamatal z premietania o Juznej Amerike a snival som o tom, ze si tu raz sadnem na lavicku aj ja a budem len tak pozorovat zivot okolo. Ludia kracaju do prace, dalsi rozkladaju svoje stanky, chystaju sa na dalsi predajny den. My sme zatial v akomsi zasitom obchodiku v malych ulickach vypatrali sendvic podobny tomu vcerajsiemu, ktory nam tak chutil. Usadili sme sa s nim tu – na lavicke v parku. Dnesny sa az tak nevydaril, ale aspon som si konecne kupil aj zubnu pastu a dokonca jednu navyse do zasoby. Ak nas niekde zajmu indiani, moze si drhnut zuby cely kmen…  

BIZNIS PO URUGUAJSKY…     

Ked sme nakoniec nasli dreveno-kozene krcahy, ktore sa nam pozdavali, nebolo toho, kto by nam ich predal. Potom aj nejaky chlapik prisiel, ale z toho, co sme vyrozumeli, sme pochopili, ze nehodla nic predavat, asi bolo na neho este priskoro. Zvlaaastna obchodna politika. Uz som zazil hocico, ale stat pri vlastnom tovare, mat zakaznikov a hovorit o tom, ze predavat budem neskor, to uz chce originalny pristup biznismana…Dodnes neviem, co si ten chlapik pichal, ale muselo to byt dost silneee. Alebo zeby to bolo z toho mate, co tu vsetci piju? Nakoniec sme ho nejako presvedcili, ze uz vlastne az tak priskoro nie je a urobili sme s nim obchod. Akurat uz nemal mate, ktorym by sme pohare naplnali, vraj si musime kupit niekde v obchode. Co uz s nim, niekde snad nejake zozenieme. No nie teraz, na to hladanie nemame momentalne cas, ide sa predsa na futbalovy stadion!  

ZE KDE SA HRALI PRVE MAJSTROVSTVA SVETA VO FUTBALE? 

Po tom, co Uruguay vyhral dvakrat po sebe olympijsky futbalovy turnaj, dostal od medzinarodnej federiacie tohoto sportu cest usporiadat prve oficialne MS vo futbale. Bolo ze to slavy a radosti. V Montevideu sa okamzite zacalo s projektovanim stadionu a obdivujem toho architekta, ktory to v takej casovej tiesni a vlastne za pochodu dokazal dat dokopy. Ak sa nemylim, toto veldielo bolo postavene za nejakych osem mesiacov. Este par dni pred prvym slavnostnym vykopom bolo vsetko v plnom prude stavebnych prac, ale Uruguajci to zvladli a majstrovstva sa mohli zacat…    

Dnes je celkom sranda sledovat stare zabery a vidiet, ako to v tej dobe na ihrisku vyzeralo a co vsetko sa odvtedy pomenilo.        

Domaci mali v spominanom roku 1930 jednoznacny ciel – vyhrat tento turnaj a zavrsit tym originalny hetrik. Na podrobnejsi vyvoj turnaja tu teraz nie je cas a priestor, dolezite je, ze sa im to nakoniec po napinavom finale podarilo a cely narod bol vo vytrzeni. Na pochopenie a lepsie predstavu, ako to vytrzenie asi vyzeralo, by mohol postacit rok 2002, ked sa na Slovensku, oslavoval nas titul majstrov sveta v hokeji. Kto to zazil, vie o com rozpravam. Uruguay je nasej malej milej krajinke dost podobny, aspon mne sa to tu tak pripada. Nemyslim prirodou, ale ludmi, tak trosku historiou, bolo mi to proste vsetko akesi blizke.     

Pri prehliadke stadionu nas sprevadzal fasa chalanysko, s ktorym som si dobre pokecal o celej futbalovej historii a aj o ich krajine. Uruguajcov je dokonca menej nez nas Slovakov – len tri a pol miliona, ale maju velke srdce a tuzbu nieco dokazat. A preto im tu futbalovu slavu zo srdca doprajem. Ich velkym futbalovym rivalom je Brazilia a kazdy to tu preziva az prilis osobne. A v Brazilii tiez. Obyvatelia tejto futbalovej velmoci nevedia Uruguajcanom dodnes zabudnut prehru v povestnom finale roku 1962 v ich vlastnom futbalovom svatostanku na Maracane, kedy im tento, poctom obyvatelov skriatok, vyfukol titul majstrov sveta rovno spred nosa a navyse pred zrakmi viac nez dvestotisic fanusikov. Doposial sa navsteva tohoto zapasu uvadza ako svetovy rekord v navstevnosti na futbalovom podujati. Ak nie na akomkolvek sportovom podujati vobec…    

Ale tak som sa teraz dusou preniesol na stadion, ze som takmer zabudol na veci v hoteli a na Gabiku, ktora si to so mnou musela futbalovo odkrutit. Aj pre nu to bolo zaujimave, vidiet kus sportovej a zaroven narodnej historie, ale urcite musela mat so mnou strpenie, zral som to trosku viac, nez bezny navstevnik. Stadion, muzeum, originalne pohare, lopty, dresy… to sa kazdy den nevidi. A kazdy fanusik futbalu pri tom vsetkom nachvilu strati rec. Presli sme sa aj popri ihrisku. Na travnik bol prisny zakaz co len vkrocit. Presnejsie povedane – dovnutra ihriska. Ale mne sa to “nedopatrenim” pri rohovej zastavke samozrejme podarilo. Vsimavemu zenskemu oku to neuslo, ale nasmu sprievodcovi hej, tak snad tam este robi, lebo za take nieco by ho vraj mohli vyhodit. Nuz, raz darmo, posvatne miesto je posvatne miesto.      

Kamenakom bola telefonna budka, kusok od rohovej zastavky! To asi aby mohol strelec golu rychlo zavolat mame domov, ze skoroval…:o)     

Len s odretymi usami sme stihli autobus do Colonia de Sacramento, kde by nas mal cakat kus ineho typu historie a romanticke kamenne dlazdene ulicky…