Je sest hodin rano a autobus nas vykydava na stanici v Montevideu. Neviem preco, ale od malicka mi bol ten nazov akysi smiesny a zapamatal som si ho uz velmi davno. Hned ako sa u nas zacali montovat videa. Teraz ideme overit do ulic mesta, ci to nie su nahodou len klebety. Uruguay je pre nas vacsou neznamou nez Brazilia, tak sme celkom zvedavi, co nas tu caka..
Vybehli sme rovno na rusnu ulicu pred stanicou. Uz tradicne som prepadol nejake mieste informacie, takze sme vedeli, ake cisla autobusov si to odtialto sinu do centra. Co bude tam a kde najdeme nejake ubytko, to sme uz zatial netusili. Uvidi sa. Jednym okom som sledoval dianie za oknami a druhym som hladal v sprievodcovi nejake info o hosteloch a hoteloch. Z mestskej hromadnej sme po slabej polhodinke vyskocili niekde blizko ulice, ktora by mala viest k medzinarodnemu hostelu.
Ako sme tak na seba nakladali ruksaky, padol nam do oka osarpany miestny hotel. Este dnes mam monokel. Volal sa, hmmm, to uz neviem ako, ale bol tak skaredy, az sa nam zapacil. Osahneme ho, ze co pytaju, teda…
Gabika zostala strazit ulicu, ja som vybehol hore starym schodiskom. Nie vzdy obsah zodpoveda obalu a ja som sa ocitol v nadhernej hotelovej hale. Cez pult sa predkladala este nadhernejsia mlada recepcna rozpravkoveho vzhaldu a ja mam uz teraz ten najkrajsi uruguajsky vyhlad. A to som este do centra ani nenazrel. Rukami-nohami sa dohovarame na cene. Za izbu, samozrejme. Na pocudovanie jazykova bariera nie je vobec barierou, rozumieme si ocami. Latinska amerika ma naozaj svoje caro. Krasne pocasie, dobre vino, exoticke hotely ako tento, no a takato juhoamericanka dotvarajuca celu tuto scenu ako ceresnicka na torte. Nuz veru…
…ale tu sa verzia pre slobodnych konci a ja sa vraciam par schodiskovych stupnov naspat do reality. Kde sme to skoncili? Jaj, ze obsah nie vzdy zodpoveda obalu. Hej, to je sice pravda, ale dnes sa vynimka nekona. Hotelova hala vyzera presne tak, ako vstup. Asi dvesto rokov stara. O jedno storocie menej ma recepcna. Ale rozbite su obe. Aj hala, aj recepcna. Rovnako ako neon s menom hotele pri vchode. Tato nech sa radsej ani nepredklana a o pult neopiera, mohli by sa zlomit. Aj ona, aj pult. Jedine, co zostalo z povodnej verzie rozpravky je fakt, ze sa bavime rukami-nohami, lebo mojich desat spanielskych slov nie vzdy staci. Komunikacia ocami uz akosi nefunguje. No a sexi recepcna, na pocudovanie, neovlada ani len zakladne slovenske frazy. Kazdopadne, i ked uz ani neviem ako, nakoniec som ju dostal az hore do izby. Na piate poschodie. Bola to fakt fuska. Ale podarilo sa. Vytah sa s rachotom a vrzgotom vysplhal az hore. Moja nova kamoska mi ukazala izbu a ja som nadsene suhlasil. Spravne tmava zatuchnuta izba s velkym stropnym ventilatorom, sprchou nad hajzlovou misou a paradnym starym telefonom, ktory by sa ujal v kazdom dobrom obchode so starozitnostami. Velmi dobre sme si s tetou rozumeli, dokonca mi ukazala a naucila ma vselico mozne. Napriklad uz teraz viem ako treba tresnut dverami na muzealnom vytahu, aby sa vobec rozbehol a ako zabuchnut dvere na izbe, aby sa dali zamknut. Super sme sa zabavali, ale muselo sa to skoncit. Prisiel cas na to, aby som vysiel s pravdou von. Vonku ma predsa caka frajerka. Takze dnes ziadne latino nebude…:o)
Len co sme prisli hore na izbu, dostal som. Za vsetko co sa stalo poslednych desat minut. Ved som si tu pochvalu aj zasluzil, Gabike sa originalna uruguguayska izba pacila a vyhlad z ornamentoveho balkonu na hlavnu ulicu este viac. Dolu pod nami sa rozbieha dalsi rusny den velkomesta, podme sa stat jeho sucastou…
