Zhodli sme sa na tom, ze velkomesta az tak nemusime. Ani jeden z nas. Je zaujimave pobehat si par pamiatok, parkov a zaujimavosti, ale megavelkeho mesta sa vieme asi presytit uz na druhy den. Po dobrych ranajkach (ako sa neskor ukazalo, asi najlepsich, ake sme vyfasovali spolu s ubytkom), sme si urobili poriadnu pesiu prechadzku mestom. Vybielili sme velke taniere so sunkou a syrom na hotely, zahryzli sme to cerstvym ovocim, ktoreho menom sme si ani neboli isti (snad to bola taka hovadsky velka papaya) a cele sme to utopili v cerstvom pomarancovom dzuse, takze na frontalny utok do mesta mame teraz energie az-az.

Po zvacneni nasho „luxusneho hotela“ som akosi neplanovane zapadol o dvere vedla. Do holicstva. Doma som sa v tom chvate a zhone okolo upravy bytu nestihol dat ani ostrihat a kedze sa tu ortut na teplomeri splha poriadne vysoko, je cas urobit protiopatrenia. Musim povedat, ze taka strihacka v neznamom svete je zazitok na pohladanie. Tetuska bola zlata a ustretova, ale na pocudovanie nevedela ani slovo po slovensky. Po anglicky vedela rovnako dobre. Takze to zostalo na mojich siedmych spanielsko-portugalskych slovach a posunkovu rec. Posunkova rec sa po malej chvili ukazala tiez ako problem. To vtedy, ked ma tato vysluzila brazilska tanecnica zahalila celeho pod plachtu. Teda okrem hlavy, inak by sa jej dost zle strihalo. Tymto nie az tak necakanym pocinom zmarila nase nadeje na komunikaciu koncatinami a uz takto kriticku komunikacnu situaciu obmedzila na mojich sedem slov a mimiku tvare. Neverili by ste, ako sa da dobre pokecat a vychadzat s clovekom, ktoremu nerozumiete takmer nic. Teta sa opytala tak ako to teda chcem (to som si, samozrejme len domyslel, pretoze to byva prva veta v holicstve. Ale aj jej mimika prezradzala, ze asi toto je momentalne horucou temou. Tak som jej povedal, ze to cele treba skratit, ze to moze proste osvajstat, lebo je tu teplo ako v r… teda v pekle. V praxi to vyzeralo asi tak, ze som lamane povedal „vela teplo“ a kyvol hlavou doboku na znak toho, ze „prec s tym“. Tetusa pochopila, obcas sa este nieco opytala, ja som asi nieco odpovedal a tak sme komunikovali rychlostou jedno slovo za minutu, plus kradmymi neistymi pohladmi cez zrkadlo a naslednymi suhlasnymi, alebo menej suhlasnymi gestami. Ked mala opalena teta pocit, ze by to uz aj mohlo byt, tak som jej este raz povedal, ze „viac“ a ona ostrihala este viac. Chvilu sme boli obaja relativne spokojni, na co vosla do holicstva Gabika a mala co robit, aby nepraskla od smiechu. Mne az tak smiesne nebolo, ved to bola moja hlava, ale je pravda, ze odvtedy mi uz nebolo ani tak teplo. Ucel je splneny, ja som prisiel o vlasy, teta prisla k tringeltu a Gabika spalila asi sedemtisicsedemstosedemdesiatsedem kalorii. Takze vsestranne vydarena akcia. Ide sa na exkurziu Sao Paula v plnom dennom svungu…

Kedze sme sli len tak za nosom a mapy, ktore sme tu v Brazilii zatial vyfasovali nestoja za vela, dostali sme sa postupne poriadny kus od centra. Po slovensky povedane, trosku sme sa zatulali dalej, nez bolo v plane. Trosku dost. Tu sme si pozreli velmi pekny park, najstarsiu cast mesta, ulicu kde to vlastne vsetko zacalo. Ale hlavne nam dve mlade Brazilky v informacnom centre poradili co sa oplati vidiet a kam vyrazit vecer zo Sao Paula. Priznam sa, ze som vedel len to, ze pofrcime smerom na juh – kurz Uruguay. Ani som len netusil, kde je tam vobec nejaky hranicny priechod, ci je alebo nie je nejaky problem dostat sa autobusom cez brazilsko-uruguaysku hranicu a kde by sme si urobili este nejaku tu zastavku na brazilskych plazach, ked uz sme tu. Slecny vedeli po anglicky, co v tejto krajine vzdy potesi a po ich cennych informaciach sme sa rozhodli, ze nasou tretou brazilskou zastavkou bude Florianopolis. Po tom, co som zbezne videl mapu a na stanici si pozrel hlavne zastavky autobusov, prichadzalo este do uvahy Porto Alegre, no ked sme sa dozvedeli, ze je to len dalsie velke mesto, zatial co Florianopolis je znamy blizkostou najkrajsich brazilskych plazi, bolo rozhodnute. Dalsi kurz je teda jasny. Obehneme si este zvysne zakladne pamiatky Sao Paula a je cas kupit listky na dalsiu trasu…

Sao Paulo sa s nami lucilo dazdom. Asi nechcelo, aby sme odisli. Vysvetlovali sme mu, ze stale este neopustame Braziliu, ze ideme len navstivit dalsie jej kuty, ale nechcelo to pochopit. Revalo este viac. Najprv len tak zlahka, v parku, kde sme kupovali od jedneho exota nausnice. To mi zmokol cerstvy ananas v ruke. No a potom, ked sme sa metrom odviezli na stanicu a kupili si listky, rozrevalo sa uplne. Ako take male decko. A pritom je to take velke mesto. No hanba…

Ked spominam cestu na stanicu, musim poznamenat, ze tunajsie metro, to je priklad toho, ako to ma vyzerat. Na miestne pomery velmi ciste, ale hlavne rychle a spolahlive. Kazdu minutu, alebo aj castejsie, prifrci na peron dalsi spoj. Uzasne. Takto sa da prepravovat krizom-krazom za rekordne casy. Naozaj ako svajciarske hodinky. Snimam svoj zlto-zeleny brazilsky klobuk.

Ale naspat k tomu plackovi. Poriadny lejacisko to bol. Len to tak hucalo. Sedeli sme teda na podlahe stanicnej budovy a rozmyslali, kde sa ta vybuchnuta sprcha vypina. Ked sa to trosku utisilo, vratili sme sa do centra. Po dobrej veceri a malej prechadzke tmavymi podazdovymi ulickami, sli sme si po veci na recepciu do hotela a potom uz na autobus. Dnes sa nevyspime tak pohodlne, caka nas nocna – asi sedemhodinova jazda. Nevadi, sklopime si sedacky aj ocne viecka a vyspime sa aj tak. Ved nie sme z cukru. Za nami zostava nocne Sao Paulo, zobudime sa uz niekde uplne inde…