…v noci nam to pekne lialo. Ale stan to este ako-tak zvladol a uspesne sme sa prebudili do noveho rana. Vcerajsia nadej, ze ten necas v noci prejde, presla. Stale je vsade dookola hmla, poprcha, a na Oskarov koncert na oblohe v nejakej dohladnej dobe, to ani trochu nevyzera. Co sa da robit. Prirode nerozkazes. Mirko este spi v aute. Okna su tak zarosene, ze ho tam ani nie je vidiet. Je cas na ranajky. Ziaden luxus, za obet padli len nejake tie konzervy s ovocim, najeme sa niekde neskor. Vlastne ani presne nevieme kde sme. Cumim do mapy a postupne sme sa nejako zorientovali. Tam pri zabradli je niekde dolu pod nami pekny vyhlad, kusok v lese sa v hmle skryvaju akesi slavne posvatne skaly a hentam na konci by mal zacinat chodnicek k serpentinam, veducim dolu utesom az do leprackej dediny. Bol som odhodlany ist tych malomocnych pozriet aj za tohoto pocasia, chalanom sa velmi nechcelo. Navrhol som, ze nech idu teda vratit auto a frcia na lod, ze ja nejako dostopujem k letisku a odtial sa lietadlom dostanem na Kauai – do nasej dalsej cielovej stanice. Na letisku v Lihue sa uz potom nejako najdeme.
Nakoniec to skoncilo tak, ze sa aj Peto rozhodol pre Kalaupapa a Miro odfrcal s autom do pozicovne…
POLOOSTROV MALOMOCNYCH
Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Volakedy sa sem nik nedostal. Respektive sa sem nik dostat nechcel a pre obyvatelov tohoto poloostrova bolo nemyslitelne, aby sa dostali odtialto. Preto ta poloha pod utesom, preto len pristup uzkym chodnickom zarezanym do skalneho brala. Ale k tomu vsetkemu sa este dostaneme. Teraz musime vyriesit hlavne to, aby nebol problem z toho, ze sme minuli uz asi tri tabule s napisom, ze bez povolenia nemozeme vstupovat na toto uzemie. Povolenie sme mali vcera na dosah v jednom malom obchodiku v „meste“, ale nepacilo sa nam, ze si k uz beztak vysokej cene, priratavali majitelia dalsiu slusnu prirazku. Ked sme sa ohradili, ze v turistickom sprievodcovi je taka a taka cena, odvrkli, ze dolu sa bez toho proste nemoze a lacnejsie povolenie nikde nedostaneme. Teraz sme cakali, co bude nasledovat na leprackom poloostrove, ked sa pokusime kupit permit na mieste.
Sychrave skore rano. Stale mrholi a nad nami sa vznasa hmla. Nevyzera to na to, ze by si to pocasie chcelo rozmysliet. Na priestrannej luke sme boli len my, este nejaky parik, ktory sme po ceste obiehali, a domy v pozadi. Teda este aj asi dve auta odstavene na boku prasnej cesty. Tie nas sokli najviac. Dolu pod utesom, na poloostrove pristupnom len od oceanu… auta?! Dooost divne…
Sadli sme si na malu hrdzavu tribunku a cakali co bude. Hodnu chvilu sa nedialo nic, potom prislo par ludi. Prileteli lietadlom na male lepracke letisko. Pohodaci. Aj zo serpentin este zbehlo par kusov turistov. Aj nejake mlade holky s rodinkou, ale boli take blede a rysave, ze sme radsej sledovali macky, sprchujuce sa v rannom dazdi. Uzasny pohlad. Niekolko tych falosnych ulisnych zvieratiek, roztrusenych po travniku nedalako od nas, si robilo rannu hygienu. Cistili si kozusky, dokonca si navzajom pomahali. Medzicasom sa tu uz nazbierala skupina asi dvadsiatich ludi, ale stale sa nic nedialo. Sprievodca uz meskal vyse pol hodiny. Nakoniec sa ale na ceste v pozadi objavil velky zlty skolsky autobus a mieril si to rovno k nam. Vystupil z neho vysoky stary muz a velmi priskrtenym a zlomenym hlasom nam oznamil ako sa vola a ze bude dnes nasim sprievodcom. Medzi recou spomenul aj to, ze on sam je jednym z malomocnych pacientov tohoto neutulneho, no jedinecneho mestecka. Nuz, zauijimavy to pocit stretnut cloveka choreho na lepru. Ludia ho podvedome obchadzali zo slusnej vzdialenosti a nedovercivo pozerali na jeho rany. Niektore nevyzerali prave chutne. A to sa este chysta soferovat…
TAKA NIE CELKOM KAZDODENNA EXKURZIA…
Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Autobus zastavil pri malom parciku a vsetci vystupili vonku. Aj nas sprievodca, ktory vyzeral, ze to ma zratane. Len s velkou namahou sa dotackal k lavicke a komplikovane sa na nu zviezol. Zacal rozpravat historiu Kalaupapy a zivotopis mnisky, ktorej socha zdobila stred parku. Rozpraval tak ticho, ze si nikto nedovolil ani len suchnut nohou a vsetci napinali usi. Rozpraval o zene, ktora cely svoj zivot obetovala chorym na tomto ostrove a zatial co ine mnisky sem nechceli ist ani napriek slubu Bohu, respektive utekali z ostrova hned, kde im skoncilo povinne obdobie, tato vynimocna zena tu zostavala napriek vsetkemu. A dodnes zostala symbolom poloostrova a vzorom mnohym ludom. Ale to je na dlhe rozpravanie, da sa to najst niekde v knihach a na nete. Ked nas sprievodca skoncil, vsetci sa zase pomaly tackali do autobusu. Bolo smutne sledovat, ako sa tazko dvihal z lavicky a ako boli ludia v rozpakoch, ci mu pomoct alebo nie. Niekde v podvedomi tkvie stale v cloveku strach z tejto choroby. To uz sme ale vsetci vedeli, ze lepra vraj nie je nakazliva a ze chorym pacientom sa uz stav nezhorsuje. Ale ani zlepsit sa nemoze. Ked vam raz odpadne nejaky ten prst ci kus ucha alebo nosa, nove nenarastu…
Dalsie nase kroky smerovali do maleho domceku s obcerstvenim. Biznis je biznis, stale sme v Amerike. Od mladeho „zalozneho sprievodcu“ sme sa dozvedeli, ze obchodik patri staremu panovi a ze ma z toho celkom dobry biznis. Asi to fakt nebude az take stratove, pred obchodikom parkuje zlty mustang kabriolet. Patri manzelke nasho noveho pionierskeho veduceho. Dozvedeli sme sa aj to, ze na poloostrove je viacej aut nez obyvatelov. Napriek tomu, ze sa sem stvorkolesove tatose daju dopravit len lodou a aj to len raz za rok. A napriek tomu, ze je tu len zopar ciest a najvzdialenejsie kuty polostrova su od seba snad necele dve mile. Naco je niekomu na minutovu cestu domov z prace zlty mustang, to sme uz vobec nechapali, ale asi si chceli urobit radost…
Zastavili sme sa aj v malej kniznico-poste a potom v kostole, ktory bol dejiskom vsetkeho. Vypoculi sme si vyklad malomocneho knaza a ten nas este odviedol do domceka sluziaceho ako akasi galeria fotografii. Boli tu fotky z minulosti, na ktorych boli zvecneni obyvatelia Kaulapapy. Chori, znetvoreni, na niektore fotky sa bolo az tazko pozerat. Strasne, co dokaze lepra. Minimalne vtedy dokazala, ludia sa nevedeli branit. Boli tu aj fotografie nasho seniorskeho sprievodcu. Vysvitlo, ze je to slavny chlapik, ze v boji proti malomocenstvu precestoval cely svet, ze ma niekolko zdravych deti atd. atd. Boli tu zabery jeho s Matkou Terezou, s Papezom Janom Pavlom a dalsimi vyznamnymi osobnostami. Tiez ocenenia za jeho boj proti zakernej chorobe a pomoc malomocnym po celom svete. Ludia sa pomaly vytracali vonku do zahrady, ostali sme medzi poslednymi a zaujate si prezerali malu expoziciu. Padre prisiel k nam, aby sa s nami pozhovaral a zoznamil sa. Postrehol, ze sme z nejakeho ineho konca sveta. Mali ste vidiet Peta, ked mu knaz podaval pri tom zoznamovani ruku. Ja sa pobavim dodnes, ked si na to spomeniem…:o) Je pravda, ze sa cloveka zmocni cudny pocit, ked si podava ruku s niekym, kto je malomocny, ale ja som celkom veril tomu, co nam povedali. Dotykom sa to neprenasa. A basta! Peto mozno veril tiez, ale vyzeral, ze by si tu ruku najradsej hned vydezinfikoval a vydrhol hocicim, co pomoze. Ani v bufetiku nechcel na nic sahnut a nic si kupit, radsej vraj zostane hladny. Ked nam v malej kniznico-poste teta tiez slusne znetvorena malomocenstvom podavala pohladnice, chcel ich radsej nechat tam. Vzal som ich od nej ja. Tak sa radsej drzal bokom aj odomna. Lenze teraz je to uz jedno, uz sa dotkol priamo zdroja, horsie to uz nebude. Takze vsetci, s kym som bol odvtedy v kontakte, mate po chlebe, sme na jednej lodi…:o)
Nas mily fararko nam porozpraval par zaujimavych veci a ked dostal odpoved aj na otazku, odkial sme, hned nas odporucil na velky plagat v rohu miestnosti. Podisli sme k nemu a cumeli ako puci. Ze vraj „Molokai – Neznamy hawajsky ostrov – Zazitky z kolonie malomocnych“. To vsetko napisane tak, ako som to natukal tu. Po slovensky. A este cosi o prednaske v slovencine atd. atd.
Tak hocico by som cakal v tomto zastrcenom kute zeme, v rohu maleho stareho domceka uprostred oceanu, len rodny jazyk nie. Ale potesilo nas to, plagat v slovencine som nevidel uz par rokov. Sme sice maly narod, ale nestratime sa ani v dalekom svete. Zapisal som si webstranku z plagatu, niekedy si o autorovi co-to viac pozriem. Vysli sme von za ostatnymi. Spred kostola bol cez zelenu zahradu krasny vyhlad na ocean…
Na trase medzi dedinou a odlahlou castou poloostrova sme vysadili nasho V.I.P. sprievodcu. Pomaly sa stracal v dialke. Kracal k svojmu domu. Jeho mlady nastupca nam prezdradil, ze stary pan sa necha vysadit takto az za svojim pribytkom kazdy den, aby mal aky-taky telocvik. Vraj ked uz nebude vladat prejst pesi ten kusok po ceste, nebude uz na nic dobry. Zaujimava teoria. V jeho pripade by som sa o to, ci bol na nieco dobry velmi nebal. Umriek spokojny ak dosiahnem v zivote aspon polovicu toho, co tento clovek. Mudry, uznavany a napriek tazkemu osudu stale silny a hodnotny…
PRI BYTaleboNEBYT UTESOCH…
Otocisko na malej luke nad utesmi. A zaroven pod utesmi, lebo tie naozaj vysoke utesy cneju vysoko nad koloniu na poloostrove. Je tu len par pristreskov zo stolikmi a navstevnikov ako nas, sem vzdy dovezu na piknik. Nuz, to nam nik nepovedal, ze aj piknikovat sa bude, my mame tak akurat fotaky a tie nie su bohvieake chutne. Ale nevadi. Zamaskrtili sme si na foteni zlovestneho oceanu a hmlou polozahalenych utesov. A vlastne nielen na tom. Prisiel za nami nas mlady sprievodca a podaval nam svoj sendvic. Cumeli sme ako truhlici, ze co to robi. Daval nam svoj obed. Ze vraj toho nie je vela ale mame sa rozdelit. Ze on si potom nieco da neskor. Nezaujimali ho nase odmietacie manevre, ze my sme v pohode, ze nech sa len kludne naje. Proste neustupil a s usmevom nam nechal to, co si kupil pre seba. Dost sme cumeli. Neznamy clovek… Tomu sa hovori necakana, uprimna a nezistna pomoc. Som myslel, ze to uz neexistuje a som rad, ze som sa mylil…Z vody tu cneju dve velke skaliska. Take dva tavie tavie hrby vykukajuce vysoko z vody. A prave tie by vedeli rozpravat a rozpravat. O historii tohoto miesta a o ludskom nestasti. K tymto skalam sa volakedy priblizovali lode s nakazenymi obyvatelmi hawajskych ostrovov a tu ich zhadzovali do mora. Ak sa niekomu nechcelo skakat do divokych vln rozbijajucich sa o skaly na pobrezi, zhodili ho nasilim. Ti silnejsi dokazali preplavat na breh a zachranit sa, ti slabsi sa o to aspon pokusali. Ludsky pud sebazachovy o prezitie dokaze neskutocne veci. Ak sa dostali tito biedni ludia nejako na pevninu, prezivali potom v domoch nedaleko pristavu, kde namornici ani nevystupovali z lode. Ti obratili lod cim skor smerom od pobrezia a snazili sa vypadnut co najdalej od miesta choroby a smrti. Bolo to vsetko krute a neludske, ale ked si clovek vezme, ze lepra bola vtedy nakazliva a nevyliecitelna nemoc, na ktoru nepoznali liek, niet sa co cudovat. Asi ani my dnes by sme sa, v zaujme vlastneho prezitia, nespravali inak. Jedinymi nenakazenymi hostami na poloostrove boli reholne sestry a knazi. A ani tym sa sem dvakrat nechcelo. Svedkovia, ktori videli neludske podmienky v barakoch pri pobrezi, nenachadzali slov na opisanie tej hrozy. Ludia doslova na kopach lezali, stonali a umierali. Mrtvych nestihali odnasat. Vsade sa siril neznesitelny zapach hninujuceho ludskeho masa. Pohlad na niektorych pacientov zniesli len silne zaludky… Ale to je zase na veeelmi dlhe rozpravanie, ten koho to zaujima si iste najde cele pocetne materialy o malomocenskej kolonii na ostrove Molokai.Dodnes stoji kusok od miesta, kde sa ludia vyhodeni z lodi dostavali na breh, jeden mily maly kostolik, ktory je povestny tym, ze ma pristavane kridlo pre malomocnych. Urobili tak preto, aby sa nemuseli chori hanbit a sediet pri omsiach pred kostolom. Postavili im bocne kridlo, kde do podlahy navrtali diery a cez ne pomocou zrolovanych listov, mohli malomocni odpluvat hlieny pod podlahu kostola. Dost nechutne, ale tak to bolo. Este viac je kostol povestny tym, ze je v jeho zahrade hrob asi najvacsej osobnosti Molokaia – knaza Josepha.
O tomto chlapikovi sa rozpravaju legendy a historky. Tento clovek vytesal svoje meno do skalnych utesov Molokaia naveky a poriadne hlboko. Vlastnymi rukami postavil niekolko drevenych kostolov, denno-denne sa staral a osetroval malomocnych. Fajcil pri tom svoju povestnu fajku, aby vonou tabaku prehlusil zapach z hnijucich ran. Nikdy svojich pacientov neopustil a nakoniec sa stal jedinou znamou obetou lepry, ktora sa nakazila pri osetrovani chorych. Dnes su to uz len dohady, ale vyzera to tak, ze padre robil vsetko pre to, aby sa tak stalo. Ani len si neumyval ruky po osetreniach. Nedodrziaval zakladne pravidla a nakoniec tak aj skoncil. Prezival to so svojimi pacientmi vsetko do hlbky. A na sklonku svojho kratkeho zivota mozno az prilis do hlbky. Na vlastnej kozi sa presvedcil, aky je to pocit…
Pred spominanym kostolikom sa nachadza hrob tohoto velkeho muza. Lepsie povedane jeho cast. Telo knaza Josepha bolo totizto prevezene a pochovane v jeho rodnom Belgicku. Akokolvek drasticky to bude zniet, Hawajcanom sa podarilo dostat naspat aspon ruku svojho milacika a tu pochovali na Molokai. Tu istu ochrannu ruku, ktoru nad nimi tolke roky drzal…
Trosku som sa nechal uniest, toto nemal byt sloh o malomocnych. No je to naozaj dost silny zazitok vsetko toto vidiet, pocut a zazit. Aj teraz, ked to pisem, napriek tomu, ze je to takmer rok stara zalezitost, dostalo ma to k inym myslienkam. Tak radsej prehodme stranu, odvezme sa autobusom naspat na zvieraciu luku a pustime sa do blatistych serpentin strmeho utesu…
CESTA NA ZAHRADKARSKE LETISKO & SKOTSKA DRUZBA…
Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Clovek by neveril, ze sa niekto dokaze v dazdi prevazat po zabudnutej ceste sam v aute a nevezme stoparov. Stalo sa. Napriek tomu, ze sme boli v slusnej riti, preslo zopar aut a dokonca aj velky zlty skolsky autobus. Nic…
„Tu Ti zastavia len Europania, budeme si musiet pockat na nasich Skotov“, precedil som pomedzi zuby. A trvalo to asi minutu, pokial sa zjavil za nami minivan a zabrzdil kusok pred nami. Skoti…Hned sme si s nimi rozumeli. Pohodovi ludkovia. Vraj su uz na Hawaii niekolkykrat, ale prvykrat sa dostali aj na Molokai. Pytali sa odkial sme, tak ma nenapadlo nic lepsie, nez im povedat, ze my sme predsa z tej krajiny, ktorej maly futbalovy klub porazil vcera ich slavny Glasgow Rangers vysledkom, ktory snad v historii este nezazili. Velmi som ich nepotesil a tusim mi ani neverili, az pokial si to potom doma neprecitali. Ja som uz totiz od rana vedel, ze Petrzalka sokujuco rozdrvila slavny skotsky velkoklub debaklom 5:0! Napriek tomu nas hodili az na letisko…:o)
EPILOG:…no hej, paradny barak pri oceane, krasne rychle auto, posedenie v luxusnej restike, ci vo fesnom bare, exoticke dovolenky ako v perinke, to vsetko su veci, po ktorych ludom srdce pisti. Aleee……kto to nezazil, tak by neveril, aka slast moze byt, ked si konecne sadnete na malom zahradkarskom letisku na mini ostove uprostred nekonecneho oceanu, vylozite si zablatene topanky na obrubnik, zhodite ruksak a mokre tricko a zahryznete sa do maleho sendvica z chudobneho bufetiku na rohu. Zapijete to nejakou zbrndou, Oskar sa na vas skeri z oblohy… A vtedy sa mozu vsetky luxusne restiky strcit niekam…