…male lietadlo nas uz unasa ponad Molokaiske utesy smerom na Oahu. Teraz vidime zhora krasne na vsetko, co sme za poslednych par dni pojazdili, resp. pobehali pesi. Odtialto sa to zda take male – ako taka mapka alebo maketa ozajstneho ostrova. Bohuzial, inak ako s medzipristatim v Honolulu sa z Molokaia na Kauai letiet nedalo, a tak sme si posedeli v hale aeroliniek Aloha a pockali si na svoj pripoj. Miro nas uz caka niekde na letisku v Lihue, mali by sme si svihnut…Svihli sme si. Aj sme po ceste vystupili a lietadlo trosku potlacili, nech sme tam skor. Z Honolulu do Lihue je to fakt len kusok, keby sme mali lepsie plafky, mohli sme to preplavat. Hned po pristati sme v letiskovej hale nasli volne pohodeneho Mira. Takze treti kamarat sa bez problemov nasiel. Vsetko klaplo, dokonca sa mu este aj podarilo po ceste spenazit jeden lodny listok, bude na pivo a mozeme pokracovat v dobrodruzstve dalej.

Po malych dohadovackach o najlepsiu cenu, si berieme auto a nase prve kauaiske kroky vedu do malej miestnej restiky. Je najvyssi cas na veceru…

Dobre padlo zase si po case v klude posediet pri dobrom jedle. Vonku je uz aj tak tma, nic nezmeskame, nic nam neujde. V podstate sa len potrebujeme nejako dostat na miesto, kde sa bude dat prespat do zajtra. Vyhrala to zapadna cast ostrova. To aby sme boli zajtra co najblizsie k jednej fesnej plazicke a tiez k Waimea Canyonu. Zapichli sme to na travniku pri malej zachranarskej vezi na plazi. Raz-dva sme postavili oba stany a skor, nez sme mohli zacat byt nervozni z toho, ze opodial na plazi mali miestni mladeznici akusi party, spali sme uz ako zabiti…

RYCHLE PREBUDENIE…

Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal. Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal. Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal.

POLIHALE BEACH

Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu… Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu…Heeej, nasli sme. Ale bol to slusny kusok. Viacmenej som soferoval auto len tak podla pocitu, kde asi by mohla plaz byt a dost dlho sme sli nekonecnym polom. Esteze sme to mali ulahcene tym, ze sme na ostrove. To sa da plaz takzo stratit. Na nejaku by sme mali prist, nech sa uz vydame ktorymkolvek smerom.Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu…Heeej, nasli sme. Ale bol to slusny kusok. Viacmenej som soferoval auto len tak podla pocitu, kde asi by mohla plaz byt a dost dlho sme sli nekonecnym polom. Esteze sme to mali ulahcene tym, ze sme na ostrove. To sa da plaz takzo stratit. Na nejaku by sme mali prist, nech sa uz vydame ktorymkolvek smerom.Podarilo sa, zaparkovali sme na pieskovej ceste, prebehli kusok cez kopcek a boli sme na velikanskej prazdnej plazi. Teda celkom prazdnej nie. Bol tu jeden maly strateny stan. To nam ale teraz bolo jedno, rozbehli sme sa rovno do vody. Taky ranny kupel, to je vam paradicka. A ked este spoza vysokych skal vyliezol aj rozospaty Oskar, hned sme tu mali krasny den. Vychutnavali sme si ocean. Chlapik, ktory po chvili vyliezol cely pokrceny zo stanu trosku cumel, kde sa tu zrazu vzali ludia, ale myslim, ze to rozchodil. Este sme zo seba trosku splachli a vyzmymkali unavu a uz sa nase kroky uberali smerom na „hawajsky Grand Canyon“ – Waimea Canyon…

DUHOVY CANYON

tale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o) Stale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o)Popri paradnom vyhlade na vodopady v skalnej stene a dalsich par pohladoch do tejto obrovskej diery v zemi, sme sa vratili dolu na hlavnu cestu tiahnucu sa popri oceane. Dnes mame pred sebou dolezitu vec. Musime si vybavit povolenie na turu po Napali Coast…Stale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o)Popri paradnom vyhlade na vodopady v skalnej stene a dalsich par pohladoch do tejto obrovskej diery v zemi, sme sa vratili dolu na hlavnu cestu tiahnucu sa popri oceane. Dnes mame pred sebou dolezitu vec. Musime si vybavit povolenie na turu po Napali Coast…

NAPALI COAST – teoreticky…

nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality… …nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality…No hej, ako by to na svete vyzeralo, keby islo vsetko podla planu vsak? Lenze oni sa veci mozu but kaslat trosicku, alebo sa mozu uuuplne posrat. Napriklad tak, ako nam dnes. Po chvilke cakania sme sa dostali na rad. K malej hawajskej tete, ktorej sme so sirokym usmevom oznamili nas zamer zdolat Napali trail. On sa vlastne vola Kalalau trail, ale mne sa to Napali nejako paci, tak si ho budem volat po svojom. Ci uz jednym, alebo druhym menom, tak ci tak nam teta, tiez so sirokym usmevom oznamila, ze najblizsi volny termin je niekedy koncom augusta. Koncom augusta. A to hovori teraz v juli. V tej sekunde by sa mi nikto krvi nedorezal. To si snad robi prcu. Kedy? O mesiac? Asi mi par sekund trvalo, kym som sa zmohol na slovo a opytal sa, ci to akoze nie je nic volne na najblizsich par dni……nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality…No hej, ako by to na svete vyzeralo, keby islo vsetko podla planu vsak? Lenze oni sa veci mozu but kaslat trosicku, alebo sa mozu uuuplne posrat. Napriklad tak, ako nam dnes. Po chvilke cakania sme sa dostali na rad. K malej hawajskej tete, ktorej sme so sirokym usmevom oznamili nas zamer zdolat Napali trail. On sa vlastne vola Kalalau trail, ale mne sa to Napali nejako paci, tak si ho budem volat po svojom. Ci uz jednym, alebo druhym menom, tak ci tak nam teta, tiez so sirokym usmevom oznamila, ze najblizsi volny termin je niekedy koncom augusta. Koncom augusta. A to hovori teraz v juli. V tej sekunde by sa mi nikto krvi nedorezal. To si snad robi prcu. Kedy? O mesiac? Asi mi par sekund trvalo, kym som sa zmohol na slovo a opytal sa, ci to akoze nie je nic volne na najblizsich par dni…“Veru nie“, povedala tetuska. Ono si treba urobit rezervaciu pekne dopredu a potom sa to da. Pocet ludi na kazdy den je totiz kvoli kapacite kempu na Kalalau Beach limitovany. No krasa! Na chvilu som si sadol a domcek z karat sa mi zatial pekne-krasne rozsypal. Tak kvoli tomuto som sa na Kauai vratil a oni nas tam nepustia. Neverim. Musi sa to nejako dat! Skusil som to na tetu z inej strany.

„Tetusaaa, ocuuuvaj, sak ja som sa sem trepal az zo Slovenska, aby som na ten trail isiel a Ty takto na nas? Sak par kuskov turistov navyse nemoze zase az tak skodit. Skuuus sa tam este raz mrknut, nozeee…“

A tetusa mrkala a mrkala, ale nic nevymrkala. Vymyslali sme kadejake finty, no vsetko zbytocne.

Asi som musel vyzerat velmi neodbytne a straaasne nestastne, lebo nakoniec nas tetusa sama zavolala blizsie a polohlasne posepla, ze mozno by sa tri miesta predsa len nasli.

„Ale muselo by to byt hned zajtra…“ prehodila tetusa.

A kuaaa! Vsak to je presne to, co sme chceli! Ale zadusil som v sebe vitazny hrdelny rev, aby som tete nevzal dolezitost momentu a povedal pokorne:

„Hmmm, no co uz, ked zajtra, tak zajtra, berieme aj to, prisposobime sa…“

…a uz sme aj podpisovali papiere o ture na vlastne riziko a ze si uvedumujeme nebezpecenstva tejto narocnej trasy po uzkych chodnickoch na utesoch. Taky som bol rad, ze sme raz-dva vybavili vsetky papierovacky a uz sme aj sedeli v aute a frcali este pred zotmenim pozriet nejaky ten vodopadik severne od hlavneho mesta ostrova…

PRIBEH S FOTORUKSAKOM – LENINOVE SPISY C.2

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…fotaku nikde. Cely fotoruksak v tahu. Niekolkosekundove tuhe zamyslenie a uz som ho videl…

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…fotaku nikde. Cely fotoruksak v tahu. Niekolkosekundove tuhe zamyslenie a uz som ho videl…Pod pultom u permitovej tetusi na kauaiskom mestskom urade. Tak toto mi uz chalani neuveria, ja som uuuplny magor. Taky som bol vyteseny z toho povolenia, ze som tam nechal cely ruksak. Nechcel som ho nechavat v aute, chranil som ho vlastnym telom, ale malo…

Chalani si pomysleli urcite svoje, no hned zavelili na navrat do Lihue. To je sice mile, ale je piatok, sest hodin vecer a sme na Hawaii. Vsetci uz budu v tahu. A vikend pred nami. A v nedelu mame letiet prec z ostrova. Az som zbledol. Zase som si premietol obsah ruksaku. Vsetko vratane telefonu je tam. Este ani tie vyfotene filmy a videokazetky som odtial nevybral. Nepoucil som sa na Molokai. Napriek tomu vsetkemu sme frcali naspat do mesta. O pol hodinku sme tam boli, no ako som predpokladal, vsetko uz bolo pozamykane. Len nejaky chlapik striekal hadicou chodnik obdalec. Nevedel pomoct. Vraj tam nie je ani ziadna security sluzba, ktora by ma mohla pustit dnu. Vraj v pondelok tam zase vsetci budu…

No hej, v pondelok… To uz my mame mat za sebou den na Oahu a letiet na posledny ostrov nasho vyletu.

Do prciiic…

Ked som uz dost bezradne tahal za sebou nohy cez park vedla budovy uradu, vysla nejaka pani z vedlajseho vychodu. Uz som aj za fizlami chcel ist, ked som ju zbadal. Asi sa musela aj prelaknut, ako som sa k nej rozbehol. Je to predsa len male mesto, tu snad kazdy kazdeho pozna. Vysvetlil som jej, co sa stalo a ona bola taka zlata, ze obvolala zopar ludi a nakoniec sa nakontaktovala na nejakeho upratovaca, ktory bol vo vnutri uradu. Otvoril nam dvere a ocitli sme sa v prazdnej budove. Krok cislo jedna mame teda za sebou, horsie je, ze teraz nas nik nechcel pustit do permitovej kancelarie. Nebudem radsej rozpisovat, ako som sa tesil a ako ma to zase preslo, ked to vyzeralo, ze do spominanej miestnosti sa napriek vsetkemu nedostaneme, ako sa telefonovalo na uz ani neviem kolko cisel az po cloveka, ktory bol uz niekde na rybach a ten nam dal kontakt na zenske z tej kancelarie, ako tie povedali, ze ruksak nasli, ale potom ho ine zenske nevedeli najst, lebo bol dobre schovany, cez moje legitimovanie a presny opis toho, co je vo vnutri… Proste take dve hodiny poriadnych nervov, kedy som sa uz pomaly lucil so svojimi vecami…

Nakoniec vypochodoval moj ruksak v niekoho naruci z akychsi dveri a ja som sa tesil jak male decko. Medzitym sa uz chalani dostavali dovnutra cez iny vchod, tiez niekoho vypatrali. Hlavne, ze to dobre dopadlo. Tety v kancelarii odmietli vsetky ponuky na pizzu a neviem co este, za ich ochotu. Vraj sme na Hawaii a tu je uplne normalne si pomahat. Pekneee.

Hlavna pomocnicka sa stratila niekde uprostred toho chaosu, uz som ju aj tak hodinu zdrzal z nejakej vecere, na ktorej mala byt. Vypatral som ju komplikovane az potom neskor z Californie. Kde dostala o niekolko tyzdnov neskor zasluzene kvety, volala mi cela prekvapena do L.A., ze som jej urobil velku radost. Nuz, ona urobila mne v ten piatkovy vecer ovela vacsiu. Vdaka Hawajcania…

Na chalanov som sa nevedel normalne pozriet, pekne som im nabural program. Pozval som ich po ceste aspon na drinka. Posedeli sme chvilu v malom bare, nedaleko kempu, kde sme travili noc pred startom na Napali trail. Hrala tam celkom dobra hudba, miestne pivo nebolo zle a aspon sa nam potom lepsie zaspavalo. Zajtra sa uz hrooozne tesime na tu krasnu prirodu a vodopady a plaze a vsetko. A ja osobne som velmi rad, ze si to budem moct fotit a natacat, lebo uz to nevyzeralo velmi optimisticky. Umyli sme si zuby, nabrusili obuv na dalsi den a zalahli do stanov. Treba sa poriadne vyspat, zajtra to nebude ziadna prechadzka ruzovou zahradou… Teda fyzicky myslim, opticky uuurcite bude…