LAHAINA NAS OPAT VITA…

trosku oddychnuti a poriadne vytraseni sme sa teda vylodili v oblubenom mestecku, ktore sa uz stalo nasim uzlovym bodom. Musime urobit poriadky s autom, znova niekde prenocovat a zajtra rano nas caka lod na dalsi vysnivany ostrov – Molokai. Ale to sa este zbehne par veci, pokial nasa noha vkroci na novu podu…
Celkom rychlo sa nam podarilo najst ulicu, kde som vcera nechal auto. Dokonca tu este stale bolo. Nik ho neodtiahol a ani neukradol. Je najvyssi cas urobit ocistu. My sme sa uz vykupali do sytosti, teraz je cas na pranie s Azuritkom. Od miestneho chlapika zasiteho v malej parkovacej budke som vymamil informaciu o tom, kde sa v meste nachadza verejna pracovna a hned sme sa tam aj pobrali. Rozdelil sme si ulohy. Peto tu zostane strazit nase prajuce sa pradlo a ja s Mirom pojdeme vratit do Kahului auto. Naspat sa pokusime dostat nejakym autobusom, alebo stopom. Chvilu sme uvazovali, kto zostane a kto pojde s autom, ale zamer bol nechat Peta tu. Ze preco, k tomu este prideme…
Hodnu chvilu nam trvalo, kym sme si vytriedili a pobalili vsetky veci, vystahovali a vycistili auto, nalozili pradlo do velkych praciek a nase batohy naskladali do kuta pracovne. Fero 15 tu moze studovat katalogy a cestovatelske prirucky o Hawajskych ostrovoch, ktore som vzal este v kniznici v L.A., zatial co my sme skocili do auta a frcali do hlavneho mesta. Zasli sme nakupit par dolezitych veci. Rukavice na turu po ostrej stuhnutej sopecnej lave, nieco na pitie, nieco pod zub, Mirovi karimatku, aby mu neodisli krize atd., atd. No a hlavne treba vymysliet aspon nejaky symbolicky darcek pre nasho narodinoveho oslavenca.. Nakoniec sme vsetko obehali a stihli aj nacas vratit auto….
 

NATAHOVACKY V POZICOVNI…

Dali sme si aj tu namahu, ze sme sa pohadali v pozicovni ohladne poslednych dvoch dni, co sme auto drzali nadcas. Uz som mal na mobile par odkazov o tom, ze hladaju svoje faro, kedze sme ho mali vratit predvcerom. Najlepsia obrana je vsak utok, a tak sme svoje rozhorcenie prezentovali v plnom nasadeni. Stazovali sme sa na to, ako nam dali zle informacie o druhej pobocke, na to, akych neprofesionalnych ludi maju na telefonnych linkach a na to, ako sme auto museli kvoli tomu nechat odparkovane v Lahaine. Hawajcanka pri pulte nevyzerala prave na to, ze by s tym bola schopna nieco spravit, dali sme si preto zavolat rovno managerku. Ale pravidla su pravidla. Managerka tu sice je, ale musime to rozpovedat tejto tete. Ta, samozrejme, na konci nasho pribehu povedala, ze to nemoze vyriesit a ze musí zavolat managerku. Boooze, ako keby sme jej to nehovorili dopredu. Dobre rano stara mama! Tu si clovek vzdy nadarmo hubu derie niekolkrat navyse. Tak sme to vsetko zase zopakovali fesnej managerke. Tvarilli sme sa poriadne znechutene a ona to nakoniec vyriesila tym, ze nam odpocita jeden den pozicovneho. Nuz, mile gesto, ale my sa len tak nedame a chceme zadarmo oba posledne dni. To sa jej nijako nepacilo a nechcela o tom ani len pocut. Vraj neeeexistuje, uz toto je nad ramec beznych sluzieb zakaznikom. To nas vsak este nepozna. Hodnu chvilu sme vsetko preberali zo vsetkych moznych pohladov az pochopila, ze to s nami nevyhra. Snad ju presvedcilo aj to, ze sme mali na Lanai od ich firmy pozicany ten Jeep za nekrestansku cenu. Bojovala statocne, ale predsa len podlahla. Bol to nelahky suboj s inteligentnou a musim povedat, ze aj velmi peknou zenou. Odratala nakoniec z celkovej ceny cele dva dni a my sme boli spokojni. Este nam aj taxik zavolala. No ake mile od nej. Lenze rychlo sme pochopili, ze ucet by sme platili z vlastneho vrecka a ten by bol vyssi nez pozicanie auta na dalsi den. Kaslat na taxik. Milej managerke a ostatnemu osadenstvu sme povedali, ze ideme stopovat. Skoro im sanky spadli, asi to tu nebyva zvykom. Kazdopadne sme konecne vypadli z pozicovne a vybrali sa odchytit nejakeho dobraka, ktory by nas zviezol…
 

TAK ZASE STOPOM PO OSTROVE…

Nooo, ono to vyzera spoza volantu a na pesaka vsetko volajako inak. Pred polhodinkou sme tadialto len tak prefrcali, teraz si to sinieme pesky a ta trasa je akasi dlhsia. Minimalne nam sa to teraz tak zda. . Slapeme, slapeme a koniec chodnika nie je ani len v dohlade. Tak takymto tempom nam to na vypadovku z Kahului bude trvat cele prazdniny…
Nakoniec to vzalo o cosi menej casu, ale to mozno aj preto, ze sme zacali stopovat uz za pochodu, len co sme sa dostali na cestu, ktora sa za mestom menila na tah do Lahainy. Lenze auta nas mali akosi v pazi a nik nezastavoval. Nevyzeralo to prave najruzovejsie. Stopujeme este v podstate v meste, sanca, ze nam tu niekto zastavi, nie je bohvieako velka. Je to jasne, treba sa zviditelnit. Na obal Mirovej novej karimatky som napisal velky napis nasej cielovej destinacie a tu uz potom len stacilo drzat vystrcenu do cesty. Snad to vodici precitaju. Precitali. Trvalo to len okamih a uz pri nas brzdilo auto. No super, tak toto zabralo naozaj rychlo, podme zistit, ci si nas aj pustia do auta…

…“zo Slovenska“.
…“ano cestujeme po Hawaii“
…“ano, tam si uz nejako poradime“
…“ano je tu krasne, ano, Hawaii to je sen“…

…“a nie, nie sme ziadni lupici ani ine podobne nevyspytatelne individua“…

Toto kolo otazok a odpovedi sa uz odohravalo v iducom aute. Dve starsie panie, ucitelky z Californie sa spolu s malym faganiskom viezli do svojho dovolenkoveho letoviska. Vraj ich zaujal nas narychlo vymysleny napis na karimatke. Celkom mila spolocnost, pokecali sme o kadecom. Chceli nas aj trosku poucit o tom, co kde a ako na ostrove, predsa len su tu uz niekolkykrat po sebe, ale potom pochopili, ze vela noveho nam asi nepovedia. My sme uz totiz v tomto momente mali Maui prebehnute podrobnejsie, nez to oni kedy stihli. Ale aj tak vdaka. Vzali nas az do Lahainy…
Vyskocili sme z auta par ulic od pracovne. Tam sme nasli Peta, vzali sme si veci a za chodze sme nahlas rozmyslali, kam sa podejeme teraz na vecer a kam potom na noc. Zrazu sme nemali auto a boli sme celi ovesani batozinou. To nie je bohvieka sloboda pohybu, ale nemame na vyber. Aby sme aspon trosku odlahcili ruksaky, zbavili sme sa na malom tmavom parkovisku niekolkych piv. Bola to celkom sranda ako sme tu sedeli na drevenych paletach pri kontajneroch a potajomky sosali teple pivo. Jednym okom sme sledovali cestu, aby nas nahodou neprekvapili policajti, druhym sme sa smiali jeden druhemu z toho, ze sme tu vyzerali uplne ako bezdomovci. Po dobrom rozbehu sme zasli este raz na drinka do nasho oblubeneho bariku. Cakali sme vsak trosku zivsiu atmosferu a nejaky ten nocny zivot. Podstatne vacsi, nez tam teraz bol. Dali sme si teda len jeden miesany drink s cerstvym ananasom nastoknutym na okraji pohara a Sherlockovsky sme zistovali, kde by sme nasli zivsie miesto. A aj sme sa dozvedeli. U nejakeho losa, ci ako sa to vola. Podme teda na to…

Poviem vam, ze predierat sa rusnou vecernou ulicou s velkym plnym ruksakom, plus dalsou batozinou, to je poriadne adrenalinovy sport. Dost vela ludi si v ten vecer ponadavalo na troch kretenov obuchavajucich ruksakmi okoloiducich, ale inak to neslo. A bola to aj poriadna zaberacka, pokial sme dosli ak k „Losovi“, pekne sme sa zadychali.
Ochranka nas do baru nemohla pustit s takym nakladom, asi sa bali, ze nesieme sto kil vybusnin. Nastastie tam niekoho napadlo, ze si to mozme zlozit v zasitej casti podniku a uz takto odlahceni nabehnut k stolu v bare. Tak toto bol super pocit. Zase slobodni a bez zataze. Hned sme si na to dali pripitok. A potom dalsi a dalsi… Mali v ten vecer akciu asi na sest druhov rozneho alkoholu a k tomu este velmi sympaticku casnicku, tak sme sa nechali trosku uniest. Vladla dobra nalada, fesanda vzdy dobehla k stolu s novym kolom drinkov a nam bolo dobre. S vyhladom na nocnu ulicu sme si vychutnavali volny vecer a zatial sme sa snazili nemysliet velmi na to, kam to potom zabodneme na noc. Teraz nas viacej trapil hlad a nasa casnicka nam dala dobry tip na rychlu veceru. Nechali sme si teda vsetko v bare a odbehli o par ulic dalej na mieste paradne taco. Naozaj bolo dobre a zaludky sa hned citili lepsie. Dalsie kola v bare potom padli este lepsie. Naozaj sme sa super uvolnili, takmer sme zabudli, kde sme a kam mame ist dalej. Nejako sme sa nechali uniest, pohodicka, veselosti do sytosti…
Bar-drinky-zase ruksaky-nejaky dlhy pochod a rychle zalahnutie… Zrazu sme spali jako babatka, vsetko bolo teraz jedno…