…tak sa nam teda posledny den zacina na terase novoupeceneho Las Vegaskeho hotela Winn. Pekne to tu vyzera, esto to vonia novotou.
Ale nie je vsetko zlato, co sa blysti. Neviem, ktory mudry Slovacisko toto vymyslel, ale je to velmi mudre prislovie. Pivecko sice doniesli, no naliali nam ho do plastovych poharikov. S napisom mena hotela, ale na urovni poharov, do ktorych capovali patnastkorunove pivo na zapasoch Petrzalky, ked sa dostala do ligy a my sme cez most chodili z intraku na jej nedelne zapasy. Nuz, posledny dedinsky futbalovy zapas a najnovsi Las Vegasky megahotel ponukaju rovnake pivove pohare. Nehovoriac o tom, ze kvalita piva je jednoznacne na strane slovenskeho vidieka…
Aj som sa citil trosku neprijemne a nechcel som robit problemy, ale zavolal som si zlatu casnicku a opytal sa jej, ci by nam to nemohla preliat do normalnych poharov. Klasicke sklenene pivove pohare na urovni by potesili. Lenze to by sme nemohli byt v USA. Sme na terase a preto z bezpecnostnych dovodov, nemozeme pit zo sklenenych poharov. Nuz, tak to ma logiku. Dolu pod nami je jazierko – taka umela mlaka. Ziadni plavci, ale urcite mame zaujem triafat niekomu poharom do hlavy. Uzavreli sme to komentarom, ze hotel na urcitej urovni by mal mat aj stolovanie na urcitej urovni a holka to uznala, ale nemohla s tym nic robit. Ako nakoniec vsade v tejto krajine. Predpis je predpis, aj ked je totalne padnuty na hlavu. Pili sme teda svoje pivo, ktore vyzeralo ako pozlievane zo stadiona. Navyse mali len jednu velkost poharov a tie boli dvakrat vacsie, nez obsah flase. Ale uz sme sa tesili na show, tak sme to dalej nerozoberali…
A uz sa to zacina! …zaujimava hudba, svetla sa zhasinaju, bodove svetlomety mieria na vodnu hladinu. Umely vodopad stekajuci po velkej stene prestal tiect. Na jeho mieste je teraz len biela stena sluziaca ako platno. Z vody sa vysunul akysi velky ksicht. Potom nasledovalo par minut zvlastneho psycho filmu s efektami, ktory sme dodnes nepochopili a ked sme uz cakali, ze sa nieco na urovni zacne diat, bol koniec. Hmmm, tak toto bola naozaj skvela show! Ako sranda to nebolo zle, no cakali sme nieco viac od cerstvo otvoreneho luxusneho hotelu. Len sme sa zasmiali, trochu si este pokecali pri zvysku piva a pobrali sme sa pomaly naspat k autu. Je uz neskora noc, mame sa tam stretnut s chalanmi. Ked Tomas povie, ze sa stretneme o tretej, tak to znamena, ze mate este minimalne do stvrtej-pol piatej cas, zbytocne sa ponahlat. A tak to aj dopadlo. Pomotali sme sa este po meste pomaly sa budiacom do noveho dna a nad ranom sme sa uspesne vsetci stretli. Povodne sme si chceli schrupnut v aute, ale navrhol som, ze to uz mozme rovno vyrazit na cestu a striedat sa za volantom. Spat mozme aj doma, cesta je uz prakticky za nami a po sediacky, v aute na parkovisku, sa clovek velmi nevyspi. Asi to nebol az taky zly napad, vsetci suhlasili. Ved aj tak budu zvysni traja asi chrapat, takze jediny rozdiel bude, ze sa pocas toho spanku v sede bude auto hybat smerom do L.A…
Zastavili sme sa az v Barstowe. Hladni ako vlci. Aj sme chceli vtrielit do nejakej zradelne, ale otvaraju az o deviatej. Jaaaj, tak nic, najdeme inu a najeme sa tam. Tu mozu chalani vybehnut aj do vysnivanych obchodov a nakupovat. Keby neboli zavrete. Uz to tu aj tak za vela nestoji. Byvalo tu asi sto obchodov s dobrymi znackami a cenami a ludia sem jazdili s velkej dialky nakupovat. Od teroristickych utokov to tu slo dolu vodou a dnes je tu uz len asi tretina a scipa to tu. Nevadi, na nakupovanie je casu dost aj inokedy, ide sa ”domov”…
Z Barstowu su to do Mesta Anjelov uz len nejake dve hodinky. Dve hodinky po dialniciach obklopenych nekonecnymi zastupmi budov, parkovisk, tovarni a podobne. Proste nekonecnym velkomestom. Dovalili sme sa az na parkovisko odkial sme pred dvoma tyzdnami vyrazali. Auta sme nasli v poriadku. Prehadzali sme si veci a bolo po vylete. Uz sme naspat v realite. Expedicia sa vydarila, zazili sme, co sme este nezazili, najazdili niekolko tisic mil, z ktorych bola obrovska cast po prasnych, rozbitych offroadovych cestach. Cestach, kde len tak bezni ludia nezabludia, respektive sa tam ani nedostanu. Proste paraaada. Expedicia, na ktoru nik z nas len tak lahko nezabudne a sami sebe ju mozme uz teraz zavidiet…
Teraz nas pravdepodobne caka dalsich niekolko mesiacov kazdodennej prace, pokial sa opat vydame niekam na cesty. Ale zmena je zivot. Aspon vieme, na co sa mozeme zase tesit. Je fajn, ked ma clovek motivaciu a inspiraciu do buducna. Chudaci moji kolegovia v praci, ktori sa z tejto betonovej dzungle nedostanu cely zivot. Ani nevedia, co existuje za jej branami. My to vieme, dobre sme si to zapisali do hlavy, do fotakov a do spomienok a uz teraz sa tesime na buduce dobrodruzstvo…
PS: Tomas, Peto, Majo: chalani, vdaka za dobru spolocnost a cele tieto dva super tyzdne na cestach-necestach. Bolo mi potesenim a ctou…
A prepacte, ze som bol obcas aky som bol, ale bez tej trosky dodrbavania by to nebolo tak klaplo…;o)