Sice uz pod ruskom tmy, ale predsa len, sme nakoniec este dnes zosadli na podu malych sopecnych ostrovcekov roztrusenych osamotene v Tichom oceane. Ked som pred necelym rokom odialto odlietal a vravel si, ze sa sem este vratim a par veci si tu dokoncim a obehnem, ani som len netusil, ze to bude takto skoro. Ale stazovat sa urcite nebudem. Miro a Peto si vychutnavali svoje prve kroky na novej zemi a ja som rozmyslal, kam povedu. Bolo treba vyzdvihnut z pozicovne auto a vymysliet sikovne miesto na prespatie. Tak, aby sme zajtra mali dobru vychodiskovu poziciu.
Odviezli sme sa teda do Dollaru a vzali si faro. Rezervacka bola samozrejme urobena na economy car – teda to najlacnejsie co maju, nechali sme sa vsak ukecat na kabriolet. To bolo viacmenej aj tak v plane, ale lepsiu cenu clovek zvacsa dostane priamo na mieste, ked uz ma urobenu rezervaciu na „nizsi model“. Tak aj bolo a my sme odisli na novom Sebringu. Je to americky tragac a este k tomu biely, ale hlavne, ze sa mu da otvorit strecha. Zajtra sa nam to bude celkom hodit…

 

PRVA VECERA…

Ked mohla byt historicka ta posledna, preco by aj prva nemohla byt, nie? Toto je nasa prva na Hawaii. Uz od prvych nasich metrov na ostrove sme hladali nieco pod zub. V lietadle nam nedali nic (to je v Amerike celkom bezne, ze su skrobaci…) a na ten maly drahy sendvic, co sme si tam v nudzi kupili som zabudol skor, nez som ho dozul. Zastavili sme sa teda v mieste nonstop napchavania – Denny’s. Tym, co to nahodou nepoznaju, vysvetlim, ze je to taka typicka americka rychlozradelna, kde maju zhruba to iste, co v inych americkych rychlozradelniach, len maju v jedalnickoch krajsie fotky a zvacsa nemaju hamburgre po zemi. A aj si samozrejme za to uctuju podstatne viac. Denny’s je miesto, kde ani nevedia, ci je momentalne obed alebo vecera, lebo si tam mozete objednat ranajky aj o polnoci.
Najprv nas dosla obsluzit nejaka vyskerena holka so strojcekom na zuboch, ale asi sme ju prilis zaskocili svojimi logickymi otazkami, tak poslala na nas kolegu. Ani ten nevedel aky je rozdiel medzi dvoma druhmi jedal, na ktore sme sa pytali, ale hrdinsky to vydrzal a dokonca si zapisal nase objednavky…
Vecera bola americka, no splnila ucel. Uz sme neboli hladni. Teraz nas cakala premiestnovacia faza do kempu. Na ostrove som sa od zaciatku citil, ako keby som tu bol len pred par dnami, tak snad nebude problem najst nase dnesne noclazisko. Minimalne zhruba tusim, na ktoru svetovu stranu sa mame vybrat…

NAS „ZAKLADNY TABOR“
    

Nakoniec to bolo akosi dalej, nez som si predstavoval. Nemali sme sa vsak kde stratit, takze sme neoficialny kempik pri oceane nasli aj v tme. Aj fajnove miestecko pri suchom zvalenom strome. Zapichli sme Chryslera do piesku tak, aby nam robil v noci zavetrie a ulozili sme si na plaz svoje karimatky a spacaky. Bolo uz dost vela hodin a po celom tomto dnesnom nekonecnom dni, predlzenom este o dalsie tri hodiny rozdielu casovych pasiem, sme nemali prilis vela energie nazvys. Dali sme si pivecko, aby sme splachli cely ten narocny program a ulozili sme sa teda len tak „pod sirak“ . Z jednej strany sumel ocean, z druhej strany auta na hlavnej ceste a zo vsetkych ostatnych fukal dost otravny vietor. Ale sme tu, sme na Hawaii, plany a sny sa zmenili na realitu. Zaspavalo sa nam dobre…

DOBRE RANO HAWAII…

Hmmm, tak toto je presne to, co mi chybalo. Rozlepit rano oci a cez prve pomlcky vidiet rovno na ocean. Mat vsade piesok (tuto cast by som teoreticky aj ozelel) a dychat cerstvy morsky vzduch. Vykuklit sa zo spacaku a na ranajky si dat ranny kupel v oceane…
To vsetko tu teraz mame, a preto si dame…
Aj sme si dali. Voda bola akurat. Zbalili sme svoje skladacie postele do auta a vybrali sa smerom na sever – do maleho historickeho hawajskeho mestecka…LAHAINASympaticke hawajske mestecko, uz poznacene civilizovanym svetom, ale stale si udrziavajuce svoje caro. Caro pristavnych uliciek, malych barov a utulnych restauracii. Turisticky biznis tu uz vykonal svoje, je tu vsak stale velmi prijemna a neopakovatelna afmosfera, ktorou to tu cele dycha. A prave kvoli tomu sem ludia chodia. My sme chceli zistit ako je to s nasimi lodkami na ostrovy Molokai a Lanai. A tiez sa dostat do kniznice, aby sme co-to zarezervovali. O hladnych zaludkoch ani nehovorim, tie sme potrebovali utisit ako prve.
Vybavili to bagety so Subwaya. Pokial otvorili, motali sme sa po pristave a po zobudzajucich sa uliciach. Ked sme tak tlacili do hlavy velke sendvice, doslo nam, ze Peto uz ma vlastne narodeniny. A s tym treba nieco urobit. Vo vyhlade oproti, sme mali bar, ktory uz otvorili. Taky fajnovy exterierovy podnik, sedenie a barovy pult vonku, nejaky ten vodopadik, nejaka ta fontanka. Schavalene! Mozme ist. Zatial teda aspon na jeden narodeninovy drink…

 

Peto nas pozval zapit jeho velky den. Dali sme si paradne tropicke miesane drinky s este tropickejsimi nazvami. Jeden lepsi ako druhy. Barman tam chvilu pobehoval s roznymi flaskami, miesal, mixoval a nakoniec to fakt vyzeralo dobre. Radost pit… A aj by sme sa mozno rozbehli dalej (myslim v tom piti), keby sme si nespomenuli, ze je rano a mame pred sebou na dnes este kopec planov…Zacali sme tym, ze sme vbehli do lokalnej kniznice a snazili sa dopracovat k internetu. Mala tu platit moja hawajska kniznicna clenska karta, ktoru som si tu kupil pri prvom pobyte, ale neplatila. Vraj je uz „po zaruke“ a musim zacvakat dalsich desat dolacov. Cert to ber, internet budeme este potrebovat na dalsich ostrovoch, takze nie je co riesit. Biznis je biznis, s tym vela nenarobime. Museli sme ale cakat vyse polhodiny, pokial sa uvolnil pocitac. Zatial sme len tak vybehli vonku pred kniznicu a vegetili sme na pristavnom muriku. Ked prisiel nas cas, povybavovali sme co bolo treba „on-line“ a mohli sme sa pobrat na parkovisko, zistit, ci uz mame pokutu za stieracom.
Veru, ked sme to tam rano nechavali pod tabulkou: parkovanie na tri hodiny, tak sme si vraveli, ze je to minimalne trikrat tolko, co potrebudeme a tak sme boli v pohode. Nejako sa to vsak cele natiahlo. A to sme este po ceste na rohu narazili na chlapika s cvicenymi papagajmi, ktore boli fakt neskutocne, tak sme este zabili nejaky cas aj tam. Ludia sa mohli fotit s tymito krasne sfarbenymi operencami. Samozrejme nie zadarmo, ale bolo zabavne sledovat, ako ich chlapik oblozil papagajmi po ramenach, hlavach atd. a potom fotil. Najlepsi trik bol, ked si ten expert vzal papagaja na ruku a povedal mu, aby scipol a on normalne odpadol hlavou dolu a hral, ze je mrtvy. A potom nech mi niekto povie, ze su to sproste zvierata…
Chvilu sme aj rozmyslali, ze si dame urobit papagajovu fotku aj my, ale nakoniec sme si nechali zajst chut a frcali sme k autu. Ziadny pozdrav za stieracom sme si nastastie nenasli, takze pohoda.
Mestecko sme pobehali, odchody lodi na Lanai mame overene, hor sa na okruznu vyhliadkovu jazdu…

TAK HOR SA OKOLO OSTROVA…

Severne od Lahainy sa este pobrezim niekolko mil tiahne civilizacia a potom je zrazu krasna prazdnota. V turistickom akvariu, ktore je tam zastupene hrbou hotelov a obchodov sme sa ani nezastavovali, stacila mi skusenost z minuleho roku. Po meste mozme behat kazdy den aj v Californii. Prefrcali sme teda okolo a rychlo sme sa dostali za vsetok ten chaos. Vybehli sme zatackami na vyhliadkovu cestu popri oceane.
Odtialto sme videli peknu plazicku dolu v zalive, tak sme si povedali, ze trosku povegetime v oceane, schladime sa a budeme pokracovat v ceste. Urobili sme teda otocku o 180 stupnov, nasli malu odbocku k parkovisku a o chvilku sme uz slapali po horucom piesku. Bolo akurat zhruba prave poludnie, takze pripekalo slusne a na boso sa parkoviskom nedalo ani prebehnut. Taky zeravy bol asfalt. Zlaty piesok na plazi za nim daleko nezaostaval, a tak sme boli radi, ked sme vbehli do vody. Vlny su tu dost zakerne a zase tu boli vsade tabulky o kupani sa na vlasne riziko. Amici z nedalekeho hotela sa tu skor len tak valali a opalovali, vo vode bolo len par zufalcov. Medzi nimi my traja…
Horuce hlavy sme si teda schladili v slanej vode, nechali sa trosku vyfackat vlnami, dali sme si sprsku na plazi a mohlo sa ist dalej. Teraz nas caka okruh okolo severozapadnej casti ostrova. Ako som uz raz pisal, Maui vyzera ako taka nepodarena osmicka. Su to dva spojene byvale vulkany. Okolo toho mensieho teraz obiehame. Pekne v smere hodinovych ruciciek. Rano v kepme sme nachadzali tak povedzme na pol deviatej, v Lahaine to uz bolo tak devat a teraz sme sa kupali asi na jedenastke… Celkom nam to aj ladi so skutocnym casom…
 

TAKY OBROVSKY HAJZEL…

Od „jedenastky“ sa uz zacina krajina nikoho, ak teda opomenieme par domcekov zabudnytych kdesi v hustavach. Krasne vyhlady na ocean z hadiacej sa cesty. Paraaadicka. Kdesi za dvanastkou uz pokracuje na mape len vybodkovana cesta. Stale je to sice asfaltka, ale poriadne uzka a poriadne adrenalinova.
Este kusok pred nou je turisticka atrakcia, ktoru treba vyzerat z cesty, lebo nie je nijako oznacena. Aj preto sme ju minuly rok s Galinou presli a potom sme sa museli vracat. Teraz som uz vedel, kde ju hladat a zopar aut odparkovanych na okraji mi to este ulahcilo. Miro a Peto zbehli dolu k povestnemu prirodnemu „zachodogejziru“, ktory tu vystrekuje zo zeme a zase sa pekne so zvukom spachovacieho zachodu straca v utrobach stuhnutej lavy. Tento otvor niekolko metrov od okraja utesu nie je nicim inym, nez „lava tube“, co znamena nieco ako lavovy tunel, ci potrubie. Vlny narazajuce na utesy zo stuhnutej lavy teda zenu morsku vodu tymto „potrubim“ a vytlacaju ju nad povrch v nepravidelnych intervaloch. Cim vacsia sleha o pobrezie, tym vacsi gejzir z hajzliku… Takze najvacsi zazitok je tu vtedy, ked je ocean nazlosteny. Ani dnes tu neboli domorodi samovrahovia, ktori sa tu obcas nechavaju vystrelovat gejzirom vody do vzduchu a ti najblaznivejsi vraj aj skacu dolu do otvoru a nechaju sa vtiahnut do prudom do oceanu. Bud sa tu uz pozabijali vsetci, alebo dnes mali volno…
Zatial co chalani zbehli dolu, obzreli si tu raritku, urobiili nejake fotky a vybehli opat hore, ja som si fotil nejake kamienky a potom len tak lezal na trave a cumel do oblohy. Super relax. Daleko od vsetkeho, klud, pohoda… Mysel si oddychne od toho, co cloveka trapi v kazdodennom zivote. Pocas takeho bezneho dna sa nam uz ani nechce verit, ze su take miesta, kde na kilometre daleko nie je nic, len pohoda. Ja som teraz na takom mieste lezal a hovadsky som si to vazil…

KEAWALUA

Mala hawajska dedinka posadena v zelenom udoli. Zabudnuta niekde medzi hotelmi, ktore sme minali niekolko desiatok mil odtialto, a hlavnym mestom, do ktoreho je to tiez este slusny kus. Tu sa kedysi davno zastavil cas a toto miesto sa ocividne nechysta za civilizaciou. Ta chodi za nou. Len auta turistov narusaju atmosferu pokojneho maleho raja. V hustej zeleni paliem, trstiny, bananovnikov a vsakovakych inych tropickych rastlin sa krci niekolko drevenych domcekov a kusok hore odtialto aj maly dreveny kostolik. Vsetci maju vyhlad na lagunu, ktoru tu vytvoril ocean a na zelene kopce okolo. Uz som raz toto miestecko opisoval. Tak ako pred rokom, aj dnes tu v kriklavozelenej budke predavali bananovy chlieb. Vraj najlepsi na svete. Tentokrat sme si ho teda aj dopriali. Kupili sme si maly bochnik toho cierneho cuda. Vratil som sa este urobit jednu fotku a tiez vziat nejake tie studene drinky. Dooobre padli.
Vystverali sme sa serpentinami vonku z dedinky a vybehli sme na priestranne luky rozpriesterajuce sa na utesoch nad oceanom. Fakt krasa. Vyhlad az neviem kam, prijemne pocasie, kabriolet splnal svoju funkciu a my sme sa napchavali bananovym chlebom a zapijali to napojom z guavy. Zistil som, ze tento chlieb chuti skoro presne tak, ako jeden z kolacov, ktore pecie moja mama. A to ani na Hawaji nebola. Doma na Slovensku mame fakt vsetko…:o)

Tych dvadsat-tridsat mil, ktore sme pred rokom pretrpeli s nadejou, ze nam posledne kvapky paliva vystacia az po najblizsiu benzinku, sme dnes prefrcali v pohode. Bananovy chlebokolac nastartoval nase chutove bunky a dostali sme chut na obed. Vybrali sme sa teda do mesta, dat si nieco pod zub. Uz som poznal jedno dobre miesto, tak sme zasli tam.
Z velkeho nakupneho centra je vidiet cez obrovske sklenne plochy az na vzdialene zelene hory. Tie su nasou dalsou planovanou zastavkou. Tie spicate kopce s nazvom IAO Valley…

IAO

Hej, zase ten zvlastny nazov. Ihlicovite zelene vrchy opradene povestami a pokropene hawajskou krvou preliatou vo vojnach. Tu mali svoje oblubene miesto hawajski vladcovia, tu sa pisala historia, tu sa proste diali veci. Ale o tom viacej na dejepise. Presli sme klukatou cestou celym udolim. Na moje prekvapenie, sme zaparkovali uplne v pohode. Cakal som vacsi naval ludi takto uprostred leta, ale fajn, ze tu nie je. Presli sme sa miestnou zahradou, vybehli si tych vyse sto schodom do pristresku na ich konci, urobili par zaberov a zase zbehli dolu. Dnes bolo pochmurne smutne pocasie. Este aj hawajske deti, ktore tu vzdy skacu z vysky do vody a lovia tu mince z dna rieky, sa klepali na brehu od chladu. Asi pojdu domov, dnes im turisti vela drobnych nenahadzu a za to mrznutie to nestoji…

CESTA DO OBLAKOV…

nuz, dnes vecer sa este musime vysplhat hore na vulkan. Povodne sme tam chceli stihnut aj zapad slnka, ale nie vzdy vyjde krok a vsetko presne podla prestav. Slecna dolu v pozicovni nam tvrdila, ze do kempu, ktory sa nachadza uz za hranicou narodneho parku HALEAKALA, sa po zotmeni nedostaneme, vraj sa zatvara brana. Nastastie nemala pravdu. Veru, neradi by sme sa teraz trepali celou tou klukatou cestou naspat dolu a rano zase sem. Uspesne sme nasli maly stanovy tabor v lese medzi vysokanskymi stromami. Trosku sme podcenili nadmorsku vysku nasho dnesneho tabora. Boli sme asi v urovni tatranskych konciarov a bolo to celkom dost citit. Postavili sme stany a vybalili pecene kura, ktore sme si stihli kupit este dolu v meste. Az k obchodu nas dopravila jedna nesputana potetovana zenska, ktorej sme sa pytali na cestu. Bola sranda. Teraz sme popijali pivecko a kradli sme drevo susedom. Teda skor zbierali nejake pozostatky z ostatnych ohnisk, kedze sme si prezieravo nekupili ziadne „palivo“ a tu sa zbierat nesmie. Ani zapalky sme nemali, tak som sa prihovoril starsej pani, ktora si tu takto sama kempovala obdalec. Hmmm, ta ma kuraz, teda. Vysvitlo, ze je povodom Nemka a ze zije na ostrove uz mnoho rokov. Teraz sa uz necudujem…
Neprijemny vietor nam ale nechcel dovolit zapalit si ohen, no nakoniec sa podarilo aj to. V tmavom lese ma po chvili zacalo poriadne lamat na spanie. Unava ma opat tresla lopatou po hlave a tentoraz fakt velmi presne. Zaliezol som do svojho stanu a po chvili som bol v risi snov. Zajtra nas caka vychod slnka na vrchole sopky, chcem dopriat chalanom ten zazitok. A aj sam sebe, ved take veci si clovek rad zopakuje.

* * *

Vietor vonku neutichal. Opieral sa do zelenych velikanov obkolesujucich kemp. Jeden z nich poznaceny desatrociami tazko stonal a lenivo nam vzrgal akusi hawajsku uspavanku…