…noc bola teda narocna. Nebol to prave najluxusnejsi a najpohodlnejsi spanok, ale zase sme zazili nieco, co sa kazdy den „nepostasti“. Boli sme hawajskymi homelesakmi a nebolo to take zle. Peto mal v noci ako bonus aj zivy eroticke divadlo par metrov od seba, ktore mu nedalo spat. Ja som to prepasol, spal som ako zabity. Okolo siestej sme podla dohody zbalili svoje karimatky a spacaky a vypadli sme do nedalekeho Starbucksu na rannu kavu a cokoladu. No a potom sme uz frcali smerom na Pearl Harbor. Chalanov som vyhodil pri uz slusnej rade ludi, ti maju o program postarane.

Co teraz s nacatym dnom? Skocim sa asi previezt niekde, kde som este na Oahu nebol. Mam tak mozno tri-styri hodinky. Zamieril som si to na akusi plaz za obyvanou stvrtou. Niekde na opacnu stranu pristavu Pearl Harbor. Po ceste som si kupil nieco pod zub a potom sa motal hodnu chvilu po malych ulickach, az kym som nasiel pristup na zasitu plaz. Bolo tu velky park s ihriskami, par cloviecikov so psami a na brehu akisi rybari. Inak nikto. Bola to taka „plaz za popradskym panelakovym sidliskom“. Az na to, ze bez Popradu a bez panelakov. Trosku som sa presiel, hvizdol do seba male ranajky a potom som len tak relaxoval. Na chvilu som sa nemusel nikam ponahlat, len tak vegetit, pokial sa chalani ozvu, ze su tam v pristave hotovi. Ani neviem ako, hodil som si v tom piesku na sidliskovej plazi slusneho slofika. Potom prisla sprava, ze lod uz vezie kamosov spat na breh, tak som sa pomaly otrepal od piesku a zamieril cez park z Hatatitlovi.

Vychutnaval som si jazdu, hlavne na dialnici. Celkom pohodicka, prehanat sa takto bezstarostne po Hawaii. Do odletu lietadla sme mali este niekolko hodin, tak sme sa sli este oslahnut trosku po ostrove. A dobre bolo. Presli sme kopcami, pozreli si par peknych plazi…. Jedinou tienistou udalostou bolo, ze nam scipla otvaracia strecha a uz nesla viacej otvorit. Boli sme radi, ze sme ju vobec zatvorili a mohli pokracovat v ceste. Tak je to s tymi automatmi a elektrickymi strechami. Ked si to postavi hlavu, tak s tym clovek nijako nepohne. No, ked nepohneme so strechou, tak snad aspon potom neskor s ludmi v pozicovni, skusime z toho aspon nieco vytazit pre seba. Zavolal som im hned, ze maju naprd auto, ze strecha nejde (my sme jej tiez asi trosku pomohli, ale to im nemusime vesat na nos, predsa, nie? :o) , aby to bolo nahlasene a mohli sme sa na to, potom pri vracani auta, odvolat. Veeelkym oblukom sme sa vratili zase naspat do Honolulu. Zastavili sme sa na jednej fesnej plazicke a chvilu sme pozorovali hovadsky velke korytnacky vegetacky si plavajuce pri brehu. Potom sme sa este pomotali po plazi a nasli jedno miestecko, kde by sa dalo krasne kempovat. Nadherny cisty a farebny ocean, vlny peniace a rozbijajuce sa o cierne sutre vicnievajuce nad hladinu… vydarena cast ostrova… A bol pomaly cas pobrat sa na letisko.

Uz nas cakala len tradicna procedura s vracanim auta, ktora vzdy zahrna nepopularne balenie si veci. Ked sa clovek ako tak udomacni v nejakom tom aute a ma uz veci uuuplne fsade, tak sa treba zase zbalit do jedneho velkeho a jedneho maleho batohu. A este k tomu v aute pri tej rychlosti nic nezabudnut. To teda nie je len tak. So sirokym usmevom k nam dobehla jedna tetusa a tradicne sa opytala, ci bolo secko super a paradne a neskutocne a genialne. A rovnako tradicne americky ani velmi necakala na odpoved a rozbehla sa prec. Moja odpoved ju ale zase rychlo pribrzdila, lebo som jej povedal, ze ani nahodou. Zopar sekund trvalo, kym jej doslo, ze klasicky – v kurze nauceny postup bol niecim naruseny. Aby sa jej neprehrial procesor, povedal som jej, ze je pokazena strecha a ze sme si preto nemohli uzit ostrov na plno a ze sme z toho veeelmi sklamani a rozladeni. Jasne, ze vsetky ostrovne usmevy sme si docasne schovali do vrecak. Treba trosku prehanat, nie? No a tetusa na to, ze teda chape a ze s tym nieco spravi. O minutku sa vratila s este sirsim usmevom, ze nam teda vybavila dvadsatdolacovu zlavu a myslela si, ze tym zlomila guinnessov rekord. Nechcel som ju uz dalej trapit, len som jej povedal, ze chcem hovorit s managerom, ze taku zlavu nepovazujeme za akekvatnu nahradu nasej „ujmy“. Kym chalani dobalili veci, velkyyy manageeere si ma zavolal bokom. Spravny chlapik. Ono Hertz je asi najserioznejsia (a aj najdrahsia, ale vcera to bolo vsade za jednu cenu) autopozicovna, tak sa spravaju k zakaznikovi ako sa patri. Vycaroval tam este nejaku zlavu, ja som pokrutil nosom, a potom uz pochopil. S velkym nadychom skonstatoval, ze chape, aki musime byt rozcarovani, ze sme si nemohli vychutnat kabriolet, a ze specialne teraz, ked je take nadherne pocasie. Len som pritakaval, chlapika by som kludne zvolil na hrad. Urcite ma nejakych europskych predkov, lebo po chvilke na mna este naposledy mrkol a povedal, ze toto je maximum, co pre mna moze urobit…

…ze dane zaplatit budem musiet. Vyslo to na tri dolace a par centov. Mrkol som aj ja, ze tie dane teda zaplatim…:o)

Chalani chvilu nemohli uverit, ze nas vysiel nas novy Mustang nieco vyse dolara na hlavu, ale vooobec im to neprekazalo, lebo vrecka sa rychlo vyprazdnovali a este stale mame pred sebou tri hawajske dni. Myslim, ze po tych skoro dvoch tyzdnoch, co sme davali autopozicovniam slusne zarobit, sa uz nejaka dobra zlava musela objavit…

Minibus nas potom hodil na nas terminal, kde nas opat dokladne skontrolovali a dostali sme sa uspesne az na svoje miesta v lietadle. Uz sa tesime na chladene ovocne hawajske drinky a hlavne na posledny ostrov nasho programu. Mal by to byt zlaty klinec. A dokonca rozzeraveny do oranzova!!!