…uz tak nejako tradicne si clovek najviac uvedomi, kdeze sa to zase zatulal az po prvej noci. Ked sa rano zobudi kdesi v cudzom svete a zisti, ze to nebol len sen…

Do obeda sa mame odubytovat a dnes by sme mali vyrazit dalej smerom na juh. Mame toho pred sebou az-az. Rio si este nechame ako dezertik na koniec cesty. Vybehli sme si vonku na ranajky. Len tak – krizom cez ulicu. Tu ma opat raz uputal fakt, ako sa Aziati dokazu uchytit v kazdej krajine sveta. Aj teraz sme si objednavali jedlo u akejsi sikmoocky, ktora nastastie vedela okrem portugalstiny aj celkom obstojne anglicky. Co taku azijsku rodinku privedie napr. tuto do Brazilie, to je mi zahadou. Nevadi, hlavne, ze dobre varia. Objednali sme si cosi, na co sme sami boli zvedavi, ako to asi chuti. Ja som si dal k cosimu aj stavu z cukrovej trstiny – miestnu specialitu. Gabiku z tejto brazilskej lahodky akurat tak poriadne striaslo a viac ju uz neochutnala. Fakt je hovadsky sladka. Teraz myslim tu stavu. Ozajstna cukrova bomba (to vedia byt obe…:o). K sladkemu drinku padli jednou ranou aj slane buchty plnene syrom a sunkou. Nebola to bohvieaka kombinacia, ale pocit hladu sa stratil, hlavny ciel je tym splneny. Po prvych brazilskych ranajkach sme sa vybrali hladat najblizsiu cestovku. Kdesi som totiz cital, ze sa takto daju vyhodne kupit listky na autobusy. Snad nekecali. Potrebujeme totiz dva do Sao Paula…

…hladanie bolo neuspesne. Mozno nekecali, ale vacsim problemom nez najst zlavnene listky, sa ukazal problem najst cestovku. A tym aj zlavnene listky. Asi trikrat nam sice dali domaci zarucene instrukcie, ako sa do najblizsej cestovky dostaneme a my sme tam podla ich instrukcii aj trikrat prisli… len jednu chybu to malo – cestovka tam nebola.

S konstatovanim, ze ste si teda aspon obzreli ulice v okruhu niekolkych blokov od nasho apartmentu sme to nakoniec vzdali a vybrali sa naspat na izbu zbalit si veci. Po ceste na nam podarilo konecne si prefotit pasy, letenky, viza a ostatne dokumenty pre pripad nudze.Uz nalozeni batohmi sme si to potom namierili na Copacabanu, co sa ukazalo ako nespravny smer. Pripomenuli sme si teda krasne mudre slovenske porekadlo zalozene na starocnych skusenostiach nasho pospoliteho ludu – kto nema v hlave, ma v nohach a dali sme si celom vzad. Okoloklusajucibyvalyeuropan nas nasmeroval spravnym smerom, autobus nam ide odinakial. Vratili sme sa niekolko blokov a akurat sme stihli naskocit na autobus, ktory by nas mal hodit az na hlavnu stanicu…S konstatovanim, ze ste si teda aspon obzreli ulice v okruhu niekolkych blokov od nasho apartmentu sme to nakoniec vzdali a vybrali sa naspat na izbu zbalit si veci. Po ceste na nam podarilo konecne si prefotit pasy, letenky, viza a ostatne dokumenty pre pripad nudze.Uz nalozeni batohmi sme si to potom namierili na Copacabanu, co sa ukazalo ako nespravny smer. Pripomenuli sme si teda krasne mudre slovenske porekadlo zalozene na starocnych skusenostiach nasho pospoliteho ludu – kto nema v hlave, ma v nohach a dali sme si celom vzad. Okoloklusajucibyvalyeuropan nas nasmeroval spravnym smerom, autobus nam ide odinakial. Vratili sme sa niekolko blokov a akurat sme stihli naskocit na autobus, ktory by nas mal hodit az na hlavnu stanicu…

RIODEJANEIRSKA MESTSKA HROMADNA AUTOBUSOVA DOPRAVA…

Naskocili sme teda na pravu Riodejaneirsku mestsku hromadnu dopravu. Aby si to nasinec vedel hravo porovnat, mozem uviest priklad pre porovnanie. Riodejaneirska mestska hromadna autobusova doprava je podstatne hromadnejsia nez popradska mestska hromadna autobusova doprava, ale asi nie tak hromadna ako urcite konkretne linky bratislavskej mestskej hromadnej autobusovej dopravy smerujuce na studentske internaty. Oni by sa ti Brazilci tomu nasmu slovenskemu studentskemu nakladu asi aj celkom dokazali vyrovnat, nezaostavaju privelmi. Ale ako som uz bol byval spominal, ich mestska hromadna autobusova doprava je povestna svojim vrtulkovym systemom pri nastupovani (dovolil som si ho vcera pokrstit), ktoreho premieru v nasom malom svete sme zazili len tuto nedavno vcera vecer a este doteraz sme jeho zmysel celkom nepochopili. Skusim aspon tak letmo, zlahka, nenaaarocne. Pred vrtulkou, ktora je zmenseninou nasich turniketov na popradskom zimnom stadione v mierke 1:0.5, tusim, ostavaju invalidi, starsi ludia a protekcni soferovi znami. Za vrtulkou by sa mali ocitnut vsetci ostatni. Samozrejme za predpokladu, ze nemaju jeden maly batoh v ruke a druhy hovadsky velky a tazky na chrbte, lebo miesto na pretlacenie sa, spominanou vrtulkou, ma sirku asi tridsat centakov a cele je to zaroven prilis vysoko na to, aby sa clovek dokazal zdvihnut na spickach tak vysoko, ze sa ruksak dostane ponad vrtulku. Viem, ze to znie az prilis jednoducho, ked to takto nekomplikovane vysvetlujem, ale o to naujimavejsia je potom prax na vlastnej kozi. V situacii, ked je kopec ludi pred vami, kopec za vami a vy snazite nasilu pretlacit tym malym kolotocom. A popri tom este aj zaplatit vyberacovi mytneho a hodit s nim nezavaznu debatu v portugalstine, z ktorej viete asi desat slov. Jednoducho, na nudu nezostava cas…

O miestach vedla seba sme mohli len snivat, ale podarilo sa nam sadnut, co je vynikajuca strategicka pozicia, lebo si mozeme polozit ruksak na zem medzi kolena a tak si ho postrazit. Ked sme prebrazdili asi polovicu mesta, zrazu sa autobus vydal akousi divnou ulicou, z nicoho nic zastavil a vsetci sa zacali trepat vonku. Zaujimava ukazka miestneho folkloru. Skoda, ze tomu ani trosku nerozumieme. Aj by som si tipol, ze co sa deje, ale tipovanie teraz nestaci. Potrebujeme sa dostat na stanicu a odtial na dialkovy autobus. Prihovoril sa nam akysi mlady chalanysko. Doslo mu, ze sme z toho chaosu asi trosku mimo, tak nam pretlmocil, ze sa pokaslal autobus, ale o chvilku tu bude dalsi a pojde sa dalej. Verzia s pokazenym autobusom mi sice prisla na rozum ako prva, ale aj tak dobre, ze sa nam suhaj priplietol do cesty. Neboli by sme si isti, co s nacatym dnom a kam ist hladat pripoj…

V nahradnom autobuse som sa dal s tymto nenapadnym studentikom do reci a celkom dobre sme si pokecali o vselicom moznom. Popri debate nam robil za jazdy aj sprievodcu a ukazoval na jednotlive budovy, co su zac. Sli sme aj ulicami, ktorymi sa kazdorocne vali karnevalova lavina tanecnikov a polonahych tanecnic, dozvedeli sme sa o nebezpecnych stvrtiach, do ktorych sa nema chodit (napr. do takych, v akej sme boli vcera) a este kopec dalsich veci. Takto nam rychlo usiel zvysok cesty a po zastavke na malom miestnom letisku pre sukromne lietadla, sme sa dovalili az na autobusovu stanicu…

Nuz, tu je to uz take akesi divokejsie. Ruch na kazdom kroku. Hufy ludi, spinave ulice a nekvitne to tu prave pocitom bezpecia. Sme celkom radi, ze sme sa tu ocitli takto za bieleho dna a nie niekedy v noci. Teraz je to ale jedno, o chvilku sme odtialto prec. Aspon teda dufame, ze na spoj do Sao Paula nebudeme dlho cakat. Hned pri vchode sme narazili na akusi spolocnost zabezpecujucu spojenie medzi Riom a najvacsim brazilskym mestom. Dlho sme teda nevahali a kupili si dva listky na prvy autobus. Trosku nas zaskocila cena, ktora bola asi dvojnasobna oproti tomu, co hovoril nas knizny sprievodca, ale pesi je do Sau Paula dost daleko, tak sme cenu dalej neriesili…

Do odchodu autobusu nam zostavala este zhruba hodinka, je cas na obed. Chlapika na informaciach som sa opytal, kde sa najblizsie nieco dobre zbodnut. Tak ako som cakal, nasmeroval nas hned na stanicne bufety a restiky. Tu je to samozrejme vsetko dvakrat alebo trikrat drahsie a nema to tu spravnu juhoamericku prichut. Ked som mu povedal, co som mal na dusi, celkom to pochopil, ale poulicne jedlo za rohom stanice nam neodporucal. Vtipne som poznamenal, ze hot dogs su tam mozno naozaj teple psy a on uz menej vtipne sucho poznamenal, ze je to dost mozne. Tak teda nic. Na psa teraz chut nemame, vystacime si s tym, co ponuka stanica. Pri rozhodovani sa v bufete sme este raz stretili nasho brazilskeho kamosa z autobusu, tiez asi vyhladol. S naplnenymi zaludkami a sendvicom aj do zasoby, sme sa vybrali na autobus…

LUXUS a la BRASIL…

…tuto kapitolu pisem pri oceane a pred paradne zafarbenou zapadooskarovou oblohou. Milujem tento obrazok, ked sa ocean sfarbi do cucoriedkovopenovej farby a na hladkom vlhkom piesku sa odraza oranzova farba oblohy, na ktorej slnko nechalo uz len svoju farbu, ale vystriedal ho tenky mesiac. Ked tomu este robia atmosferu palmy, z ktorych zostali uz len cierne siluety, clovek aj zabudne na velkomesto za chrbtom a citi sa volny ako tie cajky, ktore mi kde-tu preletia ponad hlavu. Najradsej by som hned teraz niekam odletel s nimi, tmavomodru vecernu oblohu brazdia aj svetla lietadiel mieriace do vsetkych kutov sveta. Odletel by som napriklad do Brazilie…

Pekny zapad slnka by sme mali vidiet po ceste aj my. A budeme ho mat ako v priamom prenose, sedime totiz na vrchnom poschodi nasho noveho neviemkolkokolesoveho tatosa a mame pred sebou len obrovske okno. Musim sa priznat, ze aj ked sme uz co-to o brazilskych autobusoch poculi, boli sme pri nasom prvom nastupovani velmi prijemne prekvapeni ich urovnou. Soferi prevzali vonku nasu batozinu, vyfasovali sme k nej listocky a pri vystupovani na schodiky do autobusu sme este dostali balicek so sladkostami a dzusom na cestu. No a k tomu tieto paradne miesta na hornom poschodi, rovno v lozi, plus prichystane vankusiky a deky. Vsetko ciste a na urovni. Priestoru na nohy je tu podstatne viac nez v lietadle a my sme si mohli tie svoje vylozit az na nizke zabradlie pod oknom. Paraaadicka, tak tomuto hovorim cestovanie v pohode. Tych sest hodin prejde ako nic, este si aj fajnovo oddychneme…

Cez velke okna na vsetkych stranach sme sledovali ulice Ria, ktore sme nateraz opustali a ked sme sa dostali uz za mesto, hned sme si zchuti schrupli. Sedadla sa daju sklopit podstatne nizsie ako tie nase karosacke, takze nie je tazke zaspat. Este sme ani nestihli poriadne rozchodit to, ze sme sa ocitli v Riu a uz sme citali zo sprievodcu informacie o Sao Paule a kuli plany co tam.Do tohto velkomesta sme vosli spolu so zotmenim. Vystupili sme na velikanskej autobusovej stanici a odtial sme sa metrom zatulali az do vecerneho centra…

SAO PAULO PO TME, BLUDNA KUKURICA A PRECO SILI KOMUNISTI VRECKO NA CERVENYCH TRENKACH NA PRAVU STRANU…

Fesne namesticko pred nami, ale este viac by sme si ho vychutnali, keby sme uz mali nejake to noclazisko a netahali by sme so sebou batohy. Tak, ide sa na vec, mapka v lonely planet je dost skromna, vyberam sa na prieskumy k predavacovi kukurice. Ked sa mi dostala do nosa vona masla a tych zltych sladkych zrniecok, hned som vzal aj nieco na ochutnavku. S chalaniskom sme sa popri tom lamane „porozpravali“ o tom, kde by sme nasli nejaky ten hotel. Tych mojich niekolko zakladnych slov po spanielsky, ktorym rozumeju aj Portugalci. Pojdeme len rovno, potom “ a la isquierda“, a potom este kusok dalej. A budeme tam. Ake jednoduche! Som na seba hrdy, uz sa vieme dorozumiet…

Po takmer hodinovej neplanovanej prechadzke, nachazdame konecne „nas hotel“… Videli sme nocne ulice, tie vysvietene, aj tie zasite – a nie prave najbezpecnejsie. Pokrikovali na nas cosi bezdomovci povalujuci sa na nevelkom tmavom namesti. Bolo tam sice vela odparkovanych policajnych aut, ale ani jeden fizel. Asi uz maju po sichte, ved naco by uz teraz strazili ulice, nie? V noci preberaju mesto bezdomovci a podsvetie. Trosku sme zazili na vlastnej kozi to, co sa turistom vo vecernom Sao Paule velmi neodporuca. Ked sme uz mali vlacenia nasich Tatranov plne zuby, prisiel som konecne na to, ze dolava je dolava a nie doprava a po polhodinovom hromzeni na kukuricoveho chlapika som musel uznat, ze som to posral ja a nie on. Hned na zaciatku sme totiz zabocili na opacnu stranu. „A la isquierda“ znamena dolava, uz si to zapamatam. Ale nebolo to tak celkom len spanielcinou, ono je aj inde pes zakopany. Ked som bol maly, tak ma usilovne prerabali z lavaka na pravaka, aby som nebol cudny. Lebo vtedy to bolo nieco neprirodzene a vymykalo sa to z priemeru. Ciastocne sa mojim rodicom a psychologom tato praca podarila. Ciastocne preto, lebo obcas si naozaj vezmem nozik do pravej ruky. Ale divny som stale. Takze kvoli nejakemu stvrtinovemu uspechu sa mi teraz budu strany mylit naveky. Pokial som bol za komancov na zakladnej skole, pamatal som si pravu stranu podla vrecka na paradnych telocvikovych pioniersky cervenych trenkach. Myslel som si, ze som zahojeny. Stacilo sa ustipnut no nohy, na strane ktorej bolo vrecko a uz som vedel, kde je sever. Lenze to som este netusil, ze komunizmu odzvoni a Nezna Revolucia a mi takto skrizi plany. Cervene trenky sa zrazu vytratili a ja som bol opat strateny. Dnes uz trenky vrecka nemaju a ja potom bludim po nocnom Sao Paule ako maly lolo. Za komunizmu som aspon vedel, kde je prava strana. Vtedy to vlastne vedeli vsetci. Pad zeleznej opony moze teda za to, ze sa odvtedy tulam po vsakovakych kutoch sveta. Lebo neviem, kde je vlavo a kde vpravo a potom sa mi nedari trafit rovno domov…

Hlavne je, ze sme nasli nasu hlavnu ulicu aj s dvoma ci troma hotelmi, ktore spominal sprievodca. Kukuriciak mal teda pravdu. Kedze oba hotely vedla seba vyzerali takmer rovnako zle, vybrali sme si ten trosku menej zle vyzerajuci a zlozili sme si konecne veci. Dlho sme cas nezabijali a rychlo sme vybehli do ulic, kym to tam este zije…

MALA UFULANA BRAZILSKA PRINCEZNA A CUDNE MASO OD CUDNEHO CHLAPIKA…

Tu to uz vyzera bezpecnejsie. Dolu na namesti je dokonca niekolko podnikov s temperamentnou hudbou a ja sa uz neviem dockat dobre vychladeneho brazilskeho pivecka….Ej veru, veeelmi dobre ho vychladili. Tu maju taky dobry zvyk, ze pivo serviruju vo vedierku naplnenom ladom a pre istotu vam tam slahnu rovno zo tri flase, aby ste sa nemuseli zbytocne obmedzovat. No a robili im, samozrejme, vacsiu trzbu. Gabika ale pivo nepije a kedze flase su vacsie nez tie slovenske, bude mi na dobru noc uplne stacit aj jedno. K tomu cosi pod zub z vedlajsej putiky a mame vecer ako vysity. Super pohodicka. Super pohodicka, ktoru sa vam sice neustale pokusaju prekazit predavaci vsetkeho mozneho aj nemozneho, ale to uz patri k miestnemu folkloru. Dost mi ale bolo luto malych deti, ktore prisli niekolkokrat zobrat. Ufulane, so smutnymi ocami a niektore ocividne dost unavene. Ved o tejto hodine mali uz davno spat. Viem, ze je to cele jeden velky biznis a aj tie deti su uz prespekulovane a drze, ale aj tak ma mrzi, ze svoje detstvo musia travit takto. Zasluzili by si nieco lepsie. No paci sa mi bezprostrednost a flegmatickost tychto detureniec. Jedna takato zafulana princezna prisla k nam a splechla par portugalskych slov, na ktore sme sa samozrejme nechytali. Zmohli sme sa akurat na „no comprendo“, cize „nerozumiem“. Vobec jej to neprekazalo. Hodila na nas vazny dospelacky pohlad a dalej pokracovala vo svojom monologu. Uplne seriozne mi cosi vysvetlovala a tusim som ju niecim vytocil, lebo mi to musela cele vysvetlit znova. Nerozumel som jej sice ani prd, no z toho jej tonu a z toho ako dolezito sa tvarila, som pochopil, ze som urcite urobil nieco strasne. Nic som od nej nekupil. To bol moj dnesny velky hriech. O hodinku neskor, ked uz prisla asi tretikrat, som si nakoniec vzal nejake tie cukriky, ktore som vobec nepotreboval, dal jej bankovku a veril som tomu, ze som urobil dobry skutok a ufulanu princeznu som tym potesil. Omyl. Nezucastnene si vzala peniaze a okamzite nam zacala nukat dalsie cukriky. Naznacil som jej, ze uz sme si jedny kupili. Asi som ju tym opat nastval, lebo vystruhala nespokojnu grimasu a odkracala otravovat k vedlajsiemu stolu. Nuz, obcas clovek nijako neulahodi…

Po tom, co sme si dali akysi pochybny hamburger a drinky v spolocnosti malych biznismenov a biznismeniek, presli sme sa este dlhou sirokou ulicou smerom k zastavke metra. Tu to este celkom zilo a ja som neodolal cudnej zemli s cudnym masom, ktore tu predaval cudny chlapik. Gabika mi povedala, ze som cudny, ze jem take veci, ale mne to na pocudovanie vobec neprekazalo. Cudne, co? A tak sme vratili naspat na hotel, vychutnali si ten dobry pocit po vytuzenej sprche a tesili sa na nas treti brazilsky den…