…pekne miestecko sme si vybrali na noclah. Naozaj. Ja som rano vyliezol zo stanu a z oceanu vyliezol na breh kokosovy orech. Teda len jeho vonkajsia skrupina, jadro padlo za obet nejakej zveri, alebo morskym vlnam. Moj novy kamos sa pohupoval na malych vlnkach pri brehu a nerozhodne poskuloval po okoli. Nevedel sa rozhodnut, ci zostat vo vode, alebo si povegetit na brehu. Esteze bol rozlomeny. Takto sa mohol jednou polovickou valat na piesku a druhou sa kupot v oceane. Kokos – schizofrenik. To sme tu este nemali. Ked som mu navrhol, ze mu spravim peknu fotku, nechal sa ukecat.

Chalani boli este zalezeni v stane, tak som zatial sedel na piesku, cumel do dialky a volal domov. Nieee cez ocean. Normalne z telefonu. Chvilu som sa aj poprechadzal po okoli, v nedalekej ohrade boli dva fesne kone. Ked som sa opat vyvalil na plaz a zamyslene pocuval hlas z telefonu, prepadlo na od chrbta cosi zvlastne. Rychle a chlpate. Az ma trhlo, akosi som v tomto kludnom, tichom prostedi ziadny utok neocakaval. Asi nejaka selma. Urcite ma ostre zuby a krvilacny pohlad…

A aj mala… Soplave stena, plne energie a spravne najedovane, mi skakalo po chrbte a strasne sa chcelo bit. No hej, ja by som tiez tak machroval, keby som mal zubatu mamu hned za rohom. Ta sledovala celu situaciu a strazila maleho sintra. Ked zbadala, ze sa celkom dobre bavime, sla sa kludne poprechadzat popri vode. Len obcas mrkla dozadu, ci je vsetko v poriadku. Maly Pes Baskervilsky sa medzitym nechal uplne uniest, skakal okolo mna, hryzol ma tymi malymi mliecniakmi a valal sa v piesku jako divy. Tomu sa hovori bezstarostne sa vysantit a mat v pazi, co si kto mysli. Uz som aj rozmyslal, ze spravim to iste, ale chalani uz akurat vychadzali na ranne slnko a uz by som vyzeral podozrivo…:o)

UTESOVA KRASOJAZDA…

Po psich zapasoch a ranajkach sme si to teda namierili naspat do Halawa Valley. Auto sme nechali pod stromami a prebrodili sme riecku deliacu nas od zalivu. Tu bolo par domcekov, ci skor pristreskov a stanov. Asi vsetko rybari. A este cosi: „Cestofka za najvyssimi utesmi na svete“. Aj sme si nasli nasho Ferokapitana, ale ten sa nas rychlo zbavil a supol nas na krk niekomu inemu. Niekto iny sa potom neskor zastavil a povedal, ze on je Niekto iny a ze mame cest zdielat miesto na palube jeho oceanskeho plavidla. Len nesmelo sme tipovali, ktora z troch ci styroch malych lodiciek to asi bude. Kotvili snad dvadsat metrov od brehu, kde sme sedeli a niekolko domorodcov do nich stale znasalo nejake vedra. Uz to tak vyzera, ze ta lodka ma minimlane styri sutereny, tolko sa do nej voslo. A este by tam malo zostat miesto aj pre nas. Snad to aj uspesne odpichneme z parkoviska…

Na brehu sa chystala svadba. Bolo nam oznamene, ze sa mozeme zucastnit tiez, ale nebrali sme to velmi vazne. Este stale som v tom stadiu, ked si myslim, ze mala dobrodruzna plavba lodou okolo prirodneho skvostu je vacsia zabava, nez zenit sa.

A tak sme si posedeli na brehu, az pokial nam strbavy kapitan nekyvol, ze mozme naskocit a slo sa. Veci pekne nad hlavu, pretoze pri clne uz bolo vody vyse pasa, naskocenie na klzku palubu, zavrcanie motorov a je to tu. Vraj nas bude teraz trosku hadzat…

Ze trosku. Paradne nas vytriaslo kym sme vysli zo zalivu na sire more. To som ani nevedel, ze taka mala lodka vydrzi taketo otrasy a narazy z vysky, na vlny oceanu. Riadne pecky to boli. Ale aspon je vacsia sranda. Drzali sme sa kovovych tyciek ako podnikave slecny svojich bohatych dochodcovskych milencov a cumeli sme dookola. Uz sa to zacinalo rysovat. Kazdy dalsi kopec a utes bol vyssi. A voda modrejsia a modrejsia. Take more som este nevidel. Krasne na dnes vyslo aj pocasie, vyzera to na paradny zazitok. Na brehu, na jednej malej kamennej plazi pod utesom, bolo vidiet malu drevenu budku.

„Toto je nas Bed&Breakfast.“ Povedal domorodec. Myslel som, ze zartuje. Nezartoval. Opusteny maly dreveny domcek na pobrezi naozaj sluzil ako maly hotelik pre maximalne jeden parik. Dvakrat denne vas sem privezu clnom jedlo a inak tam mate totalne sukromie. Idealne miestecko na vikendofku so slecnou svojich snov. Nehovoriac o tom, ze na skok od tohoto jedinecneho byvania je vysokansky vodopad rutiaci sa na plaz z vrcholu utesov. Vodopad, ktory si mozete pamatat z filmu Jurassic Park. Pekna divocina. A ak si to tu na vikend zarezervujete, tak len pre vas. Raz sa tu chcem urcite vratit…

„Odkialze to ste, chalani?“ precedil, cez vylamany zub, nas kapitan.

„Este furt zo Slovenska“, odpovedali sme. On sa to uz totizto pytal predtym.

„Heee, zo Slovenska, tak to tu mate krajana tusim“, necakane zatal stary morsky vlk. „Tuto John je tusim odtial“ a ukazal na chlapika sediaceho pri nas v clne…

Vlastne sme tu boli len my traja, Strbavy smejo (také indianske meno dostal kapitan), jeho syn (ten dostane svoje indianske meno neskor, ked bude zazracne odolavat vlnam) a John.

John je starsi, tipoval by som tak nieco medzi 50-60rocny chlapik, ktory vyzera, ze ma vsetko v pazi. A tiez vyzera tak, akoby bol z ineho sveta. A ako sa dozvieme o chvilku, on z ineho sveta aj je. Dali sme sa do reci. Pozorpraval nam svoju historiu o slovensko-madarskej mame (vzali sme si z toho len tu prvu cast radsej) a potom aj o tom, ako sa sem na Molokai volakedy davno zatulal a uz tu neplanovane zostal navzdy…

JOHNOVE KRALOVSTVO V DIVOCINE

Vtedy mal len dvadsatpat rokov. Mlade ucho, pachtiace po tom, spoznat svet co najviac. Zabludil na Hawaii a velmi sa mu tu zapacilo, Bolo to vsetko fajn, ale ked nasiel zelene udolie zaseknute medzi Molokaiskymi vrchmi, ktore je po dazdoch opradene nespocetnym mnozstvom vodopadov, zalubil sa na prvy pohlad a stalo sa jeho domovinou. Kupil si kus pody. Ak sa vobec da par hektarov divokej dzungle tak nazvat. Vlastnorucne si vyklcoval kusisko na slnecnom svahu, natiahol vodu z pramena, zurodnil podu, postavil maly tarzansky domcek z konarov kakaovnika a podlahou z bambusu a odvtedy tu travi svoj zivot. Vau, dost exoticke. Takeho cloveka som este nestretol. Len raz za sest mesiacov sadne na lod a skoci si pre zasoby do civilizacie. To boli vsetky tie biele vedra, co sa nakladali do lodky. Johnovi uplne svietili ocka v slnkom oslahanej tvari, kde rozpraval o „svojom udoli“. Skoncilo to tak, ze ked sme zakotvili, aby sme ho vysadili, Strbavy smejo nam oznamil, ze si davame pauzu a ze John nas pozyva do jeho pribytku..Super! Takemu niecomu sa neda odolat, boli sme zvedavi ako male deti… Hawaisky tato so synom budu zatial chytat ryby.

Pomohli sme vynosit vedra na breh. Urobili sme vo vode zivu retaz a po niekolkych minutach sa asi dvadsat plastovych nadob, plus niekolko prepraviek valalo medzi okruhliakmi na plazi. Vraj si po to pride neskor. Len jedno vedro si prehodil cez plece a my sme sa hned chytili dalsich, trosku mozeme pomoct, ked uz ideme na navstevu, nie? Ked ma Janci uvidel, ako si beriem rovno dve vedra, hned ma uzemnil, ze jedno mi bude uplne stacit. Aj som sa tusim nadychol, ze zaprotestujem, ale kludnym hlasom dodal, ze uvidim preco a dalej som to teda neriesil.

Vnorili sme sa do zelenej hustavy. Najprv to boli skor kriaky, neskor aj stromy, miestami slusna dzungla. Vyzerali sme ako tlupa domorodych nosicov niekde v Papua-Novoguinejskom pralese. Dost smiesny pohlad. Teraz som uz celkom rozumel, preco staci jedno vedro. Ten „kusok“, co bol k Johnovmu domu, bola celkom slusna turicka. A na uzkom chodnicku, ktory obcas videl asi len on, sa bolo co obracat aj s jednym kusom nakladu. Dobra rozcvicka. Po ceste Jano odtrhol zopar vzoriek tropickych plodov. Akesi diamantove jablko a potom dalsie cudo a este jedno. Trosku nedovercivo sme chutnali jedno po druhom. Nebolo to zle. Hovadska sranda. Byt zrazu niekde v pralese s postrarsim Tarzanom a chutnat nezname plody, ktore urcite ani v bratislavskom Tescu nemaju…:o) Pozdlz maleho potocika sme sa vystverali az na cistinu a boli sme na mieste. Hawajska vlajka dolu hlavou na vysokej zrdi (vraj to prezentuje akusi ignoraciu zakonov alebo take cosi), kopec zelenych hriadok, zahonov a vodnych terasiek. A hore na vrchu dreveny akozedom. Uz ho vitala celkom fesna holka a za nou vybehol vonku aj akysi chalanisko a dva psy. Vysvitlo, ze John tu ma dceru a jej priatela, ktori sem prisli na prazdniny a tak sa im zapacilo, ze sa uz vyse roka zabudli vratit. Proste im nevysiel krok naspat do civilizacie. Vysmiati mladi ludia, na prvy pohlad stastne osoby. Asi je im tu dobre. Postupne sme sa dozvedeli, ze si vsetko dopestuju sami, sem-tam si odstrelia srnku alebo nieco podobne, maso zjedia, koze spracuju… Proste cista divocina. Ale vyzerali zdravo, sviezo a usmev im nikdy nechybal. Az neskor sme zistili jednu z hlavnych pricin ich stastneho usmevu, ale o tom potom. Mladi sa nas ujali, povodili nas trosku po kralovstve a ukazali nam vsetko mozne, co pestuju. Mali tu aj ohradku s malymi kaciatkami. Tie boli dost podarene. A dvoch psov, ktori stale behali okolo. Obzreli sme si aj netradicny dom z konarov kakaovnika (vraj su velmi silne) a bambusovou podlahou. Na provizornej letiskovej posteli bolo par kozusin zo srn a v kuchyni bolo okrem kopca flasticiek so vselicim moznym, aj nerezove umyvadlo, do ktoreho tiekla voda z nedalekeho prirodneho pramena. Skvela vodicka. Ziadny chlor, ziaden bordel. Cista pramenista voda. Proste parada. Dali sme si za hlt a nacerpali sme si aj do flias.

Lod nemohla na nas cakat donekonecna, navstevu sme museli ukoncit. Bol cas prebehnut naspat lesom v udoli. Zaujimava rodinka si nasadila na nohy zabacie topanky (presne také, ake nosili ninja korytnacky) a mohlo sa ist. Vraj je to najlepsia obuv na toto miesto. Nepremokne, nesmyka sa, proste taka obojzivelnicka. Popri potociku sme cez policka zbehli do hustiny stromov. A to je teraz este sucho. Ked zacne liat, to sa este len deju veci. Neprestane aj niekolko tyzdnov. Pytal som sa mladych tarzanovcov, len tak medzi recou, ze ci tu napriek tej krasnej prirode a kludu, nie je obcas nuda. Hlavne ked leje ako z krhle a neda sa ani vonku vybehnut. Pozreli na mna prekvapene s otazkou „nuda? My sa nikdy nenudime. Pocuvame radio, hrame karty atd. atd.“

To atd. sa dalo vsakovako vysvetlit…

Dobehli sme na plaz. Tu sa nedaleko povalanych vedier povalovali aj stany akychsi vyskumnikov, ci co to bolo. Inak tu vo Valley vraj normalne zije asi pat obyvatelov. Udolie z piatimi stalymi rezidentmi.. Pekne. Dve starsie tety, ktore medzi nich patria, sme tiez stretli po ceste. Minimalne sa tu nemoze stat to, co v americkych mestach – ze sused nepozna suseda…

Este som si urobil zo stativu nejaku tu fotecku udolia a uz sme sa opat brodili po pas vo vode naspat k clnu. Pokracuje sa dalej. John s tarzanovcami sedeli na bedniach na brehu a kyvali nam na rozlucku. Mili ludia. A stále usmievavi.

„Bodaj by neboli, ked su v kuse nahuleni“, precedil cez ten vybity zub nas kapitan…

MATEMATICKA HADANKA…

No, a prislo na lamanie chleba. Ten uskok z rana, ohladne zmeny kapitana a lode, mal samozrejme svoje pozadie. Ked sme zasli dalej za udolie, kapitanko nam oznamil, ze este pojdeme hentam trosku dozadu a potom naspat. Na nasu otazku, preco len tam, povedal, ze za plnu cenu sa ide dalej, ale ze my platime menej, takze to skracujeme. No pekne. Samozrejme, ze sme sa nedali a povedali mu, ze dohoda bola ina a ze vcera sme si dohodli zlavu. Lenze to sme uz mohli tak maximalne na lamparni vykrikovat. Boli sme na lodi niekoho ineho, daleko od civilizacie, tu platia pravidla Strbaveho Smeja. Dobry ofajc. Vraj co sme mali dohodnute s povodnym kapitanom, s tym on nic nema. Hlavne, ze cela „firma“ ma asi tri male lodky. Skoda reci. Bolo zbytocne skusat nieco touto cestou. Musime ist na to recou penazi. Mali sme platit asi 120 na hlavu, dohoda bola na 75. Strbko chcel teda povodne aspon 350. Nevyzeral v matike velmi isto, tak som ho zavalil rychlo cislami. Povedal som mu, ze tristo je vela, ze sme mali dat tak dvesto, ale ze je fasa chlap a preto sa s nim dohodneme tak, ze mu dame dvestopade a vsetci budeme spokojni. Celkom sa mu to nezdalo, ale skor, nez stihol protestovat, povedal som mu, ze je to od neho pekne, ze nas zavezie az na koniec a ze stále dobre zarobi a ze my sme tu len raz za zivot atd., atd. Kalkulacku nemal a po dohode so synom, zatial bez indianskeho mena, suhlasil. Stalo nas to teda oproti povodnej cene tak o osem dolacov na hlavu viac, ale to asi dodnes nevie…;o) Ide sa teda aj do jaskyne na konci trasy. Huraaa!

LUXUS V ZAPADAKOVE A JASKYNA JAK SVINA…

Dobre, ze sme sa vybrali az sem. Boli by sme prisli o najzaujimavejsiu cast utesov. Tu boli dalsie vodopady, zaujimave skaliska a aj s clnom sme vbehli do obrovskej jaskyne, ktorou sa dalo na druhej strane vyjst opat na otvoreny ocean. Paradicka. Po trase sme pozdravili aj kapitanovu tetusu. Ta byva na vysokom utese, kde by nikto necakal dom. Jedine obydlie v sirokom dalekom okoli. Na prvy pohlad bolo tazke pochopit, ako sa tam hore vobec od brehu vystveraju. Ako tam idu oni, to sme nevypatrali, ale naklad z lode a aj cely cln sa da vytiahnut minilanovkou. Zaujimave miestecko. Ked sme sa opytali, precoze sa teta takto odseparovala od vsetkych, Smejo nam hned hrdo povedal, ze az tak odseparovani zase nie su, ze maju v baraku vsetok luxus vratane internetu, videa, kablovky, mikrovlnky a neviem coho este. No dobre, dobre, ved sme sa len pytali…;o)

Super zazitkom bola spominana jaskyna. Poriadne velka. Aj niekolko clnov vedla seba by sa sem voslo. A voda bola takej neskutocnej farby, ze az. Strbko vypol na chvilu motory a nechal cln len tak pohupovat na vlnkach. Totaaalny klud. Len tlmene luce slnka prerazajuce do jaskyne z otvorov na oboch stranach. Hmmm, dost dobreee…

Otocili sme sa s clnom az vtedy, ked uz bol na dohlad lepracky poloostrov. Riadne daleko sme zasli. A bolo uz neskoro, lebo sme sa zdrzali v Marihuanovom udoli. Naspat to ale islo dost rychlo. Frcali sme s vetrom opreteky a kapitan nas upozornil, aby sme sa poriadne drzali. Naozaj nas hadzalo nenormalnym sposobom. Sli sme rychlo a preskakovali sme velke vlny. Zase sme s riadnym rachotom dopadali z vysky na vodu, malo to grady. A toto bol moment, kedy dostal indianske meno aj kapitan junior, resp. prvy plavcik Strbaveho Smeja. Prikovany buvol sme ho nazvali. Zatial co my sme sa drzali zubami nechtami a davali bacha, aby nas nevyplulo z clna, Prikovany buvol si stal v zadnej casti clna s pokojnym usmevom a drzal sa zlahka jednou rukou ako babicka v bratislavskej elektricke. A tvaril sa akoby sa nechumelilo. Doteraz nechapem ci mal magneticke podrazky alebo ako to robil, ale svoje meno si urcite zasluzil. Takto sme dosli az do pristavu…

HALAWA VALLEY FALLS

Uz bolo po svadbe. Sak jasne, co sa budu natahovat. Najstastnejsie dve osoby na svadbe to maju za sebou. Aj nevesta, aj jej matka. Chalanisko uz je v tom. Nevadi, zivot ide dalej. Kedze nam kapitan prezdradil, kolko treba zaplatit za turicku s „horskym vodcom“ k vodopadom, presla nas na ne chut a chceli sme si vybehnut aspon na nedaleky utes a tam si dat olovrantik. Radsej sme sa ale opytali, ci tam mozeme ist, lebo tato cast ostrova je sice krasna, ale akasi sprivatizovana a draha. Strbavy Smejo na nas pozrel chapavym pohladom a sibalskymi ocickami sa spytal, ci sme fakt tak velmi chceli ist na tie vodopady.

„No jasne, ze sme chceli“, znela nasa odpoved. „Ale za tie prachy si mozeme jedny vodopady rovno kupit“…

„Tak ma pocuvajte…“ a zacal nam rozpravat tajny plan…

Povedal nam o tom, ze tury vylucne s horskym vodcom zacali robit k vodopadu preto, lebo turisti sa nevedali spravat, robili bordel a vystrajali vo vodopadoch. Ale, ze my vyzerame celkom v pohode, tak nam vysvetlil ako sa dostaneme cez sukromne pozemky na chodnicek v lese, ktory vedie k vodopadom. Je obcas zle viditelny a hlavne pomedzi niekolko domov a vodnych teras sa trosku zle orientuje, ale nejako to zvladneme. Povedal nam aj to, ze po ceste niekde stretneme tlupu turistov vedenu vysokym opalenym chlapikom, ktory bude na nas skaredo zazerat. Je to jeho bratranec Fero, a mame mu odkazat, ze nas tam poslal on – Strbavy Smejo. No super, takze sme v podstate dostali V.I.P. preukazy, mozeme ist…

Naozaj sme trosku neisto bludili pomedzi vodne terasy s tropickymi plodinami a rozkvitnute stromy, ale nakoniec sme lesnu cesticku nasli. K vodopadom je to snad tristvrtehodinka, s tlupou asi podstatne dlhsie. Aj tu sme stretli. A vysoky opaleny chlapik naozaj skaredo zazeral. Bajku o kapitanovi si vypocul a nevyzeral z nej velmi nadseny. Uzavrel to slovami:

„no ked vas sem poslal moj bratranec, tak to musim teda respektovat, davajte si pozor…“

a aj sme si davali. Skoro sme sa sice potkli, ako sme sa za rohom smiali z toho, ze cela ta tlupa plati za taku turicku tolko prachov a este musía ist za sebou ako deti z materskej skolky, ale co uz. Molokai je krasny, ale co sa tyka cien niektorych aktivit, tak som bol dost neprijmne prekvapeny, kolko si dokazali zapytat. Za tu „prechadzku“ k vodopadom by sme boli spolu vycalovali tusim okolo dvoch kil. Dost krute. Za trosku kecov z historie, ktore si najdeme aj v knihe a maly chodnicke v lese. Samozrejme, ze vodopady stoja za navstevu, ale tie by nemali byt na predaj.

My sme sa pri nich v klude najedli, zaplavali si slobodne v jazierku pod vodopadom a bolo to super. Paradny relax v zastrcenom kute prirode. Husty les vsade dookola a padajuca voda nad hlavou. Pekny zazitok…

Naspat sme to prebehli raz dva, pofotili sme sa este s nejakymi tymi tropickymi kvetmi a frcali na nasom offroadovom kabriolete znova na zapad. Tentokrat nechavame Halawa Valley definitivne za nami. Este jedna fotka na vrchole cesty spat do udolia a stacilo. Teda vlastne nestacilo. Snad opat niekedy nabuduce…

SEVERNE POBREZIE – CERVENY PRACH, AZIJSKY KASKADERI

Po zastavke v jednom z kostolikov, ktore tu postavil preslaveny belgicky knaz Jozi a doplneni zaludkov v „meste“, podarilo sa nam predsa len najst cestu k severnej plazi. Uz sme ju raz neuspesne hladali, teraz sme boli uspesnejsi. Mapa zase neukazovala realitu, ale pomohli sme si sami. A pomohli sme aj particke akychsi Japoncov. Ak mi niekto niekedy povie, ze Aziati su dobri soferi, tak ho vezmem na Molokai, urcite tam budu niekde v priekope vyvrateni dalsi. Tito nasi sa zahrabali do cerveho prachu polnej cesty, zostali stat krizom cez cestu opreti len o naraznik a vsemozne sa snazili rozbit to auto z pozicovne. Strasni chaosaci. Pritom stacilo prestat hrabat kolesami a nerobit nezmyselne veci. Trosku to ukludnit, vytocit kolesa spravnym smerom, trosku citu a bolo vsetko v poriadku. Japoncici dakovali a poklonkovali tym ich uctivym sposobom. Asi boli radi, ze to prezili…:o) Dalej ani nesli. Zato my, my sme sa zastavit nedali. Teda dali, ale az na plazi daleko odtial. Po dost rozbitej ceste sme sa dostali na male parkovisko a odtial potom pesi na plaz. Trosku veterno, ale inak nadherne miesto. Nikde ani zivacika a po utesoch a plazach viedol turisticky chodnik az niekam do stratena. Velmi prijemna prechadzka. Isli sme slusny kus pozdlz oceanu. Robili fotky a pretahovali sa velkym lodnym lanom, ktore ocean vyniesol na breh a my sme ho nasli medzi skalami. Celkom sme sa vyblaznili a prevetrali hlavy. Niezeby nam na tej lodi dnes nebolo stacilo, ale toto bolo zase o inom.

Schylovalo sa k veceru. A zacinalo poprchat. Dnes spime v kempe nad pennynsulou. Aspon teda mapa nejaky ukazuje, tak snad sa jej bude dat aspon raz verit. Kuli sme plany na zajtra, ale asi to uzavrieme az rano. Na dnes mame celkom dost a pocasie sa nam to teraz vobec nestazi ulahcit. Postavili sme len moj maly stan, ten druhy vela dazda neznesie. Miro to zalomil v aute, ja s Petom sme zaliezli do stanu a dufali, ze do rana napor vody ten stan prezije. Kusok dolu pod utesom je mesto malomocnych. Ale o tom potom…