Do mesta Florianopolis sme prisli takmer subezne s vychodom slnka. Strapati a pokrceni sme sa vytackali z autobusu a z batozinoveho priestoru sa vytiahli svoje ruksaky. Zostali sme stat na tichej rannej stanici a chvilku nam trvalo, kym sme sa zobudili a pohli sa dalej. Trvalo to asi pat sekund…Stalo sa to, coho som sa tak trosku obaval, a sice, ze ten usetreny cas, ktory sme ziskali skorsim vecernym odchodom, zase stratime rano na stanici. Ono je totizto este len cosi pred siedmou a v Brazilii sa nikto nepretrhne, aby skoro rano vstaval. A tak necudo, ze informacne centrum, ktore bolo v sprievodcovi opisane ako velmi uzitocne, zivalo prazdnotou a o tom, kedy by sa malo otvarat, tu nebola ani zmienka. Nic to, urobime si rannu hygienu, potom uvidime, co dalej.  Pred infocentrom uz posedavali dva mlade pariky, ocividne z inych kutov zemegule, nez je ten brazilsky alebo nas. Vsetci dufali, ze sa dvere coskoro otvoria, ale oni sa nie. Ani o siedmej, ani o osmej, ba aj o deviatej sme ich videli len zamknute. To uz jeden parik zahadne zmizol. Bud to vzdali, alebo ich ukecali ukecavaci a lakaci, ktori sa tu ponevierali. Tym len vyhovovalo, ze su momentalne jedinym zdrojom informacii. Aspon im lepsie ide biznis. No po anglicky hovorili horsie nez my a kedze nasa portugalstina je nulova, bola s nimi naozaj zaujimava debata. Ked zmizol aj druhy parik, dost dlho odolavajuci pokuseniu peknej izby na plazi, ktoru im slubovali ukecavaci, zostali sme pri infocentre sami. Chalanisko nakoniec dobehol asi o stvrt na desat. Ked som sa ho opytal, ze kedy mali otvorit, povedal, ze o osmej, ze to trosku zmeskal. Hmmm, no hej, trosku… Vlastne sme uz boli nachystani vypadnut a hladat si ubytko na vlastnu past, ale chcel som si overit aj takto oficialne, ze v tom nie je nejaky pes zakopany. Vraj nie je, ubytko si mozeme najst aj sami. To je dobre. Aj dochvilny chalanisko z infobudky nam vsak povedal, ze za jeden den tu nic nestihneme, ze to je prilis malo casu aj na rychloexkurziu. No hej, podla mapky je ostrov podstatne vacsi, nez sme tusili. Je tu asi patdesiat kilometrov plazi a aj miesto, kde by sme sli hladat noclah je tu – z centra, asi hodinu autobusom. Auto nemame, takze sme odkazani na miestne spoje a tie tiez nechodia kazdych desat minut. Nuz co, ak to bude stat za to, dame si tu, oproti povodnemu planu, nejaky den extra. Ked sme uz v tej krasnej casti, bolo by hriechom utekat rychlejsie, nez je nutne, ta ne? :o) HOTELIK NA PLAZI, NASPAT DO MESTA, MISS OF THE BEACH A VYDRETA VECERA… Zhodili sme veci na postel a seba na veci. Ale len na chvilku. Vonku predsa cakaju vlny oceanu, kto by sedel vo vnutri. Hladanie ubytka prebehlo velmi rychlo. Podstatne rychlejsie, nez sme predpokladali. Po tom, co sme nasli miestny autobusovy terminal sme sa odviezli do mestecka Lagoa, kde sme nejako napoly pochopili a napoly vytusili, ze treba prestupit. Odtial pokracoval hned dalsi spoj na konecnu pri plazi, kde sme vyhodili kotvu. Uz na zastavke nas odchytil akysi opaleny chlapik, ze ci hladame ubytko. My ze aj hej, on ze teda nieco ma… my na to, ze ci na plazi… on, ze hej… my, ze za kolko… on dal cenu – o tridsat percent nizsiu nez bola najlepsia akcia u ukecavacov na autobuske… a my na to, ze podme teda na vec. Potom nam to jemne dvihol, kedze sme chceli izbu len na dve noci, nie na tyzden, ale aj tak sme dobre pochodili. Je to tu velke, ciste, s kuchynou a velkou kupelnou, este by sme tu mohli kludne ubytovat dalsich dvoch ludi. Extra postele posluzili ako skladisko na veci a uz sme frcali vonku na plaz. Bola hned pred ubytovnou ci hotelom ci ako to nazvat. Patdesiat metrov a uz sa cvachtame v oceaaane… Doslednejsie plazovanie sa si ale nechavame na neskor, este sa musime vratit do mesta kupit listky na pondelnajsi autobus (ak vobec nejake budu) a chceme stihnut aj pobehat po ostrove. Takou trooosku pedatnejsou sprskou sme zo seba zmyli piesok a sol a dobre naladeni sme sa vybrali na autobus. Kedy pojde najblizsi to tu netusi ani David Coperfield, dali sme si teda obedik v miestnej malej bude sluziacej ako restika. Aby to bolo dostatocne zaujimave, cakali sme na specialny brazilsky burger dost dlho na to, aby sme tesne zmeskali autobus, ktory po dlhej dobre konecne dorazil. Sli sme teda dalsim… FLORIANOPOLIS… …to je vam take sympaticke mestecko. Jedna jeho polovica sa rozprestiera na pevnine, druha – ta mostom oddelena – na “ilha”, cize na ostrove. My sme si samozrejme vybehli trosku prekuknut tu ostrovnu. Je tu taka sikovna dlazdena ulica, ktora cez tyzden prekypuje zivotom, ale dnes je sobota, tak sme si ten dav ludi a ruch len domyslali. Aj tak to ale bola prijemna prechadzka. Par peknych historickych budov, kostolov a kostolikov, podareneee. Aj fontana s palmami a pohlad do pristavu stali za to. Okruhom podstatne vacsim, nez sme povodne planovali, sme sa vratili na stanicu. Sandokan nam spominal, ze na Praia da Joaquina je dnes priamo na plazi sutaz brazilskych krasok. Hmmm, zeby sme to sli skontrolovat? Preco nie, ideme na vec… Alebo aj nejdeme. Boli sme tym smerom uz rozbehnuti, ale ako som uz bol byval spominal, autobusom to dost trva a nepremavaju tak casto. Ked sme dorazili na prestupovu stanicu v Lagoa, zistili sme navyse, ze najblizsi spoj do Joaquina nam ide asi o hodinu a to by sme uz na plazi stihli akurat tak upratovacku stierajucu z podlahy uprimne slzy stastia vitazky a potrhane stuhy rozzurenych spolufinalistiek, ktore to svojej kolegyni zo srdca priali. Sutaz miss sa teda na dnes rusi, ideme si pozriet aspon vecerne mesto, z autobusu sme videli, ze je tam par peknych uliciek s obchodmi a restikami. A tiez jazero. Aby bola pohoda ako sa na dovolenkovy vecer patri, sadli sme volakde aj na veceru. Po pomerne dlhej komunikacii, v uz ani neviem akom jazyku a akym sposobom, sme sa nakoniec dohodli, co nam maju priniest. Ludia su tu naozaj zlati a snazia sa pomoct. Na rozdiel od Americanov, ktori vas budu opravovat kvoli prizvuku na kazdom slovicku, alebo sa budu rovno robit, ze nerozumeju, ocenuju Brazilcania kazdu snahu o lamanu portugalcinu ci aspon spanielcinu. A odmenou nam bola celkom chutna vecera. V akomsi obchodiku sme si nakoniec pozreli aj zaver sutaze krasy. O vela sme neprisli, z toho co som zatial videl na uliciach by som asi vedel vybrat lepsie finalistky. Ked vyhlasili tu naj fesandu, prestali sme sa tvarit, ze si chceme v obchodiku nieco kupit a vytratili sme sa znova von na ulicu. Na upratovacku v zabere kamier sme uz nepockali… Chvilu sme sli pesi pozdlz jazera s tym, ze si stopneme prvy okoloiducu autobus. No ako na potvoru, dlho ziaden nesiel. Postupne sme presli az na opusteny koniec mestecka, kde sa zacinaju pieskove duny. Nakoniec sme v tejto tmavej ulicke lokalnu MHD predsa len odchytili a odviezli sa na nasu konecnu… PATHVIEZDICKOVY BAR SO SESTHVIEZDICKOVOU OBSLUHOU A NOCNY OCEAN… Sme opat “doma” v Barra de Lagoa. Kupili sme cosi pod zub a po ceste k hotelu sme sa zastavili v super originalnom miestnom bare, kde som si dal konecne prvykrat netrpezlivo ocakavany narodny brazilsky napoj – calpirinha. Tento skvost restauracneho priemyslu v kombinacii so supermodernou takmernovodobou architekturou sa dost tazko opisuje, to je proste treba vidiet, ale skusim len tak nacrtnut. V ulicke maleho mesta, ktora sa podoba asi tak vedlajsiemu tahu v priemernej slovenskej dedine na vychode, alebo povedzme nejakej nepodstatnej ulici v okrajovej casti najvacsej slovenskej dediny – to aby si to vedeli predstavit aj vsetci moji kamarati z Bratislavy, ktory san a az na vychod nikdy nedostali…:o) …proste na takej nejakej ulici v tme, sa nachadza nieco ako prerobena garaz. Jedna miestnost s vyburanym otvorom do ulice, ktory sluzi ako barovy pult. Sadli sme si na dve z troch stoliciek a … zacalo prsat. No super, o dovod viac, potuzit sa alkoholickym napojom. V barogarazovonkajsejobyvacke ale nebolo nikoho. Len mala linka s umyvadlom, chladnica a policka s asi siedmymi flasami niecoho. Najsirsi barovy sortiment s akym som sa kedy stretol. Na takuto uroven som sa ani za prichadzajuca kdesi spoza humna ano. Nechala nas cakat niekolko minut v neistote, ci sme naozaj v bare, alebo sme si prisadli do dvora k nejakej sukromnej brazilskej zabijacke. Teraz je to jasne. Ked som ju zbadal, hned som vedel, ze sme v Brazilii. Vsetky tie reci a myty o Juznej Amerike a brazilskych zenach, su zalozene na skutocnosti. Ako sa u nas doma vravi – krv a mlieko. Preplavala ladne okolo chladnicke az ku mne a zasvitorila par viet v portugalcine. Ja som sa zmohol len na jedno – calpinha. Ciastocne to bolo preto, ze to bolo jedno z len troch brazilskych slov, ktore zatial ovladam a ciastocne preto, ze som sa pri pohlade na barmanku, na viac slov ani nezmohol. Gabika si to cele velmi dobre uvedomovala, ved je zena a ja som citil jej prenikavy pohlad aj vo vzduchu. Nuz, ako vravim – krv a mlieko. Ale inak,nez po slovensky. Krvi by ste sa nam v tom tmavom kute nedorezali, odkedy tato alkoholicka dochodkyna so styrmi zubami dopajtlala k nam a mlieko mala urcite v chladnicke, lebo to co mi potom namiesala to umelohmotneho pohara chutilo, ako zmes tych siedmych flias z policky plus to mlieko a vela-veeela citronu. No podavadala to s takym nefalsovanym a sirokym stvorzubym usmevom, ze som nemal silu protestovat. Casy barmanskej slavy tejto milej dochodkyne uz davno zapadli pracho a my sme teda radsej zapadli na hotel s nadejov, ze toto bola len nasa prva a nie zaroven posledna skusenost s calpirinhou a brazilskymi barmi a barmankami… Neznejsia cast nasej cestovatelskej zostavy sa cez den slovne hotovala na nocne kupanie. A teraz bola idealna chvila pretavit slova do skutkov…:o) Ludia sediaci v restike na hotelovej terase, sa dost cudovali, kam v tomto pocasi utekame s uterakmi, ale nam to bolo dost jedno. Na plazi nebolo nikoho. Ani sme sa tomu az tak necudovali. Gabika cuvla pred tmou a chladnou vecernou vodou. Ale uz nebolo uniku. Ma smolu, je tu so mnou. Nema na vyber, skoncili sme v oceane. A potom v sprche. A potom v posteli. Pri vsetkej pocestnosti samozrejme, ved nas zajtra caka nabity program a vstavame na vychod slnka…:o)